Šťastie sa skrýva v maličkostiach

Časť môjho štúdia v tomto školskom roku som strávila v štáte Ohio – Youngstown. Na štúdium v zahraničí som sa dostala trošku netypickým spôsobom. Naša rodinná známa, Slovenka, ktorá už vyše dvadsať rokov žije v Amerike, mi ponúkla možnosť študovať v Youngstowne a zároveň u nich bývať. Po niekoľkých mailoch sme sa dohodli na podrobnostiach so školou, zaplatili sme, kúpili sme uniformy a štvrtého januára som mohla odletieť za Atlantický oceán.

Posledné týždne pred odchodom som sa snažila byť čo najviac s rodinou, s ktorou som sa postupne lúčila a takisto aj s mojimi priateľmi. Nebolo ľahké uvedomiť si, že svoju rodinu, s ktorou som bola v kontakte skoro každý deň, nebudem môcť objať celých päť mesiacov. Avšak doteraz ďakujem za to, že žijeme v modernej dobe a mohla som sa porozprávať s blízkymi aspoň cez videohovor.

Každý mi pred odchodom hovoril, že prídu aj ťažké chvíle, pri ktorých sa mi bude cnieť za domovom. Nechcela som na to myslieť a myslím, že som urobila dobre. Prvé týždne boli pre mňa ťažké. Posun času, nová rodina, škola, krúžky... Po prílete som mala jeden deň na aklimatizáciu, aby som sa zabývala v novom domove, zavolala som známym, spoznala som okolie. Nasledujúci deň, teda v pondelok, sme si to namierili do office, kde som sa zoznámila s niekoľkými učiteľmi a s pani zástupkyňou, ktorá mi vysvetlila, že celý deň budem s Maggie, ktorá mi všetko ukáže. Pamätám si, že som bola vo veľkom strese, ale ako sa po desiatich minútach ukázalo, vôbec nebol potrebný.

Mojou najväčšou oporou mi v Amerike bola Maggie, Slovenka, ktorá bola o rok staršia a taktiež som s ňou aj bývala. Po niekoľkých dňoch som si našla veľké množstvo kamarátov, ktorí sa ma hneď ujali a pomáhali mi so všetkým. Od opisovania školského systému po vysvetľovanie cvikov, ktoré sme praktizovali každý deň pred a po behu, ktorý som navštevovala v rámci krúžku.

Bývala som u rodiny, ktorá sa skladala z desiatich členov. Otec James, mama Simona a tri dcéry. Najstaršia dcéra Anička, šestnásťročná Maggie a najmladšia Katka. Čo sa týka domácich miláčikov, bol to domáci zverinec. Dva psy, dve mačky a jeden had - škrtič. So psami aj mačkami som sa skamarátila, ale o hadovi sa to povedať nedalo. Posledné týždne som sa prekonala a dokázala som sa naňho pozerať aj dlhšie ako pár sekúnd. Až ma prekvapilo, aký bol pokojný. Na druhý deň ráno som však zistila, že bol už mŕtvy.

Povedala by som, že u nich prevažovala hlavne typická americká a mexická kuchyňa, ale občas sme si uvarili aj niečo naše, slovenské.

Domáce práce Simona rozdelila medzi nás spravodlivo. Jedna z nás upratala kuchyňu, druhá povysávala a tretia umyla dlážky. Ja som si “obľúbila” umývanie riadu, keďže pri takej početnej rodine sme sa pri ňom museli vystriedať aj viaceré.

Môj bežný deň sa začínal vypnutím otravného budíka, ktorý mi zvonil medzi šiestou až pol siedmou ráno. Potom nasledovala ranná hygiena, pri ktorej bol víťazom ten, kto prvý prišiel do kúpeľne. Veď uznajte, tri dievčatá na jednu kúpeľňu... Počas týždňa sme vždy raňajkovali niečo ľahké, také, aby nám to vystačilo do obeda. Avšak cez víkendy sme sa nezaobišli bez typických amerických palaciniek s javorovým sirupom, ovocím a so šľahačkou alebo presladených donutov.

Počas cesty autom sme sa väčšinou dohodli na poobedňajšom programe, počúvali sme rádio alebo sme jednoducho dospávali. Pri vstupe do školy sme sa s Maggie rozlúčili a každá už utekala k svojej skrinke vybrať si náklad v podobe ťažkých učebníc, ktoré sme museli nosiť po celý deň, pretože škola nepovoľovala nosiť pri sebe väčšie tašky. Každý deň som mala ten istý rozvrh, ktorý som začínala prísahou štátu a keďže som navštevovala katolícku školu, tak aj modlitbou. Veľmi som si obľúbila literatúru, aj keď bola pre mňa najťažšia. Mala som však šťastie, že som mala úžasnú pani učiteľku triednu, ktorá sa mi snažila so všetkým pomôcť, ako najviac vedela.

Po literatúre nasledovala španielčina, kde sme sa, samozrejme, pomodlili po španielsky a hodina mohla začať.

Mojou treťou hodinou bolo náboženstvo ako povinný predmet. Musím sa priznať, že na začiatku som absolútne nevedela, o čom sa bavíme, ale postupne s novou americko-náboženskou slovnou zásobou som aspoň niečo chápala.

Výtvarná bola pre mňa oddychovou hodinou, na ktorej som sa porozprávala s kamarátmi, ktorých vždy zaujímalo niečo o Slovensku.

Pre mňa bolo veľkou výhodou mať aj voľnú hodinu, na ktorej som si mohla doplniť poznámky, ktoré som si nestihla napísať na hodine alebo si urobiť úlohy, keďže domov som sa väčšinou dostala až po šiestej.

Nasledoval každodenný obed, pri ktorom sme sa všetci pozdravili, spýtali sme sa pár zdvorilostných otázok a mohli sme sa pustiť do jedla. Každý si mohol vybrať, či zje desiatu z domu alebo si kúpi jedlo, ktoré sa väčšinou skladalo z hranoliek, pizze, cestovín s omáčkou alebo hamburgerov.

Predposlednú hodinu, teda telesnú, som si obľúbila. Spoznala som sa s ďalšou skupinkou ľudí, ktorí mi vždy vysvetlili pravidlá hier, ktoré boli pre mňa nové a nemohol chýbať smiech z pokazených prihrávok alebo z tanca, ktorým nás obdarúval náš spolužiak.

Školskú čas dňa som zakončila matematikou. Niekedy tak trošku španielska dedina, ale po absolvovaní niekoľkých konzultačných hodín sme sa stali kamarátkami.

Každý žiak mal možnosť výberu športu, na ktorom trávil každý deň hodinu až hodinu a pol. Nie vždy to bolo ľahké, ale mala som veľmi dobrého trénera, ktorý ma podporoval a vďaka tomu som sa posúvala a robila som pokroky.

Po príchode domov som si dala rýchlu večeru, napísala som rodičom o novinkách dňa, nasledovala hygiena a potom som sa mohla ponoriť do ríše snov.

Veľmi sa mi v Amerike páčil vzťah medzi študentom a učiteľom. Na hodinách všetci pracovali, pomáhali si a podporovali sa navzájom. Žiaci boli aktívni, učitelia ich vždy pochválili a spoločne sa zabavili. Vyučovanie prebiehalo veľmi podobnou metódou, akú máme v Life Academy. Myslím si, že jediný rozdiel, ktorým sa americká škola odlišovala od tej slovenskej, bolo nastavenie prísnejších pravidiel, ktoré si nikto nedovolil porušiť. V dobrom zmysle slova ma prekvapila ich mentalita, pri ktorej som si uvedomila, že my, Slováci, veci niekedy až príliš komplikujeme. A, samozrejme, spolupráca celej školy, kde sa vždy všetci vedeli zhodnúť a zorganizovať rôzne akcie.

Podobnú skúsenosť určite odporúčam aj iným žiakom, všetkými desiatimi. Každý krok vo vašom živote má pozitívne aj negatívne stránky. Aj štúdium v zahraničí ich má, ale určite som to nikdy neoľutovala. Tento pobyt mi dal veľmi veľa dobrého. Spoznala som úžasných ľudí, na ktorých som sa mohla od prvej chvíle spoľahnúť, videla som iný životný štýl, mestá, uvedomila som si, že naše šťastie sa častokrát skrýva v maličkostiach, začala som si viac vážiť ľudí aj veci okolo seba a v neposlednom rade som si zlepšila moju angličtinu, na ktorej budem určite pracovať.