Po stopách basketbalu v Toskánsku, máj 2013

Post date: Aug 12, 2013 8:34:42 AM

Po stopách basketbalu v Toskánsku v dňoch 25.05.2013 - 2.06.2013

Vzhľadom na biedny výsledok Edinburgskej basketbalovej misie v r. 2012 sa skupina pátračov v zložení Danka, Majka, Juraj a Miki rozhodla zamerať svoju pozornosť na talianske teritórium, nakoľko Taliani sú známi svojim výborným basketbalom. Rozhodli sme sa pre Toskánsko, prekrásny kraj v strednom Taliansku, známy svojou bohatou históriou a výbornými vínami. Na zvýšenie efektívnosti pátrania bola skupina rozšírená o nasledovných členov: Martina, Zlatica, Zuzka, Jozef a Milan. Takto posilnení sme začali s prípravou expedície už od začiatku roka 2013. Na spoločensko-pracovnom posedení u Zuzky a Milana bol vypracovaný základný plán expedície, ktorý sa ukázal ako veľmi šťastný. Už od 4.03.2013 sme mali zabezpečené ubytovanie v hoteli Alcide v mestečku Poggibonsi, v srdci Toskánska. Od tohoto dňa sme všetci netrpezlivo očakávali kýžený deň nášho odchodu, ktorý nastal v sobotu 25.05.2013.

Sobota, 25.05.: Cesta do Toskánska

V ranných hodinách sme sa zišli na parkovisku konča Bratislavy, bolo nas 7 + 2 autá, Zlatica s Jozefom vyrážali cca 2 hodiny po nás. Počasie bolo studené, zima stále bojovala s jarou, hoci bol už koniec mája. Prvý bod programu bola skúška vysielačiek pre obe posádky áut, ukázalo sa, že s podobným zariadením má skúsenosti iba Milan, vďaka nemu sme mohli po 10 minútach vyraziť. V čele kolóny išiel skúsený cestovateľský harcovník Miki, spolu s Dankou, Zuzkou a Milanom. Cesta Rakúskom uplynula v pohode, až na občasné prudké lejaky, ktoré prinútili Mikiho znížiť rýchlosť na púhych 140 km/hodinu. Po natankovaní vo Villachu sme absolvovali najzaujímavejší tunelový úsek do Talianska, popod Alpy. Skonštatovali sme, že toľko a takých kvalitných tunelov nebude mať Slovensko ani za 50 rokov. Hranica snehu sa v tejto časti nebezpečne približovala až ku diaľnici a ľutovali sme, že sme si nezobrali aj lyže. Talianska časť cesty prebehla až do Poggibonsi bez problémov, Taliani majú super dobré diaľnice, ale dopravné predpisy má značná časť talianskych šoférov až tak hlboko v podvedomí, že si ich nemôžu v potrebnej chvíli vybaviť. Všetci sme boli stále svieži aj vďaka tzv. šnicľovým prestávkam, ktorých bolo celkove asi 5. Aj preto sme prišli do hotela v Poggibonsi až po osádke z Alžbetinho dvora, ktorá trénovala na blížiaci sa okruh Formuly 1 v Monaku.

Nedeľa, 26.05.: Začala sa krásnym slnečným počasím, v ten deň sme mali v pláne navštíviť 2 mestá v srdci Toskánska, Sienu a San Gimignano. Stalo sa a videli sme nasledovné:

San Gimignano

Jeden z najväčších skvostov medzi toskánskymi mestami je San Gimignano. Jeho 13 veží rysujúcich sa nad mestom vystavili šľachtické rody v 12.a 13.storočí. Výška veží určovala, nakoľko mocný a bohatý rod ju staval. Najvyššiu vežu mesta – Torre Grossa s výškou 54 m má dnešná radnica a dostať na ňu sa dá po zdolaní 200 schodov

Do mesta sme vošli cez kamennú bránu a dlhá ulička s obchodíkmi s rôznym tovarom nás zaviedla až po historické námestie, obkolesované spomínanými vežami a kostolom (na každom správnom talianskom námestí je kostol). Keď som robil itinerár našich každodenných výletov, zabudol som na jednu úplne základnú vec. Na obchody s kabelkami a topánkami. Naše ženy sa na ne vrhli ako včely na med, veď nielen naša Soňa môže mať Vujtonku. Takže, keď sme za cca pol hodiny prekonali 150m uličku, dostali sme sa na krásne námestie. Vyliezli sme na najvyššiu vežu Torre Grossa (tréning č.1) a obdivovali z výšky mesto a okolitú krajinu. Nasledovali spoločné fotky, fotky dvojíc, podľa vzorca n x (n-1)/2. Po návrate na pevnú pôdu námestia nasledovali zmrzlinové orgie v zmrzlinárni, ktorá pred pár rokmi získala ocenenie za najlepšiu zmrzlinu na svete. Bola vynikajúca.

Siena

Siena – stredoveký rival Florencie, mesto obklopené kopcami, olivovými hájmi a vinicami Chianti.

Po zaparkovaní hlboko pod úrovňou historickej časti mesta sme hneď na úvod ocenili sústavu eskalátorov, ktorá nám ušetrila sily a čas na ďalšiu prehliadku a vyviezla nás na priamo pod siénsky dóm, ktorý sa radí medzi najkrajšie gotické katedrály v Taliansku. Asi je to pravda, bol to zážitok. Ďalšie naše kroky smerovali na nádherné námestie Sieny – Piazza del Campo. Námestie v tvare mušle obopínajú prekrásne renesančné paláce a svoj ráz nezmenili už niekoľko storočí. Nad námestím sa vypína ohromná Veža Torre del Mangia (102 metrov) s 503 schodami, ktoré časť našej výpravy hravo zdolala (trénink č. 2).

Pondelok, 27.05.:

Florencia

Našu túru vo Florencii sme zahájili na parkovisku nad hlavným mestom Toskánska, z ktorého sme zišli ku známemu mostu Ponte Vecchio, za ním bolo už iba uličky, námestia a kopa pamiatok. Socha Dávida (kópia, originál je v galérii Uffizy, tá bola v pondelok zavretá), katedrála Santa Maria dei Fiore na najznámejšom florentskom námestí Piazza del Duomo. Katedrála je jedna z najslávnejších renesančných stavieb a 4. najväčšou katedrálou vo svete. Potom nasledoval tréning č. 3 (výstup na vežu vedľa katedrály a prehliadka Florencie z vtáčej perspektívy. Po krátkej návšteve tržnice sme absolvovali obed v letnej záhrade jednej veľmi útulnej reštaurácie. Nasledovali miestne špeciality bissteca alla fiorentina – florentský biftek z 1kg mäsa s kosťou (pre Mikiho a Juraja tak akurát), hustá zeleninová polievka Ribollita, rôzne cestoviny-pasty a ku tomu výborné biele a červené vínka. Našim hlavným cieľom bolo nájsť zastávku vyhliadkových poschodových autobusov, takých, ako všetci poznáme z Paríža, Edinburgu, či iných známych európskych miest. Treba povedať, že sa nám to – na nešťastie – podarilo. Mal nás varovať už ten fakt, že počas predchádzajúcej pešej túry v historickej časti Florencie sme nevideli ani jeden takýto autobus, veď cez úzke uličky historickej Florencie by ani neprešiel. Naše obavy sa potvrdili, keď sme sa 20 eurový lístok na osobu absolvovali dlhý okruh po okolí mesta, ktorý bol asi taký zaujímavý ako v Bánovciach nad Bebravou. Jedinými pozitívami našej spanilej jazdy bolo objavenie basketbalového ihriska v športovom areáli za riekou a ušetrenie spätného výstupu na parkovisko nad Florenciou, kde mal náš autobus ako zázrakom zastávku. Takže pre všetkých ďalších cestovateľov do Florencie odkazujeme: Florencia áno, vyhliadkový autobus rozhodne nie.

Utorok, 28.05.:

V pôvodnom itinerári nášho výletu bola naplánovaná návšteva mestečiek Montalcino a Montepulciano, v známej oblasti výroby Brunella, jedneho z najlepších a najdrahších talianskych vín. Naša rosnička Martina však predpovedala pre túto oblasť trvalý celodenný dážď a preto sme ako náhradný program zvolili tieto 3 mestá: Volterra, Pisa a Lucca. Ako sa ukázalo, bolo to šťastné rozhodnutie, vďaka Ti, rosnička naša.

Volterra

Pôvodne etruské mesto bolo jedným z najvýznamnejších miest Etruskej komfederácie. Volterra je známa ťažbou alabastru a našu prehliadku sme hneď aj začali návštevou obchodu s alabastrovými výrobkami. Je na neuverenie, čo všetko sa z alabastru dá vyrobiť. Potom smerovali naše kroky na námestie Piazza dei Priori, ktoré je považované za najzachovalejšie stredoveké námestie v Taliansku.

Škoda, že slúži ako parkovisko miestnej policajnej stanice. Volterra je malé mestečko, prešli sme ho za cca 1 hodinu, za zmienku stál ešte starý rímsky amfiteáter.

Pisa

Prehliadku tohto príjemného, ale veľmi rušného a známeho mesta sme absolvovali veľmi rýchlym tempom. Našli sme perfektné parkovisko neďaleko od miesta, kde stojí šikmá veža. Naozaj je šikmá a pri pohľade na húfy turistov z celého sveta (najviac bolo asi Indov), bolo hneď jasné, prečo Taliani vraj nemôžu šikmú vežu narovnať do pôvodného stavu. Veď koho by už zaujímala rovná veža? Nasledovalo povinné fotenie nás všetkých, s vežou v pozadí. Jožko v sebe nezaprel vedca a výskumníka a odfotil si vežu zo strany, odkiaľ vyzerá ako rovná. Veď prečo nie, keď ku nej prešiel až tisíc kilometrov. Na vežu sme nevystúpili, lístky boli voľné až po 4 hodinách a my sme mali pred sebou ešte Luccu. V Pise je rozhodne viacej pamiatok ako táto veža, ale po krátkom občerstvení sme sa rozhodli ísť do kľudnejšieho mesta – do Luccy.

Lucca.

O Lucce píše turistický sprievodca toto:

„Ačkoliv je V Itálii mnoho měst s dochovaným původním opevněním a neporušenými branami, jen v Lucce je zachováno tak, že je možné ho objet na kole, které si lze vypůjčit kdekoliv ve městě. Projížďka či procházka po hradbách v Lucce je dlouhá cca 5 km a nabízí mnoho krásných vyhlídek na historické jádro města.“

Nuž, hneď sme si tú informáciu aj overili, bola pravdivá . Len čo sme vošli mestskou bránou do tohto starého toskánskeho mestečka, vyteperili sme sa na hradby, odkiaľ bol pekný výhľad na samotné mesto a jeho okolie. Šírka hradieb bola dobrých 15 metrov, v strede asfaltová cestička a okolo park a samá zeleň.

Takmer okamžite padol náš zrak na požičovňu bicyklov, učupenú v uličke pod hradbami. Bolo rozhodnuté, za 3 Euríky za hodinu vyfasoval každý člen našej výpravy od domácich Indov veľmi slušný bicykel, čo sa týka vzhľadu aj technického stavu. Nasledovala Tour de Lucca spojená s fotografovaním mesta ležiaceho pod nami, celé mesto sme ležérne obišli za cca 40 minút, potom sme zbehli na bicykloch do samotného mesta. Bicyklovanie v úzkych uličkách pomedzi turistov malo svoje čaro, časť výpravy si preto predĺžila cyklotúru o ďaľšiu hodinu, zvyšok sa vrátil do mesta po vlastných a prešiel si najznámejšie miestne korzo - Via Fillungo, s množstvom obchodíkov a reštaurácií. Ten istý turistický sprievodca píše ešte toto:

Pokud jste v Lucce se svým partnerem, určitě nezapomeňte na rituál, který se zde provádí již mnoho let. Stoupněte si do středu náměstí Piazza Dell´Anfiteatro, poznáte jej podle dlažební kostky, která má vyrytý kříž, obejměte se a při polibku si něco přejte. Přání se vám splní a navíc je téměř jisté, že se do Luccy znovu vrátíte.

Tak sme sa s Majkou vybrali na to námestie, reku, vyskúšame si to aj my. Žiaľ, nech sme hľadali onú dlažobnú kocku s krížom akokoľvek poctivo, nenašli sme ju. Zrejme si ju odniesol na pamiatku nejaký turista. Nás to ale nerozhádzalo, odhadom sme zamerali stred námestia a vykonali objímaco-bozkávací rituál. Takže sa tam určite ešte vrátime. Teraz nie som si istý, či to isté nevykonali aj Jozef so Zlaticou.

Streda, 29.05.: oblast Chianti

Na tento kúsok Toskánska sme sa tešili obzvášť, veď oblasť Chianti medzi Florenciou a Siennou, je jedným z najkrajších kútov Talianska a slávnou vinárskou oblasťou. Cestou do Chianti sme sa ešte zastavili v San Gimignane, kde sme si dokúpili chýbajúce suveníry a doplnili fotoaparáty ďalšími zábermi tohto čarovného mestečka. Ale potom sme už neochvejne zamierili do srdca Toskánska. Cestou sa nám otvárali neopakovateľné výhľady na nádhernú zvlnenú toskánsku krajinu, pozostávajúcu z vinohradov, alejí cyprištekov a borovíc, lesov, pasienkov, kopcov, údolí a medzi tým všetkým učupených domčekov a usadlostí. Milan, sediaci v prvom aute, bol menovaný do funkcie vedúceho, zodpovedného za voľbu záberov, vhodných pre fotografickú archiváciu. A viedol si dobre a citlivo, veď chlapec pochádza až hen z Liptovského Hrádku.

Castellina

Naše prvé mestečko v Chianti nás očarilo pokojom, vôbec sme mali dojem, že čas v týchto malých osadách plynie akosi pomalšie, ľudia sa tam tak neponáhľajú a užívajú si život zmysluplnejšie ako my. Návšteva etruského múzea stála za to, je až neuveriteľné, aké veci si vedeli ľudia v časoch 700-500 rokov pred Kristom vyrobiť. Týkalo sa to vecí každodennej potreby (napr. ihly), ale aj napr. krásnych šperkov. Darmo je, ženy sa už aj v tých časoch chceli nám mužom páčiť. Múzeum malo aj vežu, z ktorej bol krásny výhľad na okolitý kraj. A v obchodíku na malom námestí mala pani plno dubákov, čerstvých, voňavých a farebne trochu iných, ako ich poznáme my z našich lesov. Škoda, že sme mali tak málo času, v čase nášho pobytu v Toskánsku tam vypukla hríbová sezóna. Ale tamojšie lesné jahody chutili ako naše.

Radda

Cestou do Raddy nám naše žalúdky začali pripomínať, že je načim niečo do nich uložiť a tak sme začali vyzerať vhodné miesto na ich doplnenie. Zastavili sme sa vo veľmi útulnej reštaurácii pri ceste, žiaľ, bola zatvorená (pripomenulo nám to Slovensko). Pár kilometrov ďalej ukazovala smerovka pri ceste, že kýžená výdajňa stravy je kdesi na kopci, medzi vinohradmi a lesmi. A naozaj, ocitli sme sa ako v rozprávke, pri niečom, čo muselo Marienke s Jankom pripomínať perníkovú chalúpku. Drevený dom bol pekne zariadený a keďže tam bolo zopár prázdnych stolov a stoličiek, rozhodli sme sa zostať. Namiesto ježibaby nás obsluhovala veľmi čudná a zaujímavá dvojica mlčanlivých mužov, tuším otca a syna (duch tam chýbal), ktorí boli zjavne šokovaní našim počtom a hromadnou objednávkou rovnakej polievky aj druhého jedla, aby sme im to uľahčili. Počiatočnú hustú atmosféru však začali rýchlo zrieďovať karafy veľmi dobrého domáceho bieleho a červeného vína, ľahkého, ako celá toskánska krajina. Z mlčanlivých čudákov sa vykľuli celkom príjemní chlapíci, najmä, keď konečne začali servírovať objednané jedlá. Slovenských milovníkov polievok nepoteším. Aj tu sa ukázalo (po Florencii), že talianske polievky, tak ako sme na nich zvyknutí, neexistujú. Namiesto nich sa jedná skôr o kaše, ich základ tvorí rozmrvený toskánsky biely chlieb, bez chuti a zápachu, rovnaký, ako ten, ktorí si Taliani namáčajú do olivového oleja. Na ich obhajobu treba však dodať, že sú pripravené z čerstvých surovín a chutia zaujímavo. Nakoniec, kto by si už objednával v Toskánsku hovädziu polievku? Druhý chod boli cestoviny s hubami, výborné, v štandardnej talianskej úprave. A ešte treba dodať, že to všetko bolo dosť drahé, zrejme vysokohorskou prirážkou. Zlatica si na záver kúpila slušnú zásobu domáceho červeného vína, treba ju urýchlene navštíviť, ak už nie je neskoro. Raddu sme prešli za cca 30 minút, klasické mestečko s malým námestím, obohnané hradbami, úzke uličky, malé obchodíky, čarovné zákutia. A množstvo vínoték, s cenami pre slovenských „privatizérov“, „podnikateľov“, politikov a „celebrít“, skrátka, pre slovenskú „smotánku“: 500 - 1 600,-EUR/fľašu. Ale nebuďte skleslí, sú aj drahšie, tie raz budú pre nás, čo statočne pracujeme.

Greve

Tak tam nebolo skutočne nič na pozretie, iba sme otočili autá a poďho nazad, do nášho dočasného domova v Poggibonsi. Škoda, mali sme sa radšej zastaviť v Catelline alebo Panzane. Cestou sme však neobišli

Monterriggioni.

Bývalá pevnosť/mesto na kopci, už mimo oblasť Chianti, medzi Siennou a Poggibonsi, stojí za pozretie. A treba dodať, že sa spomína v Božskej komédii od Danta Alighieriho.

Záver našej dennej túry sa konal v talianskom supermarkete v Poggibonsi, kde sme doplnili pevné aj tekuté palivo. Je to na neuverenie, ale v talianskych supermarketoch nenájdete žiaden kvalitný a slušný poľský tovar, všetko iba domáce taliansku šunty, kde-tu doplnené o výrobky z okolitých krajín. No skrátka, fuj.

Štvrtok, 30.05.:

Ak oblasť Chianti je veľmi populárna svojim známym vínom pre širokú verejnosť, tak oblasť na východe Toskánska, je pre vínnych fajnšmekerov priam magnetom pre jedno z najznámejších talianskych vín – Brunello di Montalcino, ktoré má povesť najhonosnejšieho talianskeho červeného moku. Je však treba dodať, že kvalite tohto vína odpovedá, žiaľ, aj cena. Najlacnejšie fľašky v supermarketoch začínajú cca od 25 EUR, ceny tých najlepších ročníkov sú rádove v stovkách EUR. Ale nielen kvôli vínu treba tento kúsok Toskánska vidieť. Z miest sme navštívili ako prvé

Montepulciano

Na dohľad od veľkého Trasimenského jazera, v srdci Talianska, tróni na sopečnom kuželi mesto Montepulciano, ktorého história je staršia ako Rím.

História mesta siaha až do doby, keď túto oblasť obývali Etruskovia, po ktorých tu ostalo veľa pamiatok. Mestu dominuje katedrála so zvonicou, na ktorú sme sa v rámci našich tréningov chystali vystúpiť. Keďže sa na veži nachádza velký zvon, v čase búrky je výstup na zvonicu z bezpečnostných dôvodov zakázaný. A protože v čase našej návštevy začalo pršať, miestna signorina vyhodnotila situáciu ako rizikovú a museli sme počkať, až dážď ustane. Z veže sa nám naskytol nielen jedinečný výhľad na okolitú krajinu, ale aj na rýchlo sa blížiace búrkové mraky. Kým sme zišli dolu, začalo opäť a definitivně husto pršať a ďalšiu prehliadku mesta sme museli predčasne ukončiť. Škoda, našťastie to bol jediný prípad počas nášho pobytu v Toskánsku, keď dážd ovplyvnil náš program. Sem sa však určite ešte niekedy vrátime.

Montalcino

Ako každé tradičné toskánske mestečko je aj Montalcino obklopené stredovekými hradbami a rozprestiera sa na kopci nad krajinou. Ale v škrupinke hradieb sa nachádza výnimočné génius loci a našli sme tu magickú atmosféru Toskánska v oveľa intenzívnejšej podobe. Mestu dominuje okrem úzkych uličiek hlavne zeleň a kopa čarovných zákutí, často evokujúcich chorvátske prímorské mestečká. Nad mestečkom tróni pevnosť Rocca, ku ktorej sme prišli na záver našej prehliadky a Montalcino sme si prezreli z vtáčej perspektívy z jej hradieb. V predajni suvenírov je možné dostať mapu aj so zoznamom miestnych vinárov, ak som dobre počítal, je ich tam presne 109.

Počas prehliadky mesta sme mali v pláne navšťíviť jednu- našim známym slovenským vinárom -doporučenú reštauráciu, hrdiacu sa kuchárom s 1 michelinovskou hviezdičkou. Očakávaný kulinársky zážitok sa však nedostavil, reštaurácia otvárala až vo večerných hodinách a naša výprava sa musela uspokojiť tradičnými talianskymi cestovinami a pizzou, s výnimkou autora tohto cestopisu, ktorý z ľútosti zahájil protestnú hladovku a týmto sa ostatným účastníkom ospravedlňuje.

Piatok, 31.05.:

Arezzo

V Arezze nás cestou do historického centra zaujali fresky v kostole San Francesco od Piera della Francesca. A nádherný oltár z bieleho mramoru v tamojšej katedrále. Za katedrálou bol krásny park, pri jeho návšteve nám miestna farnosť nechala naplno zaznieť mohutný zvon, pekné, že takto si nás Slovákov vedeli Taliani uctiť.

Cortona

Ak je väčšina z toskánskych mestečiek postavená na kopci, Cortona je asi na tom najvyššom. Najprv bolo treba zdolať autom slušný výškový rozdiel a dostať sa tak na parkovisko na úpätí mesta, ešte pod jeho hradbami. Po vystúpení z auta, prvá vec, ktorá upútala našu pozornosť bolo basketbalové ihrisko konča parkoviska. Pekne upravené a kontrastujúce s okolím stredovekého mesta. Z parkoviska viedla strmá kamenná cesta rovno do stredu historického centra. Keďže bolo mimoriadne pekné počasie, prajúce fotografom aj peším turistom, nenechali sme sa zlákať ani do miestnej reštaurácie, ani lákajúcimi obchodíkmi, ale dali sme prednosť vychádzke až na samý vrchol kopca, týčiaceho sa nad mestečkom. Prechádzali sme cez krivolaké staré uličky, ktoré sa postupne rozširovali, dávajúc tak priestor zeleni a malebným záhradám. Nakoniec sme stúpali úzkou cestičkou, z ktorej boli nádherné výhľady na mesto pod nami aj na okolitý kraj. Na vrchole kopca sme objavili funkčný kláštor sv. Margaréty, zjavne ideálne miesto na kontempláciu mimo rušivých vplyvov okolitej civilizácie. Z kláštora sa vynoril mních v stredných rokoch v habite, aby privítal malú skupinku turistov, asi jeho priateľov, pretože do kláštora inak turisti nesmeli. Mal som chvíľu dojem, že Milan trochu váha, či sa nepridať ku vchádzajúcim osobám a nenaučiť mníchov, ako sa víta Slnko a ako sa vedie pravý asketický život, ale jeho láska ku Zuzke našťastie zvíťazila. A tak sme sa pobrali spoločne dolu do mesta, cestou sme ešte navštívili úžasný kostol sv. Františka, pre mňa asi najkrajší zo všetkých toskánskych kostolov, ktoré sme navštívili. Na námestí sme si dali parádnu zmrzlinu a vliali sme sa do rieky turistov, prúdiacich po malebných uličkách. A čuduj sa svete, v tej babylonskej vrave turistov bolo zrazu počuť slovenčinu, veru, bol tam autobus slovenských turistov, tuším z Nitry. Nasledovali nákupy drobných suvenírov a prehliadka centra. Pretože sa začali naliehavo hlásiť aj naše žalúdky, zavítali sme do už vopred vyhliadnutej malej reštaurácie, kde nás úslužný čašník zaviedol na poschodie, kde bol už prestretý stôl - akurát pre 9 ľudí. Bol to šibal, ten čašník, zrejme si nás vopred spočítal, tušiac, že sa tam ešte vrátime. A vyplatilo sa to nielen jemu, ale aj nám. Na úvod sa ocitli na stole 2 druhy vín, dobre vychladené biele a o niečo viac teplé červené, oba prudko pitné. Nasledovala obligátne hustá paradajková polievka a druhé chody podľa individuálneho výberu, nemali sme ani na chvíľu dojem, že niečoho bolo málo, alebo bolo zlé. Škoda, že podobný pocit nemá človek pri návšteve reštaurácie na Slovensku. Posilnení na tele aj na duchu sme sa pomaličky vracali na parkovisko. Cortona sa tak pridala ku San Gimignanu a Montalcinu, vytvoriac tak trio toskánskych mestečiek, ktoré treba každopádne navštíviť. Po príchode na hotel nasledoval spoločenský večer, kde sme zhodnotili našu expedíciu veľmi kladne, dopili zásoby tekutého moku a spriadali plány na ďalšie akcie v roku 2014. Náš toskánsky výlet sa chýlil ku koncu, o deň skôr odchádzali Majka, Martina s Jurajom a Zlatica s Jozefom, o deň dlhšie ostali Zuzka s Milanom s Danou a Mikim.

Sobota, 1.06., Pezinčania:

Ráno sme sa rozlúčili so zostávajúcim zvyškom výpravy, Jozef som Zlaticou zamierili rovno domov a pezinská časť sa rozhodla zastaviť sa cestou v Benátkach, veď času bolo dosť. Úvodnú časť spiatočnej cesty sme chceli absolvovať v kolóne 2 aút, žiaľ, autonavigácie v oboch autách sa nezhodli v tom, ako čo najľahšie opustiť Poggibonsi a tak sme sa stratili po úvodných cca 100 metroch. Cesta do Benátok prebehla bez komplikácií, až v Benátkach bolo treba čakať v kolóne, kým sme zaparkovali na najvyššom poschodí garáže, ktorá bola už takmer plná áut. Nečudo, bola sobota a záľahy turistov obliehali Benátky už od skorého rána. Mali sme krásne počasie a mapu a tak sme sa vydali na cestu cez krivolaké uličky a ponad spleť kanálov, úspešne doraziac na slávne námestie sv. Marka, nasledovalo povinné fotenie sa s holubami aj bez nich. Cestou nazad sme ešte kde-čo pokúpili pre svojich blízkych, prešli cez najznámejší most Ponte di Rialto (ďalšie fotografovanie) a šťastne sme došli ku nášmu autu. Benátky sú krásne, ale na náš vkus je tam veľmi veľa turistov. Navyše sa nám zdali Benátky akési vlhké, určite sa tam darí pestovateľom šampiňónov.

Zvyšok cesty na Slovensko prebehol bez problémov a fakt platí, že „Všade dobre, doma najlepšie“.

Sobota, 1.06., Danka, Zuzka, Miki a Milan:

Musia dopísať oni, čo zažili a videli.....

Epilóg, trochu štatistiky:

  1. Absolvovali sme cca 2 300 km/autom (odhad, v Toskánsku sme striedali 2 autá), to je spolu cca 6 900 km.
  2. V rámci dvojfázového tréningu sme vyliezli na 6 veží, na kopec nad Cortonou a na hradby mnohých miest.
  3. Objavili sme 3 basketbalové ihriská: Sam Gimignano, Florencia a Cortona
  4. Urobili sme dokopy cca 1 500 fotografií, materiál ešte nie je rozriedený.
  5. Zjedli sme cca 54 kornútkov zmrzliny, 300m makarónov a 2 bifteky.