Oxford

OXFORD 2017 by Maja Škuntová and Ľubka Vidovencová

V rámci Erasmus+ v projekte AHEAD realizovaného na našej škole sa v dňoch od 5. 11. 2017 do 11. 11. 2017 zúčastnila Maja Škuntová kurzu Creative Teaching in the Secondary CLIL Classroom a Ľubka Vidovencová kurzu Language, Life and Culture in the UK Today v Oxforde.

Letisková hala v Bratislave bola v nedeľu ráno prázdna až strach, no napokon sa lietadlo celkom naplnilo. Cesta, no „pohodlie“ porovnateľné s autobusom. V pohode. Majú síce drahú, ale vynikajúcu kávu. Na letisku Stanstead sme úspešne našli autobusovú zastávku a počkali sme náš spoj. Bol to naozaj zážitok! Autobus šoférovala pani šoférka, no ako sa u nás v Komárne povie, poriadna ördögbaba. Podľa pravidiel sama nakladala batožinu do batožinového priestoru, frčala, že sme sa nestihli čudovať. Nikto si nedovolil nepripútať sa bezpečnostným pásom. Chceli sme ju aj odfotiť, no … nedalo sa, kmitala rýchlosťou na akú v našich končinách nie sme príliš zvyknutí. Na autobusovej stanici v Oxforde nás vyzdvihla naša pani domáca Caroline. Cestou „domov“ nás previezla okolo našej školy, ukázala nám zastávku autobusu, kde máme vystúpiť, nastúpiť. Bývali sme na Chestnut Road v Little House, ako hostia nazývajú maličký domček stojaci samostatne v záhrade za domom. Jedna izba a ešte niečo ako kuchynka a kúpelňa. Mali absolútne súkromie s full servisom, telka, DVD prehrávač, všetko, čo človek potrebuje, aby sa cítil príjemne, komfortne, takmer ako doma. Naša večera bola typicky anglická. Mali sme Shepard' pie alebo Cottage pie, to je vraj to isté. Doposiaľ sme sa s týmto druhom jedla stretli len v učebnici. Mňam!

Náš prvý deň sa začal ľahkými anglickými raňajkami - cereálie s mliekom, toast s pomarančovým džemom, džúsik, káva alebo anglický čaj s mliekom. Zatiaľ nemám odvahu vyskúšať čaj. Môj domáci pokus mi totiž nechutil. Naša milá domáca nás odprevadila na zastávku autobusu, pomohla nám kúpiť týždenný lístok a vyrazili sme! Nestačili sme sa pozerať na miestne deti idúce do školy. Niektoré len v krátkych nohaviciach, košeliach, bez svetrov či vetroviek. Zobudili sme sa totiž do mrazivého rána. Vraj Oxford bol v noci druhým najchladnejším miestom v Anglicku, do rána bolo mínus sedem stupňov.. Vystúpili sme správne, orientačným bodom je železničná stanica, len sme sa vybrali po susednej ulici, to sme zistili až trošku neskôr, no … aspoň sme sa prešli, do školy sme trafili a dokonca sme ani nemeškali. Privítanie bolo veľmi milé, priateľské, všetci sú tu veľmi ochotní. Obe sme sa vybrali do svojich učební. Majú to veľmi dobre vyriešené, učebne sú pomenované podľa farieb. No nielen názov majú farebný, ale v danej farbe sú samozrejme dvere, radiátory, steny, dokonca aj hodiny na stenách. Takže Ľubka je v Red Room a Maja v Orange Room. Vzrušené očakávaním sme sa teda pobrali každá do svojho kurzu. Na kávovej prestávke sme sa stretli v spoločenskej miestnosti a porozprávali si prvé dojmy. „Bude to fajn!“ Máme tu kolegov z rôznych kútov Európy, je sa o čom rozprávať. Po vyučovaní sme sa vybrali na prvú prechádzku po meste s cieľom navštíviť super obrovské kníhkupectvo Blackwell's. Aj som si tam kúpila knihu. Samozrejme sme cestou objavili plno obchodov so suvenírmi, len si vedieť vybrať. Domáci nás čakali s večerou, no … dala sa zjesť. Niečo ako guláš s ryžou, len málo korenený. Hmmm. Zachránila to šiška. Caroline s manželom svoju úlohu domácich berú naozaj vážne a profesionálne, takže sme poctivo konverzovali pred, počas i po večeri. Okrem iného sme rozoberali problém s týždenným lístkom na autobus. Večer cestou domov sme si totiž všimli, že Ľubka má riadny týždenný lístok, no ja len jednodňový. Čo teraz? A platila som za týždenný. Aj naša domáca potvrdila, že do obalu dávajú len týždňové lístky, šofér sa musel pomýliť. Ráno teda Caroline pôjde s nami a vyriešime to. Teplý čaj pred spaním, BBC News a pád do postele...

Ráno som bola trochu nervózna z toho cestovného lístka, no Caroline, zlatá naša domáca, šla s nami. So šoférom to nebolo náročné vyriešiť , všetko konal pre zákazníka, pustil ma „na čierno“. Caroline musela s mojím lístkom ísť do kancelárie. Neviem ako, ale podarilo sa jej to a dokonca mi lístok priniesla do školy. No full servis. Nie sú to žiadni chladní Angličania. Počasie je dnes typicky anglické. Prší. To asi preto, aby sme si to pekne vychutnali počas prehliadky mesta. Skupina CLIL mala guided tour po Oxforde. Našťastie počas prechádzky prestalo pršať. Liať začalo až počas poslednej zastávky v Christ Church College. Prešli sme sa po schodoch, po ktorých prichádzali študenti Rokfortu na čele s Harrym Potterom po prvýkrát do školy. Videli sme jedáleň, ktorá inšpirovala tvorcov filmu o Harrym Potterovi. Dozvedeli sme sa, že v Christ Church College večer presne o 21:05 (o deviatej večer oxfordského času) zvonia vo zvonici presne 101- krát. Je to tradícia. Raz za každého študenta, kedysi ich bolo len sto, a raz pre istotu a potom sa brány zamknú. Kto sa nestihol vrátiť, musel stráviť noc vonku, niekde v meste. Dnes sa stále brána večer zamyká, no študenti majú vlastné kľúče. Mimochodom, zvon sa volá Old Tom. Po rozchode sme sa stretli s Ľubkou a šli sme pozrieť nové nákupné centrum, ktoré majú otvorené len dva týždne, takže je very fresh. No, nič moc. Divná architektúra, na niektorých miestach nie je nad chodbou strecha, fúka, prší, zima – no jednoducho trochu čudné. Nakúpili sme si niečo mňam, mňam a šli sme na pivo. Robiť prieskum. Našli sme jedno veľmi milé miesto s prístupom na wifi, aby sme o sebe svetu dali vedieť. S výberom piva nám musel pomôcť barman, ale … bolo dobré. Večer sme sa autobusom, tentokrát už so správnym lístkom vrátili domov. Ďalšie typické anglické jedlo – English saussages – originál anglické párky, opečené s dusenou zeleninou a typickým pečeným zemiakom v šupke a v celku. Nad naše očakávania to bolo veľmi chutné. Rozhovor s domácimi, nestačím byť vďačná za vybavenie správneho cestovného lístka. Caroline musela v dopravnej kancelárii trochu bojovať, aby jej dali správny lístok, a vraj, to je v poriadku, nemusím platiť nič navyše. Nezdá sa mi to, ale, keď tak vraví...

Streda. Už sme tu ako doma. Našla som odvahu a dala som sa nahovoriť na šálku anglického čaju s mliekom. Je to iné ako to, čo som skúšala doma. Chutilo mi to! Boli sme veľmi šikovné a stihli sme skorší autobus. Čo s časom navyše? Šli sme teda na železničnú stanicu. Ľubka si chcela v automate urobiť fotku na študentský preukaz. Človek sporovlivý, vraj: „Načo mi budú štyri fotky, stačí taká za dve libry .“ A tak má Ľubka na pamiatku peknú portrétovú fotku 9x13. Sranda musí byť. Dnes sme mali tému writing – písanie. Začali sme ju speakingovou aktivitou o writingu a skončili rozhovorom o brexite a iných problémoch, ktoré trápia obyčajných ľudí v Európe. Je tu veselo. Dnes šla Ľubkina skupina na prehliadku mesta, takže uvidíme, čo podnikneme potom. A podnikli sme. Prechádzku po Oxforde. Aj sa nám podarilo nájsť obrovskú úžasnú Norrington Room v Blackwell's. Majú tam zhruba 160 000 titulov na policiach s celkovou dĺžkou 3 míle. To už je slušná kopa kníh v miestnosti väčšej ako dve veľké telocvične. Nádhera! Ešteže bolo pár minút pred záverečnou, v Oxforde takmer všetky obchody zatvárajú pred šiestou večer, inak by sme odtiaľ tak skoro nevyšli. Chcelo to oddych, a tak sme učinili pokus o návštevu iného pubu. Veď ich tu majú neúrekom. Keď sme vošli a zbadali v jednom rade najmenej dvadsať píp – teda 20 rôznych druhov piva, vzdali sme to. Tu nemáme šancu si niečo vybrať bez toho, aby sme zbytočne nezdržiavali a netrápili barmana. Takže … smer naša malá milá George street social. K domácim sme sa vrátili trochu neskôr, čo ich v podstate potešilo, pretože tiež mali rušný deň. Len tak pre zaujímavosť, naša domáca je „theatre nurse“. Nikdy by nám nenapadlo, že to nie je nejaká sestrička v divadle (veď možno aj herci potrebujú mať akú to zdravotnú starostlivosť priamo na pracovisku). Je to vlastne sálová sestra, teda sestrička na operačnej sále, ktorá pomáha obliekať lekárov, pripravuje sálu na operáciu a iné. Tak toto robí naša domáca a dnes bola v práci, kde miesto o druhej popoludní skončila až o šiestej večer. No naozaj dobre, že sme na večeru prišli neskôr. Dnes sa do postele naozaj veľmi tešíme.

Akosi sa nám to tu kráti. Na raňajky som si znovu dala čaj s mliekom. Fakt mi chutí. Máme na dnes veľké plány. Možno ani neprídeme na večeru, plánujeme neskorý príchod. V škole všetko frčí ako má, máme mraky materiálov, nových nápadov. Zistila som, že náš nápad s rozšírením vyučovaním anglického jazyka prostredníctvom samostatného predmetu založenom na využívaní metódy CLIL je naozaj skvelý. Robíme to dobre! Ľubka mala dnes náročné vyučovanie. Zaoberali sa frázovými výrazmi a idiomami, k tomu prezentácie o modernom anglickom umení a s tým spojenými festivalmi (Fringe v Edinborough…) a cvičenia na výslovnosť, dôraz a ešte nezrozumiteľnosti angličtiny v „connected speech“. No bolo to náročné, ale na druhej strane sa aj dobre zabavili. Večer sme sa mali ísť „socializovať“ do miestneho, veľmi obľúbeného pubu Wig and Pen, a tak sme sa rozhodli, že domov na večeru nemá zmysel ísť, len by sme precestovali kopu času. Priznajme si, týždeň nie je až taká dlhá doba. Takže o večeru sme sa museli postarať samé. Čo s načatým časom? Obchody sme mali pochodené, a tak my , kultúrne osôbky, sme zašli pred večerou do kina. Pozreli sme si Murder in Orient Express, potom sme si dali ľahkú večeru v thajskom noodles and sushi fast foode, urobili sme si ešte malý nákup, ešte sme predsa len potrebovali nejaké suveníry, a hurá do pubu. Bola tam super nálada, dali sme si pivo, pokecali sme si v rámci svojich krúžkov aj krížom krážom, prebrali sme kultúru, politiku, život, no jednoducho nám bolo fajn a ani domov sa nám nechcelo ísť.. Pred nami bol posledný deň. Človeku sa ani veriť nechce, že to tak rýchlo ubehlo. Naši domáci nás povzbudili v našom rozhodnutí navštíviť pred odletom Londýn. Za tých pár hodín, ktoré tam môžeme stráviť, stihneme čo to pozrieť. Túžila som vidieť Big Ben naživo aj napriek tomu, že je obložený lešením a vidno len ciferník. Čo je však na zlosť, že je vypnutý a nezvoní. Ale, …človek má občas šťastie. V sobotu ho pri príležitosti osláv ukončenia prvej svetovej vojny zapnú a BUDE ZVONIŤ!

Piatok, náš posledný pracovný deň! S trochou nostalgie absolvujeme poslednú cestu mestskou hromadnou dopravou, už si pamätáme domy, ľudí, ktorí nastupujú na ďalších zastávkach. Dopoludnie, posledné vyučovanie, pretože po obednej prestávke sme dostali certifikáty, rozlúčili sme sa, fotili sme sa a bolo nám smutno . Celkom sme si na seba zvykli a čo bolo dôležité, dobre sme sa spolu cítili. Aby sme využili náš čas v Oxforde naplno, nelenili sme a šli sme na nepovinný výlet do Blenheim Palace, ktorý sa nachádza kúsoček od Woodstocku (ale tam sa vraj neoplatí ísť, nič zvláštne tam nie je, iba pekné domčeky a historické krčmy), tak sme sa teda poprechádzali po nádherne vybudovanom parku okolo paláca a potom sme si prezreli aj interiér, ktorý je sprístupnený verejnosti. Časť paláca je stále obývaná. V každej miestnosti už v popoludňajšom šere žiarila krásna vianočná výzdoba. V tomto paláci sa narodil Winston Churchill, bola tam teda aj jeho výstava. V parku má pamätník – bustu. Pekné miesto. Natáčalo sa tam aj zopár filmov, teda niektoré ich scény (Mission Impossible, Tarzan a aj jedna scéna z filmu Harry Potter a Fénixov rád). Večer sme sa vrátili do Oxfordu, ešte sme rýchlo absolvovali posledné nákupy a vtom Ľubka: „Potrebujem ešte nejaké sladkosti, sľúbila som ich...“ Nekonečne dlho sme čakali na ďalší autobus. Nakupovali sme totiž pod kopcom na okraji štvrti , kde sme bývali a peši sa nám do kopca nechcelo šľapať. Čo čert nechcel, Majine pokazené kríže, o ktorých sme ešte netušili, že sú to kríže, dávali o sebe vedieť dosť bolestivým spôsobom. Stáť sa jej nedalo. Keď konečne prišiel autobus, ešte sme aj blbo vystúpili, a tak sme museli predsa len ísť kúsok pešo. Našťastie dolu kopcom. Doma nás čakal len náš pán domáci Colin, pretože Caroline bola v divadle. Pri večeri sa Maji nedalo už ani sedieť. Rozhovor nad mapou Londýna ju trochu od bolesti odviedol. Colin nám radil, kadiaľ sa vybrať, aby sme si mohli pozrieť Big Ben a Westminster Bridge, budovy parlamentu a ako sa odtiaľ dostať k Buckinghamskému palácu. Dokonca nám aj daroval mapu. Zaželali sme si dobrú noc a … potom sa to začalo. Nasledovala naozaj strašná noc. Ľubka bola unavená, Maja nemohla ani sedieť ani ležať, nepomáhala ani masáž ani mastičky. „Ako zvládneš Londýn?“ Nuž, Londýn bude v pohode, problém je sa tam dostať! Neviem sedieť a v autobuse sa musí sedieť! Aj v lietadle sa musí sedieť! Ja sa snáď ani nedostanem domov! Nepomáhalo nič, len chodiť, chodiť, meter a pol tam a späť a počas chôdze masírovať chrbát. Aj modrinu som si na chrbte vyrobila a ružové tabletky jednu za druhou ako lentilky jedla. Aj slzy sa objavili.

Ráno je však vždy všetko iné. Síce sa mi podarilo spať možno tak necelé dve hodiny, bolo to trochu znesiteľnejšie. A keďže je naša domáca zdravotná sestra, naordinovala mi ako kombinovať lieky , aby zabrali. A pomohlo! Ďalšie lúčenie, teraz s našimi milými domácimi, spoločná fotka a cesta známou trasou, no tentokrát autom až na autobusovú stanicu. Hurá, do Londýna! Cesta v double decker autobuse, nacapené na predné sklo … ale keďže pršalo, veľa sme toho nevideli. A tak nás ani netrápilo, že sme si aj trochu zdriemli, dobehli sme noc. Mohla som sedieť!!!

No a Londýn. Ten sme prešli naozaj ako z rýchlika. Všade prebiehali nejaké spomienkové akcie pri príležitosti ukončenia prvej svetovej vojny, a tak som na vlastné uši počula zvoniť Big Ben. Prešli sme sa po Westminster Bridge, Temža je proti Dunaju len malá rieka, ale budovy Parlamentu pôsobia na jej brehu impozantne, hoci ich špatí lešenie. Prešli sme sa k Buckinghamskému palácu, cestou sme videli a počuli vojenskú kapelu hrať na gajdy. To bol naozaj silný zážitok! Našli sme aj obchod so suvenírmi, kde ste si mohli kúpiť trebárs aj čiapku do sprchy s kráľovským motívom. Vzali sme si dobrú taliansku kávu so sebou, prešli sme sa cez St. James's park, videli sme behať popri nás drzé sivé veveričky a vrátili sme sa na autobusovú stanicu Victoria Coach Station. Smer letisko a hurá domov! Jednou vetou:“ Bolo nám úžasne! Kurzy boli veľmi prínosné. Máme kopu zážitkov, známostí, kopu materiálov a nápadov. Stálo to za to!“