Notes
Záznamy

view of the installation of the exhibition Death (in) Tales, Nitra gallery, Nitra
pohľad do inštalácie výstavy Príbehy (o) smrti, Nitrianska galéria, Nitra

Notes, 2017, installation

Jana Kapelová presents an in situ installation created especially for the exhibition project Death (in) Tales. In the work, she indirectly appropriated the aesthetics of her husband, with whom she worked throughout her life, analyzes her pain, her relationship with her husband, her son, and her surroundings. On the linoleum from the kitchen of the apartment where they lived together and where her husband originally grew up, she installed a calendar, a lamp and an inflatable float (lifeline?) on which he sat in the last stage of his illness. The installation functions as an answering machine, a diary in which the author writes down her thoughts, feelings and conducts an imaginary dialogue with the poor man.

Ľudmila Kasaj Poláčková

Záznamy, 2017, inštalácia

Jana Kapelová predstavuje in situ inštaláciu realizovanú špeciálne pre výstavný projekt Príbehy (o) smrti. V diele si nepriamo prisvojila estetiku svojho muža, s ktorou počas svojho života pracoval, analyzuje svoju bolesť, vzťah k mužovi, synovi, okoliu. Na linoelu pochádzajúom z kuchyne bytu kde spoločne žili a v ktorom pôvodne vyrastal jej manžel, nainštalovala kalendár, lampu a nafukovací vnakúš (záchranné koleso?), na ktorom sedel v poslednom štádiu choroby. Inštalácia funguje ako záznamník, denník, do ktorého si autorka zapisuje myšlienky, pocity a vedie pomyselný dialóg s nebohým mužom.

Ľudmila Kasaj Poláčková

Výber textov zo záznamov:

17. 1. 2017
Pár dní po tom, ako si zomrel, mi pri vystupovaní z auta spadol do rúk zub – malá biela stolička. Automaticky som si prešla tie svoje jazykom, no žiaden nechýbal.
Sny so zubami sú predzvesťou smrti, vraveli mi v detstve. Aj sa mi zvyklo občas snívať o chrupe presypanom do dlaní, pľutí zuba za zubom, ale posolstvo sa nenapĺňalo.
Keď sa mi pred dvomi rokmi v New Yorku odlomilo zo zuba, nebolel. Bol už dávno mŕtvy, ale aj tak – ten nepríjemný pocit vlastnej pominuteľnosti. Ani som ti o tom nepovedala. Prišlo mi to nejak symbolické, a tak som ten malý úlomok priviezla domov.
Keď si sa začal na jar zle cítiť a prebdel niekoľko bezsenných nocí, mne sa zrkadlovo k newyorskému úlomku zapálila ľavá spodná šestka. Na pohotovosti jej pomohli odumrieť a potom mi ju ešte niekoľkokrát bolestivo zachraňovali.
Celé sa to skončilo pár dní po pristátí mliečneho kúska v mojich rukách.
Pozerala som si psychosomatické významy zubov, premýšľala o kvalite zdedeného chrupu, posolstvách mojich snov, ale vlastne – zostali mi len tie dva biele kúsky, akoby jeden odlomený od druhého.

13. 2. 2017
V noci chodím venčiť Ota v tvojich topánkach a vetrovke.

16. 2. 2017
Obávala som sa toho, ako budeš prežívať Otovu smrť, on tvoju neprítomnosť nepostrehol.

3. 3. 2017
Odstrihla som ti vlasy, už si o tom nevedel. Mohli v priemere ešte tri roky žiť a potom, ako zvyčajne, vypadnúť. Tri roky, tak dlho – ako si žiadal.
Všetci naliehali, aby som Kozmíkovi skrátila prvé vlásky, vraj mu idú do očí. Počkala som, kým boli dosť dlhé a dali sa zviazať červenou niťou.
Spojila som ňou tvoje, jeho, ešte svoje si musím odstrihnúť.

6. 3. 2017
Zabúdam čím ďalej, tým viac pozerať tvoj e-mail.
Chodia doň len hromadné maily a spamy.
Na Facebooku ťa ktosi žiada o priateľstvo.
Nereagujem, iba cezeň šmírujem.
Internetbanking oznámil, že na účte máš cca 200 eur.
Kartičku som ti založila naspäť do peňaženky.

21. 5. 2017
Ráno ma neskutočne bolel prst pod obrúčkou,
celý pod ňou sčervenel.
Samozrejme, nabehla interpretácia, že nastal čas – dať ju dole.
Ale nakoniec to bol len uviaznutý modrý kúsok plastelíny.
Modrý – ako tvoja vetrovka či gate.
Vyšpárala som ju narýchlo nožom.
Ešte nejde dolu.

26. 5. 2017
Mám šťastie na ženy, ktorým zomrel manžel.
Zdôverujú sa mi s mojím životom.

31. 5. 2017
Ešte aj v posledných chvíľach,
pri pohľade na tvoje chĺpky,
som po tebe zatúžila.

7. 6. 2017
Práve sa rozpršalo.
Občas opäť tajne fajčím.
Vyzerám na balkóne tvoj príchod z Berlína.

16. 6. 2017
Vystrihla som si fotku iného muža.
Cítila som sa ako pubertiačka a uvažovala, kde ju skryť, aby ju nik nenašiel.
Tú tvoju nenosím.
Opäť rozumiem Rozhovorom o láske.
Pokúšam sa byť voči sebe úprimná, byť so sebou v spojení,
ale vlastne iba odbieham, do práce, k synovi, k zmenám.
Chcem, aby niekto nosil moju fotku,
robil mi kávu do postele.
Chcem, aby to celé prešlo, aby už bola budúcnosť.

25. 9. 2017
Kozmík mi dal dolu obrúčku.
Len tak, akoby o nič nešlo.

21. 10. 2017
A je to.
Pred rokom si zomrel.
Spomienky sú jednovrstvové, ľahšie na spomínanie.

13. 10. 2017
Na obed som zmätene hľadala obrúčku. Bála som sa, že mi skĺzla z prsta.
Ležala doma, odložená v kúpeľni.
Ráno som na ňu jednoducho zabudla.

26. 10. 2017
Tvoja mama naliehala na kúpu svetlého obleku. Vraj nepôjdeš na vlastnú svadbu v tom, ktorý si Piaček požičiaval na pohreby.
Nechápala, že na tom nezáleží.
Sústrastne sa zoznamovala s ľuďmi.
Narcistická empatia.
Svadbou prestrihnutá pupočná šnúra.
Na tvojom pohrebe mal Piaček nový oblek. Vraj „toho už bude pribúdať“.

28. 10. 2017
Stále ťa ľúbim.

7. 11. 2017
Zomieral si a ani sme si to s Piačekom nevšimli.
Položili sme ťa a ty si už iba vydychoval.
Len tak, akoby mimochodom.
Ležala som vedľa teba a tvoja ruka chladla.
Žitá scéna z filmu.
A potom vecne, pragmaticky obvolať a zvestovať smrť.
Lekár ťa obracal ako fošňu. Tomáš pohladil a Dalibor pobozkal na čelo.
Obhliadač mŕtvol zapísal C258, chybnú Fibonacciho postupnosť.
Previedla som peniaze na môj účet, ak by ten tvoj zablokovali.
Prázdno, úľava.
Päť fáz balansu predo mnou.

18. 11. 2017
Vyhodila som tvoje pyžamá do Humany.
Zrazu – po roku – boli neznesiteľne cítiť chorobou.
Vetrovky s Otovými sáčkami, mincami a skrčenými vreckovkami vo vreckách visia v skrini.
Občas k tebe privoniavam.
Vyvetrali.

20. 11. 2017
Miesto plaču sa opíjam a potom dlho plačem.

24. 11. 2017
Predávam tvoje dielo.
Dnes som ho nainštalovala a vlastne i videla prvýkrát.
Nechápem, ako som si mohla myslieť, že nie je až také dobré.
Keď poň prišli, otec mi povedal, aby som si niečo nechala aj na pamiatku.
Odvetila som, že je toho ešte plná pivnica.
Poskladala som ho v suteréne GMB, pred radiátorom.
Asi by si s tým nesúhlasil. Najmä s GMB.
Sväťo s Tomášom povedali, že tu už nie si, nevieme, ako by si reagoval, a vedenie galérie sa časom zmení.
Takže to nevadí?

28. 11. 2017
Kozmas už tri dni mrnčí.
A ja sa hnevám na teba, že tu nie si.

10. 12. 2017
Každý deň šmátram jazykom prázdno.
Chýba mi ten odumretý vytrhnutý zub.
Leží na poličke v kúpeľni v liehovom náleve.
Viem, mala by som si dať implantovať náhradu.
No veď časom, keď sa začnem hrdelne smiať.

17. 12. 2017
V chladničke je odložená injekcia na podporu imunity s inštruktážou od sestričky na jej aplikáciu, kombucha z nášho posledného výletu, ľanový olej, ostropestrecový olej, niekoľko krémov.
V kúpeľni v poličke dva boxy s injekciami a ihlami.
Na dreze neotvorený nápoj s aloe vera.
Pomaly nám dôjde tvoj kokosový olej.
Dojedla som za teba zelený jačmeň, chlorelu, zinok, magnézium, vitamín D, vitamín C, vitamín B12, selén, jód, železo, omega 3…
V tvojej taške s liekmi som našla vysušené jablko.
Zmrzlinu z nápoja na priberanie som vyhodila.
Zvyšné igelitky plné liekov som vrátila na Klenovú pár dní po tom, ako si zomrel. Primárka mi súcitne povedala – dievčatko.

24. 12. 2017
Vieš o tom, že sme mali iba jedny spoločné Vianoce.
Snažím sa myslieť pozitívne – aspoň sa budú ľahšie pamätať.

24. 1. 2018
Niektoré veci sa kvôli výčitkám ťažko píšu.

13. 2. 2018
„… či by ste ako dedička autorských práv s tým súhlasili a nevadilo by vám…“

14. 4. 2018
Sedeli sme s Ďurčekom na zakrytej fontáne oproti Mediu
a mne sa opäť vybavila myšlienka,
či by si v starobe vyzeral ako on.
Môže fyziognómia predurčovať priateľstvá?

časť textov bola publikovaná v mesačníku Kapitál pod názvom Niektoré veci sa pre výčitky ťažko píšu