Matúška

V jeseni roku 1842 sa v Bratislave zoznámil s Jankom Kráľom, kde spolu študovali teológiu, hoci Janko Matúška mal väčšiu záľubu v medicíne a Janko Kráľ v právach. Tu sa obaja rozospievali. Matúška, podobne ako Kalinčiak, obľúbil si najmä veršované historické povesti poľské, oravské, liptovské a považské, lebo písal spevné piesne, ktoré vyjadrovali vtedajšie položenie štúrovcov a ich národné aj osobné želania a túžby. 

Po skončení povstania

pracoval ešte krátko

ako vychovávateľ v Oravskom Podzámku,

v roku 1851 začal pracovať v štátnej službe

a od roku 1870 bol správcom kancelárie

súdu v Dolnom Kubíne.

Nezaujímal ho ani tak príbeh ako taký, ale snažil sa o zobrazenie citového života hrdinu a vykreslenie atmosféry, v ktorej sa dej odohrával. Svoju literárnu kariéru ukončil počas revolučných rokov 1848 – 1849, no hoci bola jeho tvorba rozsahom neveľká, umožnila naplniť úlohy, ktoré boli vytýčené štúrovskou generáciou. 

Prvé básne a veršované povesti začal písať

už počas štúdia na bratislavskom lýceu.

Písal najmä vlastenecké básne,

príležitostné básne

a veršované povesti,

v ktorých sa často inšpiroval

ľudovou slovesnosťou.

1844 – Nad Tatrou sa blýska 31. decembra 1843 cirkevný konvent,

spravujúci školu v Bratislave, pod nátlakom politickej moci rozhodol

o odvolaní Ľ. Štúra z postu námestníka profesora,

ktorý zastával namiesto

chorľavého a starnúceho Juraja Palkoviča.

Na prelome rokov

1843 – 1844

sa niesol v znamení snáh nespravodlivo odstrániť Ľudovíta Velislava Štúra z námestníctva Ústavu reči a literatúry česko-slovenskej, na čo viacerí študenti reagovali svojimi básňami (napríklad Janko Kráľ – Duma bratislavská, Mikuláš Dohnány – Všetci sme Slovania, Viliam Paulíny – Kto si rodom Slovák.... ) Matúška reagoval dvoma básňami: Dunaj slovenský (ktorou sa lúčil s Ústavom a Bratislavou) a Ponad Tatrou blýska.

V prvej časopisecky uverejnenej povesti Svatý zákon (1842) propagoval názory Ľ. Štúra, najmä požiadavku obetovať osobné záujmy národným cieľom. V ďalších veršovaných historických povestiach (Pomsta, Klára Zachová, Hrdosť) zdôrazňoval romantickú osudovosť a historizmus, písal balady na motívy ľudovej slovesnosti (Kozia skala, Púchovská skala), príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky (niektoré z jeho piesní zľudoveli). 

V dramatickej tvorbe (Siroty, 1846) a prozaických prácach (Zhoda liptovská, 1848)

nedosiahol umeleckú úroveň svojej poézie.

Roku 1848 – 1849 bol spoluorganizátorom Slovenského národného povstania na Orave,

na jar 1849 sa pred maďarskými vojenskými jednotkami ukrýval,

čo zanechalo trvalé stopy na jeho zdraví.

Báseň Ponad Tatrou blýska zložil Matúška na melódiu dvoch slovenských ľudových piesní Kopala studničku, pozerala do nej a U studničky stála, napájala páva. Pôvodne mala báseň šesť strof, neskôr bola upravená a okresaná na štyri. Prvá upravená strofa tejto básne – piesne sa od 12. decembra 1918 stala súčasťou česko-slovenskej štátnej hymny a dnes sú prvé dve upravené strofy slovenskou štátnou hymnou (druhej obnovenej SR), podľa zákona číslo 63/1993 Zbierky zákonov. V období prvej Slovenskej republiky v rokoch 1939-1945 bola štátnou hymnu revolučná pieseň (z rokov 1848-1849) Sama Tomášika Hej Slováci!.

Umrel vo svojom rodisku v Dolnom Kubíne 11. januára 1877. Na jeho hrobe v Dolnom Kubíne je stručný a výstižný nápis „Svoji svojmu!“