Kedysi popri Bielej vode viedla iba úzka cesta z moravy až k osade Puch. Vozom tade ktosi horko-ťažko prešiel. Nik ju neudržiaval. V kráľovskej pokladnoci neboli peniaze na zbytočné výdavky a ani okolití hradní páni sa nepretrhli, aby pustili dukát na opravu. Iba občas ju zaprášili drevené kolesá vozov a kopytá koní. Boli to kupci, čo z osady do osady blúdili a potrebné veci, ale i čačky ľuďom vymieňali, či predávali. Nebáli sa vojsť do tunajších hôr, hoci v šírom okolí nebolo jediného okienka, kde by blčiaci plamienok priviedol putujúceho na správnu cestu.

Bolo nebezpečné sa na nej v noci zdržiavať, lebo kadejakým zbojníkom a zlým silám prišiel ich čas. I cestoval raz v tieto končiny, z Nemiec na východ poberajúc sa, poctivý kupec so svojimi dvoma synmi, aby ich kupeckému remeslu podučil. No stalo sa, čo sa nemalo. Kdesi sa zdržiac, nestihli prísť s plným vozom a chudým koníkom načas do obývaných miest a zastihla ich na ceste noc. Hustá tma im zatarasila cestu a museli sa utáboriť blízko pri nej.

Odrazu sa obloha zatiahla tmavými mrakmi. Schytil sa veľký vietor, spustil sa prudký dážď i hromy zarachotili. Tu najmladší syn začul volanie o pomoc. Keď začul volanie po druhý raz, rozhodol sa nešťastníkovi pomôcť. Otec a brat ho zdržiavali, aby sa nenáhlil v takom nečase a ešte k tomu proti noci, aby radšej vyčkal, pokiaľ búrka neprejde. Báli sa ho pustiť za neznámym hlasom.

Keď sa však ozvalo volanie aj po tretí raz, nevydržal, vytrhol sa im a vybehol von. Bežal na miesto, odkiaľ bolo volanie počuť. Pár skokmi prebehol cez cestu, potom cez kríčie k potoku. A dobre urobil, lebo tam v rozvodnenom potoku vyvrátený voz znášal čoraz väčší nápor vody a pod vozom - topiaci sa človek. Pri brehu stála jeho dcéra volajúca o pomoc. Sama sa zachránila iba náhodou, keď pri náraze na skalu vypadla z voza na breh. Mladý kupec neváhal ani chvíľu, skočil do vody zachrániť jej otca. Prišli aj jeho rodní, čo sa oňho strachovali a pomohli mu.

Na druhý deň na jesennú oblohu vyletelo slnko. Zachránení sa nevedeli vynaďakovať a odvďačiť sa mu za záchranu, lež všetok majetok vo vode pošiel. Najmladší kupcov syn nič nechcel, iba dievčinu, ktorá o pomoc volala, za ženu, pretože sa mu páčila. 

Kupec v najbližšom meste vystrojil svadbu a kúpil dom. No oni ani len počuť nechceli o tom, že by na inom mieste bývať mali, než na tom, kde sa po prvý raz stretli. Postavili si tam chalupu a zanedlho sa tam aj iní odvážlivci prisťahovali. Pretože sa však volal Luczan, obavateľov osady volali Lúčanmi.

Odvtedy sa veru už pocestní nemuseli báť vkročiť v tieto kraje. Vedeli, že u Lúčanov ich radi prichýlia.

Autor: Roman Madala, publikované v monografii LÚKY. 1. vyd. [s.l.], Obecný úrad Lúky, 1996.