vlastným menom Andrej Braxatoris
bol slovenský evanjelický kňaz,
básnik, kritik literárnych
a dramatických prác,
publicista a prekladateľ.
Je po ňom pomenovaná planétka Sládkovič
aj gymnázium v Banskej Bystrici aj v Krupine.
– vyjadruje lásku k slovenskému národu,
opisuje romantický ideál slovenskej dievciny
a morálne sily uvedomelého ludového hrdinu
Bol pod silným vplyvom Ľ. Štúra a patril k vedúcim osobnostiam jeho družiny.
Pochádza z rodiny učiteľa a literáta a vzdelanie získaval v rokoch 1826 - 1830 v Krupine, v rokoch 1830-1831 sa zdokonaľoval v maďarčine v dedinke Perocsény, v rokoch 1831 - 1832 navštevoval piaristické gymnázium v Krupine, v rokoch 1839-1840 pokračoval v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, v rokoch 1840-1842 navštevoval Evanjelické lýceum v Bratislave a napokon v rokoch 1843-1844 študoval teológiu na univerzite v Halle.
V rokoch 1839-1840 vyučoval
v dome Pavla Pischla, kde spoznal Marínu Pischlovú,
ku ktorej zahorel veľkou láskou, ktorá však nebola nikdy naplnená.
V rokoch 1838-1839 pôsobil
ako pomocný učiteľ v Ladzanoch.
V roku 1841 sa spolu so Samuelom Jurkovičom pričinil o založenie „slovenského národného divadla" v Sobotišti. V rokoch 1842-1843 pôsobil ako vychovávateľ v Hodruši, po návrate zo štúdií v Halle sa stal vychovávateľom v rodine Pavla Bezegha v Rybároch. V roku 1847 bol vysvätený za kňaza a ešte v tom roku začal pôsobiť ako evanjelický farár v Hrochoti.
S nadšením vítal revolúciu v rokoch 1848-1849. Veril, že ideály slobody, rovnosti a bratstva preniknú do vedomia národov a že budú určujúce v širších spoločensko-politických a kultúrnych súvislostiach.
V roku 1849 bol zaistený a vyšetrovaný. Od roku 1856 až do smrti pôsobil ako ev. farár v Radvani nad Hronom.
Zúčastnil sa na memorandovom zhromaždení v Martine, kde zastával funkciu zapisovateľa, bol tiež zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, ale tiež posudzovateľom literárnych a dramatických prác. Po smrti Karola Kuzmányho sa v roku 1867 stal predsedom Zpěvníkového výboru, ktorého úlohou bolo vydávanie duchovných piesní a náboženských kníh.
Stal sa zakladajúcim členom Matice slovenskej a zúčastnil sa tak na revitalizácii slovenského života.
Udržiaval kontakty s poprednými predstaviteľmi slovanských národov.Jeho myšlienkovú orientáciu ovplyvnila aj Heglova filozofia.
Popri pastoračnej činnosti sa venoval aj náboženskej spisbe. Život, a nie filozofia mu dal podnet k napísaniu jeho najslávnejšej básnickej skladby Marína, ktorá je oslavou konkrétnej lásky k žene, ale aj k národu.
Marína a lyricko-epická báseň Detvan sú považované za vrcholy jeho básnického diela.
S mestom Banská Štiavnica ho okrem iného spájali spomienky na jeho veľkú avšak nenaplnenú lásku k Márii Pischlovej, múze ktorá dala podnet k vzniku jedinečnej básnickej skladby Marína. Marína je jeho najprekladanejším dielom do cudzieho jazyka
Popri poézii sa venoval prekladaniu z ruštiny (Alexander Sergejevič Puškin)
francúzštiny (Voltaire, Jean Racine), neskôr tiež z nemčiny (Johann Wolfgang Goethe).
Písal tiež publicistické články (Národnie školy, Verejná mienka o nás), recenzie (Ján Botto: Báj Maginhradu a i.) a posudky, ktoré mali vysokú teoretickú úroveň.
V roku 1868 vážne ochorel na vodnatieľku, a z tohto ochorenia sa už nevyliečil.
Zomiera 20. apríla 1872. Je pochovaný na miestnom evanjelickom cintoríne.
(4781) Sládkovič je planétka, ktorú objavila Zdeňka Vávrová večer 3. októbra 1980 na juhočeskej hvezdárni Kleť. Je pomenovaná po slovenskom básnikovi Andrejovi Sládkovičovi.
Omladinám.
Slobodná junač! Znáš tú vrstvu svoju
tam v dávnej Sparte, — z ocele, z kremeňa,
nepriučenú mäkkému pokoju,
neznajúcu nič, len hrdinov mená:
Krásna mlaď! krásno-li to, čo vynúti
medená doska a železné prúty?
Na smutných poliach požunských stáli my,
keď o Slovensko prvé kostky hrali,
titanský vrah stál pred nami malými,
ním hrôza triasla, my sme sa nebáli:
Odkiaľ smelý ten zápal? - nám velelo
Ľudovítovo bohatierske čelo!
Osemkrát sa už omladili roky,
čo pod lipami národ riekol slovo:
Mlaď priskákala, opásala boky,
nezbedne kričiac: sem prach a olovo!
Čo ozbrojilo mlaď vôľou a mocou?
Hlas bratov starších a vážny prst otcov.
Dospelá junač! dnes už bežíš sama
v hromady, čaty, skupštiny, tábory,
rušiaš už napred vlastnýma nohama
a vlastná k sláve päsť dráhu vám borí,
a chlap do chlapa čo by ste odvisli,
visieť budete, ale — neodvislí!
Vy zaľúbenci, — mladosť rada ľúbi,
v lúčoch mesačných ľúbosť rada chodí,
hľaďte na tmavé hôr balkánskych zruby,
na východ, kde sa nová doba rodí,
choďte, — kde sliepňa mesiačik rohatý
s hroznou ľúbosťou k ujarmenej brati!
Hej, orlíčatá! stvrdli vám zobáky,
podrástli brká, pazúry zostreli,
žiarou plamennou prebleskujú zraky,
zloba a krivda - tie vám ich pretreli;
moc vaša, hanba vaša vás vyzýva:
Rozdrapte hnusné poroby ohnivá!
Predvšetkým: svornosť, svornosť, svornosť, synia:
zahyňte,- medzi sebou nebite sa !
Len z roztržky vás potomci obvinia,
za hriech vady len odsúdia nebesá:
Svätým budiž vám božie to tam slovo,
Svätoplukov prút, uhlie Kollárovo !
Uctite otcov mozole krvavé,
uctite, čo tí životom dobyli,
nepovoľujte každý svojej hlave,
boj bijúc na ich staňte si mohyly:
Kedyže príde k vysokej budove,
keď každý osve kope grunty nové ?!
Chráň sa sveta: diabla, krvi, tela,
vyhádžte hárem - diván z Carihradu!
Vám nepristane šialenosť zbabelá,
svetáctvo rodí odrodilú zradu:
Ba, niet Slovana bez božieho slova
a niet spasenia krem kríža Kristova!
Syn márnotratný! - podvodná sloboda,
žranie, lokanie, nosiť sa bohato,
v necudnom lone hriešna polahoda:
Sviniarstvo, handry, potupa a mláto!
Milosti dôjdu kajúci pohania,
ale národom niet brány pokánia!
Synovia, bratia! - moc, vraj, to je veda,
čarovná ľudstva okrasa umenie:
Kňazom a mníchom knihy!? - beda, beda!
Či svetlo ducha pre každého nenie?
„Noble passion: pipa, puška, kone!“
Tak tí, - čo jakživ mali nás v pohone:
Psie kože! jedno, poviem-li: psie hlavy!
Kartári, ktorým hrou je „naše, vaše“:
Už doby novej päta vás zadlávi,
dieťa vaše sa proti vám opáše;
zákonom krytý a stavom - Rajnoha
už berie diel svoj po zákone z Boha!
Učte sa, mládež! nové časy stali,
slávni dosiaľ len boli tí, čo bijú;
my sme robili, iní si písali -
zlodeji, lhári - našu históriu:
Učte sa, cvičte! - bo vymrú poeti,
beda nám v hrobe, otcom — nemých detí!
Hurrá, mládenci! napred, boh pomozi!
Slavian-géniov prápor pred radami,
krídlami svorné bratstva hradbovozy,
naše modlitby, žehnania nad vami,
naspäť nesmiete — tam priepasť ohnivá
a nad ňou trúba dejín spravodlivá!
Z b i ť - l e b o m r i e ť !
Sedlaj, rušaj, tu hodina !
Volá, volá v boj otčina !
Tavon ! tavon! v krvi polia,
v blesky, hromy vlasť nás volá !
Hoj, otčina ! Otčina !
Zbiť - lebo mrieť !
Okúňaš sa ? ledačina !
Nemáš mena Slavian-syna !
Pušku v päste, kosy, mlaty !
Kto rátať chce vrahov čaty ?
Hoj, otčina ! Otčina !
Zbiť - lebo mrieť !
Hoj, krásny pád, hrdinský pád !
Za vlasť umrieť kto by nerád ?
Mor ho ! mor ho ! len ho ty zmor !
Za Všeslavianstvo hor sa, hor !
Hoj, otčina ! Otčina !
Zbiť - lebo mrieť!