Spomienka na Lucku
Stál som dnes nad Luckiným pomníkom,
so zlomeným krížom a prasknutým srdcom,
s horiacou sviecou v smutnom nemom úžase,
ako malé a nevinné dieťa, zažilo kruté týranie.
Vídaval som ťa s tvojou mamou a otčimom,
na Hlavnom námestí pred Jezuitským kostolom,
ako si v kočíku moju zbierku básni držiavala,
"Pomôž mi, prosím Ťa, Bože", veď ja som tvoja.
Keď som ťa už nevidel, pýtal som sa tvojej mamy:
A kde máš Lucku, keď tu už nešantí s vami?
"Je u svojho deda - vraj sa s ním má dobre!"
Ty však, milá Lucka, si už vtedy nebola na svete.
Tvoj otčim mal viacero problémov a chýb,
to ale neprináleží mne ho tu hodnotiť.
Že ťa dokázal bezbranné dieťa k smrti utýrať,
to už ja fakt neviem nijako pochopiť, len plakať.
Ja sa Lucka už tiež pomaly k tebe poberám,
verím, že sa stretneme u Nebeských brán.
Že ty budeš láskou a šťastím tam s Bohom žiariť,
ja sa teším, že Ho budeme môcť spolu sláviť.
Verím, že sa ľudia tejto doby raz z mrákot preberú,
tupú nevšímavosť opustia a taktiež nelásku,
a deťom ruky podajú, pohladia hlávku,
a ony spoznajú rodičovskú starostlivosť i lásku.