Tikun

Tikun

Mgr.art. Juraj Vajó ArtD. Konzervatórium v Košiciach, GTF PU Prešov, Hlinkova 35, 04001 Košice, jurajvajo@centrum.sk

Mgr.art. PaedDr. Boris Vaitovič, Fakulta umení TU Košice, Magdalénska 18, Košice 04001, bvaitovic@gmail.com

ABSTRAKT

VAJÓ, Juraj. VAITOVIČ, Boris. Tikun (prednáška na konferencii “Hudba ako prejav najvyšších hodnôt“)

Prednáška sa venuje ekumenickému aspektu multimediálnej časti tvorby Borisa Vaitoviča.( druhá polovica výstupu) a Juraja Vajóa.( prvá polovica výstupu)

Kľúčové slová: Urban Hudák, Žena s blchou, Prima Practica, Tikun,

ABSTRACT

VAJÓ, Juraj. VAITOVIČ, Boris. Tikun (lecture at the conference "Music as an expression of supreme values​​") The lecture is devoted to the ecumenical aspect of the multimedia part of BorisVaitovič and Juraj Vajó. Keywords: Urban Hudak, Woman with fleas, Prima Practica, Tikun.

Liturgický spev mi dal v ťažkom životnom období veľa radosti a poznania. Raz mi prof. Vojtech Boháč v katedrále sv. Jána Krstiteľa zaspieval žalm 141. Pochopil som vtedy hlbší význam.

Byzantský spev mi udáva často cantus firmus v kompozícii. Uvedený žalm som použil v Portrétoch pre dychové trio a v Midraši.

Väčšina mojej tvorby sú duchovné kompozície. Dovolil som si osloviť saxofónové kvarteto študentov košického konzervatória s tým, či by nechceli naštudovať zborové skladby slovenských autorov. Je to koncept - rád by som, aby sa inštrumentálne naštudovali nerealizované – alebo - čo je časté – raz realizované kompozície slovenských autorov a tieto, aby sa nahrali a zaslali zbormajstrom ako inšpirácia pre pôvodné naštudovanie. Táto časť z mojej omše – Gloria - je prvý projekt. Nahrávku by som rád rozoslal slovenským autorom a zistil, či chcú reagovať. Hlavne staršia generácia autorov má veľa výborných zborových diel a saxofón má výbornú dispozibilitu priblíženia sa ku ľudskému hlasu. (V Lynchovom „Lost Highway“, hlavná postava – saxofonista, svoju profesiu označuje ako „tenor“ . Zaujimavý asociačný posun latinského „tenere“ – držať, vydržiavať – význam cantu firmu v štýloch ars antiqua a ars nova – až po tenor saxofón v slangovej americkej angličtine.) Verím preto, že saxofón má pred sebou veľkú budúcnosť. Už len to, že by nakriatol zboristov pracovať na Canticum Novum by bola veľká vec. Žalm 96 k tomu vyzýva. Zborová tvorba upadá, ansámble hlasov a capella vymierajú. Venovať sa viachlasu bez pomoci nástroja si totiž vyžaduje veľké muzikantské nasadenie a profesionálne vedenie. Saxofón ako moderný pružný nástroj vychádzajúci z dispozícií ľudských hlasov by mohol určite inšpirovať spevákov a byť im komparačno-edukačnou pomôckou.

Chcem niečo povedať o projekte Prima Practica, ktorého sa uvedené týka:

Projekt „Prima Practica“ sa prvý krát realizoval pri spracovaní židovských ranných modlitieb v českom preklade Moritza Krausa v kompozícii Jigdal pre súbor Žena s blchou, v zložení podobnom ako vystúpi na workshope. V súvislosti s touto skladbou sa stalo to, že bola účastná protestantského svadobného obradu – ženil sa môj kamarát a člen zoskupenia Urban Hudák Fero Király a sobášil Daniel Pastirčák. Stalo sa to náhodným vyskladaním situácií. Nemám sám od seba ambície liturgického použitia svojich kompozícií.

Projekt „Prima Practica“ sa druhý krát realizoval pri kompozícii Útek neprispôsobivých ku centrám. Pre mládežnícky a liturgický zbor, altsaxofón, elektrickú gitaru, a klavír, projekt takej haličskej žido-kresťanskej ekumény v rámci ktorého sa nám podarilo v žánri rozhlasovej relácie spojiť sily časti 12-tky gréckokatolíckeho liturgického zboru, komorného zboru Brilliant, Betky Klasovej, Fera Királyho a Attilu Tverďáka. Je to už koncept zoskupenia Urban Hudák. Partitúra kompozície je venovaná Doc. F. Čitbajovi. Liturgia sa – ako poznamenal doc. František Čitbaj – prenáša do reálneho života spevom. Tu sme sa pokúsili vniesť liturgický spev do rámca komornej hudby – podobne ako v Portrétoch.

Projekt „Prima Practica“ sa tretí krát realizuje znova s Betkou Klasovou, a jej spoluhráčmi Janou Jakubovou, Júlianou Gazdagovou a Františkom Džubakovským z triedy Štefana Tkáča. Všetci žiaci pána Tkáča dosiahli pred nedávnom výborné ocenenia na súťaži slovenských konzervatórií. Gloria je náročná kompozícia pre zbor, avšak pre saxofónové kvarteto je to stredná náročnosť. V takejto potenciálnej situácii je väčšina možných existujúcich kompozícií. Verím, že tento projekt pripraví vhodné komorné kompozície pre nástroj, ktorý je ešte v akademických začiatkoch. Rád by som túto skladbičku, ktorá o chvíľu zaznie venoval môjmu výbornému kamarátovi, vynikajúcemu všestrannému hudobníkovi a poriadnemu človekovi Mišovi Paľkovi. Napĺňame týmto ekuménu.

Saxofónové quarteto – Gloria :

http://www.uschovna.cz/zasilka/J8PU34CYDR2FIE3V-YY6

Projekt Tikun sme začali realizovať spolu s Borisom Vaitovičom v roku 2004.

Veľkým učiteľom ekumény pre nás je práve otec Symeon, učiteľ úcty ku Veľkému tajomstvu. V rámci ekumény, by sme sa chceli pokúsiť vytvárať účinnejšiu hermeneutiku prístupnú aj praktikujúcim moslimom. Vystupujeme z pozície čiastočne sekularizovaného kresťana, ktorý má úctu ku všetkým noachitským tradíciám. Grécke slová usia, hypostasis, prosopón, dogma a kérygma fungujú v umeleckej hermeneutike ako metafory – chceme ich objaviť.

Poznanie diel sa deje zábleskom vyžarovania. Ak táto konferencia na byzantskej teologickej fakulte definovala tému „hudba ako prejav najvyšších hodnôt“ predpokladáme, že to má hlbší význam. Tradícia, ktorá Božiu nepoznateľnosť a nepreniknuteľnosť má za prirodzenú, má za samozrejmé aj to, že umenie je tu preto, aby nepoznateľnosť v náznakoch postihovalo. Dovoľte preto za všetkých, ktorí sa pokúšame tvoriť, vyjadriť vďaku za úctu, ktorá sa nám dostala.

Úlohou kresťanstva v rámci globálnej etiky je pokúsiť sa o dobrý probačný zásah do oblasti palestínsko-izraelského konfliktu. Nebojíme sa vytvárať metafory, ktoré vychádzajú zo starších dogiem a ktoré majú problém s dogmami novšími. P. K. Dick hovorí vo svojom sci-fi diele „Božská invázia“ o kresťansko-islamskej cirkvi ako o nástroji zlej moci, o rozpade podstaty a o druhom príchode Krista. Tento žáner je nám blízky, ale máme odlišné vízie:

Našim projektom bola vízia misie medzi ľudí, ktorí veria v Krista ako v Proroka a chcú vymazať Izrael z mapy sveta na jednej strane, a medzi občanov Izraela, ktorí z pocitu neustáleho ohrozenia zatrpkli na strane druhej. Chceli by sme sa pokúsiť naprojektovať svet mimočasového rámca. Pohybujeme sa v žanri post-scifi multimediálnej tvorby. Ide aj o kritiku žánru rannej sci-fi 50-tych rokov, ktorý projektujúc súčasnosť precenil technológiu a ignoroval Písmo. Dovolili sme si v našom „promo“ projekte dobre mienenú kritiku štátu Izrael. Sme priatelia a vieme, že mier v Erec Israel je otázkou prežitia sveta.

Pieseň http://www.youtube.com/watch?v=BVGVuyAnLTIje v problematickom vzťahu k princípom monoteistickej viery. Z Európy 19. storočia sú tézy uctievajúce národ známe. Takéto sú aj v zárodku ideológie, ktorá stojí za násilnou smrťou 6-ich miliónov Židov. Dnes je koiné angličtina, musíme si všetci dávať pozor, čo púšťame do sveta. Túto pieseň zaslali na Eurovíziu. Táto súťaž je prvoplánová záležitosť, ktorá môže mať veľký spoločenský dosah. Pieseň tu reprezentuje skrz populárnu hudbu štát. Chceli sme sebaironicky ukázať, na nás samých, čo činí spojenie dvoch prikázaní do jedného v nasledujúcej kompozícii, ktorej autorský text uvádzame:

Kompozícia Tikun bola realizovaná prvýkrát v Žiline v novembri roku 2010 a rovnako o niekoľko dní v Bratislave (festival Nová slovenská hudba) ŠKO Žilina so sólistkou Ivetou Vladykovou a dirigentom Marianom Lejavom.

Autorský text

TIKUN

Kantáta pre soprán a komorný orchester

( veselá moralitná fraška – alio modo)

Premýšľajúc o úvahe Michela Foucaulta nad textom Jorge Louis Borgesa vyjadrenej slovami :

“Nemožné nie je susedstvo vecí, ale samo miesto kde by mohli susediť.“ chcem povedať o partitúre skladby Tikun toto: V gregoriánskom nápeve sa stretávajú Boris Vaitovič s Ivanom Buffom. Hrajú to dychy. Pieseň plavej popovej speváčky – http://www.youtube.com/watch?v=BVGVuyAnLTI resp. útržky z jej „cover verzie“ realizujú hoboj s klavírom. Spievať sa začína s Meyrinkom, v slangovej nemčine, a pokračuje sa fragmentmi z Tóry a z New American Bible. Varovné proroctvo pána Shachama uverejnené 9.9.09 v denníku SME, komentujú recitatívne priznávky bicích nástrojov s dychmi. Popisnú stránku tohto proroctva vyjadruje prvá gradačná krivka. Sláčiky vedú s dychmi ekumenický dialóg: rôzne nápevy Šema Israel, vo viac-menej rovných hodnotách sa premieňajú na kvintolový pohyb záverečnej vety v Prefáciu. Do živej ekumenickej vravy sa pridávajú ešte dredaté, rastafariánske bicie. Leitmotívom kompozície je „operácia so zmenšeným akordom“ – spomienka na Juraja Beneša. Tieto „tematické jednotky“ prechádzajú „scratching-om“ orchestra. Pôvodne mala byť táto skladba realizovaná vo verzii pre zbor, soprán a komorný orchester žiakov košického konzervatória spolu s interaktívnou vizualitou slovenského maliara Borisa Vaitoviča. Nehrala sa z úsporných dôvodov.

Okrem tohto pokusu o stručné vysvetlenie naratívneho významu základných vrstiev uvediem ešte niekoľko otázok, ktoré sa explicitne týkajú kompozície. Otázky totiž chránia pred zabúdaním:

Má ďalšie významy výraz „Tikun“ okrem slova „oprava“?

Je kompozícia metaforou?

Žije Prima practica?

Chce byť koncept existenciálny?

Prečo v Žiline rozumieť slovám tikun a ibbür?

Čo opraví Slnko XIX?

a čo Mesiac XVIII v Midraši?

Kinek vannak ezek a kérdések irányitva?

Počas nácviku skladieb, ktoré sú uvedené na dnešnom koncerte a počas rozhovorov s milými kolegami interprétmi a skladateľmi sme vymysleli koncept rozhlasovej hry ktorú by som rád raz zrealizoval. Bude sa volať: „U pani Šády.“ Myšlienkovou inšpirátorkou je najmä Viera Janárčeková, ale aj Iveta Vladyková, Marek Zwiebel, Marián Lejava a Ivan Buffa. Živé prevedenie je možné pre speváka, herca, gitaristu, huslistu, klavíristu, akordeónistu, vídžeja a dídžeja. Prijal som z týchto rozhovorov tiež aj mnoho dobrých podnetov pre novú skladbu pre gitaru sólo a počul som zvláštnu vetu: “Drobné „kazy a chyby“ plodia muzičku.[1]“

Urban Hudák je súbor, ktorý funguje na báze mentálnej asociačnej väzby ľudí tvoriacich bez vopred daných personálno-umeleckých cieľov a kritérií. Tieto sú nahradené kritériami prirodzenej potreby láskavého a spontánneho prístupu ku kompozičným a interpretačným kánonom. Slová ako „skúška, skladba pre teba, spoločná improvizácia, Ibbür, arteterapia“ majú vždy vôňu služby blízkemu človeku a sebe. Otvorený priestor pre individuality je našim prirodzeným „ekumenickým“ spôsobom práce.

Na základe doterajších realizovaných výstupov, môžeme konštatovať, že jeho členmi sú pravdepodobne Boris Vaitovič, Anton Faraonov, Attila Tverďák a Juraj Vajó. Súbor spolupracoval s interprétmi, performermi a skladateľmi : Blanka Pavlovičová, Iveta Vladyková, Mária Šabaková, Fero Király, Mišo Paľko, Martin Janočko, Peter Duchnický, Julo Fujak, Dvánástka zboru sv. Romana Sladkopevca, Zbyněk Prokop, Peter Machajdík, Milan Adamčiak, Andrej Jurín, Gabika Ujpálová, Ján Bogdan, Betka Klasová, Ján Penták, Gregor Regeš, Juraj Valenčík, Juraj Bartusz, Jana Bodnárová, Katka Gúrová, Andrea Juhásová, Peter Galdík a i. V začiatkoch nás v nápade podporil a pomohol Peter Radkoff v smere ku profilácii súboru v širokom štýlovom ambite.

Ukážka JazzClub

Pohybovali sme sa v spektre od beatovej jazzrockovej skupiny po „akademický“ súbor hudby dneška. V profilácii súboru týmto smerom nám pomohli ľudia okruhu súboru „Lesní speváci“ Zbyněk Prokop a Julo Fujak. Akademický, v dnešnom myšlienkovom kontexte, znamená aj pohybujúci sa v undergrounde. Akademické muzicírovanie dnes stráca svoju negatívnu konotáciu minulosti, ale ide o prácu so študentmi ako takú.

Žena s blchou existovala ako pôvodné zoskupenie, dnes pokračuje ako komorné trio v zložení soprán akordeón a husle.

Ukážka v prednáške, tu z autorských textov

Music Four Tape And Various Instruments, ktoré odznelo zrealizované komorným súborom Žena s blchou. Na cd boli zaznamenané: dvojročné dievčatko Violka, báseň W. Blakea, William Bond ako aj rozprávka o Troch prasiatkach v čínskom jazyku. Texty voľne číta thaiwanská huslistka Tsan-tsen. Všetko sa to nahrávalo súčasne počas horúceho predpoludnia v izbe s otvoreným balkónom v obci Krásna nad Hornádom. V kompozícii mi išlo o zdeštruovanie už nakomponovaného zhudobnenia Blakeovej básne do fragmentárnych tvarov a o následne skladanie týchto fragmentov do celku počas živého predvedenia. Ako skladateľ sa do istej miery zriekam vytvárania výsledného tvaru predprípravou vertikálnych a horizontálnych väzieb materiálu. Tieto vznikajú priamo na pódiu spolurozhodovaním interpretov.“

Ibbur Skladba IBBüR pre spev, gitaru, husle, akordeón a cd prehrávač, a tanečníkov vznikla v roku 2008 a bola predvedená na multimediálnom festivale Genius Loci IV. v Levoči.

„ Jeruzalémsky rabbi Izák Luria v XVI. storočí hlásal, že duša predka, alebo učiteľa môže vstúpiť do duše nejakého nešťastníka, aby ho posilnila alebo poučila. Táto rozmanitosť prevteľovania sa nazýva ibbür.“ Jorge Luis Borges

Po smrti Juraja Beneša sme mali niekoľkí jeho žiaci zvláštne zážitky. Túto skladbu som ale začal písať omnoho neskôr – vyzvala ma k tomu akordeónistka Mária Hostovičáková. Pri práci som sa mimovolne vracal do triedy na katedre hudobnej teórie, na prednášky prof. Beneša. Nebránil som sa týmto myšlienkam, a tie potom prichádzali čoraz nástojčivejšie. Uvedomil som si však zvláštnu vec – prof. Beneš hovoril už iné veci ako tie ktoré ostali v mojich spomienkach. Boli to postrehy ku mojej novej skladbe... Niekedy bol veľmi rýchly, tak preto aby som nezabudol čo mi vravel, priebežne som menil notový papier za poznámkový. Vznikol takto lyrický podklad pre spev, ktorý mi ešte poradil preložiť do živých jazykov minulosti nášho regiónu. Ďalšiu vrstvu dramatických a lyrických poznámok čítajú zo záznamu Juraj Bartusz, Jana Bodnárová a Mária Hostovičáková. Skladbu sme zrealizovali spolu s Borisom Vaitovičom ( dvd – projekcia) a s Antonom Faraonovom (choreografia)

Na záver, by som chcel vzdať hold môjmu drahému zosnulému Prof. Ivanovi Paríkovi. Dovolím si, preto odcitovať niečo z jeho vzácnych myšlienok: „Kresťanstvo a židovstvo majú jeden koreň a podobné hriechy – hrešia proti druhému, pôvodnému prikázaniu. Jedni dávajú najvyššie Syna Človeka a druhí Izrael.“ Chcel som ho poopraviť, že Tóru a pripomenúť mu Premenenie Pána. Zastavil ma však a nepustil ku slovu: „Poriadni, ale padnú na tvár vždy pred B-hom.“ Dodal.

PDF príloha: zatiaľ posledná kompozícia: Chorál in memoriam Ivan Parík a Premenenie Pána pre violončelo a akordeón. Vznikla na výzvu akordeónistu Petra Katinu.

Prima pratica (časť Jigdal) a Midraš

Prima pratica – jeden z prvých produktov kooperácie medzi hudobným a interaktívnym umením. Vzhľadom na relatívne jednoduchšie ovládnutie zvukových objektov oproti vizuálnym, som upriamil v počiatkoch práce s interaktivitou svoju pozornosť na zvuk, taktiež v intenciách technológie generovania zvuku na základe reálneho obrazu kamery. Táto práca predstavuje interaktívny hudobný nástroj, ktorý generuje zvuk na základe pohybov dirigenta. Tento sa nepodieľa na zvukovom charaktere diela len svojou nemou prítomnosťou, ale okrem ovládania ostatných hráčov sám participuje na hudobnej produkcii. Prehĺbenie tejto spolupráce vyústilo do vzniku multimediálnej kompozície „Midraš“.

Juraj Vajó – Prima Pratica pre komorný súbor (na text hebrejských Ranních modliteb v preklade Morica Krausa. Venované pamiatke deportovaných občanov Košíc počas 2.sv. vojny a Vladimíra Čuchrana), Komorný súbor Žena s blchou a hostia: Jana Urbanová – flauta , Zdenko Beer – klarinet, Iveta Vladyková – soprán , Martin Janočko – bicie nástroje , Attila Tverďák – elektrická gitara , Tomáš Bartko, Boris Vaitovič – basová gitara ,teremin, elektronika, Petra Timková – klavír, Žaneta Mariňáková, – husle , Juraj Vajó – dirigent.

Prima practica je termín, ktorý zaviedol Claudio Monteverdi pre odlíšenie staršej hudby, stavebne závislej od vokálnych zdrojov, jednoduchšieho hudobného obsahu (Prima pratica) od "novej hudby" začiatku 17. storočia (Seconda Pratica) vychádzajúcej z primárne inštrumentálnych zdrojov, resp. z možností vtedy sa rozvíjajúcich nástrojov.

Midraš

Táto multimediálna interaktívna inštalácia vznikla ako paralelný produkt pri kreovaní kompozície hudobného skladateľa Juraja Vajóa. Vzhľadom na dlhodobú spoluprácu na tomto ako aj iných spoločných projektoch, sa utvoril v rámci priateľského tvorivého dialógu a oscilácii medzi hudobným a výtvarným umením súbor emailových odkazov, postrehov z literatúry, či množstva sms správ. Tento nahromadený materiál sa zásadným spôsobom podieľal na ideovom obsahu skladby. V rámci limitov hudobného – neverbálneho – prejavu nebolo možné reflektovať tento textový (ideový) základ formou vlastnou literárnemu médiu. Práca na diele pre veľký orchester priniesla aj isté obmedzenia v používaní aleatorických princípov vlastných pre prácu skladateľa. Všetky tieto prvky, ktoré nenašli svoju priamu reflexiu v hudobnom diele, som sa pokúsil transformovať do paralelnej obrazovej adaptácie. Nekonštantnosť dĺžky trvania hry, zmeny dynamiky a intenzity zvuku orchestra podnietili rozhodnutie pre interaktívne riešenie vizuálnej časti. Podobne ako v prípade spracovania „prima pratica“ som sa rozhodol použiť dirigenta ako participanta na vznikajúcom obsahu, nie však zvukového, ale obrazového. Použitím technológie “different pixel mate” som odseparoval dirigenta od pozadia divadla, ktoré sa v danom momente zmenilo na transparentné. To umožnilo vytvoriť siluetu dirigenta, ktorý aj napriek tomu, že priestor za jeho chrbtom bol plný publika, pôsobil ako jediný dominantný prvok projekcie.Drobné mihotanie svetelných zmien v pozadí spôsobené pohybom obecenstva som vizuálne podporil generovaním.

Technológia využíva možnosť uloženia obrazu do virtuálneho “buffer” – schránky a následne vyhodnotiť rozdiel spôsobený v obraze prítomnosťou diváka od obrazu, ktorý bol nasnímaný vo chvíli, kedy pred inštaláciu nikto nestál. V prostredí softvéru na báze dataflow je možné kontinuálne nahrávať obraz v limitovanom rozsahu a tento dočasne uchovať, v momente interakcie diváka s projekciou sa kamera, ktorá štandardne prenáša iba obraz (resp. zvuk) stáva zároveň senzorom. Pokiaľ dokážeme aproximatívnym algoritmom odrušiť náhodné svetelné vzruchy vznikajúce z prebiehajúcej projekcie, môžeme kameru využiť ako spúšťač procesu pixelovej diferenciácie. V momente, kedy divák zasiahne svojou pozíciou do plochy projekcie, kamera zareaguje zmenou svetelných hodnôt, čím sa spustí proces, v ktorom jeden z posledných „frame-ov” - snímkov uložených do dočasnej pamäte, slúži ako vyhodnocovacia štuktúra pre porovnanie obrazovej zmeny. Následne miesta, ktoré nevykazujú žiadnu zmenu medzi pixelom obrazu z bufferu a recentným obrazom, menia sa na transparentné. Ďalším obrazovým prvkom sú „particle systems“, vytvárajúce pocit nekonečného kozmického priestoru. Časticové systémy na báze náhodného generovania drobných prvkov v obrazovej ploche, s možnosťou definovania tvaru, množstva, rýchlosti generovania, či fyzikálnych vlastností ako napr. gravitácie, alebo limitovanej dĺžky životnosti v obraze. Do tejto akoby hviezdnej kupoly, ktorá bola projektovaná na akustické panely nad orchestrom (plošne cca 17x12m) prilietali podľa hlasitosti a dynamiky textové fragmenty. Tieto niekoľkoslovné odkazy boli rozdelené do skupín s lineárnym – kontinuálnym radením a náhodným „random“ generovaním textov, ktoré sa zobrazovali v scéne. Pomocou sledovania pohybu dirigenta sa tieto meniace obsahy priliepali na jeho ruky a mimovoľnými gestami ich rozkladal po ploche projekcie, kde postupne mizli a boli nahradzované ďalšími. Takto vznikali úplne čitateľné línie dopĺňané a konfrontované s náhodnými zásahmi v reakcii na dynamiku hry. Ostrosť vektorových textov bola kompenzovaná na postave dirigenta pomocou funkcie „motion blur“, ktorá v závislosti na rýchlosť snímaného pohybu selektívne rozmazávala meniace sa pixely. Výsledným vizuálnym efektom bolo veľmi mäkké vykreslenie človeka, prenasledovaného akoby vlastným obrazom.Vizuálny efekt nazývaný tiež „ghosting“. Táto práca bola vzhľadom na extrémnu finančnú nákladnosť práce s orchestrom, priestorom divadla a pod. prezentovaná iba raz v Historickej budove SND v rámci BHS 2010.

„V_ _k_o_m_p_o_z_íc_i_i_ _M_i_d_r_a_š _s_íc_e_ _z_r_o_z_u_m_i_t_e_ľn_o_s_ť _h_u_d_o_b_n_éh_o_ _j_a_z_y_k_a_ _z_a_n_i_k_á _v_ _m_n_o_h_o_p_o_če_t_n_e_j_ _s_i_m_u_l_t_án_n_o_s_t_i_,_ _a_l_e_ _m_n_o_h_é _št_r_u_k_t_úr_y_ _s_ú _d_e_ši_f_r_o_v_a_t_e_ľn_é _v_ďa_k_a_ _i_c_h_ _p_o_t_e_n_c_i_ál_n_e_j_,_ _ši_r_o_k_e_j_ _m_e_n_t_ál_n_e_j_ _r_e_z_o_n_a_n_c_i_i_._ _M_i_d_r_a_š _j_e_ _m_e_t_a_f_o_r_o_u_ _B_a_b_y_l_o_n_u_._ _

H_u_d_o_b_n_e_ _j_e_ _t_át_o_ _s_k_l_a_d_b_a_ _r_i_a_d_e_n_o_u_,_ _v_y_p_ís_a_n_o_u_ _i_m_p_r_o_v_i_z_ác_i_o_u_ _v_o_t_k_a_n_o_u_ _d_o_ _s_o_n_át_o_v_e_j_ _f_o_r_m_y_ _s_ _r_o_z_šír_e_n_o_u_ _k_ód_o_u_._ _(_S_t_a_v_e_b_n_e_ _s_a_ _u_p_l_a_t_ňu_j_e_ _a_j_ _t_e_c_h_n_i_k_a_ _r_i_c_e_r_c_a_r_u_ _a_ _c_a_n_t_u_ _f_i_r_m_u_._)_ _I_m_p_r_o_v_i_z_ác_i_o_u_ _n_a_z_ýv_a_m_ _h_r_u_ _s_ _čís_l_a_m_i_,_ _z_v_u_k_m_i_ _a_ _p_ís_m_e_n_a_m_i_,_ _s_ _t_r_a_d_i_čn_ým_i_ _p_r_i_n_c_íp_m_i_ _v_ýs_t_a_v_b_y_,_ _s_ _t_a_r_o_t_o_v_ým_i_ _k_a_r_t_a_m_i_,_ _s_ _h_u_d_o_b_n_o_-_s_l_o_v_n_ým_i_ _t_v_a_r_m_i_ _a_ _s_ _i_c_h_ _p_o_t_e_n_c_i_ál_n_o_u_,_ _m_e_n_t_ál_n_o_u_ _r_e_z_o_n_a_n_c_i_o_u_._ _(_ _N_i_e_ _j_e_ _t_o_ _p_r_íl_i_š _v_z_d_i_a_l_e_n_ý _p_o_h_ľa_d_ _o_d_ _p_o_s_t_u_l_át_o_v_ _V_a_s_i_l_i_j_a_ _K_a_n_d_i_n_s_k_éh_o_?_ _T_ú _j_e_h_o_ _k_n_i_h_u_ _s_o_m_ _t_o_t_i_ž _u_ž _d_áv_n_e_j_ši_e_ _d_a_r_o_v_a_l_ _a_ _n_i_e_ _j_e_ _v_ _k_n_íh_k_u_p_e_c_t_v_ác_h_ _)_ _P_e_n_d_a_n_t_o_m_ _z_v_u_k_o_v_éh_o_ _m_a_t_e_r_i_ál_u_,_ _j_e_ _i_n_t_e_r_a_k_t_ív_n_a_ _p_r_o_j_e_k_c_i_a_,_ _k_t_o_r_á _v_ _r_e_a_k_c_i_i_ _n_a_ _m_n_o_žs_t_v_o_ _15

a_ _c_h_a_r_a_k_t_e_r_ _z_v_u_k_o_v_ýc_h_ _p_o_d_n_e_t_o_v_ _r_e_f_l_e_k_t_u_j_e_ _p_r_e_n_e_s_e_n_ým_ _s_p_ôs_o_b_o_m_ _i_d_e_o_v_é _v_ýc_h_o_d_i_s_k_á _k_o_m_p_o_z_íc_i_e_._“ _V_a_j_o_,_J_._:_A_u_t_o_r_s_k_ý _t_e_x_t_ _k_u_ _k_o_m_p_o_z_íc_i_i_,_ _b_u_l_e_t_i_n_ _B_H_S_2_0_1_0

Carpet 43

V nadväznosti na prezentovanú spoluprácu, v rámci festivalu „Rezonancie“, vznikla ďalšia práca multimediálna „Carpet 43“ . Pod spoločným pseudonymom „Urban Hudák“ bolo prezentované alternatívne multimediálne divadelné predstavenie, ktorého ťažiskovým momentom bol sled paralelných dialógov v hlave Urbana Hudáka. Predstavenie je doplnené o hudobnú performanciu na základe kompozícií Juraja Vajóa, ktorý je zároveň autorom textu hry, choragfiu zastrešil Anton Faraonov. Interaktívna projekcia obrazu infrakamery zamierenej z malej vzdialenosti na tvár autora, ktorý sa podieľa na hudobnej produkcii hrou na klavír, vytvára bizarné obrazce detailov tváre na projekčných plochách rozmiestnených v priestore javiska. Vzniká prirodzená dekonštrukcia na viditeľné fragmenty, ktoré vďaka svetelným podmienkam v divadle a technologickým možnostiam kamery vytvárajú inverzné obrazce. Časť svetelného spektra je transparentná, čo umožňuje prekladanie obrazového materiálu spôsobom podobným v textovej rovine. Autorský vstup na úrovni scénografie a interaktívnej projekcie je však len parciálnou zložkou komplexného diela. V intenciách zámeru virtuálizácie konkrétneho človeka v jednom dejovom momente nastáva situácia, kedy hráč na gitaru má hrať na základe spoluhráča, ktorý nie je fyzicky prítomný. Tento spoluhráč je vytvorený a projektovaný na základe krátkeho, niekoľkominútového záznamu skrytej kamery uloženého do operačnej pamäte počítača tzv. „bufferu“ v čase, kedy hudobník sám na javisku nevykazoval hráčsku aktivitu. Následne je konfrontovaný s vlastným nečinným obrazom. Obdobné vizuálno-zvukové situácie spracovávala vo svojich performanciách napríklad Laurie Anderson (adekvátne technologickej situácii osemdesiatych rokov).

urban hudák

Projekt TIKUN

Pri pozornom čítaní proroka Izaiáša zistíme, že axiálny vek ľudských predstáv o Bohu podáva dôležité informácie všetkým. Ku viacvrstvovému čítaniu Písma nemusíme byť nevyhnutne hebreisti, stačí si popritom pozrieť správy. Premýšľali sme relisticky o tom, čo je v našich silách v tejto veci spraviť

„Tikun Olam“ znamená po hebrejsky oprava sveta. Úspešnosť mentálnej operácie je úmerná jasnosti vstupných myšlienkových vektorov. Nepriamosť je relevantná. Slávny street artista, ktorého identitu zatiaľ nikto nepozná, postriekal jeruzalemský bezpečnostný múr ikonou rozstrihnutého papiera a nožníc. Panarabská televízia Al Jazeera vysielala dokument o deťoch v Bangladéši. Veľmi hrdé deti, ktoré sa neraz aj z vlastného presvedčenia obracali chrbtom ku vzdelaniu a volili si iba pracovať. V tejto chudobnej krajine, ľudnatej ako pol Európy, má naše 1 euro veľkú hodnotu a sú prostriedky, ktoré dokážu našu investíciu reálne zúročiť. Izrael má v dnešnom krehkom mieri za spojenca Indiu. Nebolo by dobré, keby mal priateľov aj v Bangladéši a v Pakistane?

Úmysel projektu je oslovovať nielen umelcov s kresťanskou a židovskou duchovnou orientáciou – od mainstremu po avantgardu – ale i akademickú obec s cieľom duchovnej podpory zmierovaciemu blízkovýchodnému procesu umeleckou kreativitou. Výsledné artefakty: hudobné, divadelné, literárne, filmové a výtvarné majú za cieľ získavať prostriedky zasielané na podporu edukačných a zdravotných aktivít Unicefu v oblasti moslimských štátov Indie – Pakistanu a Bangladéša. V skratke ide o gesto priateľstva smerom ku moslimskému svetu – gesto Židov a kresťanov. Náboženská príslušnosť sa nechápe ako praktikujúci konfesionalizmus, ale ako príslušnosť ku kultúrno-etickej tradícii. Zámerom je uchovať mier v zemi Izrael.

UNICEF má k dispozícii efektívne a spravodlivé nástroje na distribuovanie materiálnej pomoci. Jedným z cieľov projektu TIKUN - okrem pomoci deťom na biedou sužovanom indickom subkontinente - je dostať sa do mediálneho poľa dôležitých moslimských mienkotvorných médií. Veľmi dôležitou súčiastkou v stroji úspešnosti projektu by mohla byť angažovanosť izraelských umelcov.

Projekt chceme začať zatiaľ na Slovensku a v Poľsku.

Ukážka obraz

V zmysle sloganu “Inter arma silent Musae” sa formálne nachádzame v prostredí, ktoré spĺňa všetky predpoklady, aby múzy nemlčali. Reflektovať mier, ktorý vnímame možno pateticky, či až príliš samozrejme, sa cítime vyzvaní neodvracať sa od globálnych problémov sveta. Riešenie nachádzame jednak v symbolickom geste eticko-ekumenického zjednotenia a zároveň, za podpory nástrojov UNICEFu, v konkrétnej pomoci na miestach, kde naše oko či myseľ len ťažko spočinú.

Naším posledným projektom je „Plot“. Namiesto Charakteristiky sme si dovolili vložiť posudok.

Posudok podáva Prof. MUDr. Pavel Traubner PhD, čestný predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku , Bratislava .

Dostal som žiadosť o vyjadrenie sa k projektu komisie č.4 pre rozvoj kultúry a umenia KEGA z Prešovskej univerzity z Gréckokatolíckej teologickej fakulty v Prešove.

Ide o projekt Plot č.050PU- 4/2013 ,projekt podáva Mgr.art.Juraj Vajó , ArtD , pričom ja tento projekt považujem za veľmi prospešný ,už aj z toho hľadiska ,že ho podáva predstaviteľ gréckokatolíckej teologickej fakulty.

Už tým ,že tento projekt vychádza z tohto prostredia považujem za veľmi vhodný najmä pre šírenie ekuménie , tolerancie , vzájomnej úcty v slovenskom prostredí , pričom súčasne považujem to , že tento projekt má za cieľ oplotiť respektíve opraviť ,doplniť chýbajúce oplotenie v oblasti židovského cintorína v areáli obce Zemplínske Kopčany , je prejavom toho ,že vzájomná história i pôvod náboženstiev je nesmierne významným krokom ako príklad pre existenciu ľudí zvlášť v Slovenskej republike vo vzájomnej úcte a tolerancii.

Tento projekt samotný má prinášať nielen pre náboženské kruhy ,ale i pre celú verejnosť nesmierne dôležitý fakt , že ekuména ,kultúrne a duchovné dedičstvo môžu viesť príkladom ako by sme mohli v našej Slovenskej republike vzájomne sa vážiť a žiť.

V závere si dovolím poznamenať ,že daný projekt presahuje medze Gréckokatolíckej teologickej fakulty a dokumentuje možnosť šírenia myšlienok ,ktoré našej spoločnosti v súčasnosti častokrát postrádame. Rovnako považujem za významné , že tento projekt prispeje nielen k určitému humánnemu činu ,ale najmä šíreniu a rozširovaniu kultúrnych informácii a to i v oblasti hudobnej , preto jednoznačne tento projekt podporujem a považujem za výtečný.

Prof. MUDr. Pavel Traubner ,PhD

[1] Viera Janárčeková – voľná parafráza rozhovoru