Hodža

tvorbu M.M.Hodžu mnohokrát nájdeme pod pseudonymami -dž-; M. M. H.

22. 9. 1811 Rakša, okr. Martin - 26. 3. 1870 Český Těšín

- ideológ a organizátor slovenského národného hnutia

1834 – 36 vychovávateľ, Rakša a Podrečany

1833 – 34 podpredseda Spoločnosti českoslovanskej pri lýceu, Bratislava

1837 vysvätený za kňaza

1837 – 66 evanjelický farár, Liptovský Mikuláš

1840 dekan liptovského seniorátu a vyslanec na dištriktuálne konventy

1841 člen redakcie evanjelického Spěvníka

1842 člen posolstva slovenských evanjelických vzdelancov k k cisárovi; definitívne sa usadil na fare v Liptovskom Mikuláši

1844 predseda spolku Tatrín

1849 – 50 stoličný notár Liptovskej župy

1866 vikár patentálnej ev. cirkvi, Martin

1863 – 67 zakladajúci člen a výborník Matice slovenskej

1867 žil na penzii v exile, Tešín

Základnú školu vychodil v Mošovciach, 1822-26 študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, 1826-29 v Rožňave, 1829-32 filozofiu a teológiu na ev. kolégiu v Prešove, 1832-34 na ev. lýceu v Bratislave, 1836-37 na teol. fak.vo Viedni.

Základy nár. povedomia získal rodinnou výchovou.

V Banskej Bystrici ho ovplyvnila téza prof. literatúry Kocha o slovenčine ako pramatke

slovanských jazykov

, v Rožňave extrémne presadzovanie madarčiny,

podceňovanie Slovákov a ich histórie i

Potrebujeme porozumenie, a to sa nedá dosiahnuť ináč, než dobrým slovom – tvrdil Michal Miloslav Hodža.

Zač. 40. rokov člen redakcie nového ev. Spevníka, do kt. sám prispel

43 pôvodnými piesňami. Ako výborník seniorátneho a dištriktuálnehokonventu ev. cirkvi vystupoval proti rastúcemu madarizačnému tlaku v cirk.a kult. živote.

Nič ľudské mu nebolo cudzie. Aj to môže Hodžu približovať súčasníkovi. Štúrov asketizmus Hodža neprijal, a hoci ako aj on, podporoval zakladanie spolkov triezvosti a sám bol členom jedného, pohárikom dobrého vína nikdy nepohrdol. A na rozdiel od Štúra dokázal ženu milovať aj inou ako platonickou láskou.

V roku 1841 spoznal Hodža ako mladý evanjelicky kňaz dcéru mikulášskeho lekára Kornéliu Kellnerovú. O sedem rokov neskôr, v čase slovenskej revolučnej jari, sa už Hodža staral o rodinu a štyri hladné krky. Možno aj preto bol opatrnejší ako jeho mladší druhovia. Ale zrejme nedostatočne, lebo aj naňho vydali v Uhorsku zatykač.

Keby neurobili nič iné, "len“ osamostatnili slovenčinu a uviedli do života jej spisovnú podobu,

stačilo by to na vstup do siene národnej slávy.

Hodža pri tom urobil z trojice najväčší oblúk, veď ešte pôvodne obhajoval biblickú češtinu

a zastával stanovisko svojho učiteľa Jána Kollára.

Teraz sa musel postaviť proti nemu.

V lete 1843 na schôdzi v Hlbokom a u J. Hollého na Dobrej Vode účastník

porád so Štúrom a Hurbanom o prijatí stredoslovenčiny za základ nového

celonár. spis. jazyka. Na jeho fare v Liptovskom Mikuláši sa 26.-27. 8. 1844

uskutočnila ustanovujúca schôdza celonár. literárno-kult. spolku Tatrín, kt.

akceptovala aj novú spis. slovenčinu; predseda Tatrína, jeho zásluhou sa

Liptovský Mikuláš stal jedným z centier slov. nár. politického a kult. osvetového hnutia.

"Alebo bude Slovák pri slovenčine pre všetky literatúry slovanské niečo, alebo pri češtine nebude ani pre Čechov, ani pre seba nič.“

Stál sa oduševneným bojovníkom za slovenčinu, ale aj v zdanlivo čisto jazykových sporoch sa prejavil ako diplomat a politik zmierenia. Nielen s katolíkmi, ktorí presadzovali bernolákovčinu, ale aj vo vzťahu k rôznym skupinám vo vlastných radoch, medzi evanjelikmi.

Jazyková reforma však nebola jediným veľkým počinom štúrovcov. Hodža bol jedným z troch spoluautorov

Žiadosti slovenského národa, 14-bodového dokumentu, ktorý v máji 1848 adresovali cisárovi do Viedne a Uhorskému snemu.

Žiadali v ňom autonómiu pre Slovensko s vlastným snemom, ďalej právo na vlastné školstvo s vyučujúcim jazykom slovenským, ale aj všeobecné volebné právo či slobodu tlače. Uhorská vláda odpovedala vyhlásením stanného práva a zatykačmi.

Štúr, Hurban a Hodža sa náhle ocitli na čele revolučného hnutia, ktoré sa onedlho chopilo zbraní. Z trojice táto úlohu asi najmenej svedčala Hodžovi, ktorý bol skôr mysliteľom a vizionárom.

"Neúspech senickej výpravy (dobrovoľníkov) zo dňa 26. septembra, keď po boji s maďarskými gardistami bolo na slovenskej strane

14 mŕtvych, precitlivený Hodža nevydržal a ešte v ten deň vo večerných hodinách opustil výpravu,“

Hodžove obavy, že Viedeň sa nakoniec dohodne s Maďarmi na úkor ostatných národností, potvrdil čas. Po revolúcii sa už priateľské vzťahy s Hurbanom a Štúrom neobnovili.Všetci traja sa stiahli z verejného života. Štúr zomrel už o niekoľko rokov po tragickej nehode pri poľovačke.

Hodža sa venoval cirkevným veciam, narobil si však veľa nepriateľov, keď sa postavil proti snahám cirkevnej vrchnosti maďarizovať slovenských evanjelikov. Nasledovalo suspendovanie a zbavenie ho fary.

Aby uživil rodinu, opakovane žiadal cisára o penziu. Ten mu napokon vyhovel, ale pod podmienkou, že odíde žiť do sliezskeho Těšína a navždy sa zriekne politickej aj cirkevnej činnosti.

Tak sa aj stalo v septembri 1867. O tri roky Hodža v tomto vyhnanstve zomiera

Tam ho aj pochovali. Zo Slovenska okrem najbližších príbuzných bol na pohrebe iba skalický farár s jedným priateľom. A v Národných novinách vyšiel o skone Hodžu len štvorriadkový oznam.

Také bolo vtedy Slovensko zakríknuté.

Hodžove telesné ostatky previezli do Liptovského Mikuláša až o polstoročie, v roku 1922.