Malé jablká, ktoré nikdy nedozrejú

Po 12 tt. začíname hovoriť o našom novom očakávaní, len tak opatrne najbližším, či keď na to príde reč. Je tu už 14 tt. ďalšia kontrola. V čakárni už nemám obavy, 12 tt. je už predsa úspešne za nami. Ráno silná nevoľnosť, všetko je v poriadku. Teším sa, ako ho zasa uvidím, bude väčší. Ultrazvuk - pozerám sa na obrazovku a vidím ho. Vidím ho ako je ku mne otočený chrbtom, schúlený v tej nežnej a tichej polohe. V mieri.

A je mi všetko jasné, lekárové slová už sú zbytočné. Súcitný lekár, skloní hlavu, drží si ju v dlaniach, je mu tiež ľúto ďalšieho života. Nasledujú informácie, čo ďalej. Lekár mi otvorene hovorí, že mám dve možnosti. Cez slzy ho počúvam. Môžem ostať doma, ale tehotenstvo je už dosť rozbehnuté, môžu byť komplikácie. Pre istotu vypíše lístok na kyretáž, rozhodnutie necháva na mne. Nie som v stave rozhodovať sa.

Idem domov, jedného drobca vyzdvihnem v škôlke, druhého u susedy. A doma vo svojom útočisku si vytvorím kuklu utkanú zo sĺz a ticha. Tri dni len plačem. Nie som matka, ktorá prišla o dieťa, ešte nie, som matka, ktorá je hrobom vlastnému dieťaťu.

Začínam zisťovať, čo ďalej, volám pôrodnej asistentke, volám babici. Zdieľam svoje rozorvané vnútro s kamarátkou. Všetci doma chápu moje slzy a nechávajú ma plakať do sýta. Moje tehotenstvo trvá, ale nebude pokračovať.

Podľa zistených informácií k pôrodu môže dôjsť aj za 4-6 týždňov. Rozhodujem sa medzi dvomi možnosťami, ani jedna z nich nie je dobrá. S Ondrejkom som rozlúčená, veľmi túžim po tom, aby som toto tehotenstvo mohla uzavrieť, ale nedá sa. Moje dieťatko je stále súčasťou môjho tela. Rozhodnúť sa porodiť si mŕtve dieťa do vlastného náručia nie je o nič ľahšie, či príjemnejšie, ako nechať si vyčistiť maternicu v nemocnici.

Nakoniec sa rozhodujem, že ak sa pôrod nespustí do týždňa, pôjdem na zákrok. Dostávam tip od pôrodnej asistentky, že pitie väčšieho množstva alchemilky (česky kontryhel) môže spustiť môj pôrod. Idem na to, niet na čo čakať.

Na druhý deň sa pôrod rozbieha. Okolnosti nie sú najpriaznivejšie, manžel musí odcestovať, nedá sa to zrušiť a tak ma pre istotu vezie aj s deťmi k rodičom. Po ceste v aute cítim, že niečo sa začína diať. Som u rodičov, manžel je pri mne, deti spia.

Pôrod naberá na intenzite. Kontrakcie ako majú byť, majú silu a vôľu posunúť dieťatko do pôrodných ciest. S každou kontrakciou sa zo mňa valí množstvo hustej krvi. Stále väčšie a väčšie. Som rada, že rodím, bolesti zvládam dobre. Štvrtá hodina pôrodu je kritická. Kontrakcie neustávajú a množstvo krvi, ktoré opustilo moje telo je väčšie, ako som schopná uniesť. Niekde v hrčiach krvi je telo nášho dieťaťa. Neviem ho zachytiť, začína mi brnieť okolo úst, cítim sa pred kolapsom. Snažím sa udržať pri vedomí, pôrod nekončí a ja sa celkom racionálne rozhodujem ísť do nemocnice, skôr ako odpadnem. Ideme, silná kontrakcia...

V nemocnici mi spravia ultrazvuk. Lekár skonštatuje, že je po pôrode, maternica je čistá, krvácanie slabne a po dohovore nás púšťa domov. Krúti sa mi hlava, ale keď ležím u rodičov v posteli, cítim to. Áno, cítim tú eufóriu z pôrodu, som šestonedielka. Pritúlim si mladšiu dcéru, predsa nemám celkom prázdnu náruč. A Ondrejkovi prajem, aby bol v bezpečí, v mieri, zdravý a šťastný. V predstavách ho pochovávam na krásne tiché miesto. A viem, že všetko je v poriadku. Viem, že občas zo stromu spadnú aj celkom malé zelené jablká, ktoré nikdy nedozrejú.

(štítky: přirozený potrat, kontryhel)

Zpět