posol mravnosti 

 27. február 1812, Horná Lehota – † 19. máj 1883, Horná Lehota 

Narodil sa v Hornej Lehote v roku 1812 v rodine evanjelického farára Adama Chalupku. Samo Chalupka pochádzal zo starej literátskej rodiny, o ktorej máme už správy zo 16. storočia. Bol mladším bratom dramatika Jána Chalupku ktorý bol prvým významným autorom veselohier, v ktorých zosmiešnil zaostalosť malomešťanov a odsúdil panštenie sa a odrodilstvo. 

Samo Chalupka sa stal jedným zo zakladateľov študentského samovzdelávacieho spolku Společnost česko-slovanská (1829), v rokoch 1831-32 jej podpredsedom, kde začal prednášať výklad Kollárovej Slávy dcery.

Zúčastnil sa poľského povstania proti cárskemu Rusku. Bol ranený. Týmto si získal obdiv u vrstovníkov, pretože ako prvý dokázal, že je schopný riskovať život za slobodu národa

pôsobil najprv ako vychovávateľ v Demänovej, no už v roku 1833 pokračoval v štúdiu na evanjelickej teologickej fakulte vo Viedni. 

V roku 1834 uverejnil vo Fejérpatakyho kalendári tri básne, ktoré prevzal Kollár do druhého zväzku svojich Národných spievaniek, keďže ich pokladal za vydarenú napodobeninu ľudových piesní.

Bol členom spolkov Vzájomnosť (1837) a Tatrín (1844). Stál pri vzniku Matice slovenskej a bol spoluautorom Memoranda slovenského národa.

Turčín Poničan

Jajže, Bože, strach veliký:

padli Turci na Poniky;

padli, padli o polnoci,

jaže, Bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte,

zajať Turkom sa nedajte:

a čo mladé - zutekalo,

a čo staré - nevládalo.

Skočil Turčín bystrým skokom

do jelšiny nad potokom;

našiel on tam starú ženu,

medzi krovím učupenú.

Také jej on robí muky:

do železa dal jej ruky;

povraz hodil jej na šiju

a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči,

po hrobline, po bodľačí:

starkej krv sa z nôžok leje

a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva,

kančukou ju pošibáva;

a keď ona na zem padá,

ostrohami v bok ju báda.

Hučia, hučia Turkov čaty,

poháňajú ľud zajatý:

tri razy mesiac omladol,

a oni vždy tiahnu nadol.

Ten turecký svet ďaleký,

prešli oni cez tri rieky,

zašli oni za tri hory,

zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží,

týči k nebu tisíc veží:

jaj, Bože, len smutno je to:

ne tých vežiach kríža nieto.

A keď blížili sa k mestu,

Turkyňa im zašla cestu:

a Turkyňa, ako ruža,

pekne víta svojho muža:

-Vítaj, mužu, vitaj že mi,

v tej uhorskej krásnej zemi!

Či sa dobre vám vodilo?

Či vám šťastie poslúžilo?-

-Dobre, dobre sme chodili:

Maďarov sme si podbili,

a Slováci sa nedali,

preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového?

Povedz, žienko, dač dobrého.

-Dobrá, dobrá tu novinka:

požehnal ti pán Boh synka.

A ja vediem otrokyňu,

nášmu synku varovkyňu.

Keď ho bude kolísavať,

pekne bude mu spievavať.

Slovenka to, tam od Hrona;

veľmi pekne spieva ona:

bo spevu na božom svete

nad slovenský nenájdete.

Turčín sedí, kávu pije,

a Turkyňa zlatom šije:

a starká si spieva tíše,

a Turčiatko im kolíše.

Hajaj, búvaj, krásne dieťa!

Donesiem ti z hája kvieťa;

donesiem ti z rúže púčok,

veď si ty môj milý vnúčok.

Dopočul to Turčín mladý,

hneď so starkou stal do vady:

-Ako ty smieš to spievati?

Či si mu ty stará mati?-

-Raz Poniky rabovali,

syna môjho s sebou vzali;

syna môjho v treťom roku,

mal on hviezdu, znak na boku.-

A Turčín a jeho žena

hodili sa na kolená:

-Odpusť, mati, svojmu synu

prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať,

s nami budeš tu panovať,

chodiť, ako my, vo zlate

a spočívať na zamate.

Udeľ vám Boh, deti moje,

sväté požehnanie svoje,

ale túžba moja letí

len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona,

na tie krásne brehy Hrona:

tam kvitol kvet mojej mladi,

inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji

v tichých hroboch spia v pokoji;

tam - keď bude vôľa božia -

i mňa ku nim nech položia.-

Kráľoholská - báseň a rozbor

Na Kráľovej holi
jasná vatra svieti;
okolo tej vatry
dvanásť hôrnych detí.

Hoj, švarná to junač,
ako jeden, všetci:
valaška im v pästi,
karabín na pleci;

v opasku širokom
pekných pár pištolí,
také deti rastú
na Kráľovej holi. —

Nad Kráľovou hoľou
čierne mraky stali,
ten náš milý národ
v ťažkom nám je žiali.

V tom našom národe
zle to tam, nedobre:
krivda za stôl sadla,
pravda u dvier žobre. —

Do Kráľovej holi
bijú hromy z neba:
Hoj, ktože zastane,
národ náš, za teba?

A ktože by zastal?
Nik, iba boh a my:
boh do krivdy hromom,
a junák guľami. —

Pod Kráľovou hoľou
jasné šíky stoja,
kráľ volá: Do zbroje!
ty rodinka moja!

Do zbroje! kto si syn
svojho rodu hodný:
abože mi zahyň,
abo buď slobodný.