NAJSTARŠIE DEJINY

    Osada z ktorej vznikla terajšia obec Lúky, bola založená niekedy v prvej polovici 13. storočia počas osídľovania zákupným právom pohraničných území Sliezska, Poľska a Uhorska, ktoré boli dovtedy málo osídlené. Keďže slovanské obyvateľstvo žilo už predtým v osade Puch pri Váhu, noví osadníci si vybrali za svoj domov neobývané miesto, kde sa spájali viaceré doliny. Na sever mohli ďalej osídliť Lazovskú dolinu, alebo z dolného konca Vydrnskú. Zo západu na východ dolinu Bielej vody.

    Prvé obydlia si postavili pravdepodobne na dnešnom hornom konci obce a na vŕšku nad osadou v roku 1228 postavili malý románsky kostolík. Tento rok je napísaný na medenej zástavke vo veži kostola.

    Pokojný život dedinčanov o trinásť rokov neskôr koncom apríla 1241 zmenil vpád mongolských jednotiek - Tatárov, ktorí pri svojej vojenskej expanzii zašli z Ázie až do Uhorska. Jedna časť vojska na čele s Batuchánom plienila v Sliezsku a na Morave a pri ceste na Slovensko prešla viacerými priesmykmi. Lýskym priesmykom sa dostali na Lúky, ktoré vypálili. Tí, čo stihli ujsť do hôr mali šťastie. Ostatní, ktorí sa pred nepriateľom schovali v kostole, našli tam svoju smrť - kostol vypálili.

    Povesť o Lúkach hovorí, že dedinčanov pred Tatármi zachránil pastier, ktorý na mongolských vojakov zahnal statok a udupané telá potom osadníci pochovali. Tak či onak, na mieste, kde pôvodný kostol stál, dnes stráži cestu do dediny kríž v zátiší starých líp. Miesto, kde stála osada sa odvtedy volá Vlčie jamy. Nový kostol postavili na opačnom konci obce.

    Po vpáde Tatárov do Uhorska dal kráľ Belo IV. postaviť pohraničné hrady. Medzi nimi aj hrad Lednicu, slúžiaceho na ochranu cesty vedúcej z Moravy. Jeho prvý známy majiteľ sa volal Marek z Lednice a hrad vlastnil od roku 1259. Lúky odvtedy patrili Lednickému panstvu. Od roku 1314, za Matúša Čáka Trenčianskeho, chránil Lýsky priesmyk Vavrinec Ludanický, ktorý prevzal patronát nad lúckym chrámom.

    VÝVOJ DO ROKU 1471

    Vystriedalo sa osem generácií, prešlo dvesto rokov, obyvatelia osady prekonali strašné choroby ako žľazový a pľúcny mor, ktorý sa prehnal Uhorskom v 14. storočí, prečkali aj zlých pánov Lednického hradu, až sa napokon dočkali lepších časov. Osada sa rozrástla a stala sa spádovou dedinou pre okolité usadlosti. Preto bolo treba prestavať i kostol, ktorý bol pre toľkých ľudí primalý.

    Na začiatku 15. storočia teda postavili kostol s prvkami starorománskeho slohu a gotiky. K inventáru vtedy patrila i kamenná gotická krstiteľnica, ktorá sa až v polovici 20. storočia našla vo farskej záhrade. V tom čase v Čechách a na Morave prebehlo niekoľko bitiek medzi husitmi a kráľom. Zatiaľ čo vplyv husitizmu v Čechách silnel, na území Slovenska vyvolávali skôr strach ako radosť zo zmeny spoločenského poriadku. Prvýkrát prišli na Slovensko v roku 1428, potom sa každý rok vracali. Na juhu zaútočili na Bratislavu, na severe cez Jablůnkovský priesmyk a Uhorský Brod na Žilinu, ktorú dobili a vypálili. V novembri 1432 prešli vojská cez Lúky. Vyrabovali dedinu a kostol, ale nenašli nič, lebo kalichy, ktoré sa používali pri omšiach a jediné mali hodnotu, zamuroval vtedajší farár v sakristii kostola. Našli sa tam až v roku 1954. Zvony údajne zakopali na vrchu Kopánka, tie sa však nikdy nenašli. Vojsko potom pokračovalo na Lednicu. Dobili Lednický hrad a umiestnili v ňom silnú posádku. V okolí Považskej Bystrice prešli vez Váh, postupovali na Rajec, Nitrianske Pravno a na Prievidzu, ktorú vypálili spolu s Bojnicami. V nasledujúcom období už husiti neorganizovali väčšie akcie, ale jednotlivé výpravy podnikali samostatne husitský velitelia na vlastnú päsť, aby si zabezpečili dostatočnú korisť. Po bitke pri Lipanoch v roku 1434 husiti zo Slovenska odišli.

    Z 15. storočia pochádza i prvá písomná zmienka o Lúkach. V listine kráľa Mateja Korvína z roku 1471, ktorou daroval za vojenské zásluhy v bojoch proti Turkom lednické panstvo Felixovi Šťastnému a Petrovi Hnedému. Púchov sa v nej uvádza ako mestečko. Lúky sa spomínajú ako Lúčky a Veľké Lúčky (LWCHKY, WELYKE LWCHKY). Obyvatelia dediny sa zaoberali poľnohospodárstvom a spracovaním dreva, prevažne šindliarstvom a piliarstvom.

    Ďalšia zmienka o obci pochádza z roku 1475. Po smrti Mateja Korvína si robili nárok na lednické panstvo, kam patrili dediny ležiace v dolinách potokov Lednica a Biela Voda, hradní páni Považského hradu lúpežní rytieri Podmanický. V roku 1504 získali na hrad a panstvo dokonca donáciu, dostali ho darom, ale kráľ im napokon hrad nedal. Poddaný, ale aj bohatí kupci, prechádzajúci často týmto územím si vtedy určite vydýchli, ale nie nadlho. O dvadsať rokov neskôr hrad dobili násilím. Lúky sa v tom čase uvádzali ako Lúčka (LUCHKA).

VALAŠSKÉ OSÍDĽOVANIE

   V tom čase do Púchovskej doliny prichádzali skupiny ľudí, ktorých sprevádzali stáda dovtedy neznámych zvierat. Boli to Valasi, ktorí od 14. až do 17. storočia začali osídľovať severné Slovensko. Ich pôvodnou vlasťou bolo Sedmohradsko, odkiaľ sa pri hľadaní nových pastvísk pre svoj dobytok dostali cez východné Slovensko až ku nám. Odtiaľto a cez priesmyky pri Žiline prechádzali ďalšie skupiny na Moravu. Dodnes sa táto časť východnej Moravy nazýva Valašsko. Zemepáni Valachov tolerovali a dovoľovali im usadiť sa na ich panstvách najmä v pohraničných oblastiach. Valasi tak ku nám priniesli ovce, bravy a kozy.

    Lúky, Dubková a Lysá sa v roku 1546 spomínajú ako miesta, kde bývajú Valasi, ktorí majú právo neplatiť dane. Toto právo sa nazývalo Valašské právo, podľa ktorého mali vlastného sudcu - valašského vojvodu, boli oslobodení od platenia mýta a robôt na panskom. Za to mal každý Valach strážiť cesty proti zlodejom a lúpežníkom a pocestným zabezpečiť sprievod neobývanými časťami dolín. Okrem toho museli ročne odovzdávať dvadsiatok, teda päť oviec zo sta zemepánovi. Pôvodným obyvateľom Lúk zrejme nebolo veľmi po vôli, keď do ich dediny prišli kočovníci, ktorí mali nakoniec väčšie práva ako oni. Ale po polstoročí súžitia ich deti a vnuci sami prijali valašský spôsob života. Na úkor veľkých plôch lesov vznikali stále nové a nové pasienky pre stovky oviec. Obec sa úplne zmenila. Nové etnikum a tí čo sa pastierskemu spôsobu života prispôsobili, prevládli nad ostatnými obyvateľmi, o čom svedčí aj fakt, že sa v roku 1598 obec spomína pod názvom Valašské Lúky (LUKY WALACHORUM).

    O rok neskôr obec prepadlo Turecké vojsko. Ich príchod bol pre všetkých hrozivým prekvapením. Ľudia sa dovtedy málo starali o to, čo vraveli pocestní, že na juhu Uhorska sa vedie vojna medzi Habsburgovcami a Turkami. Všetky strašné chýry brali ako ďalekú ozvenu tureckého besnenia. Táto udalosť z roku 1599 sa zaobišla bez krviprelievania a jedinou stratou boli materiálne škody. Medzi inou korisťou ukradli bibliu vtedajšiemu farárovi Matejovi Garnovi. O šesťdesiat rokov ich moc pocítili obyvatelia omnoho tvrdšie.

   Vráťme sa ale do roku 1600, keď 29. februára prechádzali Púchovskou dolinou cisárske vozy, vezúce dary od sedmohradského vojvodu Michala cisárovi Rudolfovi II. Boli medzi nimi vzácne kožušiny, drahokamy, prstene a zlaté reťaze, rozličné starožitnosti, zlaté aj antické mince. Medzi darmi bol aj na dreve maľovaný obraz Madony, ktorý kedysi patril byzantskému cisárovi Konštantínovi Veľkému. Drábi lednického pána Michala Telekessyho, známeho tým, že okrádal obchodníkov, prepadli tieto vozy na hraniciach panstva neďaleko Strelnej. Za tento čin a iné násilia ho o rok neskôr vo vtedajšom Prešporku popravili. 

   Popri všetkých týchto udalostiach, ktoré sa v rôznych podobách odohrávali v celej strednej Európe, si nachádzalo cestu na svet nové náboženstvo. Už v 16. storočí vznikali na Považí prvé bratstvá kazateľov Lutherovho učenia, v Púchove začal pôsobiť prvý evanjelický kňaz od roku 1560. Určitý čas vlastnili evanjelici i lúcky kostol, keď v roku 1657 prišiel na Lúky čerstvo vysvätený kňaz Jakub Petroveský. Pôsobil tu štrnásť rokov.

TURECKÁ EXPANZIA

   Roku 1663 podnikli Turci jednu zo svojich najväčších vojenských výprav. Pod vedením veľkovezíra Ahmeda Köprülü tiahli cez Belehrad a Budín do Uhorska. V auguste 1663 sa im podarilo dobyť pevnosť Nové Zámky, ktorá dlho odolávala ich nájazdom, pri Hlohovci prebrodili Váh a dostali sa až na Moravu. Odtiaľ cez Hrozenkovský priesmyk prešli na Považie. V prvých októbrových dňocha prenikli popri Váhu k Beluši, prebrodili rieku a vypálili Púchov. Odtiaľ vtrhli opäť na Moravu. Na Slovensko sa vrátili ešte v tom istom mesiaci cez púchovskú dolinu, vypálili v nej všetky dediny, vraždili a odvliekali do zajatia. Z Lysej pod Makytou odvliekli 304 a z Lazov pod Makytou 100 ľudí. Z Púchova a celej doliny to bolo okolo tisícky odvlečených do otroctva. Na Lúkach s ostatnými odvliekli Petroveského manželku. Dňa 28. januára 1665, keď sa chcel znova oženiť, informoval o tom na verejnom konvente. Dostal odpoveď, v ktorej mu poradili, aby si cez politickú vrchnosť našiel svedka, ktorý by o osude jeho ženy niečo vedel. O dva roky naozaj predložil svedeckú výpoveď zemianky Anny Urbanovskej, ktorá sa nedávno vrátila zo zajatia, podľa ktorého Turci jeho manželku sťali. Kňaz sa potom znova oženil. Aj keď boli zajatci považovaní za cennú korisť, neznamenalo to, že sa mali lepšie. Pätina zajatých patrila sultánovi, ostatných si mohli rozdeliť vojaci medzi sebou. Tam ich cesta ešte zďaleka nekončila, väčšinou už vo vojenských táboroch boli predaní obchodníkom s otrokmi, ktorí ich odviezli do Carihradu, dnešného Istanbulu. Z detí urobili tvrdou vojenskou výchovou janičiarov, bojujúcich proti vlastnému domovu. Z dramatického roku 1663, keď boli odvlečení aj obyvatelia z Lúk a celej doliny, bolo množstvo zajatcov predaných na Balkán a do Malej Ázie, odkiaľ sa niektorým podarilo vrátiť až po rokoch.

   Od roku 1671 bol farárom katolícky kňaz Ján Hudek. V roku 1706 ho však evanjelici vyhnali a nahradili kazateľom Burišom. Po roku sa Hudek na faru vrátil a odvtedy bol kostol opäť katolícky. Na prelome storočí Turci podpisom Karlovického mieru odišli zo Slovenska a takmer celého Uhorska.

   Začiatkom novembra 1708 tiahlo cez obec dvojtisícové vojsko na čele s cisárskym generálom Steinwillom, ktoré malo za úlohu potlačiť povstanie Františka Rákocziho II. - v tom čase bol majiteľom lednického panstva - pri Púchove však bolo rozprášené. Cisárske vojsko sa zásobovalo ako každá armáda v čase vojny rabovaním, čo neobišlo väčšinu sedliackych usadlostí, veď vojaci brali na vzbúreneckom území. Rákocziho porazili až o tri roky. V roku 1783 lúcky chrám vykradol zbojník Baluch. Zbojníka neskôr chytili, ale cennosti sa už nenašli. Napriek tomuto zlému začiatku 18. storočie prinieslo prinieslo veľa obci, ale i poddaným, ktorí v nej žili. V roku 1784 tu stálo 129 domov v ktorých bývalo 842 obyvateľov v 148 rodinách. V jednom dome teda bývalo okolo šiestich ľudí. Za panovania Márie Terézie sa postavenie ľudí v Uhorsku oproti minulým storočiam zlepšilo aj keď poddanské obyvateľstvo na dedinách zostali naďalej vo všetkom podriadení zemepánovi. Cez urbársku reformu komisári v mestách a na dedinách stručne opisovali situáciu, aká bola v predošlých rokoch. Zapísali mená sedliakov a želiarov a veľkosť pozemkov, ktoré vlastnili. Vtedajší obyvatelia mali nasledovné priezviská: Adamička, Daniš, Dlapa, Drjenik, Dubjaček, Fulčék, Hajdúch, Hrabeč, Hošmánek, Húževka, Húska, Janto, Jatko, Jucák, Kadlec, Kaprál, Klacek, Kočuzicský, Kopelniček, Kotelniček, Kortas, Králik, Korenáček, Kozák, Krináček, Kureja, Kuzánek, Lepovička, Lepulica, Macejka, Majko, Martinko, Miklapek, Mitmich, Milochský, Motúzik, Nemček, Nutalich, Pajdoško, Rahan, Rezáček, Ripko, Stolko, Strabec, Stviždák, Stanko, Veho, Vudika, Zemka, Zubácky, Žilinka.

   Pri prestavbe kostola v roku 1792 do barokového slohu v ktorom sa zachoval do dnešných čias, určite pomáhali mnohí z týchto rodín. Prestavovaná bila loď kostola, ktorú preklenuli plytkou segmentovou klenbou, upravili chór a fasády. Do vynoveného kostola dal jeho patrón Mrczibányi a Anna Husárová zhotoviť oltár v podobe lode na ktorej stojí sv. Bartolomej. V tomto roku boli pri kostole a pri kríži na hornom konci obce zasadené lipy, ktoré tu odvtedy rastú už dvesto rokov.

BOHATÉ I CHUDOBNÉ 19. STOROČIE

   Po bitke v Slavkove pri Brne porazený rakúsko-uhorský cisár František II. musel podpísať s Napoleonom prímerie, v ktorom sa vzdal spojenectva s Ruskom a oficiálne musel požiadať o odchod jeho vojsk z územia monarchie. Skutočne sa behom mesiaca časť unavených ruských vojsk vracala práve cez púchovskú dolinu do vlasti, kde sa o niekoľko rokov karta obrátila proti Napoleonovi.

   Začiatkom 19. storočia sa postupne prisťahovávali na Lúky židovské rodiny a čoskoro ovládli hospodárstvo obce. Tak ako inde aj tu sa veľa ľudí u nich zadĺžilo a vyšlo na bubon. Pretože však boli vzdelanejší ako ostatní obyvatelia, samotnej obci v mnohom pomohli. V polovici 19. storočia bola vykonaná posledná poprava na popravisku, ktoré stálo na mieste kameňolomu. 

   Počet obyvateľov Lúk v roku 1828 narástol na 953, čo bolo množstvo, aké dosahuje obec až v súčasných rokoch. Z toho boli dve tretiny katolíkov a jedna tretina evanjelikov a židov. Oproti roku 1784 sa však zvýšil priemerný počet ľudí v jednom dome na osem. V roku 1848, keď bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo, boli poslednými vlastníkmi lednického panstva Erdődyovci. Ľudia sa mohli voľne sťahovať a zamestnať, neboli už povinní zadarmo pracovať na panskom. Prvá známa pečať, ktorú používala obec Lúky pochádzala práve z týchto rokov. Datovaná je rokom 1872. Táto pečať bola predlohou erbu obce, ktorý schválila Heraldická komisia MV SR v júni 1993.

   Chudoba a možnosť ísť za prácou do sveta nútila ľudí, aby sa živili drotárstvom, alebo prácou na veľkostatkoch, kde mnohí zostali natrvalo bývať. Počet obyvateľov sa v roku 1869 znížil na 858 a do roku 1890, najmä pre choleru z roku 1876, klesol až na 666. Prosperovalo najmä židovské obyvateľsto. V roku 1872 si  postavili na Lúkach sinagógu v orientálnom slohu, ktorá sa na sedemdesiat rokov stala skutočnou staviteľskou ozdobou obce. Svedčí to nielen o ich bohactve, ale i o veľkom počte židov, ktorí na Lúkach a v okolitých obciach bývali. Pri zakladaní dobrovoľného hasičského zboru, bola väčšina členov židov, pretože vlastnoli živnosti. Na opačnom konci spoločenského rebríčka v obci boli osoby odkázané na verejnú podporu. V roku 1899 žili na Lúkach dvaja takíto ľudia.

PRVÉ ROKY 20. STOROČIA

   Lúčania nosievali pestré kroje. No už v prvej štvrtine 20. storočia kroje prestávali nosiť, z každodenného odevu sa stal iba sviatočný. Mená obecného notára, členov obecného predstavenstva a obecných zamestnancov boli v roku 1907 takéto: Pečeňa František, Mihalúsek Pavol, Klein, Lichtenstein Šalamún, Grosz Jozef, Grosz Izidor, Dr. Kacser, Pivárči, Trnka Jozef, Štefánik Pavol, Bluh Samuel, Lepulica Andrej, Välder. Do roku 1916 si mohli ľudia nájsť prácu u vtedy najväčšieho podnikateľa na Lúkach, majiteľa lomu na hornom konci obce Ernesta Szilányiho, ktorý žil vo Viedni. Ťažil sa tam strojovým vŕtaním karpatský pieskovec použiteľný na stavebné práce. Szilányi mal v obci postavených niekoľko murovaných domov. Neskôr ich od neho kúpili židovskí obyvatelia.

   Toho času už väčšinu chlapov pohltila I. svetová vojna. Lúcky kronikár Rudolf Jaroušek zaznamenal vtedajšie udalosti takto (úryvky): "Strašná to bola chvíľa, keď v utorok 28. júla 1914 zaznel skoro ráno bubon oznamujúci strašnú zvesť: všeobecnú mobilizáciu. Práce všade plno, práve sa začalo kosiť, ale pod dojmom tejto zvesti pracovať sa nikomu nechcelo. Vojaci chodili ako bez seba, tu do úradu, tu k rodine povedať zbohom a prichystať sa, lebo termín bol krátky, len 24 hodín. Vozy za vozom hrnuli sa do Púchova na stanicu... Nešťastná vojna všetko pohltila. Bola núdza o meď, cín a bronz a preto sa zrekvírovali kotle, misky, mažiare a napokon aj zvony. Smutno bolo u nás, keď zo štyroch zvonov tri odvážali, aby z nich vyrobili kanóny." Vo vojne padlo veľa vojakov. Za svojimi blízkymi, ktorí v nej zahynuli, plakali príbuzní z týchto lúckych rodín: Drienikovci, Hamšíkovci, Hošmánkovci, Korenákovci, Kubašovci, Lepulicovci, Luljakovci, Madalovci, Martinkovci, Pončíkovci, Tučekovci. Zatiaľ čo na začiatku vojny žilo na Lúkach 718 obyvateľov, v roku 1919 ich zostalo 555, z toho 229 mužov a 326 žien. Klesol aj počet obývaných domov. Ešte v roku 1927 však počet Lúčanov stúpol na 744. Z toho bolo 75 židov, čo bol tretí najvyšší počet cudzincov v Púchovskom okrese. Medzi cudzincov sa rátali aj židia, pretože sa často hlásili buď k nemeckej, alebo maďarskej národnosti.

   Prvé mesiace Československej republiky priniesli so sebou rabovačky vojnou zbedačeného obyvateľstva, ktoré tiahlo z Púchova do doliny. V Dohňanoch ich našťastie zastavili. Pretože maďarskí žandári z Lúk odišli, na ochranu majetkov vznikla Národná garda, ktorá dbala o poriadok vo dne v noci. Iba omylom sa stalo, že občan Božita zastrelil raz večer vo dvore jedného židovského domu Antona Dlapu, ktorý sa práve vracal z vojny. Situácia v novom štáte a teda aj v takej malej obci ako sú Lúky sa potom rok za rokom zlepšovala, takže si v roku 1928 mohli dovoliť katolíci zakúpiť dva nové zvony a postaviť dvojtriednu ľudovú školu. Bola to tak už tretia škola v obci, po židovskej a evanjelickej.

   Hospodárska kríza tridsiatych rokov žiaľ zasiahla aj notariát Lúky. V januári 1933 notár Vojtech Vallovič oboznámil o stave v obci Okresný úrad: "Príčina terajšej biedy a nezamestnanosti v obci Lúky a Lysá je tá okolnosť, že väčšina obyvateľstva je a vždy bola prinútená i mimo obce zarábať, lebo kraj je vrchovatý a málo úrodný, bez priemyselného podniku, takže pri dôkladnejšom obrábaní pôdy neposkytuje toľko, koľko na výživu obyvateľstva je potrebné. Z tohto notariátu každoročne odchádzalo asi 600 - 700 robotníkov na sezónne poľnohospodárske práce (do Senca, Bátorhesy, Maďarbína, Oblohoviec v Čechách, do Veľkých Ripňan a Repinu v okrese Mělník), ale nateraz, následkom prevedenia parcelizácie veľkostatkov, ako aj zatvorenia hraníc pre sezónnych robotníkov do cudzozemska, veľká väčšina zostala bez zárobku. Najúčelnejšie by sa dalo čeliť núdzi s prevedením verejných prác, ako rekonštrukcia krajinskej cesty Púchov - Lysá, práca na ktorej bola už v minulých rokoch započatá, ale v roku 1932 bola zastavená." 

   Okrem verejných prác hlavný podiel na znížení počtu nezamestnaných mala i stavba železnice z Horného Lidča do Púchova.