Cieľom konferencie je reflexia výchovy a vzdelávania v rôznych totalitných ideológiách v jednotlivých európskych krajinách v 20. storočí. V Európe sa po prvej svetovej vojne vytvoril priestor pre nové podoby demokracie a naplnenie túžob po pozdvihnutí ľudskej dôstojnosti a slobody človeka. Do stredu politického života sa dostali rôzne sociálne orientované a národné hnutia, ktorých pôvodne deklarovaným zámerom malo byť naplnenie idey sociálnej spravodlivosti a posilňovania idey identity národa. V dôsledku vojny však v mnohých európskych krajinách prepukli politické, hospodárske a sociálne krízy.

V Európe 20. storočia, ktorá pri svojom zrode ponúkala predpoklad na posilňovanie demokratického vývoja, sa kreovali rozličné sociálne a národné hnutia a kombinácie nacionalizmu a socializmu, ktoré poznačili tak život jednotlivcov ako aj celých spoločností. Pozitívne idey sociálnej spravodlivosti a posilňovania identity národa boli vo vznikajúcom demokratickom prostredí zväčša zneužité a vo svojich patologických variantoch sa stali nástrojmi deštrukcie a zločinov proti ľudskosti. Ide najmä o rôzne mutácie politických režimov fašizmu, národného socializmu a komunizmu. Ich predstavitelia prezentovali svoje ideológie ako najvhodnejšie východisko zo zložitej politickej a hospodárskej situácie a argumentovali tým, že niet inej možnosti, ako akceptovať ich predstavy o smerovaní spoločnosti a národa. Všetky tieto podoby totalitných režimov majú spoločné to, že sa snažili o ovládnutie spoločnosti a človeka vo všetkých oblastiach života, čo možno chápať ako negáciu demokracie. Jadrom totalitných režimov bola vždy totalitná strana, ktorá bola centrálnym mocenským nástrojom a prostriedkom kontroly celej spoločnosti.

Školské systémy sú dôležitým nástrojom kontrolovanej prípravy budúcich generácií zo strany totalitného štátu a diseminácie ideológie prostredníctvom obsahov výchovy a vzdelávania. Štátne koncepcie vzdelávania boli pertraktované ako výchova „novej spoločnosti“ a „nového človeka“. Tým, že v 20. storočí bolo zaškoľovanie detí povinné a školským systémom muselo prejsť každé dieťa, išlo o veľmi efektívny nástroj. Štát tiež ovplyvňoval a usmerňoval prijímanie a prípravu budúcich učiteľov a vychovávateľov. Ministerstvá školstva v totalitných režimoch boli obsadené ľuďmi blízkymi štátnej ideológii a jej protagonistom. Výchova a vzdelávanie v totalitných režimoch boli úzko prepojené s prijatou politickou doktrínou a spoločne s totalitnou stranou boli dôležitým nástrojom moci a kontroly nad celou spoločnosťou.

Sociológovia a filozofi tvrdia, že súčasný svet speje k rizikovej spoločnosti, resp. postmoralitnej spoločnosti, ktorá sa vyznačuje frustráciou moderného človeka zo straty hodnotovej orientácie a predurčuje fungovanie politického systému. Európa sa akoby nechcela poučiť zo svojho totalitného obdobia a podobne ako počas prvého „útoku na demokraciu" v medzivojnovom období, aj dnes mnohí politici zneužívajú svoju moc a sú voči demokracii nelojálni. Zlyhanie, odmietanie sebareflexie, nadraďovanie osobných preferencií, má výrazný vplyv na vzrastajúcu nedôveru voči etablovaným politickým subjektom, ktoré reprezentujú. To napomáha extrémizmu a populizmu, ktorý sa v súčasnosti často šíri aj z najvyšších politických pozícií. Reflexia a skúmanie výchovy a vzdelávania v totalitných režimoch 20. storočia sa nám z tohto dôvodu javí ako aktuálna a potrebná.

Rokovanie sympózia je zamerané na dve oblasti:

1) školstvo a vzdelávanie v totalitných režimoch 20. storočia v historicko-pedagogickej reflexii,

2) školstvo a vzdelávanie v totalitných režimoch 20. storočia v pedagogicko-filozofickej reflexii.