Dve generácie pod jednou strechou

1. Ako dlho pôsobíte v školstve ?

ZM: Učím tridsiaty tretí rok.

DD: Prakticky len tri mesiace.

2. Bol to váš prvotný výber alebo ste uvažovali aj nad iným povolaním?

ZM: Keďže som absolventkou Technickej univerzity v Košiciach, čo bolo pre mňa prirodzeným zavŕšením technického vzdelania, ktoré som dosiahla na SPŠ – ke v Poprade, je jasné, že prioritne som s povolaním učiteľky nebola stotožnená. Vysokú školu som absolvovala v roku 1989, teda v roku ukončenia totalitného režimu, napriek tomu som aj po intenzívnej snahe zamestnať sa vo svojom odbore neuspela. Prišla ale ponuka učiť fyziku a technickú výchovu v základnej škole v Štrbe, a to sa mi stalo osudným. Môj osud bol spečatený. Prirodzene, bolo nutné absolvovať pedagogické minimum, ktoré som ukončila na Prešovskej univerzite.

DD: Ako sa to vezme. Aj nie, aj áno. Počas strednej som dlho zvažovala, či ísť študovať medicínu, lebo to bolo vtedy populárne a každý, kto sa dobre učil, zvažoval medicínu alebo právo. Lenže v maturitnom ročníku som si postupne uvedomila, že medicína nie je to, čo by ma mohlo naozaj baviť. Preto sa objavila otázka, keď nie medicína, tak čo iné. A vtom to prišlo. Viacero vecí zapadlo na svoje miesto a ja som sa rozhodla ísť cestou učiteľky.

3. Aké boli vaše začiatky? Pamätáte si na vašu prvú odučenú hodinu? Aké ste mali vtedy pocity?

ZM: Klamala by som, keby som povedala, že si na prvú hodinu pamätám, ale veľmi zreteľne sa mi vybavujú pocity, ktoré ma ako mladú dvadsaťštyriročnú ženu sprevádzali. Hneď počas prvého roku praxe som vyfasovala triednictvo u najstarších žiakov, deviatakov. Je jasné, že som im bola skôr kamarátkou ako autoritou a chýb, ktorých som sa vtedy dopustila, sa snažím vyvarovať. Nastavenie systému a snaha o čo najväčšiu objektivitu či kontinuita celého procesu ma dnes sprevádzajú najmä s akcentom na môj prvý rok pôsobenia v školstve.

DD: Keď nepočítam prax počas štúdia na vysokej školy, moje začiatky sa mi navždy budú spájať s Life Academy, s tohtoročnými študentmi, s Popradom a s koronakrízou. Úprimne, nepamätám si, ktorá hodina bola moja úplne prvá. Pamätám si však, že zo všetkého som mala stres a všetko bolo pre mňa úplne nové a vzrušujúce. Teraz som sa už s týmito pocitmi viac zžila a už ich tak intenzívne neprežívam, ale v nejakej miere sa stále objavujú.

4. Prečo ste si vybrali práve tie predmety, ktoré učíte? Čo vás na nich zaujalo?

ZM: Ako som už povedala, som absolventkou Technickej univerzity v Košiciach, teda v rámci štúdia odboru a predmetov, z ktorých som vykonala štátnu záverečnú skúšku, to mohli kontinuálne byť iba fyzika, matematika a technická výchova. A bolo rozhodnuté… Matematiku mám veľmi rada, ale fyzika je moja celoživotná láska. Nestačí iba vedieť, potrebujem rozumieť a každé porozumenie prispieva do mozaiky poznania sveta. Poznanie vyvoláva vo mne pozitívne pocity, ktoré by som rada sprostredkovala a odovzdala aj ďalej. Niet na to ideálnejšej pôdy, ako je tá akademická. Jeden z najkrajších odborov ľudského poznania reprezentuje práve fyzika ako veda o svete okolo nás a v nás. Otvárať žiakom bránu poznania, rozvíjať myslenie, schopnosť chápať, že vo svete i v človeku samom platí zákon príčinnosti s jeho konkrétnymi, niekedy iba tušenými formami, že javy spolu súvisia a prostredníctvom poznania týchto súvislostí ich možno ovplyvňovať.

DD: Ach, biológia a chémia sú krásne. Mnoho vecí majú spoločné a pritom sú to také odlišné predmety. Biológia rozpráva príbeh života. To, aký je, akým bol a akým by mohol byť. Opisuje živý svet okolo seba, hľadá súvislosti a snaží sa priniesť pochopenie a zlepšenie. Počas jednej hodiny biológie na strednej škole, keď sme sa učili anatómiu človeka, som si hovorila, že už sme predsa všetko objavili, že už všetko vieme. Vysoká škola mi nekompromisne otvorila oči a ukázala mi, čo vieme, že nevieme a že o mnohých veciach ešte ani nevieme, že ich nevieme. Biológia obsahuje mnoho memorovania, ale keď sa už dostanete do pojmov a začnete si spájať jednotlivé procesy, je to poézia. Chémiu som zo začiatku brala ako nutné zlo. Mnoho teórie ma zo začiatku unavovalo, ale keď sa to začalo spájať s praxou, hneď to bolo zaujímavejšie. Hlavne v laborátoriách som si konečne mohla skutočne vyskúšať, čo všetko znamenali vlastnosti látok, ktoré sme sa učili. Aj na čo bola dobrá prvá pomoc. Chémia sa nakoniec stala úplne fascinujúcou. Dokonca ma naučila mať rada varenie a že žiadny recept nemôže byť taký zložitý ako laboratórne cvičenia z organickej alebo fyzikálnej chémie. Som veľmi vďačná za predmety, ktoré som si vybrala, lebo mi vo veľkom rozšírili obzory, ale zároveň ma pokorili, lebo mi ukázali, aký je svet obrovský a neprebádaný.

5. Aký bol váš prvý dojem z našej školy?

ZM: Fantastický. Rodinné, až intímne prostredie, nulová anonymita. Žiak nie je len číslo, je vyzdvihnutá jeho individualita, snaha organizovať vyučovací proces tak, aby sme v žiakoch a študentoch vzbudzovali zvedavosť a umožnili im nadobúdať vedomosti na základe vlastnej aktivity. Jednou z možností, ako vzbudiť u žiakov zvedavosť, je viesť ich k aktívnemu objavovaniu a konštrukcii poznatkov prostredníctvom využívania pokusov a aplikačných úloh, a to je voda na môj mlyn.

DD: Pozitívny :D

6. Máte nejaký obľúbený zážitok alebo spomienky zo školy a z vyučovania?

ZM: Je ich viac, ale najsilnejším zážitkom spravidla bývajú stužkové slávnosti. Tú svoju v pozícii triednej som zažila minulý rok. Zážitok z nej bol umocnený skutočnosťou, že prvý deň pôsobenia v tejto škole bol náš spoločný. Pred očami som mala pätnásťročné deti, z ktorých sa formovali hotoví ľudia schopní ísť vlastnou cestou so zodpovednosťou za seba samých.

DD: Zatiaľ sú to len maličkosti. Myslím, že tie skutočné dobré zážitky ešte len prídu.

7. Zmenilo sa školstvo, odkedy ste ukončili vysokú školu?

ZM: Určite áno. Technickým vybavením, prostriedkami, inovovanými metódami, ale aj postavením učiteľa ako koordinátora vyučovacieho procesu, nie neobmedzenou autoritou.

Stratégiami vo vyučovaní, ktoré sú založené na metódach poznania, využívaní textových pomôcok. Za mojich čias bola hlavným zdrojom informácií najmä učebnica, tabuľa a krieda. Podľa môjho názoru treba žiakov a študentov naučiť pracovať so zdrojmi informácií, naučiť ich, ako sa k hľadanej informácii dostať, ako ju zaznamenať, spracovať a následne použiť. Je potrebné viesť ich k povedomiu, že učiteľ a učebnica v tejto modernej dobe nie sú jedinými zdrojmi informácií.

DD: Za tie tri mesiace? :D Ani nie. Avšak mám pocit, že naše školstvo sa ťažkopádne mení už posledných 20 rokov. Hlavne čo sa týka zmeny zhora. Zdola by to už aj šlo. Aspoň u niektorých.

8. Ak by ste si mohli vybrať, volili by ste opäť toto povolanie? Čo všetko obnáša byť učiteľom?

ZM: Určite áno, ak by som bola nespokojná, určite by som sa vydala inou cestou. Ako som povedala, v súčasnosti je pre učiteľa fyziky dôležité, aby dokázal vzbudiť u žiakov zvedavosť, ktorá je hybnou silou poznania. Tu však treba mať na pamäti, že poznanie nie je len vecou rozumu, ale aj srdca. Snahou každého pedagóga by malo byť, aby žiaci a študenti nenásilným spôsobom získavali nové poznatky o okolitom svete, aby sa pre nich fyzika, ale aj iné predmety stali zaujímavými, modernými a kráčajúcimi s dobou.

DD: To, že začnete robiť jedno povolanie po skončení vysokej školy, neznamená, že v ňom máte zotrvať po celý život. Keď budem mať pocit, že povolanie učiteľky ma nenapĺňa alebo že viac škodím študentom, než im prinášam úžitku, začnem s niečím iným. Nemám vybraté nič konkrétne. Zostávam otvorená rôznym možnostiam.

Zistila som, že učiteľstvo obnáša veľa práce z domu, veľa nevyspytateľných momentov a mnoho inšpiratívnych mladých ľudí.

9. Čo by ste chceli zmeniť na dnešnom školstve ?

ZM: Mali by sme odbúrať byrokraciu. Tiež by sme sa mohli inšpirovať štátmi, kde to robia lepšie. Napríklad Fínsko dosiahlo rovnováhu medzi minimálnym zaťažením a maximálnymi výsledkami. Žiaci väčšinu práce robia na hodinách, domáce úlohy píšu minimálne a testy takmer nepoznajú. Fíni napriek tomu Slovákov vždy predbehnú v testoch PISA. Fínski učitelia vedú žiakov k samostatnosti, aktívnej účasti na hodinách, vytváraniu projektov a k skupinovej práci.

DD: Uf, veľa vecí. Hlavne by som sa snažila zmeniť to, aby žiaci a študenti prestali neznášať školy, začali si ju vážiť a využívať vo svoj prospech. Na to je však potrebných viacero komplexnejších riešení.

10. Ako sa bude podľa vás vyvíjať školstvo v budúcnosti?

ZM: Zvýši sa akcent na prácu s informáciami, ktorá žiakov ale nesmie zaťažovať, skôr naopak, mala by podnecovať ich prirodzenú zvedavosť, samostatnosť a tvorivosť. Aj táto špecifická doba, ktorú žijeme, je toho dôkazom.

DD: Pokiaľ slovenské školstvo nezačne mať jasnú víziu, kam sa chce dostať, tak sa nijako vyvíjať nebude. Všetci sa naďalej budeme hrať na vlastných pieskoviskách a nič nevybudujeme. Súčasná ani ostatné vlády nemali ako prioritu školstvu. Prečo? Lebo to nie je akútny problém. Lebo výsledky nevidno hneď, ale po rokoch. Pritom školstvo je v zlom stave už niekoľko rokov. Rada by som povedala, že sme na tom tak zle, že to môže byť len lepšie. Ale nikdy nebolo tak zle, aby nebolo ešte horšie. Zatiaľ teda inovatívny vývoj v školstve zostáva v rukách odhodlaných a kreatívnych učiteľov.