Midraš

Táto multimediálna interaktívna inštalácia vznikla ako paralelný produkt pri kreovaní kompozície hudobného skladateľa Juraja Vajóa. Vzhľadom na dlhodobú spoluprácu na tomto ako aj iných spoločných projektoch, sa utvoril v rámci priateľského tvorivého dialógu a oscilácii medzi hudobným a výtvarným umením súbor emailových odkazov, postrehov z literatúry, či množstva sms správ. Tento nahromadený materiál sa zásadným spôsobom podieľal na ideovom obsahu skladby. V rámci limitov hudobného – neverbálneho – prejavu nebolo možné reflektovať tento textový (ideový) základ formou vlastnou literárnemu médiu. Práca na diele pre veľký orchester priniesla aj isté obmedzenia v používaní aleatorických princípov vlastných pre prácu skladateľa. Všetky tieto prvky, ktoré nenašli svoju priamu reflexiu v hudobnom diele, som sa pokúsil transformovať do paralelnej obrazovej adaptácie. Nekonštantnosť dĺžky trvania hry, zmeny dynamiky a intenzity zvuku orchestra podnietili rozhodnutie pre interaktívne riešenie vizuálnej časti. Podobne ako v prípade spracovania „prima pratica“ som sa rozhodol použiť dirigenta ako participanta na vznikajúcom obsahu, nie však zvukového, ale obrazového. Použitím technológie “different pixel mate” som odseparoval dirigenta od pozadia divadla, ktoré sa v danom momente zmenilo na transparentné. To umožnilo vytvoriť siluetu dirigenta, ktorý aj napriek tomu, že priestor za jeho chrbtom bol plný publika, pôsobil ako jediný dominantný prvok projekcie.Drobné mihotanie svetelných zmien v pozadí spôsobené pohybom obecenstva som vizuálne podporil generovaním.

Technológia využíva možnosť uloženia obrazu do virtuálneho “buffer” – schránky a následne vyhodnotiť rozdiel spôsobený v obraze prítomnosťou diváka od obrazu, ktorý bol nasnímaný vo chvíli, kedy pred inštaláciu nikto nestál. V prostredí softvéru na báze dataflow je možné kontinuálne nahrávať obraz v limitovanom rozsahu a tento dočasne uchovať, v momente interakcie diváka s projekciou sa kamera, ktorá štandardne prenáša iba obraz (resp. zvuk) stáva zároveň senzorom. Pokiaľ dokážeme aproximatívnym algoritmom odrušiť náhodné svetelné vzruchy vznikajúce z prebiehajúcej projekcie, môžeme kameru využiť ako spúšťač procesu pixelovej diferenciácie. V momente, kedy divák zasiahne svojou pozíciou do plochy projekcie, kamera zareaguje zmenou svetelných hodnôt, čím sa spustí proces, v ktorom jeden z posledných „frame-ov” - snímkov uložených do dočasnej pamäte, slúži ako vyhodnocovacia štuktúra pre porovnanie obrazovej zmeny. Následne miesta, ktoré nevykazujú žiadnu zmenu medzi pixelom obrazu z bufferu a recentným obrazom, menia sa na transparentné. Ďalším obrazovým prvkom sú „particle systems“, vytvárajúce pocit nekonečného kozmického priestoru. Časticové systémy na báze náhodného generovania drobných prvkov v obrazovej ploche, s možnosťou definovania tvaru, množstva, rýchlosti generovania, či fyzikálnych vlastností ako napr. gravitácie, alebo limitovanej dĺžky životnosti v obraze. Do tejto akoby hviezdnej kupoly, ktorá bola projektovaná na akustické panely nad orchestrom (plošne cca 17x12m) prilietali podľa hlasitosti a dynamiky textové fragmenty. Tieto niekoľkoslovné odkazy boli rozdelené do skupín s lineárnym – kontinuálnym radením a náhodným „random“ generovaním textov, ktoré sa zobrazovali v scéne. Pomocou sledovania pohybu dirigenta sa tieto meniace obsahy priliepali na jeho ruky a mimovoľnými gestami ich rozkladal po ploche projekcie, kde postupne mizli a boli nahradzované ďalšími. Takto vznikali úplne čitateľné línie dopĺňané a konfrontované s náhodnými zásahmi v reakcii na dynamiku hry. Ostrosť vektorových textov bola kompenzovaná na postave dirigenta pomocou funkcie „motion blur“, ktorá v závislosti na rýchlosť snímaného pohybu selektívne rozmazávala meniace sa pixely. Výsledným vizuálnym efektom bolo veľmi mäkké vykreslenie človeka, prenasledovaného akoby vlastným obrazom.Vizuálny efekt nazývaný tiež „ghosting“. Táto práca bola vzhľadom na extrémnu finančnú nákladnosť práce s orchestrom, priestorom divadla a pod. prezentovaná iba raz v Historickej budove SND v rámci BHS 2010.