Utrpenie

Volal som k Nebeskému Otcovi,

prečo je toľko smutných, ubolených očí,

obludnosti dejín, Osvienčim, chudoba,

predčasne zosnulých detí, trápenie, choroba?

Otče, prečo tá nadmiera utrpenia,

úzkosť a triaška idú z toho na mňa,

kde si, kde si Všemohúci Bože,

keď kričí a krváca naše srdce!?

Či život je len hemženie ustráchaných bytostí,

keď i spravodlivý sa zvíja a trpí,

či sme len hnojivom v evolučnom vývoji,

má ľudská bytosť vôbec nejakej ceny?

Kážu, že utrpenie je trestom za prvotný hriech,

a v lepšom prípade za hriech nás samých.

„Keď nemáme nič lepšie radšej mlčme“,

takéto odpovede ešte viac utvrdzujú v ateizme.

Ježiš proti ľudskému utrpeniu bojoval,

hladných kŕmil, chorých uzdravoval,

vydedencov bezvýhradne prijímal, bezradných povzbudzoval,

keby utrpenie bolo trestom, nebol by trpiacim pomáhal.

Boh nie je tvojím trestajúcim sudcom, aj keď trpíš,

Boh nie je tvojím nepriateľom, aj keď trúchliš,

len nevieme zaobchádzať so svojou slobodou,

preto to utrpenie s tisícorakou podobou.

Boh poslal svojho jediného Syna,

by nám povedal, že má nás všetkých rád,

chce, pre nás život v spravodlivosti, v plnosti,

a šťastie, radosť už teraz, ale najmä vo večnosti.

Prelom svoj pancier egoizmu, klamu,

ktorý ťa uzatvára do vlastného “ja”,

nijaký osud nie je vopred uzavretý,

pre každého je možný začiatok nový.

Choď k Bohu v prosbách ťažšou cestou,

rob všetko, čo len v tvojich silách je,

až keď ľudské možnosti vyčerpáš, urobíš,

s vďačným srdcom poukáž na Kristov kríž.

Daj sa Bohom milovať a viesť,

prijmi Jeho odpustenie, milosť,

a tým, ktorých život do utrpenia zahnal,

objímajúcou solidaritou ľudský domov vytvor.

Zastaň sa trpiacich a ľudí v núdzi,

pošliapaných v tejto Zemi,

žiari nám svetlo Veľkej noci,

Ukrižovaný žije, a s ním i spravodlivý žiť bude.

Boh zozbiera všetky naše slzy,

ktoré sme pre spravodlivosť a lásku preliali,

Jemu nijaký úsmev neunikne,

ani to, že s trpiacimi sme súcit mali.

Boh nám dal ruky, by sme ich podali,

Boh dal nám nohy, by sme pomáhať šli,

Boh dal nám ramená, by sme nimi objímali,

Boh dal nám srdcia, by sme stále milovali.

A kde naše ruky nestačia,

a naše kroky prídu neskoro,

tam Boh a Jeho láskavá ruka zasiahne,

tam Božia vôľa a Jeho sláva sa deje.

Len človek, čo utrpením prešiel,

má múdrosť pravú a ľudskosť múdru,

jeho viera je čistejšia, zrelšia,

jeho radosť s inými je bez falše, úprimnejšia.

A keď utrpenie vnútorne príjme,

môže vyžarovať spokojnosť, obrátenie,

a svojmu okoliu týmto dodá dôveru,

v radosť, vďačnosť, v odvahu.

Človek je bytosťou priania, túžby a nádeje,

znášať dokáže aj to najhoršie utrpenie,

keď na horizonte žiari svetlo nádeje,

ktorým je JEŽIŠ a Jeho vzkriesenie.

Vďaka Bohu, že nás utrpenie nezlomilo,

skrze neho sme spevneli a duchovne rástli,

preto právom máme radosťou plné ústa smiechu,

a jazyk plný chvál a vďačnosti nášmu Hospodinu.