Embedded Files
Meditácie a modlitby kardinála Josepha Ratzingera (Benedikt XVI)
Meditácie a modlitby kardinála Josepha Ratzingera (Benedikt XVI)
Prípravná modlitba
V mene Otca i Syna, i Ducha Svätého.
Ľ: Amen.
Pane Ježišu, pre nás si prijal údel pšeničného zrna, ktoré padá do zeme a zomiera aby prinieslo veľkú úrodu. Pozývaš nás nasledovať ťa na tejto ceste keď hovoríš: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12, 25). My však lipneme na našom živote. Nechceme sa ho vzdať, chceme si ho celý podržať pre seba. Chceme ho vlastniť, nie obetovať. No ty nás predchádzaš a ukazuješ nám, že si môžeme zachrániť svoj život len ak ho darujeme. Tým, že ťa sprevádzame na Krížovej ceste nás chceš priviesť na cestu obilného zrna, na cestu plodnosti ktorá siaha až do večnosti. Kríž - obeť nás samých – je veľmi ťažký. No na tvojej Via crucis si niesol aj môj kríž a nebolo to len kedysi v minulosti. Veď tvoja láska je stále prítomná. Dnes ho nesieš so mnou a za mňa a obdivuhodným spôsobom chceš aby som teraz ja, ako kedysi Šimon Cyrenejský, niesol s tebou tvoj kríž a kráčajúc spolu s tebou sa zapojil do služby spásy sveta. Pomôž, aby moja Via crucis nebola len zbožným pocitom krátkeho okamihu. Pomôž nám sprevádzať ťa nielen vznešenými myšlienkami ale prechádzať tvojou cestou so srdcom, s konkrétnymi krokmi nášho každodenného života. Pomôž nám aby sme nastúpili my sami na cestu kríža a zotrvali vždy na tvojich cestách. Osloboď nás od strachu z kríža, od strachu výsmechu zo strany druhých, od strachu, že nám život môže uniknúť ak nevyužijeme všetko čo nám ponúka. Pomôž nám odhaliť pokušenia, ktoré nám ponúkajú život, no napokon nás nechávajú prázdnych a sklamaných. Pomôž nám nechcieť sa zmocniť života ale dávať ho. Pomôž nám, sprevádzajúc ťa na ceste obilného zrna, nájsť v „strácaní života“ cestu lásky, cestu ktorá skutočne dáva život, život v hojnosti (porov. Jn 10, 10).
Prvé zastavenie
Pán Ježiš je odsúdený na smrť
K: Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Z Evanjelia podľa Matúša (Mt 27, 22-23.26)
„Pilát im povedal: ,Čo mám teda urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Mesiáš?‘ Všetci volali: „Ukrižovať ho!‘ On vravel: ,A čo zlé urobil?‘ Ale oni tým väčšmi kričali: ,Ukrižovať ho!‘ Vtedy im prepustil Barabáša; Ježiša však dal zbičovať a vydal ho, aby ho ukrižovali.“
Meditácia:
Sudca sveta, ktorý sa jedného dňa vráti, aby súdil nás všetkých, teraz stojí tam, znevážený, zneuctený a bezbranný pred pozemským sudcom. Pilát nie je monštrom zloby. Vie, že tento Odsúdený je nevinný a hľadá, ako ho oslobodiť. No jeho srdce je rozdelené. A napokon dopustí, že nad právom prevládne jeho postavenie, on sám. Ani ľudia ktorí kričia a žiadajú si Ježišovu smrť nie sú monštrami zloby. Mnohým z nich prenikne v deň Turíc srdce smútok, keď im Peter povie: „Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, ... a vy ste ho rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili“ (Sk 2, 22 nasl.). No v tejto chvíli sa nechávajú unášať davom. Kričia, lebo kričia druhí a kričia to, čo kričia druhí. A tak je spravodlivosť pošliapaná zbabelosťou, ustráchanosťou, strachom z diktátu dominantnej mentality. Jemný hlas svedomia je zahlušený krikom davu. Nerozhodnosť a ľudské ohľady uvoľňujú priestor silám zla.
Druhé zastavenie
Pán Ježiš berie na svoje plecia kríž
K: Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Z Evanjelia podľa Matúša (Mt 27, 27-31)
„Vladárovi vojaci vzali Ježiša do vládnej budovy a zhromaždili k nemu celú kohortu. Vyzliekli ho a odeli do šarlátového plášťa, z tŕnia uplietli korunu a položili mu ju na hlavu, do pravej ruky mu dali trstinu, padali pred ním na kolená a posmievali sa mu: ,Buď pozdravený, židovský kráľ!‘ Pľuli naňho, brali mu trstinu a bili ho po hlave. Keď sa mu naposmievali, vyzliekli ho z plášťa a obliekli mu jeho šaty. Potom ho vyviedli, aby ho ukrižovali.“
Meditácia:
Ježišovi, ktorého odsúdili, lebo sa vydával za kráľa, sa vysmievajú, no práve z výsmechu kruto vystupuje pravda. Koľkokrát sú znaky moci, ktoré nosia mocní tohto sveta, výsmechom pravdy, spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti! Koľkokrát ich rituály a veľké slová nie sú ničím iným ako pompéznymi lžami, karikatúrou úloh, ku ktorým ich zaväzuje ich úrad dávať sa do služby dobra. Ježiš, ktorému sa vysmievajú a ktorý nesie korunu utrpenia, je práve preto pravým kráľom. Jeho žezlom je spravodlivosť (porov. Ž 45, 7). Cenou spravodlivosti je takéto utrpenie. On, pravý kráľ, nekraľuje prostredníctvom násilia, ale prostredníctvom lásky ktorá trpí za nás a spolu s nami. Berie na seba kríž, náš kríž, ťarchu ľudských bytostí, ťarchu sveta. Tak nás predchádza a ukazuje nám, ako nájsť cestu pravého života.
Tretie zastavenie
Pán Ježiš prvý raz padá pod krížom
K: Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Z Knihy proroka Izaiáša (Iz 53, 4-6)
„Vskutku on niesol naše choroby a našim bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení. Všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých.“
Meditácia:
Človek padol a padá stále znova. Koľkokrát sa stáva karikatúrou seba samého. Nie je viac obrazom Boha, ale niečím, čo je výsmechom Stvoriteľa. Ten, čo zostupujúc z Jeruzalema do Jericha padol do rúk zbojníkov, ktorí mu vzali odev a polomŕtveho ho nechali krvácať na kraji cesty, nie je vari obrazom každého človeka? Ježišov pád pod krížom nie je len pádom človeka Ježiša, vyčerpaného bičovaním. Tu sa vynára niečo oveľa hlbšie, ako hovorí svätý Pavol Filipanom: „On, hoci má Božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2, 6 – 8). V Ježišovom páde pod ťarchou kríža možno vidieť celú jeho životnú cestu: jeho dobrovoľné poníženie sa, aby nás pozdvihol z našej pýchy. Zároveň sa tu ukazuje pravá povaha našej hrdosti: pýcha, v ktorej sa chceme emancipovať od Boha a nebyť nič iné len sami sebou a v ktorej si myslíme, že nepotrebujeme večnú lásku, ale chceme si sami určovať podobu nášho života. V tejto vzbure proti pravde, v pokušení chcieť byť bohmi, stvoriteľmi a sudcami samých seba, sa potkýname a končíme tým, že sa sami ničíme. Ježišovo poníženie znamená prekonanie našej pýchy a svojím ponížením nám pomáha znovu vstať. Nechajme, nech nás zodvihne. Zbavme sa našej sebestačnosti, našej pomýlenej mánie po nezávislosti. Naopak, učme sa od neho, ktorý sa ponížil, nachádzať svoju pravú veľkosť, poníženosťou a obracaním sa na Boha a našich ponižovaných bratov.
Štvrté zastavenie
Pán Ježiš sa stretá so svojou matkou
K: Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 2, 34 - 35.51)
„Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: ,On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.‘
A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci.“
Meditácia:
Na Ježišovej krížovej ceste je aj Mária, jeho matka. Počas jeho verejného pôsobenia musela ustúpiť do úzadia, aby ponechala priestor na vytvorenie novej Ježišovej rodiny, rodiny jeho učeníkov. Musela počuť aj tieto slová: „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?‘ Vystrel ruku nad svojich učeníkov a povedal: ,Hľa moja matka a moji bratia. Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach, je môj brat i sestra i matka‘“ (Mt 12, 48-50). Teraz vidno, že je nielen telesne, ale i srdcom Ježišovou matkou. Prv než by ho vďaka svojej poslušnosti počala v tele, počala ho v srdci. Bolo jej povedané: „Počneš a porodíš syna.. On bude veľký... Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida“ (Lk 1, 31n). No krátko na to počula z úst starca Simeona aj iné slová: „A tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2, 35). Tak si musela spomenúť na slová, vypovedané prorokmi, ako napríklad tieto: „Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom“ (Iz 53, 7). Teraz sa toto všetko stáva skutočnosťou. Vo svojom srdci si vždy uchovávala slová, ktoré jej povedal anjel, keď sa všetko začalo: „Neboj sa, Mária“ (Lk 1, 30). Učeníci sa rozutekali, ona nezuteká. Je pri ňom s odvahou matky, s vernosťou matky, s dobrotou matky a so svojou vierou, ktorej odoláva temnotám: „A blahoslavená je tá, ktorá uverila“ (Lk 1, 45). „Ale nájde Syn človeka vieru, keď príde?“ (Lk 18, 8). Áno, v tejto chvíli to vie: nájde vieru. Toto je v týchto okamihoch preňho veľkou útechou.
Piate zastavenie
Šimon z Cyrény pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž
K: Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Z Evanjelia podľa Matúša (Mt 27, 32; 16, 24)
„Ako vychádzali, stretli človeka z Cyrény, menom Šimona. Toho prinútili, aby mu niesol kríž.
Ježiš povedal svojim učeníkom: ,Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.‘“
Meditácia:
Šimon Cyrenejský sa vracia z práce, je na ceste domov, keď sa stretá so smutným sprievodom odsúdených – pre neho možno obvyklá scéna. Vojaci využívajú svoje právo a kladú kríž na plecia jemu, mocnému roľníkovi. Akú nepríjemnosť musel zakúšať keď sa zrazu ocitol v tomto sprievode odsúdených! Robí to, čo musí robiť, iste s veľkým vzdorom. Evanjelista Marek však spomína s ním aj jeho synov, ktorí boli evidentne známi ako kresťania, ako členovia tamojšej komunity (porov. Mk 15, 21). Z nechceného stretnutia vyprýštila viera. Sprevádzajúc Ježiša a zdieľajúc ťarchu jeho kríža Cyrenejský pochopil, že to bola milosť môcť kráčať s Ukrižovaným a pomáhať mu. Tajomstvo trpiaceho a mlčiaceho Ježiša oslovilo jeho srdce. Ježiš, ktorého božská láska jediná mohla a môže uzdraviť celé ľudstvo chce, aby sme aj my niesli kríž a dopĺňali, čo ešte chýba jeho utrpeniam (porov. Kol 1, 24). Vždy keď sa s dobrotou stretáme s človekom čo trpí, s niekým, kto je prenasledovaný alebo chorý, zdieľajúc jeho utrpenie pomáhame niesť kríž samému Ježišovi. Tak získavame spásu a aj my môžeme prispieť k spáse sveta.
Šieste zastavenie
Veronika podáva Pánu Ježišovi šatku
K: Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Z Knihy proroka Izaiáša (Iz 53, 2-3)
„Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili.“
Meditácia:
„Pane, ja hľadám tvoju tvár. Neodvracaj svoju tvár odo mňa“ (Ž 27, 8-9). Veronika – Berenice podľa gréckej tradície – stelesňuje tento povzdych, ktorý sprevádza všetkých zbožných ľudí Starého zákona, túžbu všetkých veriacich ľudí vidieť Božiu tvár. Na Ježišovej krížovej ceste však spočiatku nerobí iné než prejavuje službu ženskej dobroty: ponúka Ježišovi šatku. Nenechá sa odradiť ani brutalitou vojakov ani znehybniť strachom učeníkov. Je obrazom dobrej ženy, ktorá v pohnutí a temnote sŕdc nachádza odvahu k dobru, nedovolí, aby sa jej srdce zatemnilo: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha“ (Mt 5, 8). Spočiatku Veronika vidí len strýznenú tvár, poznačenú bolesťou. No skutok lásky vtláča do jej srdca pravú Ježišovu tvár: v ľudskej tvári, plnej krvi a rán, vidí tvár Boha a jeho dobroty, ktorou nás sprevádza aj v najhlbšej bolesti. Ježiša môžeme vidieť len srdcom. Len láska nás činí schopnými vidieť a robí nás čistými. Len láska nám umožňuje spoznať Boha, ktorý je sám láska.
Siedme zastavenie
Pán Ježiš druhý raz padá pod krížom
K: Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Z Knihy nárekov (Nár 3, 1-2. 9. 16)
„Som muž, čo skúsil biedu pod prútom jeho hnevu. Vohnal a voviedol ma do temnôt, kde svetla niet.
Na cesty mi dal hradby z kvádrov, moje chodníky porozvracal.
Zuby mi zodral štrkom, nachoval ma popolom.“
Meditácia:
Tradícia o troch Ježišových pádoch a o ťarche kríža nám pripomína Adamov pád a tajomstvo Ježišovej účasti na našich pádoch. V dejinách nadobúda pád človeka čoraz novšie formy. Vo svojom Prvom liste hovorí svätý Ján o trojitom páde človeka: o žiadostivosti tela, žiadostivosti očí a pýche života. A tak na pozadí všetkých nerestí, vybočení a perverzií interpretuje Ježiš pád človeka a ľudstva. No v novších dejinách môžeme myslieť aj na to, ako kresťanstvo, unavené vo viere, zanechalo Pána: veľké ideológie banalizujúce človeka, ktorý už v nič neverí a necháva sa jednoducho niesť prúdom života, vytvorili novodobé pohanstvo, horšiu formu pohanstva, ktoré v snahe vytlačiť definitívne Boha, napokon sa obrátilo proti človeku. Človek tak leží v prachu zeme. Pán nesie túto ťarchu a padá a padá, aby sa mohol priblížiť k nám. Pozerá sa na nás, aby sa prebudili naše srdcia, padá, aby nás pozdvihol.
Ôsme zastavenie
Pán Ježiš napomína plačúce ženy
K: Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 23, 28-31)
„Ježiš sa k nim obrátil a povedal: ,Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo prichádzajú dni, keď povedia: Blahoslavené neplodné, loná, čo nerodili, a prsia, čo nepridájali! Vtedy začnú hovoriť vrchom: Padnite na nás! a kopcom: Prikryte nás! Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?‘“
Meditácia:
Počúvať Ježiša ako napomína jeruzalemské ženy, ktoré ho sprevádzajú a plačú nad ním nás núti zamyslieť sa. Ako to chápať? Nie je to azda výčitka, adresovaná čiste sentimentálnej zbožnosti, ktorá nevedie k obráteniu a živej viere? Netreba spolucítiť slovami a citmi nad bolesťami tohto sveta, kým náš život ide ako doteraz. Preto nás Pán upozorňuje na nebezpečie, v ktorom sa nachádzame my sami. Poukazuje na vážnosť hriechu a vážnosť súdu. Nie sme azda napriek všetkým našim slovám o zle a utrpení nevinných príliš náchylní banalizovať tajomstvo zla? Z obrazu Boha a Ježiša neponechávame si napokon len sladký a láskavý výzor, kým sme spokojne zotreli aspekt súdu? Ako by mohla pre Boha znamenať problém naša slabosť? – myslíme si. Veď sme predsa iba ľudia! No hľadiac na utrpenia Božieho Syna vidíme celú vážnosť hriechu, vidíme ako musí byť premáhaný až do krajnosti, aby mohol byť prekonaný. Ak pozeráme na trpiaceho Pána, zlo nemožno viac banalizovať. Veď aj nám hovorí: neplačte nado mnou, plačte sami nad sebou..., lebo ak takto robia so zeleným stromom, čo bude so suchým?
Deviate zastavenie
Pán Ježiš tretí raz padá pod krížom
K: Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Z Knihy nárekov (Nár 3, 27-32)
„Pre muža je dobre, keď nesie svoje jarmo od mladi. Nech sedí mlčky osamelý, veď mu ho on položil! Nech si až po prach skloní ústa, ešte je azda nádej. Ponúknuť má líce, keď ho bije, potupou sa nasýtiť. Pretože Pán nezavrhne naveky... Zmilúva sa – hoc i zarmucuje – svojou veľkou milosťou.“
Meditácia:
Čo nám môže povedať tretí Ježišov pád pod ťarchou kríža? Možno nám pripomína pád človeka vo všeobecnosti, na to ako sa mnohí vzdialili od Krista, na smerovanie k sekularizmu bez Boha. No nemusíme myslieť aj na to, koľko musí Kristus trpieť v samotnej Cirkvi? Koľkokrát sa zneužíva sviatosť jeho prítomnosti, do akej prázdnoty a zloby srdca často vstupuje! Koľko ráz slúžime omšu len my sami, bez toho, že by sme si čo i len uvedomili, že je tu aj on! Koľkokrát zneužívame a odvraciame sa od jeho Božieho slova! Ako málo viery je v toľkých teóriách, koľko prázdnych slov! Koľko nečistoty je v Cirkvi, a práve medzi tými, ktorí by – v kňazstve – mali plne patriť len jemu! Koľko pýchy, koľko sebaistoty! Ako málo si vážime sviatosť zmierenia, v ktorej na nás čaká on, aby nás pozdvihol z našich pádov! Toto všetko je prítomné v jeho utrpení. Zrada učeníkov, nehodné prijímanie jeho tela a krvi je iste najväčšou bolesťou Vykupiteľa, toto mu prebodáva srdce. Nezostáva nám iné, než sa na neho z hĺbky duše obrátiť zvolaním: Kyrie, eleison – Pane, zmiluj sa a zachráň nás (porov. Mt 8, 25).
Desiate zastavenie
Pánu Ježišovi zvliekajú šaty
K: Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Z Evanjelia podľa Matúša (Mt 27, 33-36)
„Tak prišli na miesto, ktoré sa volá Golgota, čo znamená Lebka. Dali mu piť víno zmiešané so žlčou. Ale keď ho ochutnal, nechcel piť. Keď ho ukrižovali, hodili lós a rozdelili si jeho šaty. Potom si posadali a strážili ho.“
Meditácia:
Ježišovi vyzliekajú šaty. Odev dáva človeku jeho spoločenské postavenie, dáva mu miesto v spoločnosti, robí ho niekým. Byť verejne vyzlečený znamená, že Ježiš už nie je nikým, nie je ničím než vydedencom, ktorým všetci pohŕdajú. Okamih zvliekania šiat nám pripomína vyhnanie z raja: Božia žiara sa vytratila z človeka, a tak sa teraz nachádza nahý a zraniteľný a hanbí sa. Ježiš v tomto prípade prijíma ešte raz na seba situáciu padlého človeka. Ježiš vyzlečený zo šiat nám pripomína, že všetci sme stratili svoj prvotný odev, Božiu žiaru. Vojaci pod krížom hádžu lós, aby si rozdelili jeho skromné šaty, jeho šaty. Evanjelisti o tom hovoria slovami, prevzatými z 22. žalmu a hovoria tým to, čo Ježiš povie emauzským učeníkom: všetko sa udialo „podľa Písiem“. Tu nič nie je čírou náhodou, všetko čo sa deje sa nachádza v Božom slove a je podporované jeho božským plánom. Pán zakúša všetky stavy a stupne zavrhnutého ľudstva a každý z týchto stupňov je vo všetkej jeho horkosti krikom k spáse. Práve tak nesie späť domov stratenú ovečku. Spomeňme si aj na to, ako Ján hovorí, že dôvodom losovania bola Ježišova tunika, utkaná z jedného kusa odhora nadol (porov. Jn 19, 23). Môžeme ju považovať za náznak na veľkňazský odev, ktorý mal byť utkaný „jedinou niťou“, bez zošívania. Tento Ukrižovaný je totiž pravý veľkňaz.
Jedenáste zastavenie
Pána Ježiša pribíjajú na kríž
K: Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Z Evanjelia podľa Matúša (Mt 27, 37-42)
„Nad hlavu mu dali nápis s označením jeho viny: ,Toto je Ježiš, židovský kráľ!‘ Vedno s ním ukrižovali aj dvoch zločincov: jedného sprava, druhého zľava. A tí, čo šli okolo, rúhali sa mu: potriasali hlavami a vraveli: ,Ty, čo zboríš chrám a za tri dni ho znova postavíš, zachráň sám seba! Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!‘ Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími: ,Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho.“
Meditácia:
Ježiša pribíjajú na kríž. Turínske plátno nám umožňuje vytvoriť si predstavu o neuveriteľnej krutosti tejto procedúry. Ježiš nepije utišujúci nápoj, ktorý mu ponúkajú: vedome berie na seba všetku bolesť križovania. Jeho telo je celé doráňané, slová žalmu sa napĺňajú: „No ja som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie“ (Ž 22, 7).
„Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil“ (Iz 53, 3nasl.). Zastavme sa nad týmto obrazom bolesti, pred trpiacim Božím Synom. Pozerajme sa na neho v okamihoch úspechu a blahobytu, aby sme sa naučili rešpektovať limity a vidieť plytkosť všetkých čisto materiálnych vecí. Pozerajme na neho aj vo chvíľach hrôzy a nešťastia, aby sme objavili, že práve vtedy sme blízki Bohu. Snažme sa spoznať jeho tvár v tých, ktorými máme sklon opovrhovať. Pred odsúdeným Pánom, ktorý nechce použiť svoju moc, aby zostúpil z kríža a naopak znáša utrpenie až do konca, sa rodí ešte jedna myšlienka. Ignác Antiochijský, sám očarený vierou v Pána, chválil kresťanov v Smirne za ich neochvejnú vieru: hovorí, že boli takpovediac priklincovaní telom a krvou na kríž Pána Ježiša Krista (1, 1). Nechajme sa priklincovať k nemu, nepodľahnime žiadnemu pokušeniu nechať sa odradiť.
Dvanáste zastavenie
Pán Ježiš na kríži zomiera
K: Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Z Evanjelia podľa Jána (Jn 19, 19-20)
„Pilát vyhotovil aj nápis a pripevnil ho na kríž. Bolo tam napísané: ,Ježiš Nazaretský, židovský kráľ.‘ Tento nápis čítalo mnoho Židov, lebo miesto, kde Ježiša ukrižovali, bolo blízko mesta; a bol napísaný po hebrejsky, latinsky a grécky.“
Meditácia:
Na Ježišovom kríži – v dvoch jazykoch vtedajšieho sveta, gréčtine a latinčine a v jazyku vyvoleného ľudu, hebrejčine – je napísané kto je: židovský kráľ, prisľúbený Syn Dávidov. Pilát, nespravodlivý sudca, sa napriek všetkému stal prorokom. Pred svetovou verejnou mienkou sa tu vyhlasuje Ježišova kráľovská hodnosť. Ježiš sám neprijal titul Mesiáša, vyvolal by tým pomýlenú predstavu, ľudskú predstavu o moci a spáse. No teraz môže byť nad Ukrižovným napísaná jeho hodnosť. Práve tu je skutočne kráľom sveta. Teraz bol naozaj „vyzdvihnutý“. Vo svojom zostúpení vystúpil. Teraz radikálne naplnil poslanie lásky, dokončil obetu seba samého a práve tým zjavil pravú Božiu tvár. Teraz vieme čo znamená skutočne kraľovať. Ježiš sa modlí 22. žalm, ktorý začína slovami: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Ž 22, 2). Prijíma do seba celý trpiaci Izrael, celé trpiace ľudstvo, drámu straty Boha a spôsobuje, že Boh sa zjavuje práve tam, kde sa zdal definitívne premožený a neprítomný. Ježišov kríž je kozmickou udalosťou. Keď Boží Syn podstúpil smrť, svet sa zatemnil. Zem sa triasla. A pod krížom sa začala Cirkev pohanov. Rímsky stotník uznáva a spoznáva, že Ježiš je Boží Syn. Z kríža víťazí, vždy znova.
Trináste zastavenie
Pána Ježiša skladajú z kríža
K: Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Z Evanjelia podľa Matúša (Mt 27, 54-55)
„Keď stotník a tí, čo s ním strážili Ježiša, videli zemetrasenie a všetko, čo sa deje, veľmi sa naľakali a hovorili: ,On bol naozaj Boží Syn.‘ Boli tam a zobďaleč sa pozerali mnohé ženy, ktoré sprevádzali Ježiša z Galiley a posluhovali mu.“
Meditácia:
Ježiš je mŕtvy. Jeho srdce bolo prebodnuté kópiou rímskeho vojaka a vyšla z neho krv a voda: tajuplný predobraz prúdu sviatostí, krstu a Eucharistie, z ktorých sa v sile Pánovho prebodnutého srdca stále znova rodí Cirkev. Jemu nepolámali kosti ako iným dvom ukrižovaným – tak sa zjavuje ako pravý veľkonočný Baránok, ktorému sa nesmie zlomiť ani jedna kosť (porov. Ex 12, 46). A teraz, keď už všetko podstúpil, napriek nepokoju sŕdc a napriek moci nenávisti a zloby Ježiš nezostal sám. Verní sú tu. Pod krížom bola Mária, jeho matka, sestra jeho matky, Mária, Mária Magdaléna a učeník, ktorého Ježiš miloval. Teraz prichádza aj bohatý Jozef z Arimatey: boháč objavuje ako prejsť uchom ihly, lebo mu Boh k tomu dáva milosť. Pochováva Ježiša do svojho ešte nepoužívaného hrobu v záhrade, v záhrade, z ktorej bol vyhnaný Adam, keď sa oddelil od plnosti života, od svojho Stvoriteľa. Hrob v záhrade nám pripomína, že vláda smrti sa končí. A prichádza aj člen veľrady, Nikodém, ktorému Ježiš hovoril o tajomstve znovuzrodenia z vody a z Ducha. Aj vo veľrade, ktorá rozhodla o jeho smrti je niekto, kto verí, kto pozná a uznáva Ježiša potom čo zomrel. Nad hodinou veľkého smútku, zatemnenia a beznádeje tajomne prevláda svetlo nádeje. Skrytý Boh zostáva aj tak Bohom živým a blízkym. Aj mŕtvy Pán zostáva naším Pánom a Spasiteľom, aj v noci smrti. Začína sa utvárať Cirkev Ježiša Krista, jeho nová rodina.
Štrnáste zastavenie
Pána Ježiša pochovávajú
K: Klaniame sa ti Kriste, a dobrorečíme ti.
Ľ: Lebo si svojím krížom vykúpil svet.
Z Evanjelia podľa Matúša (Mt 27, 59-61)
„Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel. Bola tam Mária Magdaléna a iná Mária a sedeli oproti hrobu.“
Meditácia:
Zneucteného a potupeného Ježiša snímajú z kríža a so všetkými poctami ho ukladajú do nového hrobu. Nikodém prináša jednu mieru mirhy a aloe, vydávajúcich príjemnú vôňu. Teraz, v obete Syna sa zjavuje, ako už pri pomazaní v Betánii, rozšafnosť, ktorá nám pripomína veľkodušnú lásku Boha, jeho prekypujúcu lásku. Boh sa daruje veľkodušne. Ak mierou Boha je bezmiernosť, aj voči nám nie je Bohu nič príliš. Je taký, ako nás o ňom učil Ježiš v reči na vrchu. „Ale vďaka Bohu, ktorý nám vždy dáva víťazstvo v Kristovi a naším prostredníctvom zjavuje na každom mieste vôňu jeho poznania“ (2 Kor 2, 14n). V hnilobnom zápachu ideológií by mala byť naša viera novou vôňou, ktorá vedie k prameňom života. Vo chvíli pochovania sa začínajú uskutočňovať Ježišove slová: „Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24).
Ježiš je zrno, ktoré vložené do zeme zomiera. No práve z mŕtveho zrna sa začína veľké rozmnoženie chleba, ktoré trvá až do konca sveta. On je chlieb života, schopný prekypujúcou mierou nasýtiť celé ľudstvo a dať mu pokrm života: večné Božie Slovo, ktoré sa pre nás stalo telom, ale aj chlebom, prostredníctvom kríža a vzkriesenia. Nad Kristovým hrobom žiari tajomstvo Eucharistie.
Page updated
Google Sites
Report abuse