JÁN BALAŽIA: Ježiš bol prakticky mužom činu. Tomu chlapi rozumejú

Čo vnímate ako znaky a charakteristiky mužskej spirituality?

Nie je na to jednoznačná odpoveď, lebo v každom období svojho života, od narodenia až po smrť, muž rieši s Bohom niečo iné. Veci, o ktorých tu budem hovoriť, sú však štatisticky významné. Nemôžu však platiť pre každého jednotlivca. Ale nemala by to byť výhovorka…

Tak teda?

Zjednodušene, príbeh muža môžeme rozdeliť na tri obdobia. Pekne to vidno na živote apoštolov. V prvej polovici života nás najviac zaujíma úspech, a ten riešime s Bohom – biblicky povedané, riešime „popredné miesta“. Chceme sa vyhnúť utrpeniu – to sa Ti nemôže stať, Pane. Naša predstava o Bohu utrpením, ťažkosťami, krízami v ďalšom živote nadobúda inú dimenziu. Krízy nás vedú k možnosti prehodnotiť svet vzťahov vo všetkých rovinách. Pre apoštolov to bola Golgota. Všetko je inak, ako si predstavovali. Z ich života neostal kameň na kameni. Nevyznajú sa v tom, čo sa deje, hoci im Kristus o tom rozprával. Z „mediálnych hviezd“ sa stali nepriatelia štátu a išlo o život. Pod krížom bol len Ján so ženami. Je to o odumieraní predstavy o sebe a o Bohu. Je to obdobie, keď je šanca byť pokornejší. Cez straty ku pokore. Odumieranie zrna, aby sa mohlo narodiť nové. Nie je to jednorazová záležitosť, je to proces. Dlhý proces. Aj stretnutie so zmŕtvychvstalým Kristom nemusí byť jednoduché. Každý jeden odumierame svojim vlastným nastaveniam spôsobeným výchovou, kultúrou, náboženskými predstavami a podobne. Stretnutie so zmŕtvychvstalým Kristom mení našu myseľ. Nie je to o vzdelaní, ale o múdrosti. O nových pohľadoch na staré veci. Milosrdenstvo chcem, nie obetu. S vekom prichádza múdrosť. Ako hovorí aforista, niekedy vek prichádza sám. Je to vtedy, keď o zmene iba hovoríme, ale v skutočnosti je to len teológia, nie život. Nemôžeme svedčiť o Zmŕtvychvstalom, keď sme nikdy neumreli a nevstali s Ním. Toto je príbeh mužov, ktorí idú ako nasledovníci Krista. Dá sa jej vyhnúť a ísť inými cestami, čo je síce najčastejší príbeh, ale pýtali ste sa na spiritualitu mužov a nie na to, ako túto spiritualitu opustiť.

Je spiritualita muža iná ako spiritualita ženy? V čom sa líšia?

V zásade sme boli stvorení pre iné úlohy. Už v Genezis hovorí Boh po vyhnaní z raja o tom, čo má robiť muž a čo žena. Muž má zabezpečiť rodinu a žena sa má starať o rodinný krb v zmysle vzťahov. A hneď im Boh hovorí, že to bude ťažké. V pote tváre a v bolesti. Muž rieši otázky: Mám na to? Som dosť dobrý? Žena má iný druh otázok: Som milovaná? Som dosť pekná? V našom svete sa často žena vydá mužskou cestou úspechu. Tak jej pribudnú otázky, ktoré by si kládol muž. Zženštilí muži riešia otázky svojej krásy. Kedysi sa hovorilo, že muž je pekný už len tým, že je muž. Preložené do našej reči: ak ženy vidia, cítia v tebe muža, tak otázka krásy nie je taká dôležitá. Dobre to vidíme na trhu, aké výrobky trh ponúka mužom a aké ženám… Súvisí to s hodnotami. Muž sa cíti hodnotný, ak je akceptovaný – viac rieši význam; žena túži po bezpečí – potrebuje oporu a lásku. Preto je jednoduchšie prijať svet vzťahu s Bohom pre ženu ako pre muža.

Má pohlavie vplyv na duchovné prežívanie – na spiritualitu?

Sú tu aj iné aspekty. Telo ženy je pre ňu zdrojom ťažkostí a bolesti. Od prvej menštruácie ju nejakým spôsobom obmedzuje, a to dosť výrazne. Nielen telesne, ale cez hormóny aj v jej správaní, prežívaní reality. Tá istá skutočnosť je prežívaná v rámci cyklu inak. Často je pre ňu ťažké „prečítať samu seba“. Preto toľko komunikácie a toľko slov. Ona ľahšie rozumie evanjeliu, lebo otázky prijatia samej seba a prijatia inými, a teda aj Bohom, sú akútnejšie ako u muža. Potreba opory – istoty – ju prirodzene vedie k Bohu. Toto muž nemá. Z chlapca treba muža doslova urobiť po každej stránke, aj tej duchovnej. A k tomu potrebuje mať zdravý mužský svet.

Františkánsky mních Richard Rohr charakterizoval našu patriarchálne usporiadanú spoločnosť ako „systém bieleho muža“, ktorý stavia na moci, úspechu a peniazoch. Je toto, čo Boh chce? Je „systém bieleho muža“ vyjadrením mužskej spirituality?

Píše vlastne o mužoch, ktorí v biblickom slova zmysle mužmi nie sú. Sú zahľadení do seba. V skutočnosti je v Biblii Dávid jediným úspešným mužom v zmysle bohatstva a moci, ktorý má krásny vzťah s Bohom a hlavne, nezneužíva moc. Hoci zlyháva ako človek, tak je schopný sebareflexie. Známy príbeh skla a zrkadla. Ak sa dívame cez sklo na niekoho, tak ho vidíme. Stačí trochu striebra na jednej strane a vidíme len seba. To, čo podporuje bohatstvo a úspech, to je „dobré“. Všetko, čo narušuje tento model, je nepriateľské. Blahoslavenstvá sú neprijateľné z pohľadu trhovej ekonomiky, kde jediným bohom je zisk. Pohľad na výnimočnosť a jedinečnosť vzťahu s niekým sa stratil. Trh nás presvedčil, že všetko sa dá kúpiť u špecialistov. Zdravie nakúpime u lekárov cez poisťovne. Vzťahy u psychológov, či v detských alebo manželských poradniach. Vzdelanie na kvalitných školách. Ak sa chcete cítiť dobre, zaplaťte si kvalitného terapeuta. A tak chodíme od jedného špecialistu k druhému, ktorý rieši svoj úsek profesie, ale chýba skutočný záujem o jedinečného človeka v jeho komplexnosti…. sme čoraz osamelejší a zraniteľnejší, tu citujem Dušana Ondrušeka. Systém, ktorý produkuje sebcov, má ďaleko od služby pre druhého, ktorá je základom obyčajného záujmu o človeka. Dať svoj čas je služba. Bez služby niet spirituality. Kresťanskej spirituality. A tak muž rieši problémy vo vzťahoch únikom z problémov. Lebo cítiť sa dobre je božstvom. Tak mením partnerov a zraňujem. Ženu, deti, lebo ja sa potrebujem cítiť dobre. Nejdeme po koreňoch, prečo sa to deje, ale riešime dôsledky.

Aký je rozdiel v spiritualite chlapca a spiritualite muža?

V zrelosti, ktorá je neustálym procesom.

Ako môže z chlapca vyrásť duchovne zrelý muž?

To nie je také jednoduché. Dnes žijeme život rovesníkov. My svojich, deti svojich, starí ľudia svojich. Svet je však ďaleko bohatší, ak prepojíme tieto svety a odovzdávame si ich navzájom. Tomu hovorím sprevádzanie. To, čo v skutočnosti žijeme, je svet kontroly. To, čo je dobré vo výrobe, nie je dobré vo vzťahoch. Je to síce jednoduché kontrolovať niekoho, ale nebuduje to vzťahy. Ak som nezažil svet sprevádzania vo výchove, tak ho asi nebudem vedieť ani uplatniť pri svojom synovi, dcére. Prestať riešiť len dôsledky správania, riešiť problémové správanie, a hlavne predchádzať mu. To sa dá, ak sme v prežívaní reality spolu, otec a syn. Ja v jeho a on v mojej, primerane svojmu veku. Odovzdávanie zodpovednosti a úcty. Láska, ako jej ja rozumiem, pozostáva z troch celkov. Láska (s jej podobami), úcta a milosrdenstvo. Úcta je prejav hodnoty človeka, ktorému ju dávame. Ak ju nedostaneme, tak ju nebudeme vedieť dávať. Ak sú k nám deti neúctivé, tak sa niekde stala chyba. A nie na strane detí. Irónia, sarkazmus, posmievanie, negativizmus sú hrobom úcty. Umožniť deťom zlyhať a byť milosrdný otec je to, čo deti v dospelosti robí schopnými poučiť sa z chýb a ísť ďalej. Strach zo zlyhania paralyzuje a robí mužov nesamostatnými. Zrelosť je aj schopnosť zlyhať, poučiť sa a ísť ďalej. Ak zažije človek sprevádzanie, tak to bude očakávať aj od Boha. Ak zažije kontrolu, tak to bude očakávať aj od Boha. Toto všetko chce čas spoločného prežívania. Veľa času pre druhých. A to je o prioritách a o hodnotách. Skutočné hodnoty sú spôsob nášho žitia. To hovorí pravdu o nás.

Je mužská spiritualita spojená aj so spiritualitou otca? Mal by sa z muža stať aj otec – keď už nie biologický, tak aspoň „duchovný“?

Dieťa nepozná inú realitu, iba tú, ktorú prežíva v rodine. To, že začne porovnávať, je možné, až keď má skúsenosť s niečím iným. A to je už veľmi determinované, hlavne v emočnej rovine, ktorá veľmi ovplyvňuje správanie. Skúsenosť s otcom a jeho spiritualita je z pohľadu tejto skutočnosti najdôležitejšia. Boh Otec sa v podvedomí spája s otcom doma. Odovzdávame deťom to, čo žijeme, nie to, čo deklarujeme. Boli by sme veľmi prekvapení (asi negatívne), v akej pravdivosti nás deti vidia, keby sme mali odvahu to vedieť, a akú moc v skutočnosti máme. Stačí si prečítať Otcovské rany od Juraja Sedláčka a zistíme, ako silne vstupujeme do života detí.

Byť biologickým otcom je zvyčajne to najľahšie. Niekedy aj nechcene sa staneme otcami. Byť duchovným otcom je práca na sebe. Ideálne v spoločenstve s inými mužmi. Spoločenstvo, kde sú zastúpené všetky vekové kategórie. Spomeňme si na Ježiša, ktorý sa rodičom „stratil“. Do synagógy vstupujú mladí muži po sviatku bar micva, kde sa stanú súčasťou spoločenstva dospelých mužov. Ježiš patril do takého spoločenstva, v ktorom ho už rešpektovali ako mladého muža, nie ako dieťa. To je veľmi dôležité, lebo potom som účastný procesu zrenia v spoločnosti múdrych mužov a moje názory sú s úctou konfrontované s inými mužmi. Mať titul duchovný otec je niečo veľmi vzácne s veľkou pridanou hodnotou vyučovať iných. To sa nedeje náhodne, aby vás ľudia volali učiteľ alebo duchovný otec. Znakom toho je, že vás budú vyhľadávať.

Mali by sme vôbec rozlišovať medzi mužskou a ženskou spiritualitou? Pred Bohom sme si predsa všetci rovní, či?

Až keď sme spolu muž a žena, tak sme úplní. Z tejto podstaty vyplýva, že nie sme rovnakí, ale obohacujúci sa navzájom. To, že nie sme často toto bohatstvo schopní vnímať, je druhá vec. Štatisticky sú muži viac logickí a ženy viac intuitívne. To, že západná civilizácia uprednostňuje logiku a materiálne poznanie, neznamená, že je to celý svet. Asi máme tú skúsenosť, že pred manželkou neutajíme veci, o ktorých nemôže vedieť. Napriek tomu nejakým iným spôsobom vie, že sa niečo deje. A vie to s istotou.

Mám takúto skúsenosť s mužskou spiritualitou, ktorej sa venujem už viac ako dvanásť rokov, že až sme do nej zapojili aj ženský prvok sprevádzania, zažívame väčšiu plnosť poznania a porozumenia. Veľmi to chýbalo. Iný pohľad na nás samých a pohľad na svet žien a ich videnie nás. Niekedy, teda dosť často, je zdrojom láskavého humoru na obidvoch stranách. Dôležitejšie je, že sa vieme prijať v rozdielnostiach, ktoré obohacujú. Tie rozdielnosti sú stvorené, inak povedané – Božie.

V manželstve sa stretávajú dve spirituality – tá mužská a tá ženská. Ako sa môžu tieto dve rôzne cesty zladiť?

Podstata tkvie v dualistickej a kontemplatívnej mysli. V raji neboli konflikty medzi Adamom a Evou. Z čoho vyplýva, že skutočne to, ako sme stvorení, je veľmi dobré. Z prvého pohľadu sa zdá, že sme niečo poznaním dobra a zla získali. V skutočnosti sme stratili schopnosť kontemplovať Boha a videnie sveta sa obmedzilo na pojem dobra a zla. Áno a nie. Nič viac. Schopnosť vnímať jednotu paradoxov, napríklad, že utrpenie je cesta k transformácii, znamená zmeniť pohľad na utrpenie, ako na niečo dobré, čoho je schopná len kontemplatívna myseľ, nie ako na naučenú poučku, ale ako na prežívanú pravdu. Teda milovať sa navzájom v rozdielnostiach a vnímať skutočnosti, ktoré nás pred tým rozdeľovali a iritovali, ako na bohatstvo, to dokáže len kontemplatívna myseľ. Je to cesta zmeny myslenia, metanoia, ku ktorej sme pozvaní evanjeliom. Pri hádke s manželkou obhajujeme každý jeden svoju pravdu. Ale naplniť pohľad na Krista: Ja som Cesta, Pravda a Život – je to, čo potrebujem vnímať ako skutočnú realitu. Nikde v Biblii nie je napísané naše meno a že máme pravdu, je tam len Kristovo meno. V ňom je tá jednota, ktorú sme pozvaní objaviť.

Čo kresťanstvo ponúka pre dušu muža? Aké nároky kladie Biblia na muža?

Čo je zmyslom putovania? Nie cieľ, ale putovanie samé. To pozná každý jeden pútnik, ktorý ide po vlastných s batohom na chrbte a s batohom nevyriešených vecí vo svojom vnútri. Samota a stíšenie je svet, ktorý spolu so spoločenstvom ako protiváhou samoty potrebuje pre svoj duchovný svet muž objaviť. Jednota paradoxov. Zmyslom kresťanstva je pre mňa život sám. Spôsob, ako inak uchopiť svet vzťahov, práce a hlavne nachádzať pokoj v Ňom. Naučiť sa nejsť zo svojich zdrojov, ale z Neho. Dávid mohol zabiť Saula a navždy sa zbaviť problémov. Ale vnímal hodnotu Pomazaného a Boží plán. Pre neho ťažšia cesta, ale s pokojom v duši.

O mužoch panuje klišé, že sú menej duchovní ako ženy. Je to tak?

Historicky je duchovnosť doménou mužov najmä cez vonkajšie prejavy: kňazstvo a vedenie v Cirkvi. Vnútorné prežívanie je určite rovnocenné. Potrebujeme sa vrátiť ku zdrojom mužskej spirituality. Sprevádzanie a hodnotový svet, ktorý sa realizuje vo výchove. Dnes by sme ťažko našli v západnej civilizácii mužov schopných položiť život za ideály, v ktoré veria. Chýbajú zdroje. Chýbajú ideály, hodnoty. Tie by sme mali odovzdať chlapcom do ich pätnásteho roku života. Kedysi sa to volalo iniciácia. V podstate je to proces výchovy mimo hodnôt konzumu. Naučiť sa, že život je ťažký, že je tu niekto, kto ma presahuje. Že nie som ten najdôležitejší a služba druhým prináša pravé šťastie. Že som smrteľný a že sa raz budem za svoje činy zodpovedať, že mať moc je služba druhým… toto by sa mal naučiť chlapec, kým sa stane mužom. Nie ako teóriu, ale ako spôsob žitia, ako dýchanie. A to by sa mal naučiť od otca a v spoločenstve iných mužov, do ktorého je spolu s otcom začlenený. To sa snažíme robiť v našich programoch. Máme nádej, že naši priatelia, ktorí sa z účastníkov programu otec-syn postupne dajú tak pomenovať, by vedeli svedčiť o tom, že sa to dá. Myslím si, že muž potrebuje náboženstvo uchopiť nie cez teológiu, ale ako praktický výsledok najlepšieho možného spôsobu života. Jeden môj priateľ povedal svojmu kamarátovi kňazovi takúto vetu: „Až sa raz dostaneš do očistca, tak budeš musieť počúvať vlastné kázne.“ Inak povedané, my všetci potrebujeme svedčiť životom, a nie teóriou – a máme postarané o mužskú spiritualitu a plné kostoly svedčiacich mužov o Bohu. Lebo Ježiš bol v skutočnosti prakticky muž činu a tomu muži rozumejú.

Sme vďační za spoluprácu s kňazmi, ktorí sú vždy účastní všetkých našich aktivít. Je to v jednote duchovných a laikov, ktorú tak všetci potrebujeme. To, čo my laici nemôžeme dať, to sú sviatosti ako prostriedok Božej milosti, ktorá všetko koná napriek našim nedokonalostiam. Ja osobne svedčím o potrebe duchovného sprevádzania, ktorého sa mi vďaka Bohu dostalo výnimočnými osobnosťami z radov kňazov Katolíckej cirkvi.