Pastiersky list Nitrianskej diecézy

 na sviatok Svätej rodiny 

Drahí bratia a sestry, 

vo vianočnom čase slávime sviatok Svätej rodiny. Právom, veď Vianoce majú naskrz  rodinný ráz. Tento sviatok zaviedol do liturgického kalendára pápež Benedikt XV. v roku 1921.  Boli to časy sociálnych prerodov a industrializácie, ktoré veľmi silno poznačili dovtedy  zaužívaný a žitý obraz rodiny.  

Aký odkaz však nesie tento sviatok pre rodiny dnes? Aký zmysel má postaviť za vzor  rodinného života svätú nazaretskú rodinu, keď šík mediálnych odborníkov tvrdí, že nie je  možné idealizovať minulosť a že nijaký model spolužitia z minulosti nemôže byť nemenným  vzorom pre našu dobu? Nechýbajú ani také názory, ktoré popierajú to, čo Cirkev považuje za  normu - že manželstvo je výlučný zväzok medzi mužom a ženou. Mnohí dnes o manželstve  a rodine zmýšľajú inak, než tomu bolo doposiaľ. Priznajme, že aj my kresťania sme si už 

v mnohom osvojili tieto názory. Aj my sme už akoby rezignovali na ideál kresťanskej rodiny.  Žijeme v dobe krízy, v ktorej sa polovica manželstiev rozpadá. Je bežnou praxou, že aj mladí  katolíci z viacerých príčin žijú spolu vo voľných zväzkoch, na skúšku, čo spôsobuje, že viac  ako 40 percent detí na Slovensku sa rodí mimo manželstva. Nehovoriac o tom, že aj v rodinách,  ktoré sa pokladajú za kresťanské sa vytráca kresťanský duch: takmer zanikla spoločná modlitba,  svätenie nedele, pohŕda sa učením Cirkvi...  

Áno, sú ťažké časy, chápeme. Pozrite! Práve pred rokom (31.12.) opustil tento svet  emeritný pápež Benedikt XVI. Vo svojom testamente o. i. uviedol: „Ďakujem mojim rodičom,  ktorí mi dali život v ťažkých časoch a ktorí mi za cenu veľkých obetí svojou láskou pripravili  nádherný domov, ktorý ako jasné svetlo osvetľuje všetky moje dni až dodnes.“ Tieto slová  napísal pápež Benedikt na sklonku svojho života a aj vtedy mal v živej pamäti, že rodina a láska  jeho rodičov boli pre neho svetlom až do jeho neskorej staroby, až do posledného výdychu.  Všimnime si, prosím, že opísaná atmosféra domova nijako nesúvisí s vonkajšími materiálnymi,  či spoločensko-kultúrnymi okolnosťami. Aj „v ťažkých časoch“ hoci „za cenu veľkých obetí“,  je možné vytvoriť požehnaný domov. A čo je jeho podstatou? Správne pochopená a žitá  manželská láska, ktorá sa vie obetovať, ktorá žije pre druhého. 

Musíme priznať, že práve nedostatok obetavej lásky je jednou z hlavných príčin dnešnej  krízy rodiny, ale aj spoločnosti ako takej. Ako by nám chýbala ochota obetovať sa. Do značnej  miery aj my sme podľahli silnej črte súčasnej spoločnosti – individualizmu. Tu niekde spočíva podstata stretu kresťanstva a konzumnej spoločnosti, ktorej sme súčasťou. Kresťanstvo dve  tisícročia učí, že „Blaženejšie je dávať ako prijímať“ (Sk 20, 35), a šťastie dosiahneme vtedy,  keď sa obetujeme pre druhého. Manžel pre manželku, rodičia pre deti a rodinu, kňaz pre  veriacich, občan pre spoločnosť... Dosvedčil nám to sám Ježiš smrťou na kríži. 

Žiaľ, sme svedkami toho, že dnešný mladý človek akoby nemal odvahu robiť definitívne  a celoživotné rozhodnutie. Žijeme v tzv. kultúre provizória. Skúšame jedno či druhé; berieme  rozličné práce na nejaký čas, potom meníme. Pokiaľ sa to týka len zamestnania, to nemusí byť  chyba. Ale ak tak konáme aj v životnom povolaní, dochádza k tragédiám, zraneniam, rozpadu  rodín a sklamaniam na celý život. 

Bratia a sestry, ak chceme žiť v rodinách podľa Božieho plánu, nesmieme stratiť zmysel  pre obetu. Ak sa hlásime k Ježišovi, potrebujeme si osvojovať aj jeho životný štýl – obetavú  lásku. Šťastná rodina nemôže žiť bez obetovania sa pre druhých.  

Panna Mária nemala na ružiach ustlané, obetovala svoj život pre naplnenie Božieho  prísľubu, pre Ježiša. Aj Jozef sa obetoval pre Božieho syna a jeho matku. Svätá rodina nám  ukazuje, že je možné vytvárať šťastné rodiny, avšak bez obety je to nemožné. 

Dnešné Božie slovo nás povzbudzuje pohľadom ako rodičia Jozef a Mária priniesli  Ježiša do chrámu, aby ho tam obetovali. Potom, ako píše evanjelista, sa vrátili do Nazareta a  „chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom“ (Lk 2, 40). Tu možno  vidieť recept na šťastný spôsob života, keď má Boh prvé miesto.

Preto nám Cirkev dáva Svätú rodinu ako vzor, povzbudenie pre spolužitie v rodine.  Majme na zreteli, že sviatok Svätej rodiny nebol ustanovený preto, aby oživoval akýsi „meštiacky“ stereotyp ideálnej rodiny, ale preto, aby sa v rodine, ktorá spočíva v trvalom  spojení muža a ženy a Bohom darovaných detí – napriek všetkým obmedzeniam – videla šanca k záchrane sveta; aby všetci ľudia v inštitúte kresťanského manželstva mohli nájsť prijatie,  lásku, súcit, bratstvo, uzdravenie. Veď sviatosť manželstva sprítomňuje lásku Krista k Cirkvi  aj mimo hraníc vlastnej rodiny. Bolo by vhodné prečítať si životné príbehy aj ďalších manželov  a rodín, ktoré Cirkev povýšila na oltár. Napr. manželov Martinovcov – rodičov sv. Terézie z  Lisieux, talianskych manželov Beltramovcov, či poľskú osem člennú rodinu Ulmovcov s nenarodeným dieťaťom, ktorá bola blahorečená v septembri t. r. za záchranu židovských  rodín. Aj oni nám dosvedčujú, že láskou a obetou sa dá vybudovať šťastná rodina. 

Áno, láska je síce gramaticky podstatné meno, ale v skutočnosti je to sloveso – hodnota,  ktorá sa každodenne buduje. Sú to drobné veci každodennosti, v ktorých si môžeme dokázať,  že nám na sebe záleží. Aj keď prídu zlyhania, znovu a znovu hľadajme cestu k sebe, formou  vzájomnej slúžiacej lásky a odpustenia. Boh nám bude vždy nápomocný, ak mu to dovolíme. 

Dnešný sviatok obsahuje dôležité posolstvo: napriek všetkým zmenám či výhradám  rodina predstavuje aj dnes nenahraditeľnú hodnotu – pre osobný rozvoj každého jednotlivca aj  spoločnosti. A aj napriek silnému spochybňovaniu naďalej platí, že úplná rodina je stále  najlepším základom k úspešnému formovaniu života. Skúsenosť nás učí, že zdravá rodina je  najvhodnejším miestom ľudského dozrievania. Všimnime si aj to, že mladí ľudia, keď snívajú  o svojej šťastnej budúcnosti, spájajú ju s úplnou rodinou. 

Budúcnosť rodiny a jej miesto v našom civilizačnom a kultúrnom okruhu je v našich  rukách. Predovšetkým v rukách Vás, milí manželia, ale aj vo Vás mladých, ktorí manželstvo  považujete za Vaše budúce povolanie. Nebojte sa záväzku, vernosti, daru, zodpovednosti, lásky  na celý život, hrdinstva, založenia rodiny, sprostredkovania nového života a výchovy 

detí, pretože: „Ostatní, spoločnosť, chudobní na Vás čakajú“ – ako to zdôraznil Svätý Otec  František v Košiciach (14.9. 2021). 

V súčasnosti je ešte jedna oblasť, ktorej sa negatívne dotýka individualizmus  a nedostatok obety – duchovné povolania. Aj keď máme na Slovensku dostatok kňazov, máme  nedostatok nových povolaní ku kňazstvu či zasvätenému životu.  

Preto Vás prosíme, aby ste zintenzívnili v našich farnostiach i rodinách modlitby za  duchovné povolania. Nemenej dôležité je však aj to, aby ste svoje deti a vnúčatá učili živému  osobnému vzťahu s Ježišom a vštepovali im do srdca ochotu obetovať sa pre iných. Najlepšie  sa to robí osobným príkladom. Vás, bratia kňazi, prosíme, svedčme svojím pravým kňazským  životom o kráse tohto vznešeného povolania. Učme mladých ako byť vnímavý na Božie  volanie, ako ho správne rozlíšiť, lebo je to niekedy neľahké. A v dobe, ktorá nechce rozhodnutia  na celý život, niekedy až zdanlivo nemožné. No vždy je to dobrý Boh, ktorý dáva povolanie  a ktorý povolal za spolupracovníkov nás a podobne chce aj v dnešných časoch cez nás  povolávať ďalších. 

Chlapci a dievčatá, ak Vás Pán volá, aby ste sa mu úplne darovali, nebojte sa odpovedať  – áno. Život pre neho je nádherný a zmysluplný. 

Bratia a sestry, keď nás Boh volá, aby sme sa obetovali pre iných, nebojme sa tohto  vznešeného pozvania, či už v rodine, alebo v duchovnom povolaní. Ak budeme pozorní na tento  hlas, budeme mať dostatok dobrých kresťanských rodín, aj dostatok duchovných povolaní.  Obetavá láska je tou cestou k osobnému šťastiu a chceme ju chápať aj ako plnenie Božej vôle,  ku ktorej sme všetci povolaní, aby sa naša spolupráca s Božou ponukou raz zavŕšila vo večnosti. 

Kiež nám v tomto úsilí pomáha blízkosť Božieho Dieťaťa Ježiša, narodeného  v Betleheme, ako aj príhovor Božej Matky Márie a sv. Jozefa.  

Spolu so žičením vianočného pokoja a vzájomnej lásky Vás otcovsky žehnáme.

Viliam Judák, diecézny biskup                              Peter Beňo, pomocný biskup

Pastiersky list na Šiestu veľkonočnú nedeľu

Mesiac máj, plný nového života, je už dlhodobo venovaný našej Nebeskej matke – Panne Márii, ktorá je povolaná k zvláštnej úlohe: k jedinečnému a neopakovateľnému poslaniu v dejinách spásy a Božej lásky. Stáva sa matkou Božieho Syna a tým sa stala aj vzorom každého materstva. Mária je matkou, ženou, bytím aké Boh zamýšľal stvoriť keď tvoril človeka.

Človek takto nie je výtvorom pochádzajúcim zdola, zo seba samého; je Božím stvorením, dokonca stvorený na Boží obraz, stvorený ako muž a žena (porov. Gn 1, 22). Boh sa inšpiroval sebou samým, svojím vnútorným životom, vzájomnou láskou Božích osôb, ktorých láska je natoľko plodná, že je podstatou ich bytia. Preto aj prvé slová, ktoré Boh adresoval stvorenému páru boli: „Ploďte a množte sa a naplňte zem..., podmaňte si ju“ (Gn 1, 28). V tomto príkaze plodnosti nešlo ani tak o multiplikáciu ľudského rodu, ako keby Boh nemohol jedinou myšlienkou stvoriť milióny ľudí, šlo predovšetkým o to, aby Bohom stvorený pár, poznal vnútornú radosť, keď sa láska milujúcich osôb pretaví do vzniku nového života. Aby človek pochopil, že zmysel jeho života nie je len v ňom samom, ale aj v živote mimo neho. Boh takto prirodzene pripravil človeka k tomu, aby žil viac pre iných, ako pre seba. Tento pocit najlepšie pozná každá (dobrá) matka, ktorá by aj život dala za svoje dieťa. Preto už v prvotnom poslaní, ktoré Boh určil človeku bola plodnosť – teda materstvo a otcovstvo.

Dnes, na Deň matiek si uvedomujeme, že matka má zvlášť vznešenú úlohu – je telesnou schránkou, nie pre niečo mimo seba, ale pre niekoho, ktorý jej tak veľmi patrí, pre nový ľudský život. Je dokonalým príkladom lásky. Materstvo sa takto stáva určitým druhom kňazstva. Ona prináša Boha človeku tým, že pripravuje telo, do ktorého je implantovaná duša a človeka prináša Bohu, aby ho ponúkla späť jeho Tvorcovi. Matky takto neustále menia svet a sú najväčším Božím spolupracovníkom v prirodzenej i nadprirodzenej oblasti.

Matkou, ktorá sa stala najväčšou spolupracovníčkou Boha je Panna Mária, o ktorej Pápež Pavol VI. napísal: „Máriu právom považujeme za cestu, ktorou sme vedení ku Kristovi; človek, ktorý sa stretne s Máriou, nemôže rovnako nestretnúť Krista“ (Pavol VI. Enc. Mense Maio, 2).

A je to práve (tento) Kristus, Slovo, Syn Otca, ale aj Matky Márie, ktorý sa v čase stal človekom, aby sa nám prihovoril jazykom nám zrozumiteľným a jasným, láskavým, ale aj ostrým ako dvojsečný meč (porov. Hebr 4, 12).

         Práve v dnešnú nedeľu slová jej Božského Syna upozorňujú, že vzťah matky a detí nie je len o láskavých slovách, ale že sa láska preukazuje skutkami: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ a zároveň nám prisľubuje „Ducha pravdy“ (porov. Jn 14, 15-17), aby sme pochopili, kde je naše miesto v tomto svete.

V tomto duchu pri dnešnom nedeľnom stretnutí Vás pozývame, drahí bratia a sestry, zamyslieť sa nad hodnotami súvisiacimi so životom a dôstojnosťou človeka. Musíme tak urobiť aj napriek tomu, že sa Cirkvi vytýka, že rozdeľuje spoločnosť náukou „kultúry života“, ktorá je vraj „prekonaná“, ale „Boha treba počúvať viac ako ľudí“ (porov. Sk 5, 29) a preto nemôžeme o tom nehovoriť.

Pozrite! Ešte donedávna, by tomu človek neveril, že sa ľudstvo môže dostať do štádia, ktorého sme svedkami dnes, keď sa do popredia a nie nenásilne, prediera rodová ideológia (anglicky „gender“), ktorá si prisvojuje pečať „vedeckosti a tolerantnosti“. Táto atakuje človeka v jeho najintímnejšej sfére. Mnohí z radov Vás veriacich ste v tomto ohľade zmätení a obraciate sa na nás s otázkami, aký postoj zaujať. V prvom rade musíme povedať, že tento pohľad nie je ani vedecký a už vôbec nie tolerantný.

Aj keď rozsah pastierskeho listu neumožňuje komplexne obsiahnuť túto nie ľahkú tému, predsa týmto spôsobom chceme upozorniť na vážnosť témy aspoň niekoľkými myšlienkami.

Svätý Otec aj pri svojej nedávnej návšteve v Budapešti rázne odmietol takéto snahy slovami: „Toto je hanebná cesta „ideologických kolonizácií“, ktoré odstraňujú rozdiely, ako v prípade tzv. rodovej kultúry, alebo stavajú redukujúce koncepcie slobody pred realitu života, napríklad chvália sa ako výdobytkom nezmyselným „právom na potrat“, čo je vždy tragická porážka“ (28.4. t.r.).

Žiaľ, takéto názory útočia predovšetkým na deti, ničia lásku medzi mužom a ženou, rodinu, ktorú určil a stvoril Boh ako zvláštny dar pre nás ľudí, predovšetkým preto, aby sme si lepšie mohli predstaviť jeho lásku k nám.

Súčasná kultúra sa pohybuje v dvoch extrémoch. Na jednej strane sa kladie prílišný dôraz na vonkajší vzhľad telesnej schránky človeka. Telom chceme zaujať, zvýrazňujúc mužské a ženské črty nepoznajúc hranicu estetiky, slušnosti, zdravia...

Na druhej strane tu máme pohŕdanie telom, ktoré údajne nemá žiadny určujúci význam, je iba materiálom, s ktorým si ľudia môžu robiť, čo len chcú a môžu. Táto ideológia potom vedie k šialeným nápadom ako je náhrada pojmov otec a matka výrazmi „rodič 1“ alebo „rodič 2“ alebo jednoducho „rodič“. Niektoré vlády vo svete sa už rozhodli podporovať túto ideológiu a schválili prostriedky, ktoré nútia študentov a žiakov v tomto smere praktizovať takmer až nezmyslené predpisy.

Výsledkom týchto extrémov sú často protichodné názory. Kým na jednej strane počúvame argumenty kde sa rody rozlišujú veľmi striktne a preto muži nemajú právo rozprávať do tém ako je rodičovstvo, materstvo, či potrat. Vraj sú to záležitosti a výlučné právo ženy rozhodovať o tom, čo sa údajne týka len jej a jej tela.

Avšak, tá istá skupina reprezentujúca liberálne pohľady od nás vyžaduje, aby sme akceptovali, že niet rozdielu medzi mužom a ženou, otcom a matkou, že to všetko je len o subjektívnych pocitoch a sociálnom zaradení; o tom, že dôležité je to, kto sa ako cíti.

Nie je viac ako zvláštne, keď muž, ktorý sám seba a iných okolo seba presviedča o tom, že je ženou, vyhral v istej krajine titul „Žena roka“?! Nie je to urážkou všetkých ostatných žien s ich starosťami, bolesťami a radosťami, ktoré sú niektoré aj typicky a výlučne ženské? Nie je choré, aby muži, po tom, ako sa prehlásia za ženy prekonávali športové rekordy v ženských kategóriách, aby mali prístup na miesta, ktoré sú vzhľadom na intimitu ženského tela vyhradené pre ženy, alebo aby boli po násilných trestných činoch na ženách umiestnení do výkonu trestu práve v ženských väzniciach?

         Je naozaj normálne hovoriť ľuďom, že v súčasnosti máme viac ako 100 pohlaví a vyžadovať od väčšiny, aby tento fakt rešpektovala a dávala si pozor, ako koho oslovujú, aby niekoho neurazila?

Ak sa zmena identifikácie môže udiať v tak podstatnej oblasti ako je rod človeka, všetko ostatné je prípustné ešte viac. V niektorých krajinách sa zachádza do extrému, keď sa zákonmi podporuje, aby sa o týchto veciach mohli rozhodnúť už deti samostatne, bez rodičov a tak natrvalo zmeniť svoj rod ešte predtým, ako sa vôbec môžu reálne zorientovať v tomto svete.

Ak sa bojíme povedať, že nekompletná rodina to nemá ľahké v každej oblasti, ak v strachu, aby sme sa nedotkli citov starostlivých slobodných matiek nepovieme, že rodina bez otca nie je úplná, potom čo možno povedať o domácnostiach, kde sa o deti starajú dve ženy alebo dvaja muži? O čo viac sa komplikuje situácia, keď sa tento zmätok rozrastá o niekoľko desiatok iných variácií?!

Niet pochýb, že niektorí sa v tomto ťažkom a zmätenom rozpoložení ocitli bez vlastného zavinenia. Usilujeme sa ich pochopiť a preto je úlohou spoločnosti a Cirkvi im pomôcť v tejto situácii.

Katechizmus Katolíckej cirkvi jasne učí, že iná orientácia nie je hriechom a ani hriešna. Každá osoba si zasluhuje úctu a rešpekt. Avšak hriechom v tejto oblasti sú skutky, ktorých podstata je egoistická (porov. KKC 235-2359).

Drahí bratia a sestry, vieme, že v dnešnej spoločnosti je veľa hnevu, neistoty a frustrácie a nechceme túto atmosféru zvyšovať, či byť netolerantní, len ponúkame náuku Cirkvi aj v duchu dnešných Ježišových slov. Považujeme za potrebné priniesť svetlo aj do tejto oblasti ľudského života, s úctou ku každému v duchu zásady sv. Augustína, že treba odmietnuť to, čo je nesprávne v súlade s evanjeliovými hodnotami – a nie človeka.

Všimnime si, koľko pozornosti a prísnych pravidiel sa venuje čistote prírody okolo nás. A koľko prírode, teda ľudskej prirodzenosti, v nás? Žeby príroda okolo nás mala množstvo zákonov, ktoré je potrebné rešpektovať a prirodzenosť v nás nie? To vylučuje nielen kresťanská viera, ale aj zdravý rozum. Ako to dopadne, keď sa nerešpektujú zákony prírody okolo nás, to si už so stále vzrastajúcimi obavami uvedomujeme. Myslíme si, že pohŕdanie zákonmi prírody v človeku bude bez následkov? Svätý Otec František v encyklike o prírode citujúc svojho predchodcu Benedikta XVI. uviedol, „že existuje ekológia človeka, pretože aj človek má prirodzenosť, ktorú musí rešpektovať a s ktorou nemôže ľubovoľne manipulovať [...] Preto nie je zdravý postoj, ktorý chce „zrušiť sexuálnu odlišnosť, pretože sa s ňou už nedokáže konfrontovať“ (Laudato siʼ, 155).

Chceme Vám aj touto formou pripomenúť skutočnosť, ktorá sa nám servíruje v mnohorakej podobe a predovšetkým naším deťom a mládeži. Stretávame sa totiž častejšie aj u nás s názormi „absolutizácie“ slobody. Mnohí si preto právom s obavami kladieme otázku: Je ešte zaručená sloboda výchovy pre rodičov? Je ešte zaručená sloboda slova pre vedcov, akademikov, pedagógov, umelcov, politikov, žurnalistov, ktorí zastávajú názory zhodné s klasickým učením o rodine, človeku?

Uisťujeme Vás, že v spoločenstve Cirkvi je miesto pre všetkých, avšak nemôžeme ponúknuť inú cestu, akú nám ponúka Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa , toho bude milovať aj môj Otec, aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“ (Jn 14, 21).

         Drahí bratia a sestry, ďakujeme Vám, že sa usilujete hlásiť k týmto hodnotám aj svojim životom. Prosíme Vás – vždy to robte so slušnosťou a úctou k druhým.

Z príležitosti dnešného Dňa matiek všetkým ženám, ktoré nielen svoje fyzické, ale aj duchovné materstvo chápu ako jedinečnú, nenahraditeľnú službu, patrí naše dobrožičenie a úprimná vďaka – za život i lásku. Všetkým, Vám vyprosujeme silu, aby Váš postoj aj v tejto oblasti bol vždy evanjeliový, teda aj láskyplný voči všetkým, bez rozdielu, pri zachovaní svojej katolíckej identity.

Viliam Judák, nitriansky biskup                                        Peter Beňo, pomocný biskup

Pastiersky list Nitrianskej diecézy
na Prvú adventnú nedeľu

Drahí bratia a sestry!

V dnešnú Prvú adventnú nedeľu stojíme na prahu nového liturgického roku. Nakoľko Cirkev je spoločenstvom, ktoré má spoločne kráčať po ceste do Božieho kráľovstva, dovoľte, aby sme sa prostredníctvom tohto pastierskeho listu spojili s Vami - kňazmi, zasvätenými i ostatnými členmi Božieho ľudu našej Nitrianskej diecézy.

Dnešné liturgické texty nás upozorňujú na bdelosť a pripravenosť, lebo naša spása sa približuje. K bdelosti patria aj skutky pokánia, ktorými chceme pripravovať cestu Pánovi do našich sŕdc. Pokánie je obrátením, zmenou života, je nápravou toho, čo sme hriechom pokazili.

Dnes by sme chceli poukázať na jeden osvedčený prostriedok pokánia, a tým sú odpustky. Vedie nás k tomu skutočnosť, že pred niekoľkými týždňami bol na Slovensku vydaný slovenský preklad Enchiridionu odpustkov (Enchiridion Indulgentiarum), úradnej príručky o odpustkoch.

Keď hovoríme o odpustkoch, vieme, že ide o tajomstvo našej viery, ale aj o delikátnu tému, v ktorej nechýba historické nepochopenie, a ktorá sa negatívne odráža aj v samom spoločenstve medzi kresťanmi. Skúsenosť dosvedčuje, ako sa na odpustky občas nalepili povrchné postoje, ktoré napokon znehodnotili Boží dar a vrhli tieň na samu pravdu a hodnoty predkladané v učení Cirkvi.

Východiskovým bodom pre pochopenie odpustkov je hojnosť Božieho milosrdenstva zjavená na Kristovom kríži. Ukrižovaný Ježiš je tým veľkým „odpustkom”, ktorý Otec ponúkol ľudstvu skrze odpustenie hriechov a možnosť synovského života (porov. Jn l ,12-13) v Duchu Svätom (porov. Gal 4, 6; Rim 5, 5; 8, 15-16). Tento duchovný dar sa však nemôže k nám dostať bez nášho prijatia a našej spolupráce.

Všimnime si, koľko už vzniklo projektov na zlepšenie sveta! Človek v ňom žijúci však potrebuje ešte jednu vec a to oslobodenie od hriechu. Hriech má dvojaký následok - vinu a trest. Ťažký hriech nás zbavuje spoločenstva s Bohom, robí nás neschopnými večného života, čo označujeme ako „večný trest“ za takýto hriech. Na druhej strane každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie sa k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie či už tu na zemi (modlitbou, konaním dobra, znášaním ťažkostí), alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Vo sv. spovedi nám Boh odpúšťa vinu, večný trest a časť časných trestov. Zo zvyšku časných trestov sa potrebujeme očistiť. A práve nato slúžia odpustky, ktoré nám umožňujú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostane ho náležite pripravený veriaci v Krista za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi, ktorá ako služobníčka vykúpenia svojou mocou rozdáva z pokladu zásluh Ježiša Krista a svätých.

Odpustky sú čiastočné alebo úplné podľa toho či oslobodzujú od časného trestu čiastočne alebo úplne. Odpustky môžeme získať buď pre seba, alebo ich venovať za zosnulých.

Na získanie úplných odpustkov je potrebné:

1. vzbudiť si úmysel, že ich chcem získať;

2. vykonať odpustkový skutok, na ktorý sa odpustky viažu (napr. návšteva chrámu, cintorína a pod);

3. splniť tri obvyklé podmienky – pristúpiť ku sv. spovedi (možno ju vykonať 20 dní pred alebo po vykonaní predpísaného odpustkového úkonu), prijať sv. prijímanie, pomodliť sa na úmysel Svätého Otca (Otče náš, Zdravas Mária). Okrem toho sa vyžaduje vylúčenie každej pripútanosti k akémukoľvek hriechu, aj všednému.

Čo sa týka čiastočných odpustkov, Cirkev ponúka viaceré možnosti, predovšetkým štyri spôsoby udelenia odpustkov, ktoré nás vedú k tomu, aby úkony, ktorými sa napĺňa náš každodenný život, prenikal kresťanským duchom a aby sa vo svojom bežnom konaní usiloval o dokonalosť lásky. Vždy je potrebné vzbudiť si úmysel, že chceme získať odpustky. Môžeme tak urobiť ráno pre skutky celého dňa, ktoré sú obdarené odpustkami.

Čiastočné odpustky môžeme získať,

1.  keď pri plnení svojich povinností a pri znášaní ťažkostí života s dôverou pozdvihujeme myseľ k Bohu a pripájame k tomu, hoci len vo svojej mysli, nejaké nábožné vzývanie. – Plníme tak Pánov príkaz: „Treba sa stále modliť a neochabovať“ (Lk 18,1) a zároveň k tomu, aby sme vykonávali svoje povinnosti takým spôsobom, že pritom prehlbujeme svoje zjednotenie s Kristom.

2. Čiastočné odpustky sa udeľujú veriacim, ktorí vedení duchom viery a s milosrdným srdcom dávajú seba samého alebo i svoj majetok v službe bratom trpiacim núdzou. – Táto výzva nás vedie k tomu, aby sme podľa Kristovho príkladu čím častejšie konali skutky lásky a milosrdenstva, ktoré sú vykonané v službe bratom trpiacim núdzou, tak ako to čítame v evanjeliu: „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma“ (Mt 25, 35n).

3. Čiastočné odpustky sa udeľujú veriacim, ktorí sa v duchu kajúcnosti dobrovoľne zriekajú niečoho, čo je dovolené a čo im je vzácne. – Toto ustanovenie má nemalý význam práve v tejto konzumnej dobe, v ktorej – okrem zákona o pôste od mäsitých pokrmov, inak skutočne mierneho – je žiadúce, aby veriaci boli povzbudzovaní ku konaniu kajúcich skutkov. Sväté písmo nás k tomu povzbudzuje: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9,23); podobne: „Ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť“ (Rim 8,13). V súlade s predchádzajúcim nám sv. Lev Veľký radí: „Pôst toho, kto sa postí, nech sa stane pokrmom pre chudobných.“

4. Čiastočné odpustky sa udeľujú veriacim, ktorí vo zvláštnych podmienkach každodenného života dobrovoľne vydávajú pred inými svedectvo viery. – Toto udelenie nás povzbudzuje, aby sme pred ostatnými ľuďmi verejne vyznávali svoju vieru. Sv. Augustín napísal: „Tvoje vyznanie viery nech ti je akoby zrkadlom. Pozeraj sa v ňom na seba, aby si videl, či skutočne veríš vo všetko, čo vyznávaš a každý deň sa raduj zo svojej viery“ – v duchu Ježišových slov: „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojim Otcom, ktorý je na nebesiach“ (Mt 10, 3 2).

K týmto štyrom všeobecným udeleniam odpustkov sa pridávajú niektoré ďalšie možnosti: ako sú určené modlitby, čítanie Svätého písma, návšteva Oltárnej sviatosti, nábožné používanie požehnaných náboženských predmetov, návšteva posvätných miest a iné...

Všetci sme povolaní k svätosti. Pozerajme preto nahor, so srdcom vždy otvoreným voči nášmu Pánovi a jeho Matke, a nasmerujme každé gesto, každé slovo, každý náš dych k jedinému Pánovi a Spasiteľovi nášho života, Cirkvi a sveta, v duchu slov sv. Pavla: „Či teda jete, alebo pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu“ (1Kor 10, 31).Uvedomme si, že odpustky patria k vykúpeniu, pomáhajú nám odčiňovať následky hriechov, ale podporujú aj našu každodennú osobnú cestu posväcovania.

Tak ako má milovaná osoba vždy otvorené srdce voči milovanému a túži po ňom, tak je naša duša povolaná k neustálej pozornosti voči svojmu Pánovi. Táto pozornosť je živená, usmerňovaná a trvalo udržiavaná aj cirkevným darom odpustkov. Predovšetkým čiastočné odpustky (ktoré by sme mohli nazvať aj ako „odpustky všedných dní“), ktoré môžeme získať viackrát počas dňa, prostredníctvom krátkej modlitby, kajúceho gesta, prečítaním verša zo Svätého písma, skutkom milosrdenstva a iných, neustále udržiavajú naše srdce otvorené voči Bohu a náš pohľad obrátený k nebu.

Radostné ohlasovanie odpustkov nám pripomína, že môžeme skvalitňovať náš kresťanský život a pomáhať tak iným. Teda môžeme žiť sväto už v tomto pozemskom živote, a to tak, že budeme využívať každú príležitosť prijímať dar Božieho milosrdenstva a že budeme trvalo žiť v láskyplnom objatí Boha, ktorý nám vždy obnovuje svoje „áno“ aj prostredníctvom daru odpustkov. Môže to byť aj naším tohtoročných adventným programom.

Drahí bratia a sestry, vyprosujeme Vám milostiplný adventný čas a spojení v modlitbe Vás všetkých zo srdca pozdravujeme a žehnáme!

Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup Mons. Peter Beňo, pomocný biskup

Pastiersky list Nitrianskej diecézy na Veľkonočnú nedeľu

Drahí bratia kňazi, zasvätení, milí bratia a sestry!

Každoročne v tomto období zažívame veľký zázrak jari, v podobe nového života. Ak sme čo i len trocha vnímaví pre tento jav, zažívame nádheru nového života v jeho najrozličnejších podobách. Každoročná zima – dlhšia, či kratšia – ukazujúc nám znaky prírody navonok bez života, sa nás snaží presvedčiť, že tento rok jar nepríde. Je síce pravda, že niekedy to môže trvať dlhšie, kým sa puky nového života opäť otvoria, v každom prípade sme nakoniec vždy svedkami toho, ako jarné slnko oživí svojím teplom ako čarovným prútom prírodu a ako z tmy a neživota vytvára vždy odznova plnosť a dokonalosť života.

V prírode je naozaj vpísaná Veľkonočná idea. Je to „idea veľkého protikladu života: mystérium utrpenia a smrti, mystérium plaču a smútku na jednej strane, a mystérium vzkriesenia a svetla na druhej strane“ (P. Strauss). Áno, zázrak nového života v prírode je pre vnímavé oči a srdcia znamením iného zázraku: víťazstva nad smrťou a hriechom, prostredníctvom smrti a vzkriesenia Ježiša Krista – Božieho milovaného Syna.

Dnes toto hlboké tajomstvo s radosťou slávime. Dnes je „nedeľa nedieľ“. Z tohto tajomstva Cirkev neustále žije, pretože „Kristus, vzkriesený z mŕtvych už neumiera“ (Rim 6, 9). On je zárukou novej duchovnej jari, a teda i našej nádeje, ako to povedal najvyšší pastier Cirkvi Svätý Otec František na Veľkonočnú vigíliu (11. 4. 2020): „Hrob je miesto, odkiaľ ten, kto tam vstúpil, nevyjde. Ježiš však kvôli nám vyšiel, vstal pre nás, aby priniesol život tam, kde bola smrť, a aby zahájil nové dejiny tam, kde sa uzavreli. On, ktorý odvalil kameň od vchodu do hrobu, môže odstrániť balvany, ktorými je zapečatené srdce. Nepodliehajme preto rezignácii, neskoncujme s nádejou. Môžeme a máme dúfať, pretože Boh je verný.... On, Zmŕtvychvstalý, dvíha nás. Si na ceste slabý, krehký a padáš? Neboj sa, Boh ťa drží za ruku a hovorí: „Buď dobrej mysle!“. Mohol by si však povedať: „Odvahu si sám človek nedá“. Nemôžeš si ju dať, ale môžeš ju prijať ako dar. Stačí otvoriť srdce v modlitbe, stačí trochu pozdvihnúť kameň privalený na srdci a nechať vstúpiť Ježišovo svetlo. Stačí pozvanie: „Príď, Ježišu, do mojich obáv a povedz mi tiež: „S tebou, Pane, budeme skúšaní, ale nie znepokojení. A keď už v nás bude akýkoľvek smútok akýkoľvek zármutok, budeme vnímať potrebu nádeje, pretože s tebou kríž vedie ku vzkrieseniu, pretože si s nami v temnote našej noci. Si istotou v našich neistotách, Slovom v našom mlčaní, a nič nebude nám môcť nikdy odcudziť lásku, ktorú máš k nám...“

V duchu týchto slov sa obraciame chrbtom k smrti a otvárame srdce tomu, ktorý je Život. Ako veľmi potrebujeme, ale aj svet okolo nás, počuť túto zvesť! Nikdy nezabúdajme, že Kristus sa hlása najmä svedectvom našich životov vďaka radosti z evanjelia. Ako vidíme z dejín Cirkvi, živá viera v Ježiša je miazga, ktorá neustále prináša nové ovocie a môže zmeniť svet. Príklad svätých nám ukazuje, že nasledovať Ježiša Krista „je nielen dobré a správne, ale aj krásne; schopné naplniť život novým jasom a hlbokou radosťou, a to aj uprostred skúšok” (Ap. exhortácia Evangelii gaudium, 167).

Cirkev však slávi veľkonočné tajomstvo nielen na Veľkú noc. Podľa apoštolskej tradície, ktorá má svoj pôvod v samom dni Kristovho vzkriesenia, v každý siedmy deň, ktorý sa právom volá „Deň Pána“ (Dominica) – ako sa nazývala nedeľa už od apoštolských čias. Tento deň, mal v dejinách Cirkvi vždy privilegovanú vážnosť pre svoju úzku súvislosť so samým jadrom kresťanského tajomstva. Je to „Veľká noc“ týždňa, v ktorej sa slávi Kristovo víťazstvo nad hriechom a nad smrťou, zavŕšenie prvého stvorenia a začiatok „nového stvorenia“ (porov. 2Kor 5,17).

Stredobodom tohto dňa je slávenie Eucharistie, lebo práve tu sa celé spoločenstvo veriacich stretáva so Vzkrieseným Pánom, ktorý nás pozýva na svoju hostinu.

Kresťania od začiatku radostne oslavovali Veľkú noc ako skutočnosť Ježišovho zmŕtvychvstania, ktorú si nemali nechať len pre seba. Preto slávenie nedele je neodmysliteľné pre každého, kto sa nazýva kresťanom. Toto slávenie nedeľnej omše je pre kresťanov nielen povinnosťou, ale je oveľa viac vnútornou potrebou zakusovať spoločenstvo s Kristom a medzi sebou navzájom, a tak je aj otázkou kresťanskej identity.

„Bez Pána a bez jeho dňa nemôžeme žiť!“ – takto to odvážne vyznali kresťania z Abiteny v dnešnom Tunise v roku 304, keď boli prepadnutí vojakmi počas nedeľného slávenia Eucharistie, ktorá bola zakázaná cisárom Diokleciánom. Pevne sa pridŕžali slávenia nedeľnej svätej omše, hoci vedeli, že im za to hrozil trest smrti. Pre týchto kresťanov nebolo slávenie nedele iba príkazom, ale naozaj vnútornou túžbou po spoločenstve so Zmŕtvychvstalým Pánom a po veriacom spoločenstve. Takto ste to dosvedčili aj mnohí z Vás. Hľadali ste spôsoby zúčastniť sa na svätej omši, alebo prijímať Eucharistiu, v čase pandémie, keď sa objavovali mnohokrát aj chaotické opatrenia, keď sme ani my, kňazi nevedeli vždy aktuálne na ne reagovať a neboli sme Vám vždy k dispozícii vo väčšej miere. Za Vaše mnohokrát hrdinské svedectvo viery Vám patrí náš obdiv a vďaka! Tiež Vám ďakujeme za Vaše svedectvo viery, keď ste sa prihlásili pri sčítaní ku Katolíckej cirkvi.

Preto je slávenie nedele aj dnes – a ešte viac v budúcnosti – bude rozhodujúcim znakom toho, čo znamená byť kresťanom. Preto by sme si mali tento rozmer nedele nanovo uvedomovať a chrániť ho, aj keď sú iné podmienky. Uvedomme si, že viera kresťanov zmenila prostredie, aj v prospech nedele, nie prostredie vieru kresťanov.

Pozrite! Kňaz Valter Čižek bol obvinený a uväznený sovietskymi úradmi na 23 rokov ťažkej práce ako vatikánsky špión, ktoré prežil prevažne na Sibíri. Utrpenie každého druhu opísal po prepustení v knihe Ty si ma viedol. Jeden z najdojímavejších okamihov sa vzťahuje na obete a odriekania, ktoré väzni podstúpili, aby sa mohli posilniť Kristovým Telom (vtedy ešte platil predpis, že od polnoci až do doby svätého prijímania sa nesmelo nič ani jesť ani piť). „Videl som“, hovorí kňaz, „väzňov, ako sa zriekajú potrebného oddychu i spánku, aby vstali pred ostatnými a zúčastnili sa svätej omše, ktorú som slúžil v tajnosti. Mnohí nemohli byť prítomní na svätej omši. Niektorí sa postili celý deň, neokúsiac ani jedla ani nápoja, len aby mohli ísť na sv. prijímanie.

Môžete si predstaviť, čo znamená vykonávať ťažké väzenské práce, a nevziať do úst nič celý deň?! Ako sa to prieči našej pohodlnosti, či ľahostajnosti, keď nedeľu často vymeníme za niečo iné,  menejcenné. Ak sa totiž k sláveniu nedele pristupuje len z vonkajšej povinnosti, potom sa ľahko  zanedbá a žiaľ nahradí sa inými aktivitami. Neuspokojme sa ani tým, že sledujeme bohoslužby v médiách. Táto forma nenahrádza plnú účasť. To ponechajme tým, ktorí nemajú inú možnosť. Tento spôsob svätenia nedele – účasť na celej sv. omši – sa nedá ničím nahradiť, pokiaľ nám v tom nebráni žiadna fyzická alebo morálna nemožnosť.

Áno, aj my, kresťania tretieho tisícročia, nemôžeme žiť bez nedele! Potrebujeme všetci tento láskavý pohľad Boha, ktorý plynie z nedeľného slávenia svätej omše. Preto nedeľa je oveľa viac než len strohý príkaz! Veď zo živého stretávania sa s Bohom vyplýva nová ochota k stretávaniu sa medzi sebou. Nedeľa daruje často rozídeným členom rodiny nenahraditeľný čas vzájomnej spolupatričnosti. Ponúka tiež človeku, často osamotenému, možnosť medziľudskej skúsenosti a vytvára priestor k duchovnému konaniu a činorodému odpočinku.

Áno, to je veľkonočná viera, keď sa nielen ospevuje v náboženských piesňach týchto dní, alebo vyznáva v Kréde, ale sa žije po celý rok. Aj to je naše rozhodnutie pre vieru, ktorá nás robí kresťanmi. „Veľká noc rastie, keď rastú tí, čo ju slávia“ – pripomína sv. Gregor Veľký, pretože veľkonočná viera, ktorú slávime každú nedeľu, dáva zmysel nášmu životu a všetkým naším ľudským úsiliam. To je nová jar. Lebo „Ty si vstal z mŕtvych, Kriste náš a v sláve Otca slávu máš; a že nás vzkriesiš všetkých raz, to pevne verí každý z nás“ (Veľkonočný hymnus).

Želáme Vám a vyprosujeme, milí bratia a sestry, aby veľkonočná milosť, ktorá vychádza z Kristovho víťazstva, bola neustále súčasťou nášho života, aj cez nedeľné slávenie Kristovej smrti a zmŕtvychvstania.

  Mons. Peter Beňo, pomocný biskup                                Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup

Pastiersky list Nitrianskej diecézy
na sviatok Svätej rodiny 

Drahí bratia a sestry, milé rodiny!

Prežívame Vianoce, najkrajšie sviatky v roku, ktoré nám sprítomňujú Božiu lásku objímajúcu všetkých ľudí a ktorá sa prejavila v príchode Božieho Syna na svet. On v plnosti času zostúpil z neba na zem prostredníctvom rodiny. Preto Vianoce boli a sú aj sviatkami rodiny, čo sa prejavuje tým, že sa radi vraciame k svojim drahým, snažíme sa byť spolu so svojimi blízkymi. Je preto prirodzené, že vo Vianočnej oktáve slávime sviatok Svätej nazaretskej rodiny, ktorý chce byť sviatkom všetkých našich rodín. Tento sviatok v nás má prehĺbiť zmysel pre rodinné hodnoty. Pomôcť nám v tom môže aj pohľad na Svätú nazaretskú rodinu - Ježiša, Máriu a Jozefa, ktorá je vzorom a ideálom každej rodiny - domácej, farskej, diecéznej, aj celej rodiny Cirkvi. 

V dnešný sviatok chceme pozdraviť prostredníctvom tohto listu zvlášť všetky rodiny našej diecézy, s vedomím, že „Cirkev je rodina rodín, neustále obohacovaná životom všetkých domácich cirkví" (Amoris laetitia 87). Dovoľte preto, aby sme sa spolu s Vami zamysleli nad tajomstvom rodiny. 

Biblia nám hovorí, že rodina je súčasťou veľkého Božieho plánu spásy, že rodina je tak stará ako ľudstvo samé a objavuje sa hneď na počiatku histórie ľudskej spoločnosti. Rodina je v Biblii od začiatku považovaná za prejav Božieho požehnania a nezničil ju ani prvotný hriech. Bolo prirodzenou túžbou mať rodinu, manželku, potomstvo. Dosvedčujú nám to napr. starozákonné dejiny patriarchov. Skutočnosť, že rodina je veľká v Božích očiach, dosvedčuje aj fakt, že Boží Syn sa narodil v rodine. Život v manželstve a v rodine je jedno zo životných povolaní, ktoré prijímame od Boha a v ktorom sa usilujeme pomôcť sebe aj druhým dosiahnuť Nebeské kráľovstvo. Je preto prirodzené, že Cirkev má rodinu v centre svojej pozornosti a háji jej hodnoty. 

Z tohto dôvodu sa slávi aj sviatok Svätej rodiny. Zaviedol ho v roku 1921 pápež Benedikt XV. Aj on chcel takýmto spôsobom podporiť rodinu ohrozovanú zo všetkých strán. Chcel pripomenúť vládam vtedajších štátov, že rodina je ustanovená samotným Stvoriteľom a ničím ju nemožno nahradiť. Bola to reakcia na situáciu napr. v Sovietskom Rusku po nástupe komunizmu, keď sa začali prijímať mnohé protirodinné zákony. 

Pri pohľade na Svätú rodinu si uvedomujeme, že každá naša rodina nie je ani ideálna ani svätá ani dokonalá. Veď každá má svoje radosti, úspechy a obdobia spokojnosti, za ktoré treba byť vďační Pánu Bohu, ale aj problémy, ťažkosti a limity. Zvlášť dnes v dobe pandémie prechádzajú naše rodiny, ako aj rodina Cirkvi, mnohými ťažkosťami. Niektorí sa ocitajú na prahu chudoby a boria sa až s existenčnými problémami. Iným tak veľmi chýbajú sociálne kontakty, až pociťujú osamelosť. Ďalší z psychického vypätia, frustrácie či straty svojich blízkych už nenachádzajú slová a zostávajú im len slzy. Mnohí sa cítia unavení a znechutení zmenami, ktoré prinášajú opatrenia rôzneho druhu v snahe chrániť naše životy a zdravie. 

Milí bratia a sestry, milé rodiny, ako Vaši pastieri Vám dnes chceme vyjadriť svoju podporu a spolucítenie vo všetkých ťažkých okolnostiach života. Tak veľmi Vám v dnešný deň chceme odovzdať svetlo nádeje, mysliac na Vás v modlitbe. Toto svetielko nádeje nám žiari aj z Betlehemskej maštaľky. Aj keď sa nám môže zdať, že okolo nás je veľa tmy, predsa len je pravda, že človek vidí najďalej práve v noci. Vtedy môžeme obdivovať hviezdy na vzdialenej oblohe, ktoré nám Pán Boh dáva ako svetielka nádeje v tme, ktorá tu nebude nastálo. 

Cez Vianoce si mnohí iste nájdete čas pozrieť rozprávku, kde obyčajne zvíťazí dobro nad zlom, láska nad nenávisťou. Kresťanské hodnoty, ktoré nám priniesol novonarodený Mesiáš však nepatria do rozprávkového sveta, ale ponúkajú nám riešenie, formou ktorého chceme v našich rodinách a farnostiach denne cez naše slová a dobré skutky obohatiť a ozdraviť naše vzťahy a eliminovať z našich rodín zlo, hnev a podráždenosť. 

Svätý Otec František exhortáciu Amoris laetitia (2016), začína slovami: „Radosť lásky, ktorá sa žije v rodinách, je aj potešením Cirkvi“ (AL 1). Z týchto slov môžeme vnímať, že láska žitá v rodinách prináša radosť samotnej rodine a takéto rodiny vytvárajú radostnú Cirkev. Cirkev ako rodina rodín má povolanie a zodpovednosť prinášať do tohto sveta, zvlášť dnes, radosť a nádej. Toto je dnes aj Vaša misia, drahé rodiny. Pápež František pripomína, že Vy ste dnes tým nástrojom, cez ktorý Cirkev evanjelizuje a slúži okolitému svetu. Každé vytvorené rodinné spoločenstvo totiž môže byť veľkým obohatením pre farnosť, nesmie byť však uzatvorené, ale otvorené pre službu druhým. 

Určite viete, že v júni budúceho roka bude v Ríme v poradí už X. svetové stretnutie rodín. Témou tohto stretnutia je: „Rodinná láska: povolanie a cesta svätosti". Najvyšší pastier Cirkvi pozýva rodiny celého sveta uvažovať nad tým, akým spôsobom máme žiť a prejavovať si lásku v našich rodinách a ako nám to pomáha na ceste k svätosti. Chce toto stretnutie urobiť dostupným pre každú rodinu, preto okrem programu, ktorý bude prebiehať v Ríme pre delegátov z celého sveta, pozýva biskupov, aby sa vo svojich diecézach stretli so svojimi rodinami a spolu s nimi slávili Eucharistiu. 

Preto Vás, milé rodiny, už dnes pozývame na Diecézne stretnutie rodín, ktoré sa uskutoční 26. júna 2022 (bližšie informácie budeme aktualizovať). Na toto slávenie sa môžeme spoločne pripraviť aj štúdiom a meditáciou nad siedmymi katechézami, ktoré ponúkla Rímska diecéza. Uvažujte nad nimi doma v rodine, v rámci farnosti alebo hnutia. Elektronickú verziu spolu s ďalšími informáciami je možné nájsť aj na stránke www.svetovestretnutierodin.sk.

Povzbudzujeme kňazov a aktívnych manželov spolu s ich deťmi, aby spoločne hľadali tvorivé formy pre ozdravenie rodín žijúcich vo farnosti aj prostredníctvom týchto katechéz, ktoré môžu byť aj po čase pandémie novým impulzom pre obnovu života farnosti. V tomto duchu Vás prosíme, aby ste sa vo Vašich farnostiach snažili vytvoriť spoločenstvá rodín, ktoré sa budú spolu stretávať na modlitbách, rozhovoroch, ale si aj navzájom pomáhať, zvlášť tým slabším. Ak nám aj rôzne obmedzenia nedovolia sa niekedy stretávať, nebojte sa, využívajme na komunikáciu aj online formu. Aj to je súčasť synodálnej cesty, ku ktorej sme v tomto čase pozvaní. 

Známy český herec Rudolf Hrušínský na otázku, nad čím rozmýšľa počas Vianoc, odpovedal: „Vždy znovu si s radosťou uvedomujem, že mám dobrú ženu, dobré deti, dobré vnúčatá a niekoľko dobrých priateľov. A to je veľa!" Najväčším jeho bohatstvom - a najväčším bohatstvom každého človeka je, keď máme dobrú rodinu, kde sa všetci majú radi. Zvykneme povedať, ako je pekné, keď rodina je na Vianoce spolu. Ale aby to bolo v rodine harmonické na Vianoce, musí to byť také aj mimo nich. Záleží na tom, ako spoločne žijeme, či sme k sebe navzájom ohľaduplní, či sa vieme jeden pre druhého obetovať po celý rok. Učme sa to od nášho Pána, ktorý prišiel ako Emanuel – Boh s nami (porov. Mt 1, 23), a ktorý je „Cesta, Pravda a Život" (Jn 14, 6). 

Milé rodiny, drahí bratia a sestry, vyprosujeme Vám požehnané Vianočné sviatky a spojení v modlitbe Vás všetkých zo srdca pozdravujeme a žehnáme! 

Mons. Peter Beňo, pomocný biskup                                            Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup

CONGREGATIO DE CULTU DIVINO
ET DISCIPLINA SACRAMENTORUM

Prot. N. 432 / 20

15. augusta 2020

S radosťou sa vráťme k Eucharistii!

List predsedom biskupských konferencií Katolíckej cirkvi
o slávení liturgie počas pandémie COVID-19 a po nej

Pandémia spôsobená ochorením COVID-19 vyvolala otrasy nielen v spoločenskej, rodinnej, hospodárskej, školskej a pracovnej sfére, ale aj v živote kresťanského spoločenstva, vrátane liturgickej oblasti. Na zabránenie šírenia koronavírusu bol potrebný prísny spoločenský odstup, ktorý sa odrazil na základnej črte kresťanského života: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20). „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné“ (Sk 2, 42.44).

Aspekt spoločenstva má svoj teologický význam: Boh je charakterizovaný vzťahom osôb Najsvätejšej Trojice. Stvoril človeka tak, že muž a žena sa navzájom dopĺňajú, pretože „nie je dobre byť človeku samému“ (Gn 2, 18). Vstupuje do vzťahu s mužom a ženou a volá ich k tomu, aby mali vzťah s Ním. Dobre to pochopil svätý Augustín, že naše srdce je nepokojné, kým nenájde Boha a nespočinie v Ňom (porov. Vyznania, I, 1). Pán Ježiš začal svoje verejné účinkovanie povolaním skupinky učeníkov, aby s ním zdieľali život a ohlasovali kráľovstvo. Z tohto malého stáda sa zrodila Cirkev. Na opísanie večného života Písmo používa obraz mesta – nebeského Jeruzalema (porov. Zjv 21). Mesto je spoločenstvom ľudí, ktorí zdieľajú rovnaké hodnoty, základné ľudské a duchovné skutočnosti, miesta, časy a usporiadanú činnosť a prispievajú k budovaniu spoločného dobra. Zatiaľ čo pohania budovali chrámy zasvätené iba božstvu, ku ktorým ľudia nemali prístup, kresťania – hneď ako sa tešili zo slobody vyznania – postavili miesta, ktoré sa stali domus Dei et domus ecclesiae, kde sa veriaci mohli považovať za Božie spoločenstvo, ľud zvolaný na bohoslužbu, ktorý vytvára sväté zhromaždenie. Preto Boh môže vyhlásiť: „Ja som tvoj Boh, ty budeš môj ľud!“ (porov. Ex 6, 7; Dt 14, 2). Pán ostáva verný svojej Zmluve (porov. Dt 7, 9) a Izrael sa tak stáva Božím príbytkom, svätým miestom jeho prítomnosti vo svete (porov. Ex 29, 45; Lv 26, 11-12). Z tohto dôvodu Pánov dom predpokladá prítomnosť rodiny Božích detí. Aj dnes, pri modlitbe posviacky nového kostola biskup vyprosuje, aby sa kostol stal tým, čím svojou podstatou má byť:

„aby sa toto miesto stalo navždy svätým. [...]

Nech sa tu v prameni Božej milosti zmývajú hriechy ľudí,
v ňom nech tvoje deti, Otče, umierajú hriechu
a znova sa rodia pre nadprirodzený život.

Okolo tohto oltára nech sa zhromažďujú tvoji veriaci,
nech slávia Kristovo veľkonočné tajomstvo
a prijímajú jeho slovo i jeho telo pri posvätnej hostine.
Nech sa tu bez prestania ozýva radostná pieseň chvály,
nech sa do súzvuku anjelských zborov
pripája aj náš ľudský hlas
a nech tu vystupuje k tebe úpenlivá prosba za spásu sveta.

Úbožiaci nech tu obsiahnu milosrdenstvo,
utláčaní pravú slobodu
a všetci hodnosť Božích detí,
až kým s radosťou nedôjdu do nebeského Jeruzalema.“

Kresťanské spoločenstvo nikdy nežilo izolovane od ostatných a nikdy z chrámu neurobilo mesto so zatvorenými dverami. Kresťania, formovaní ku komunitnému životu a k snahe o spoločné dobro, sa vždy usilovali o začlenenie do spoločnosti, aj keď si uchovávali povedomie, že sú odlišní: žijú vo svete, ale nepatria mu, ani sa ním nenechávajú pokaziť (porov. List Diognetovi, 5-6). Aj v prípade pandemickej krízy sa ukázal veľký zmysel kresťanov pre zodpovednosť. Po vypočutí a v spolupráci so štátnymi orgánmi i odborníkmi boli biskupi a biskupské konferencie ochotní prijať zložité a bolestivé rozhodnutia, až po dlhotrvajúce pozastavenie účasti veriacich na slávení Eucharistie. Kongregácia je hlboko vďačná biskupom za ich nasadenie a úsilie v snahe čo najlepšie reagovať na neočakávanú a zložitú situáciu.

Len čo to však okolnosti dovolia, je nevyhnutné a naliehavé vrátiť sa k normálnej praxi kresťanského života, ktorej domovom je chrám a slávenie liturgie, najmä Eucharistie, ktorá je „vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila“ (Sacrosanctum concilium, 10).

Vo vedomí, že Boh nikdy neopustí ľudstvo, ktoré stvoril, a že aj tie najťažšie skúšky môžu priniesť ovocie milosti, prijali sme vzdialenie sa od Pánovho oltára ako čas eucharistického pôstu, ktorý bol užitočný na to, aby sme znovu objavili životný význam, krásu a nesmiernu vzácnosť Eucharistie. Čo najskôr je však potrebné vrátiť sa k Eucharistii, a to s očisteným srdcom, obnoveným úžasom a rastúcou túžbou po stretnutí s Pánom, zotrvať s ním, prijať ho a prinášať ho bratom cez svedectvo života naplneného vierou, nádejou a láskou.

Tento čas bez Eucharistie nám snáď poskytne milosť, aby sme porozumeli zmýšľaniu našich bratov – abitínskych mučeníkov (zo začiatku 4. stor.), ktorí aj napriek istému rozsudku smrti odpovedali svojim sudcom pokojne a s odovzdanosťou: „Sine Dominico non possumus“. Rezolútne non possumus (nemôžeme) a plný zmysel podstatného mena stredného rodu Dominicum (to, čo je Pánovo) nemožno preložiť jedným slovom. Toto krátke vyjadrenie zahŕňa v sebe veľké množstvo odtieňov a významov, ktoré sa nám dnes ponúkajú na meditáciu:

– Nemôžeme žiť, byť kresťanmi, plne uskutočňovať svoju ľudskosť a túžbu po dobre a šťastí, ktoré prebývajú v našom srdci bez Pánovho slova, ktoré sa pri slávení sprítomňuje a stáva sa živým slovom, ktoré Boh ohlasuje tým, ktorí dnes otvoria svoje srdce na počúvanie.

– Nemôžeme žiť ako kresťania bez účasti na obete kríža, v ktorej sa Pán Ježiš dáva bez výhrad, aby svojou smrťou spasil človeka, ktorý bol mŕtvy kvôli hriechu. Vykupiteľ spája ľudstvo so sebou a vedie ho späť k Otcovi. V objatí kríža nachádza svetlo a útechu každé ľudské utrpenie.

– Nemôžeme žiť bez eucharistickej hostiny, bez Pánovho stola, ku ktorému sme ako deti a bratia pozvaní, aby sme prijali samotného Vzkrieseného Krista, ktorý je prítomný telom, krvou, dušou a božstvom v nebeskom chlebe, ktorý nás posilňuje v radostiach a námahách pri našom pozemskom putovaní.

– Nemôžeme žiť bez kresťanského spoločenstva, bez Pánovej rodiny. Potrebujeme sa stretnúť s bratmi, ktorí majú spoločne s nami účasť na Božom synovstve, Kristovom bratstve, na povolaní a úsilí o svätosť a spásu svojich duší v bohatej rozmanitosti veku, osobných príbehov, chariziem a povolaní.

– Nemôžeme žiť bez Pánovho domu, ktorý je naším domovom, bez svätých miest, kde sme sa zrodili pre vieru, kde sme objavili prozreteľnú prítomnosť Pána a kde sme zakúsili milosrdné objatie, ktoré dvíha tých, čo padli, kde sme sa zasvätili nášmu povolaniu v rehoľnom nasledovaní alebo v manželstve, kde sme prosili a ďakovali, tešili sa i plakali, a kde sme Otcovi zverili svojich blízkych, ktorí zakončili svoju pozemskú púť.

– Nemôžeme žiť bez dňa Pána, bez nedele, ktorá dáva svetlo a zmysel nasledujúcim pracovným dňom a rodinným i spoločenským povinnostiam.

Aj keď médiá plnia cennú službu pre chorých a tých, ktorí nemôžu prísť do kostola a preukázali veľkú službu pri vysielaní svätých omší v čase, keď ich nebolo možné sláviť v zhromaždení veriacich, žiaden prenos sa nevyrovná osobnej účasti, ani ju nemôže nahradiť. Tieto prenosy, totiž, v sebe skrývajú riziko, že nás vzdialia od osobného a intímneho stretnutia s vteleným Bohom, ktorý sa nám daruje nie virtuálnym, ale skutočným spôsobom, ako povedal: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom“ (Jn 6, 56). Tento fyzický kontakt s Pánom je životne dôležitý, nevyhnutný a nenahraditeľný. Akonáhle pominú špecifické opatrenia, zavedené na zamedzenie nákazy koronavírusom, je nevyhnutné, aby všetci zaujali svoje miesta v zhromaždení bratov, aby znovu objavili nenahraditeľnú vzácnosť a krásu slávenia, aby zavolali späť a nákazlivým nadšením pritiahli tých bratov a sestry, ktorí sa nechali odradiť, či majú strach a už príliš dlho sa nezúčastňujú alebo sa celkom vytratili.

Zámerom dikastéria je opätovne potvrdiť niektoré zásady a navrhnúť určité postupy na podporu skorého a bezpečného návratu k sláveniu Eucharistie.

Náležitá pozornosť voči hygienickým a bezpečnostným normám nemá viesť k tomu, žeby sa gestá a obrady stali sterilnými, ani k navodeniu – hoci nevedomému – určitého strachu či neistoty u veriacich.

Dôverujeme biskupom, že zaujmú obozretný, ale rozhodný postup, aby štátne orgány nevylučovali účasť veriacich na slávení Eucharistie z možnosti „zhromažďovať sa“ a nepovažovali ju za určitý druh zoskupovania porovnateľného s rekreačnou či pod ňu patriacou aktivitou.

Liturgické normy nie sú záležitosťami, o ktorých môžu rozhodovať občianske autority, ale iba kompetentná cirkevná autorita (porov. Sacrosanctum concilium, 22).

Nech sa uľahčí účasť veriacich na sláveniach, ale bez improvizovaných obradových experimentov a pri plnom rešpektovaní noriem obsiahnutých v liturgických knihách, ktoré upravujú ich priebeh. Liturgia dáva zažiť skúsenosť posvätnosti, svätosti a premieňajúcej krásy ako predchuť harmónie večnej blaženosti. Preto by sa malo dbať na dôstojnosť miesta, posvätného zariadenia a spôsobu slávenia podľa smerodajných pokynov Druhého vatikánskeho koncilu: „Obrady nech žiaria vznešenou jednoduchosťou“ (Sacrosanctum concilium, 34).

Veriaci majú právo prijímať Telo Kristovo a adorovať Pána prítomného v Eucharistii podľa stanovených spôsobov, bez toho, aby sa im kládli obmedzenia, ktoré by prekračovali rámec hygienických opatrení, vydaných štátnymi orgánmi alebo biskupmi.

Veriaci sa pri eucharistickej slávnosti klaňajú prítomnému Vzkriesenému Ježišovi Kristovi. Badáme však, ako ľahko sa vytráca zmysel pre adoráciu i modlitba adorácie. Žiadame duchovných pastierov, aby vo svojich katechézach nástojčivo zdôrazňovali potrebu adorácie.

Bezpečným princípom ako sa nedopúšťať chýb je poslušnosť. Poslušnosť cirkevným normám, poslušnosť biskupom. V ťažkých časoch (máme namysli napríklad vojny či pandémie) môžu biskupi a biskupské konferencie vydávať dočasné nariadenia, ktoré treba poslúchať. Poslušnosť chrániť poklad zverený Cirkvi. Tieto opatrenia nariadené biskupmi a biskupskými konferenciami stratia platnosť, keď sa situácia vráti do normálneho stavu.

Cirkev bude i naďalej chrániť ľudskú osobu v jej celistvosti. Cirkev svedčí o nádeji, vyzýva nás, aby sme dôverovali Bohu, pripomína nám, že pozemská existencia je dôležitá, ale oveľa dôležitejší je večný život. Naším cieľom, naším povolaním je mať účasť na Božom živote vo večnosti. Toto je viera Cirkvi, o ktorej v priebehu stáročí svedčili zástupy mučeníkov a svätých. Takéto pozitívne ohlasovanie nás oslobodzuje od jednostranného redukcionizmu a od ideológií. K nevyhnutným obavám o verejné zdravie Cirkev pripája ohlasovanie a sprevádzanie zamerané na večnú spásu duší. Preto i naďalej dúfajme v Božie milosrdenstvo, vyprosujme príhovor preblahoslavenej Panny Márie – ktorú vzývame ako salus infirmorum et auxilium christianorum (Uzdravenie chorých a Pomocnicu kresťanov) – za všetkých, ktorí sú ťažko skúšaní pandémiou či akýmkoľvek iným trápením. Vytrvajme v modlitbe za tých, ktorí opustili pozemský život a zároveň obnovujme naše odhodlanie byť svedkami Zmŕtvychvstalého Pána a ohlasovateľmi bezpečnej nádeje, ktorá presahuje hranice tohto sveta.

Vo Vatikáne, 15. augusta 2020, na Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie

Najvyšší veľkňaz František schválil tento list na audiencii, ktorú udelil 3. septembra 2020 podpísanému kardinálovi prefektovi Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí a nariadil jeho zverejnenie.

podpis

Robert kardinál Sarah

prefekt

Odpustky v čase coronavírusovej epiémie

Apoštolská penitenciária v piatok 20. marca vydala dekrét, ktorým Cirkev umožňuje získanie plnomocných odpustkov ľuďom nakazeným koronavírusom, tým, ktorí ich ošetrujú, ako aj všetkým veriacim na svete, ktorí sa za nich modlia. Dnes bola zároveň vydaná i nóta, ktorá pripomína, že v extrémnych situáciách je možné udeliť i hromadné rozhrešenie.

Tí najviac ohrození môžu získať plnomocné odpustky už po modlitbe Kréda, Otčenáša a Zdravasu v spojení s túžbou po splnení obvyklých podmienok získania odpustkov hneď ako to len bude možné. Týka sa to chorých na koronavírus, osôb, ktorým lekár nariadil karanténny režim, ako aj zdravotníckych pracovníkov a rodinných príslušníkov, ktorí riskujú svoj život tým, že sa starajú o chorých na Covid-19.

Ostatní si pre získanie odpustkov môžu vybrať z možností, ako sú: návšteva Najsvätejšej sviatosti či eucharistická adorácia alebo čítanie Svätého písma po dobu najmenej pol hodiny, prípadne sa môžu pomodliť ruženec, Krížovú cestu či Korunku Božieho milosrdenstva, prosiac Boha o skončenie epidémie, o úľavu pre chorých a o spásu tých, ktorých si povolal k sebe.

Plnomocné odpustky môže získať aj veriaci, ktorý sa v bezprostrednej blízkosti smrti ocitne bez možnosti prijať sviatosť pomazania chorých a viatikum – v tomto prípade sa odporúča uctiť si Ukrižovaného Ježiša či kríž.