Pálašty, Pavol (Pálasthy)
– biskup, univerzitný profesor. Narodený 29. 3. 1825 v Nižnom Žipove. Zomrel 25. 9. 1899 v Ostrihome, Maďarsko. Pochovaný v krypte pod ostrihomskou katedrálou. Pochádzal zo šľachtického rodu – otec Ladislav šľachtic, statkár, matka Júlia, rod. Čomová.
Študoval na Gymnáziu v Košiciach a teológiu
v Budapešti.
V roku 1848 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako kaplán v Satoraljaujhelyi.
V roku 1851 získal doktorát teológie na viedenskom Augustineu.
Bol špirituál a učiteľ v seminári v Košiciach.
Od roku 1855 profesor morálky na teologickej fakulte v Pešti,
v roku 1861 sa stal dekanom tejto fakulty,
v roku 1871 ostrihomský kanonik,
v roku 1878 titulárny opát,
v roku 1881 nitriansky archidiakon,
v roku 1886 pomocný biskup v Ostrihome.
Autor vysokoškolskej učebnice etiky a štúdie, zameranej proti občianskemu sobášu.
Je autorom pohrebných kázní a genealógie (rodopisu) vlastného šľachtického rodu.
Redigoval náboženský časopis Religió v rokoch 1864 – 1868.
Vydal dielo Theologia morum catholica 1 – 2 (Katolícka morálna teológia) v latinčine, vytlačená v Rezne (Regensburg, Nemecko).
Napísal smútočnú kázeň pri príležitosti pohrebu košického biskupa Ignáca Fábryho, vydanú v Pešti roku 1867, ako aj Občianske manželstvo, vydané v Ostrihome v roku 1868.
Genealógiu vlastného rodu pod názvom Paláštyovci vydal v Budapešti v roku 1890 – 1891.
Sestrička Margita Synkletika Takáčová
Narodila sa 3. 12. 1925 v Nižnom Žipove rodičom Jurajovi a Márii. Pri krste 6. 12. dostala meno Margita. Mala ešte šesť súrodencov, z ktorých žije už len jej staršia sestra.
Pri hľadaní životného povolania jej veľmi pomáhal miestny pán farár, na ktorého aj po mnohých rokoch veľmi rada s vďakou spomínala. Podala si žiadosť o prijatie do Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok a 29. 4. 1943 opustila svoj rodný dom a stala sa kandidátkou v Ružomberku. Tu 19. júla 1944 prijala rehoľné rúcho a začala noviciát. Po jeho ukončení, na sviatok sv. Vincenta v r. 1946, ktorý sa podľa vtedajšieho liturgického kalendára slávil 19. júla, zložila prvé sv. sľuby. Doživotné sľuby zložila 21. 8. 1982 v Lipovej.
Prvým miestom^ jej pôsobenia bol Detský domov v Uhrovci. Už po roku odchádza do nemocnice v Banskej Štiavnici, kde pracovala v práčovni aj na viacerých oddeleniach a popri tom si urobila ošetrovateľský kurz. Počas pôsobenia v tejto nemocnici sa prvýkrát objavujú veľké zdravotné ťažkosti, ktoré sa síce podarilo zmierniť, ale táto choroba ju sprevádzala až do konca života.
V r. 1953 bola medzi prvými sestrami, ktoré boli preradené z nemocnice do ústavu v Pohorelskej Maši, kde boli vtedy umiestnení nevyliečiteľne chorí. Sestry našli pacientov v hroznom stave. Vynaložili veľké úsilie na to, aby zmenili ich ťažkú situáciu. Neskôr boli do ústavu umiestnené mentálne postihnuté deti, o ktoré sa sestričky, medzi nimi aj sestrička Synkletika, starali s veľkou láskou a starostlivosťou.
V r. 1972 bola preložená do Ústavu sociálnej starostlivosti v Lipovej u Šluknova na česko-nemeckom pohraničí. V komunite sestier istý čas vykonávala službu predstavenej a s veľkou starostlivosťou sa starala aj o chorých a starých, ktorí jej boli zverení. Keď po niekoľkých rokoch prichádzajú do domova dôchodcov v neďalekom Šluknove spolusestry, ktoré na Slovensku nikde nechceli prijať do zamestnania, s veľkou starostlivosťou im pomáha v neľahkých začiatkoch. Aj po odchode do dôchodku ešte niekoľko rokov ostáva pracovať v Lipovej.
V r. 1990 prichádza do komunity sestier vo Vrícku. V septembri r. 1993 odchádza do novovzniknutej komunity sestier v Novej Bani ako kuchárka. Pôvodne tam mala byť len niekoľko týždňov, aby pomohla v začiatkoch. Nakoniec boli z toho štyri roky. Sestrička si na toto obdobie až do posledných chvíľ života veľmi rada spomínala. Veľmi sa tešila, keď jej niekto z tejto farnosti napísal, zavolal jej alebo ju prišiel navštíviť. Najviac si vážila návštevy pána dekana.
Posledné roky sa jej zdravotný stav dosť zhoršil. Nebolo pre ňu ľahké prijať skutočnosť, že už nemôže pomôcť pri spoločných prácach v komunite a ešte ťažšie bolo to, že ostala úplne pripútaná na lôžko a vo všetkom bola odkázaná na pomoc.
Sestrička bola veľkou ctiteľkou sedembolestnej Panny Márie. Rada sa modlievala ruženec a bola rada, keď sa k nej niekto pripojil. Často opakovala modlitbu, ktorú sa naučila ešte v noviciáte: Ó, Mária, Božia Rodička, priviň ma k sebe, Matička. Tvoja som, keď žijem, umieram; tvoja, keď v žalosti sa zvieram. Tvoja v kríži, v radosti, tvoja tu i vo večnosti... Ó, Mária, ty vieš, ó, Mária, ty môžeš, ó, Mária, veríme, že nám pomôžeš. Keď už sama nevládala, modlili sa pri nej túto modlitbu spolusestry a ona sa snažila modliť spolu s nimi.
Bolo pre nás povzbudením, keď dám niekoľko dní pred smrťou viackrát opakovala: „Veľmi sa teším, že Pán Ježiš prišiel ku mne. Povedala som mu, že ho veľmi ľúbim a prosila som ho, aby ma on sám naučil modliť sa a trpieť." Prezradila nám aj to, že sa veľa modlí za kňazov, najmä za tých, ktorých jej Pán Ježiš poslal na jej životnej ceste a obetuje za nich svoje bolesti.
Jej odchod z tejto zeme k Pánovi 31. marca 2011 sprevádzala spoločná modlitba liturgie hodín i posvätného ruženca, ktorú sa modlili napoludnie spolusestry v kaplnke i pri jej lôžku. Po modlitbe mariánskych litánií odovzdala sestrička svoju dušu Trojjedinému Bohu; Tomu, ktorý si ju vyvolil a ktorému zasvätila celý svoj život.
Ako každý človek, aj sestrička Synkletika mala svoje chyby a nedostatky. Prosila Boha o jeho odpustenie a dôverovala v jeho nekonečné milosrdenstvo. Aj niekoľko dní pred smrťou prosila o odpustenie všetky svoje spolusestry.
Pamätajme na ňu vo svojich modlitbách a prosme Pána, aby jej na príhovor Sedembolestnej, ktorú tak veľmi uctievala, čo najskôr udelil večnú radosť v nebeskom kráľovstve.
Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta - Satmárok