Archived text (dead clearweb link)

   Vitajte na mojom novom blogu.

    Keď je človek najšťastnejší, začne sa všetko kaziť, priam zákonite.

    Ak je všetko hotové, ukáže sa tá najmenšia chyba a musíte robiť všetko odznova. Najlepšie na tom však je to načasovanie.

    Nazvané aj ako hrozné načasovanie. 

    Človek nikdy nič úplne nedokončí. A vôbec, -

Ranné Depresso už zasa tečie na hlavu.

    Studená sprcha v podobe miniatúrnej chyby, ktorá nebyť tak byrokratického a striktného systému, vôbec nemusí existovať.

    Človek sa nikomu nezavďačí. 

    Každý hľadá chyby a šanca na vlastné napravenie "brvna v oku" prichádza vo chvíli vrcholu slávy.

    A je to zábava - pre niekoho iného. Parádna haluz.

    Priam toto milujem! Čím viac mám v paži, tým viac sa v skutočnosti starám.

    Čím viac niekoho nenávidím, tým viac ho v skutočnosti obdivujem. A čím viac plačem, vlastne dokazujem sám sebe, že žijem a nie som len šialeným Božím experimentom.

   Z najväčších chýb sa učíme, z najmenších skladáme dejiny. 

    A nie je to zlé. Je to trápne, zúfalé, beznádejné. 

    Zúfalstvo formuje možnosť. Možnosť celkom racionálne vybiť prebytočnú psychickú energiu do rýdzo fyzickej, zvukovej podoby.

    Píšem, pretože nemám priateľov. Mám ich 300+ na FB, ale to nie je nič, pretože ak si vás nikto neváži (a hlavne, nemá z vás úžitok!), ste k ničomu. Niekto, kto by vám vysvetlil chyby, čo robíte a usmerniť vás. 

    Povedať, že všetko je fajn a že nič sa nezmení, pretože sa vás to netýka.

    Pretože sa vás týka všetko. Bremeno existencie. Rozumu. Hmotnej bytosti. Ale to nikto nepovie. Má každý strach.

   Sám zo samého seba a zodpovednosti. Z duše, ktorá má túžbu biť sa za všetko, čo je nespravodlivé.  Že nezávisí, čo spravíte, pretože všetko je predom dané. Bolo by to ľahšie, ale nič by sa nedialo.  Nevybočili by sme z trasy a nevznikali by dejiny.

    Hovorí sa, že dejiny píšu víťazi. Ale nad čím?!

    (Nie) Nad ľudským chtíčom, chamtivosťou, snahe po zmene, ktorá buduje ďalšiu zmenu, budujúcu spoločnosť.

    Nikto sa nič nepýta a nikto nič nepočuje. 

    Svet je plný hluku a to je aj dobre - človek by sa zbláznil. Toľké ticho a hluk len vlastného vedomia.

    Smútok osamelej duše.

   Plačem a tvárim sa, že od šťastia. Hnevám sa a hovorím o počasí. Kreslím a myslím o smrti - ľutujem ostatných a pritom myslím na to, akú pamiatku tu po sebe zachovám.

    Chcem vidieť individualitu v ostatných a spoločne sú všetci rovnakí.

    Cítim všetko a tvárim sa, že ničomu nerozumiem.

    Nechcem byť smutný, ale ani hlúpy. Nie naivný, ale svetaznalý a schopný pochopiť všetkých, vedieť, čím prechádzajú a byť schopný byť nápomocný, alebo aspoň počúvať.

   Za jedno storočie sme vynašli viac vynálezov ako v celej predošlej minulosti dokopy, no stále nevieme, čo chceme, kam ideme a prečo sme tu.

    Ľudia si navrávajú ,ako sú všetky generácie od seba odlišné, no s odstupom času a po pochopení súvislostí nám je jasné, že tak by sa zachovala väčšina v akejkoľvek dobe.

    Riešia blbosti, obrázky mačičiek, (💩) a svet mrie.

_________________________________________________________________________