Správa zo služobnej cesty v Portugalsku...
Post date: May 2, 2012 8:36:33 PM
v dňoch 16.4.2012- 21.04.2012.Po stopách basketbalu na Pyrenejskom poloostrove.
V rámci poznávacej akcie EVIRS (Európsky vinársky rytiersky stav, pozri www.evirs.sk) som mal možnosť bližšie sa oboznámiť s touto pre nás, na európskepomery vzdialenou a tak trochu aj exotickou krajinou. Hlavným účelom akcie bolo spoznanie vínnej kultúry Portugalska, hlavne v oblasti starobylého mestaPorto. Ku tejto správe ešte pripájam základné informácie o Portugalsku, ktoré pre nás pripravil Palko Lešťák, náš člen, bývalý obchodný radca a vynikajúciznalec vín. Ak vás nebaví tá časť o vínach, stojí zato prečítať si aspoň pár úvodných strán o tomto štáte a jeho histórií, aby sme neboli takí tupí ako Američania.Okrem oficiálneho dodržiavania programu návštev najznámejších quintas - vinárstiev produkujúcich svetoznáme portské vína (ale aj iné, vynikajúce suché biele vína a šťavnaté a korenistéčervené vína) som si predsavzal pátrať po stopách portugalského basketbalu. Prvú nádejnú stopu som objavil na letisku po prílete do Porta, kde sa zrazu z nášho lietadla vyrojil kŕdeľ mladýchportugalských športovkýň aj s trénerom. Bližším prieskumom mi mladá opálená portugalská čučoriedka hrdo oznámila, že sú volejbalistky a práve sa vracali z akéhosi medzinárodného turnaja,kde vraj prehrali všetky zápasy. Pravdu povediac, môj prvý dojem z ich šantenia a prekrikovania bol, že vyhrali olympijský turnaj. Do Porta sme dorazili až po polnoci vinou našej skúsenejorganizátorky Edity Ďurčovej, ktorá na letisku vo Frankfurte zabudla nastúpiť včas (meškala asi 5 minút), ale nemecká fešistka na boarding roome ju už odmietala vpustiť do lietadla (“keineDiskussion..”). My v lietadle sme zatiaľ prehovárali hlavného pilota, že je to naša vedúca a bez nej sme v cudzom svete stratení. Nič nepomohlo, uznávam, že treba byť presný, ale nikdynepochopím, že sme museli čakať ďalších cca 40 minút na vyloženie Editinej batožiny z lietadla (po celý čas bol nástupný mostík pripojený ku lietadlu). Stále si myslím, že predpisy sú kvôliľuďom a nie ľudia kvôli predpisom, Deutschen, Deutschen über alles však boli iného názoru. Ďalšie chvíle v Portugalsku však boli napriek prvým 2 daždivým a chladným dňom prekrásne aobohacujúce. Ubytovanie vynikajúce, prvý den sme si prezreli samotné Porto a ďalší program pozostával hlavne z presunov medzi jednotlivými quintas, kde bola na rade ochutnávka miestnejprodukcie vín, bohatý obed a ešte bohatšia večera. Mňa, ako vášho kuchára zaujal okrem degustačného ohňostroja aj ten gastronomický, najviac ma ohúrila návšteva rybarskej reštaurácie vPorte, ktorá sa hrdí michelinovskými hviezdičkami a kde sa Portugalci musia objednávať hodne dopredu. Ale nielen z autobusu sme mali možnosť pokochať sa nádherným údolím rieky Douro sterasovitými vinohradmi (niečo na spôsob čínskych ryžových políčok z notoricky známych fotografií) – mali sme k dispozícií aj vláčik a loďku. Podrobný program je prílohou tejto správy anechcem sa opakovať. Dôležité sú najmä dojmy a to, čo si človek prinesie domov v hlave a vo fotoaparáte. Takže moje dojmy a postrehy zhrniem do týchto bodov:
- Na prvý pohľad je vidieť, že Portugalsko bolo kedysi koloniálnou veľmocou (budovy, architektúra, spoločné firmy s Angličanmi atď).
- Portugalci si stihli z peňazí EU vybudovať take cesty, o akých môžeme na Slovensku iba snívať.
- Ak je tam kríza (priemerný ročný zárobok je okolo 800 EUR) mohli by sme takú mať aj my doma.
- Starostlivosť o pôdu a vôbec vzťah ľudí o okolitú krajinu je príkladná. Nahnal by som tam všetkých úradníkov z Min. poľnohospodárstva, nech to vidia. Také “pustáky” ako poznám z pezinských viníc by ste tam márne hľadali.
- Po návšteve fabriky na výrobu korkových štupľov (15,5 milióna kusov za deň) moja úcta ku korkovému štupľu vzrástla. Netušil som, koľko operácií musí taký obyčajný kus kôry korkovéhoduba podstúpiť, aby sa z nej stal dospelý štupeľ. A navyše, aká je to drina pre niektorých pracovníkov závodu.
- Ďalšie spomienky sa mi postupne určite vynoria, pokiaľ mi to pán Alzheimer dovolí.
Napriek môjmu neúnavnému bádania som stopy basketbalu v tejto nádhernej krajine neobjavil. Posledný záblesk nádeje sa objavil posledný deň v Porte, bola sobota a z ihriska neďalehonášho hotela sa ozýval krik športovcov. Žial, boli to mladí chlapci-futbalisti, ktrorí tam hrali turnaj, bolo ich všade plno. A tak jedinou stopou a indíciou na tento krásny šport boli basketbalovékoše pripevnené na takú dlhú drevenú tyčku v rybárskej časti prístavného Porta. Iba Pán Boh vie, ako tí rybári dokážu s takýmto nástrojom hrať basketbal.
Váš člen Juraj