Neviem, či kniha, ktorú som pred veľa rokmi objavil v smetiach na chate Javorový, nie je najstaršou horolezeckou príručkou...

Vyšla v roku 1882 a má názov HANDBUCH DES ALPEN SPORT. Autor Julius Meuer, prezident Alpen-Clubu si dal skutočne záležať  a je podivuhodné, ako podrobne zoznamuje záujemcov o horolezectvo.

Stúpacie železá, mačky, štajgajzne - to sú výrazy, s ktorými sa zoznámil každý horolezec. Ako to teda bolo pred viac ako 100 rokmi so stúpajúcimi železami?

Autor sa pohoršuje, že Angličania a Švajčiari zatiaľ nemajú záujem o stúpacie železá. Až od roku 1880 začínajú uvažovať, aby stúpacie železá začali používať. Dôvod averzie je potrebné pripísať profesionálnym horským vodcom. Zdolávanie zľadovatených firnových svahov stúpacie železá uľahčujú a tak nie je potrebné vysekávať cepínom pre zákazníka stupy. Už vtedy  v tom  bol obchod. Počet vysekaných stupov mal vplyv na určenie obtiažnosti výstupu a to určovalo výšku odmeny pre horského vodcu.

Veľmi podrobné je pojednávanie o stravovaní  v horách a o pitnom režime. Úvodom autor poznamenáva, že sú mnohí, ktorí si nerobia problém so stravovaním. Stačí im kus slaniny a chlieb v batohu na celodennú vysokohorskú túru.

Veľmi podrobne sa zmieňuje o pití v horách.

K otázke alkoholu: pokiaľ ide o koňak, višňovicu, slivovicu a ďalšie alkoholické nápoje, je o nich rozširovaný mylný názor. Mnohí sa domnievajú, že alkohol dodáva odvahu a vytrvalosť. Je to však mylný názor. Nestaviame sa však úplne negatívne proti alkoholu v prípade úplného vyčerpania. Vtedy sa môžeme napiť niekoľko dúškov alkoholu, považujeme to však za liek. Mnohí sa domnievajú, že alkohol nás skutočne posilní, ale opak je pravdou.

Za krátku dobu nasleduje nervové vyčerpanie, slabosť a celkové fyzické vyčerpanie, nohy sa stávajú ťažkými.

Nemôžeme mať však námietky proti tomu, že horský vodca a miestni obyvatelia holdujú alkoholu. Ale tu platí: všetko sa nehodí pre všetkých. Keď budeme jesť a piť všetko, čo náš horský vodca, tak sa stane, že deväť z desiatich nedôjde do cieľa.

Vo víne však máme nedoceniteľnú požívatinu pre naše vysokohorské túry. V priebehu výstupu pijeme však čo najmenej, piť veľa nie je vhodné. Pri krátkych zastávkach nalejeme do pohára trochu červeného vína, pridáme chlieb, ktorý zjeme a potom sa vypije zostatok vína. To nám stačí a dostatočne nás posilní. Pri dlhších prestávkach, ak máme smäd, pijeme biele víno. Keď máme veľký smäd, pridáme vodu alebo sneh. V prípade, že sme veľmi vysoko, asi tak v tretej tretine výstupu, cítime sa unavení alebo sa dokonca objavia príznaky horskej choroby, vtedy je najlepšia chery, Masala alebo staré maďarské víno. Napijeme sa dva alebo tri dúšky. Je to úplne niečo iné ako pitie alkoholu. Ak je to nutné, môžeme si dať každú polhodinu dva alebo tri dúšky.

Na vrchole je najvhodnejším občerstvením fľaša šampanského. Pri zostupe už nemusíme byť takí opatrní (čo bol zásadný omyl v tej dobe), ak je nám teplo, môžeme piť pivo. Fľaša piva je vrcholným kulinárskym pôžitkom.

Keď večer dôjdeme do cieľa  po vyčerpávajúcej túre, potom je výborné varené korenené víno, ktoré nám vráti pohodu a silu. Pred spaním je horúce víno alebo teplý grog najvhodnejší pre kludný spánok.

Ak sa skutočne praktizoval pri výstupoch uvedený pitný režim, tak vzhľadom na počet fliaš rôznych vín sa ani nedivíme, že vtedy návštevníci veľhôr okrem horského vodcu si najímali aj nosičov.         

(Pozn. autora: Neviem, či to patrí do tejto rubriky, ale v tejto dobe mi to troška humorné predsa len pripadá i keď obrovký kus pravdy, ktorá platí aj po 120 rokoch, tu je.) 

Gramaticky neupravené!

Z českého prekladu Ota Gavendy preložil Miloš Poliček ©

2008