Free working time
Voľný pracovný čas

Free Working Time, 2011 - 2013, author research

“We have got used to looking at work as “a sort of mild disease“. We often consider it only as a necessary evil which is not a very good predisposition for creativity and self-actualization.“ Fritjof Bergmann
The project Free Working Time looks for gaps and positive models that disturb the passive performance of this “obligation”. It is inspired by personal experience and an effort to liberate oneself from obligatory working fixations; fixed working hours (e.g. the eight-hour day) and workplaces (e.g. office, manufacturing room etc.).
In the traditional Maslow´s hierarchy of needs, self-actualization is situated at the top of this hierarchy. I consider the fact that employees are capable of taking, either secretly or as a form of public secret, “a little time for themselves” as a personal gain, especially if working time does not offer anything like that.
This ambivalent term “free working time” has no sense in sociology. Time as such is defined as either free or working. We can look at it from two points of view. First, from the point of view of the employer using the theory of Taylorism where employee´s efficiency is reached by social engineering. Second, from the employee´s point of view whose activity might but does not necessarily have to be the form of De Certeau´s subversive theory – “la perruque” (in English “the wig”). According to this theory “la perruque” is all of the work that is done within the workspace that doesn’t contribute to the profit of the company. “A secretary writing a love letter during working hours is one of the simplest examples of this wig…” (Michel De Certeau).
In the research I´m interested in needs of creative self-actualization at work and at the same time I analyze the environment of employees who, with all their products, try to ignore or fight against the imperative working ethics which calls only for speed, efficiency and initiative. First, I have started by asking my friends “to confess” their secret creative products made exclusively at work. Then my friends have asked their friends to do the same and so it continues up to now. Participation of these authors includes also comments on their objects explaining the process and conditions of their creative work.
One of the participants, for instance, uses a 3D printer at work in order to print the objects he designs himself and which are difficult to make. Later he offers them to his friends. Another has designed a miniature model car which has afterward been produced from metal by his co-workers. Other products of “free working time” can be photo collages, manipulated photos, poems, short stories, drawings, textile toys or lyrics.
These products are created outside the structure, neither during free nor during working time, therefore they might carry a little bit of “shame“ (they should not exist, but they are here, as unwanted children). “Free Working Time” analyzes and records this oxymoronic phenomenon among people born in the 70s and 80s with the first working experience in the 90s and later. It is a creative and often the only accessible way how employees can push their interests against those of the employer who expects the maximum of work for minimum costs.
The specific features such as “wigs” or “free working time” might or might not be familiar to the employer. They can be either a “public secret” or a wilful social engineering of the employer, who can by such a “rest” accomplish higher concentration and efficiency of the employer. On the other hand, it can also be wilful self-actualization of the employee ignoring the elements of “work obligation”.

Free working time / Voľný pracovný čas online:

Voľný pracovný čas, 2011 - 2013, autorský výskum

„Na prácu sme si zvykli nazerať ako na “miernu formu choroby“. Vykonávame ju príliš často len ako nutné zlo, čo nie je práve najlepší predpoklad pre kreativitu a sebarealizáciu.“ Fritjof Bergmann
Projekt “voľný pracovný čas“ hľadá medzery a pozitívne modely narúšania pasívneho vykonávania tejto “nutnosti“. Vychádza z osobnej skúsenosti a snahy vymaniť sa aspoň čiastočne z povinných zamestnaneckých fixácií; pevného pracovného času (napr. osemhodinový) a priestoru (napr. kancelária, výrobná hala, prevádzka a pod.)
Sebarealizácia je v klasickej Maslowovej teórii potrieb na vrchole hierarchie. To, že si zamestnanec dokáže odtrhnúť, či už tajne, alebo ako verejné tajomstvo, kúsok “času pre seba”, považujem za osobný zisk, najmä ak zamestnancovi samotný “pracovný čas” nič také neposkytuje.
V sociológii je tento ambivalentný pojem “voľný pracovný čas“ nezmyselný. Čas sa definuje buď ako voľný alebo ako pracovný. Môžeme sa naň však pozrieť z dvoch uhlov. Po prvé z uhlu zamestnávateľa v rámci taylorizmu, kedy je výkonnosť zamestnanca dosahovaná sociálnym inžinierstvom. Po druhé sa s týmto faktom môže, ale nemusí prekrývať erózia zo strany zamestnanca napríklad formou De Certeauvej subverzívnej teórie - “la perruque” (tzn. “parochňa”). Pričom parochňa je zamestnanec, ktorý performuje svoju prácu na pracovisku ako “prevlek“ pre svojho zamestnávateľa. „Parochňa môže byť tak jednoduchou vecou ako keď sekretárka píše ľúbostný list počas pracovnej doby…“ (Michel De Certeau).
V autorskom výskume ma zaujíma mapovanie potreby kreatívnej sebarealizácie v práci, pri ktorej je oveľa náročnejšie mimikry pracovnej náplne, ako i skúmanie prostredia vytváraného pre zamestnancov, ktorí svojimi realizáciami ignorujú, či vzdorujú imperatívu pracovnej etiky hlásajúcej rýchlosť, výkonnosť a iniciatívnosť.
Oslovila som známych a ich prostredníctvom ďalších známych k “priznaniu sa“ ku kreatívnym tajným dielam vytvoreným výlučne v práci. Participácia autorov spočíva aj v sprievodnom texte k objektom, opisujúcim proces a podmienky tvorivej činnosti. Napríklad, jeden z participujúcich využíva pracovnú 3D tlačiareň na tlač ťažko realizovateľných objektov, ktoré si sám navrhuje a podarúva svojim blízkym. Iný navrhol model miniatúry auta, ktorý si nechal tajne vyrobiť v práci kolegami z plechu. Ďalšími produktami “voľného pracovného času“ bývajú napríklad fotokoláže, či manipulované fotografie, básne, poviedky, kresby, textilné hračky, prípadne texty piesní.
Výtvory vznikajú mimo štruktúru, v niečom, čo nie je ani voľný čas, ani pracovný čas, a preto je možno vo vytvorených dielach trochu “hanby“ (nemali by existovať, sú to také nechcené deti, ale sú tu). “Voľný pracovný čas” skúma a dokumentuje tento oxymoronový jav u ľudí narodených v 70-tych a 80-tych rokoch s prvými zamestnaneckými skúsenosťami v 90-tych rokoch a neskôr. Je to kreatívna a zrejme často jediná dostupná forma, ako si zamestnanci môžu presadiť svoj záujem oproti zamestnávateľovmu, ktorý chce čo najviac práce (v súlade s tým, čo sa má v podniku robiť), za čo najmenej peňazí. Špecifické znaky, či už “parochne“ alebo “voľného pracovného času“ môžu a nemusia byť zamestnávateľom známe. A teda, môže ísť o “verejné tajomstvo”, či vedomé sociálne inžinierstvo zamestnávateľa, keď takýmto oddychom dosiahneme väčšiu koncentráciu a výkonnosť zamestnanca, alebo o vedomú autorskú sebarealizáciu zamestnanca, ignorujúcu prvky “nutnosti práce“.