I take a pleasure in attention
Mám rada pozornosť

a view of the performance in the Preatorium building of the Central Slovak Gallery in Banská Bystrica
pohľad na performance v budove Preatória Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici

I take a pleasure in attention, 2018, performance

The performance presented by the author during the opening of the exhibition, in which she personifies the 62-year-old gallery institution, which is marked by a series of stereotypes, expectations and required rules... The script for the performance was created based on interviews with former directors of the gallery. But do we know what the gallery actually experiences? The video recording of the personified speech of the gallery about its desires, dreams, visions, but also frustrations was situated in a neglected, uncomfortable space, evoking feelings of provisionality and indefinite identity.

---

Mám rada pozornosť, 2018, performance

Performancia uvedená autorkou počas vernisáže výstavy, v ktorej personifikuje 62-ročnú galerijnú inštitúciu, ktorá je poznačená radom stereotypov, očakávaní a vyžadovaných pravidiel... Scenár ku performance vznikol na základe rozhovorov s bývalými riaditeľmi a riaditeľkami galérie. Avšak vieme, čo v skutočnosti galéria prežíva? Videozáznam zosobneného prehovoru galérie o svojich túžbach, snoch, víziách, ale i frustráciách bol situovaný v zanedbanom neútulnom priestore, vyvolávajúcom pocity provizória a neurčitej identity.

Ukážka zo scenáru:

(schádzanie zo schodov vežičky až k roletám, zatiahnutie roliet, oblečenie si plášťa)

Mám rada pozornosť.

Mám rada, keď sa na mňa dívaš.

Keď si ma premeriavaš.

Keď ma navštíviš spravím si čiarku

a na konci dňa vás spočítam.

1, 2, 5, niekedy celá trieda. 27.

A keď sa o mne píše.

Ale nie také tie kauzičky.

"Stretávala sa s pofidérnou sektou, umelecká obec protestuje..."

Tak ľudsky, čo robím, čomu sa venujem. Nemusí ísť o karenty.

Zažila som toho už dosť.

62 rokov života.

Dosť či málo?

Moje priateľky by povedali - preskákali sme si kadečím.

Vystačilo by aj na niekoľko životov.

Každý má svoje fázy.

Raz si hore a raz dole.

Záleží kto je nad tebou a občas aj kto pod tebou.

(šmýkam sa zadkom po zábradlí, pričom sa pridŕžam rukami)

Zavolal si nás sem dolu do kancelárie. Sedeli sme tam ako také sliepočky, vedľa seba.

"Vy kurvy, čo do piče to tu robíte?"

Zdvihla som sa a buchla dverami. Zavolal si ma potom späť a povedal: "Ty jediná si normálna, ale ostatné sú kurvy."

Robila som si svoje. Snažila sa prelomiť mítus starej grafiky, na ktorú som bola profilovaná. Tak trochu si to vyšperkovať. Hľadala som takých šikulov.

Roman Ondák, sopliak jeden, ten bol už vtedy zorientovaný. Samozrejme som nasierala ultra grafikov.

Mlynarčík mi poslal list, tak sa mi triasli ruky, že som ho obliala kávou.

Písal mi: "Preklínam Vás ako aj vaše dve deti. Nech skončíte v pekle."

Umelci sú strašné egá. Agresívne.

O tom by som vedela hovoriť.

Odvolanie prišlo napísané v T602 v ihličkovom tomto...

Ing. arch. väčšne opitý mi to zdôvodnil: " Viem, že ste publikovali v opozičnom denníku."

Recenzia na výstavu v SME.

...