Mala to byť najmasovejšia Dvojkolesovačka v doterajšej histórii, keď záujem zúčastniť sa prejavilo okolo 20 ľudí. Štart bol naplánovaný na desiatu.

Ako to už býva zvykom, najťažšie je vyraziť, preto odchádzame z bratislavskej hlavnej stanice s trištvrtehodinovým meškaním. Niežeby sme si to mohli zrovna dovoliť, keď uvážime, že máme pred sebou najdlhšiu etapu, ale stalo sa. Sorry guys.

Nakoniec štartujeme šiesti. Ostatní sa buď pridajú neskôr, alebo o sebe nedali vôbec vedieť.

Fúka nepríjemný západný vietor. Rozhodujeme sa, či dodržíme plán a vezmeme to cez Záhorie, alebo využijeme závetrie Malých Karpát a trhneme to ich východným úpätím. Nakoniec sa rozhodujeme ísť podľa plánu.

Prekľučkujeme cez mesto v hustej dopoludňajšej premávke a prichádzame na nábrežie. Tu v plnej paráde pociťujeme silu vetra, ktorý nám má najbližší poldeň fúkať oproti. Ale čo už, keď sme sa tak rozhodli.

Napriek silnému vetru cesta ubieha rýchlo a zakrátko míňame Devín. Darí sa nám držať plánu až po Most Chucka Norrisa, kde sa rozhodujeme, že nepôjdeme priamo na Malacky, ale spravíme si zachádzku k najzápadnejšiemu bodu Slovenska. Veď je to len kúsok.

Krajina v okolí Moravy je nádherná, no komplikácie na seba nenechajú dlho čakať. Na malé zablúdenia sme si už zvykli, a tak nás vôbec neprekvapuje, keď sa ocitáme uprostred lúky a prechádzame popri niektorom z mŕtvych ramien Moravy. Fascinujúce je ale, že vždy to má na svedomí iný navigátor. Díky Matúš.

Vieme však, kam chceme ísť, preto sme zakrátko späť na správnej ceste a pokračujeme ďalej. Spadnutý strom na cyklochodníku a roj komárov dotierajúcich pri prenášaní bicykla cezeň nás nemôže rozhodiť.

Prvý defekt prišiel nečakane rýchlo a "vyhral ho" Andrej. Vraj si ho zvládne opraviť sám, preto pokračujeme ďalej. O chvíľu nám volá, že mu to zrejme potrvá trochu dlhšie a máme ho niekde počkať. Sme neďaleko najzápadnejšieho bodu, takže to bude ideálne miesto.

Vyjdeme na hrádzu a pokračujeme doprava. Po chvíli odparkujeme bicykle a vyberieme sa ku hranici pešo. Obligátna fotka, malé občerstvenie, no Andrej nikde. Slnko pečie, preto sa rozhodneme počkať ho v dedine. Zatiaľ si aspoň urobíme nákup.

Voláme Andrejovi, aby vedel, kde nás hľadať. Vraj už opravil a o chvíľu je pri nás. Vytešuje sa, ako dobre sa mu ide po vetre. Po vetre?! Ukázalo sa, že na hrádzi odbočil doľava a vracal sa späť na Bratislavu. Zdržanie asi hodinu.

Medzitým sme si naplánovali ďalšiu cestu. Tušíme, že prísť dnes do cieľa bude ťažké a musíme si švihnúť. Medzi Suchohradom a Gajarmi chytil Andrej druhý defekt. Poučení z nie tak dávnej skúsenosti zastavujeme a pomáhame mu opravovať. Aj tak jeho oprava zaberie dobrých 20 minút. Ešte jeden defekt a už dnes naozaj do cieľa nedôjdeme.

V Gajaroch radšej opúšťame Moravu a berieme to najpriamejšou cestou do cieľa. Čakáme sa v každej dedinke. Je nám jasné, že takýmto tempom nemáme šancu.

V Závode si voláme s Romanom, ktorý mal vyraziť popoludní z Trnavy a mali sme sa s ním stretnúť v Brezovej pod Bradlom. Oznamujeme mu, že nie je šanca tam dôjsť a posielame ho smerom na Senicu, pričom sa má cestou poobzerať po vhodných lúkach na táborenie.

Miesto na táborenie hľadáme na mapách aj my. Kvík našiel na mape neďaleko Senice jazierko a vraj je pri ňom aj pekná lúka. Ako sa ukázalo neskôr, naozaj to bola najkrajšia lúka v širokom okolí. Bolo to totiž golfové ihrisko.

Ponáhľame sa ďalej, pretože do Senice to máme ešte dobré dve hodiny. Dostávame sa do oblasti, kde keď si človek zoberie do ruky kalendár, vyberie z neho náhodné mužské meno a dá mu prívlastok "Borský", je veľká šanca, že sa trafí do niektorej z dedín. Postupne prechádzame Borský Svätý Jur, Borský Mikuláš a Borský Peter. V Borskom Svätom Jure sa odpája M&M a ide na vlak späť do Bratislavy.

Z Borského Petra do Senice viedla cesta rozprávkovým borovicovým lesom. Jazda cezeň dodala sily. Vychádzame z neho pri už spomínanom golfovom areáli a do Senice prichádzame so západom slnka.

Matúš oznamuje, že by sme mohli prespať u jeho tety v Starej Turej na záhrade. Lákavá ponuka, no znamená to ešte aspoň dve hodiny jazdy po tme. Ranné 45-minútové meškanie, zachádzka k najzápadnejšiemu bodu, ktorá pridala asi hodinu, dva defekty - to všetko nám spôsobilo sklz asi tri hodiny, ktoré nám teraz tak veľmi chýbajú.

Uvážiac, že na druhý deň nás čaká najťažšia etapa a my si k nej nechceme pridávať ešte nejakých 20 kilometrov, rozhodneme sa pokračovať. Meníme však plány a miesto vedľajších ciest cez kopčeky volíme hlavnú cestu dolinou. Veď v noci tadiaľ aj tak nič nepôjde.

Voláme si s Romanom a oznamujeme mu, že predsa len ideme do Turej. Avšak miesto toho, aby sme sa my k nemu pripojili v kopcoch, pripojí sa on k nám v doline. Čakáme ho teda v Senici.

Medzičasom volá Matúšova teta, že susedia nesúhlasia, aby sme prespávali u nich na záhrade a my tak strácame motiváciu pokračovať do Turej. To už ale prichádza Roman, ktorému oznamujeme, že žiadna Turá sa nekoná. Nemáme to srdce nútiť ho vrátiť sa do tých kopcov, v ktorých mal vyhliadnuť nejakú lúku, preto mierime na Kunov, kde dúfame, že niečo nájdeme. S Romanom sme opäť šiesti.

Nakoniec sa podarila nájsť obstojnú lúka až tesne pred Sobotišťom. Išlo skôr o pole, ktoré minimálne rok ležalo úhorom, na svahu, avšak nad inflexným bodom spádnice bol sklon prijateľný. Vedľajšie pole vyzeralo byť čerstvo pobránené, a tak ktosi utrúsil, že aby nás neprišiel ráno poorať nejaký traktor.

To ešte netušil, ako blízko pravdy bol. Ráno okolo ôsmej vychádzame zo stanov, keď tu dole na ceste zbadáme odbočovať na naše pole traktor. Jediný rozdiel bol v tom, že prišiel kosiť a nie orať. Urýchľujeme teda balenie, aby sme pole čím skôr opustili, a traktorista zatiaľ kosí vzdialenejšiu časť poľa.

Nákup v Sobotišti, prelezieme jeden kopec do doliny Myjavy a potom nasleduje už len zvlnená cesta do Myjavy. Všetky stúpania sú pomerne krátke, no je ich viac, než by sme čakali. Cesta ubieha pomaly a cítime sa dosť nekomfortne na hlavnom ťahu bez krajníc.

Za Myjavou nás čaká dlhšie stúpanie. Tu sme už na skutočných kopaniciach a valíme po vedľajších cestách, ktoré sú zároveň značené ako cyklotrasy. Do Turej je to hore-dole. Napriek tomu, že sa nadmorská výška veľmi nemení, výškové metre pribúdajú a sily naopak ubúdajú.

V Turej sa rozhodujeme, že to dnes nebudeme veľmi hnať a nebudeme to siliť až do Čičmian. Predsa len je už poludnie a my sme tam, kde sme podľa pôvodného plánu mali v ten deň začínať. Radšej si ešte zajazdíme po kopaniciach a vychutnáme si krásnu krajinu. A tak po zastávke na pumpe stúpame do Cetuny, kde sa najvyšší bod dňa.

V Dolnom Sŕní sa stretávame s Ninou. Napriek tomu zostávame ďalej šiesti. Andrej totiž nezvládol odbočiť. A to nie len raz. V pláne mal aj tak skončiť a ísť na vlak, no nieže len minul odbočku, na ktorej sme my odbočili, no na ďalšej križovatke zle odbočil, a tak miesto na vlak do Nového Mesta sa vracal späť do Turej. Déjà vu...

Z Bošáckej doliny si to vyšliapeme na kopček do Haluzíc. Motiváciou je zrúcanina kostolíka. No tu všetkých odradí cesta vedúca ku kostolíku, a tak si povedia, že ho vlastne vidieť nepotrebujú. A tak to zoberú priamo do Štvrtku.

Ku kostolíku idem sám. Nachádza sa prakticky za zákrutou ani nie sto metrov od miesta, kde sme sa rozdelili. Poobzerám ho, odfotím a pomaly sa vydám dole do Štvrtku. Nevraciam sa, ale idem krížom lúčnymi cestami. Keď už som tu, nakuknem do Haluzickej tiesňavy.

Ostatní ma nečakajú. Zisťujem, že sú jednu-dve dediny popredu, a tak začína stíhacia jazda. O pár dedín ďalej obieham Romana a zakrátko stretávam aj ostatných, ktorí sa rozhodli urobiť si nákup. Spoločne prichádzame do Trenčína.

V Trenčíne sa ideme najesť. Už dlho nikto nemal technické problémy, preto Romanovi padá reťaz - a to tak nešťastne, že sa zasekáva medzi pastorky a je problematické ju uvoľniť. Kubo sa vracia, aby mu ju pomohol opraviť.

Po večeri sa rozhodujeme, kde pôjdeme na nákup. Voľba padá na Tesco v Dubnici. Ideme popri hrádzi. Keď sa už beztak zlá cesta začne ešte viac zhoršovať, s Romanom sa z nej odpájame na hlavnú do Trenčianskej Teplej.

Romanovi opäť padá reťaz. S námahou sa mi ju darí uvoľniť a nasadzujeme ju späť. Reťaz však okamžite znova padá. Roman usudzuje, že takto ďaleko nezájde, a tak sa vyberá na posledný rýchlik do Bratislavy, ktorý ide o 20 minút. Našťastie sme pár stoviek metrov od stanice. Do Dubnice pokračujem sám.

Volá Xellos, ktorý vraj dorazil do Čičmian, kde sme mali končiť podľa pôvodného plánu. My sme však už okolo obeda vedeli, že tam nedôjdeme a že nocovať budeme niekde dole na Považí. Keby sa niekomu ozval, mohol si ušetriť námahu. Čo je však horšie, nemá stan, a tak si tam musí nájsť ubytovanie alebo zísť späť dole k nám.

Kvík sa tiež odpája a pokračuje ďalej k tete, kde prespí. Na druhý deň ide na svadbu. V Tescu sa tak stretávame štyria. Spravíme si nákup, keďže na druhý deň je štátny sviatok a obchody sú zatvorené, a vyhliadneme si podľa mapy miesto na spanie. Kým nakúpime, je už úplná tma a my pokračujeme až takmer do Ilavy.

Ukázalo sa, že vyhliadnuté miesto nie je vhodné, nakoľko, aby sme sa k nemu dostali, je nutné vytlačiť dlhý strmý kopec, čo nie je v našich silách. Neďaleko však nachádzame alternatívu. To, že hneď vedľa je na mape vyznačená strelnica, nás veľmi netrápi. V noci tam snáď nikto strieľať nechodí.

Ráno volá Xellos opäť. Prespal v Čičmanoch. Dohodujeme sa, že sa stretneme na križovatke ciest z Valaskej Belej, Zliechova a Prievidze s tým, že my tam nebudeme skôr než o dvanástej. Čaká nás totiž výstup na Homôľku, čo je nejakých 500 výškových metrov stúpania.

Po krátkej zastávke v Ilave na pumpe na doplnenie zásob vyrážame. Stúpanie začína ešte v meste. Prvé kilometre stúpania sú mierne, no od Hornej Poruby sa sklon dvíha a výškové metre začínajú rýchlo naskakovať. Cesta je dokonalá - nový asfalt a minimum áut. Na vrchole sme okolo poludnia. Počkáme tam na Ninu, ktorej to trvalo výrazne dlhšie a spustíme sa dole na dohodnutú križovatku.

Na naše prekvapenie tam Xellos ešte nie je. Voláme mu, kde je. Vraj na križovatke. Očividne na nesprávnej. Po chvíli identifikujeme križovatku, na ktorej by mohol byť. Má pred sebou ešte niekoľkokilometrový zjazd. Na našej križovatke je našťastie motorest, a tak sa usadíme a dávame si kofolu, kým naňho čakáme.

Spoločne pokračujeme do Nitrianskeho Rudna. Čakáme sa na pumpe. Xellos nezvláda odbočiť na štrku, dostáva šmyk a padá. Našťastie to nie je nič vážne.

Cesta z Rudna do Bojníc je výrazne zvlnená s niekoľkými kratšími, no zato pomerne strmými stúpaniami. Dohodujeme sa, že sa počkáme v Bojniciach. Z vrcholových častí sa otvárajú nádherné výhľady do okolia.

V Bojniciach sa rozhodujeme, kadiaľ pokračovať. Na večer sú vydané výstrahy pred búrkami, preto by bolo rozumné mať postavené stany skôr, než začne pršať. Z toho dôvodu volíme najrýchlejšiu cestu, hoc po hlavnej ceste. Prechádzame cez Prievidzu a pokračujeme hlavnou cestou do Handlovej. Cesta je frekventovaná, no krajnice sú široké.

Zastavujeme na pumpe pred Handlovou. Telefonicky si objednávame pizzu v centre mesta. Za normálnych okolností by sme sa nehnali ďalej a prespávali by sme niekde tu, no večer sa má v Žiari pripojiť Ben, a tak nemáme na výber. Voláme s Benom, aby sme si dohodli presné miesto stretnutia a po rýchlej večeri valíme ďalej.

V Handlovej začína stúpanie po hlavnej ceste takmer bez krajníc. Sklon však bol celkom prívetivý, premávka už takto večerom nižšia a navyše veľká časť cesty je stále v obci, takže sa išlo príjemne. V Novej Lehote sme si zišli do doliny a pokračovali sme lesnou cestou popri potoku. Po vyjdení z lesa stretávame Bena na vopred dohodnutom mieste. To sme už opäť šiesti. Do cieľa sme prišli za šera.

Zostávalo nájsť miesto na prespávanie. To by nemal byť veľký problém, nakoľko v okolí je to samá lúka. Vybrali sme si jednu neďaleko malej vodnej nádrže, oddelenú od nej malým hájikom. Bolo však treba prebrodiť potok. To sa už v diaľke začínalo blýskať.

S Kubom sme si povedali, že brodiť nebudeme a rozhodli sme sa to obísť. Po krátkom blúdení sme to na tretí pokus našli. To už bola zase raz úplná tma a búrka bola neďaleko. Rýchlo sme rozložili stany. Stihli sme to len tak tak. Našťastie búrka nás zasiahla len okrajovo. Za pol hodinku bolo po všetkom.

Ráno sme posušili stany a mohli sme vyraziť. Po uplynulých náročných dňoch sa prejavila únava, a tak väčšina rozhodla, že od stúpania do Kremnice upustíme, nakoľko by sme ho reálne dávali tak dvaja. Beztak sme pred sebou mali ešte dosť výškových metrov.

V Žiari sme si urobili nákup. Na parkovisku som chytil defekt. Pri opravovaní sa poškodili kontakty z dynama v náboji kolesa, takže som zostal bez poriadneho svetla. To znamenalo len jediné: do cieľa musíme prísť ešte za svetla - čo sa nám doteraz ešte nepodarilo.

Stúpanie dňa začalo v Jalnej. Spočiatku viedlo po spevnenej ceste, síce plnej výtlkov, ale to nám neprekážalo. Problém nastal, keď sa cesta zmenila v lesnú. Vtedy terén kládol ďaleko väčší odpor a na stúpanie sa človek ďaleko viac nadrel.

Konečne pred Močiarom začala opäť rozumná cesta. Keď sa les otvoril, výhľady do doliny stáli za to.

Kúsok za Močiarom som musel riešiť technické problémy. Plast, ktorý drží káblik k svetlu vo vnútri blatníka sa vzpriečil a začal blokovať koleso. Tento problém som očakával, a tak som naň bol pripravený. V skutočnosti ma prekvapuje, že nastal až v štvrtý deň. Opravou som aj tak stratil štvrťhodinu.

Na vrchole stúpania sme sa počkali. Vďaka opravovaniu som nemusel čakať dlho. Aj tak som sa stihol ešte občerstviť a vychladnúť po stúpaní.

Zjazd bol rýchly. V jednom úseku boli vyfrézované výtlky, ktoré bolo treba prekľučkovať. Úsek bol vzorne označený značkou, a tak nebol problém si ich všimnúť a vyhnúť sa im. Čo som ale nečakal, boli výtlky, ktoré boli až za značkou označujúcou koniec daného úseku. Vo vysokej rýchlosti som nabehol na jeden z nich a bum - druhý defekt.

Volám Nine, že opravujeme defekt, aby nás niekde počkali. Vraj je to v poriadku - oni opravujú brzdy.

Defekt sme opravili a stretli sme ich o necelý kilometer ďalej v Podhorí na zastávke. Tiež opravovali defekt na Xellosovom bicykli. Xellos mal len klieštiky, ktorými nezvládli odkrútiť koleso. Nečudo, ja som mal čo robiť s kľúčom. Zabrať dalo aj zhadzovanie a nasadzovanie plášťa na ráfik, ktorý bol zrejme menší, než by bolo na daný ráfik vhodné.

Voláme si s Kvíkom, ktorý sa vracia zo svadby, kde je. Dohodujeme sa, že sa stretneme na Belianskom tajchu. Keď prichádzame na dohodnuté miesto, Kvík je ešte len v Kozelníku, preto sa dohodneme, že sa stretneme až na pumpe v Štiavnici a zatiaľ si tam nakúpime.

K tajchu prichádza ako posledný Xellos v momente, keď už my odchádzame. Vravíme mu, aby sa otočil a išiel za nami. Trochu sa zdržal a nevšimol si, že sme odbočili z hlavnej cesty.

Vystúpali sme si pár desiatok metrov po cyklochodníku. Napriek tomu, že prejdený úsek bol krátky, stihli sme sa roztrhať, nakoľko stúpanie bolo strmé. Čakáme sa teda, no Xellos nechodí. Chvíľu pozorujeme Molly, psíka vyžívajúceho sa v štekaní do flegmatickej mačky, ktorá si z Molly nič nerobila. Keď to mačku prestalo baviť, odišla. Keď aj nás čakanie prestalo baviť, odišli sme tiež. Skonštatovali sme, že Xellos vie, kam ideme. Napadlo nám, že by možno mohol neodbočiť, no v takom prípade by musel o chvíľu stretnúť Kvíka. A ak by nevedel kam má ísť, predsa by nám zavolal.

Dorazili sme do Štiavnice. Navigovaním sme poverili Kuba. Chyba. Mal nás previesť centrom mesta po hlavnej ceste. Miesto toho to trhol do prvej úzkej uličky, ktorá razom začala klesať pod asi 30-stupňovým uhlom, takže ubrzdiť to bolo prakticky nemožné. V tomto klesaní sa ozval Xellos, že je v Kozelníku. Dole kopcom sa mu išlo výborne. A tak mu nezostávalo nič iné, než sa vrátiť a späť si tie výškové metre vyšliapať. Ako sa neskôr ukázalo, stretol Kvíka idúceho oproti, no vôbec si ho nevšímal, a Kvík si zase myslel, že to už Xellos zabalil a ide na vlak.

S Kvíkom sme sa stretli na dohodnutej pumpe. Až do Svätého Antona to bolo dolu kopcom, takže nebolo treba vôbec ťahať. No potom bolo treba naklesané metre späť vyšliapať, a to pomerne strmým stúpaním s priemerom okolo 10 % - 200 výškových metrov na asi dvoch kilometroch. Najstrmšie pasáže však boli ďaleko strmšie.

Tesne pred vrcholom stúpania volá Xellos, že sa už vrátil do Štiavnice. Usmerňujem ho, kam má ísť. To už bolo šero.

Na vrchole sme sa rozhodli nečakať, aby sme našli miesto na stanovanie ešte za svetla. Zakempili sme priamo na brehu rybníka. Rozložili sme stany a krátko na to začalo pršať.

Volám Xellosovi, kde je. Vraj čaká v Antone, kým prestane pršať. Podľa radaru sa má vyčasiť o 21:30. Cenná informácia, nakoľko my sme boli tam hore bez internetu. Dávam mu presný opis miesta, kam má prísť.

Pršať prestalo už pred deviatou. Vyšli sme zo stanov a rozprávali sa. Obloha sa vyjasnila a mesiac bol takmer v splne, čiže všade bol pomerne dostatok svetla. Konečne dorazil aj Xellos. Chvíľu sa motal po opačnom brehu. Očividne nás nevidel. Zrejme sa oslepoval svojím vlastným svetlom. Neboli sme si istí, či je to on, no kto iný by sa motal v noci po brehu rybníka, a tak sme mu dali svetelný signál.

Na druhý deň sme sa prebudili do veterného rána. Ukázalo sa, že sme táborili priamo pod jabloňou obývanou sršňami. Večer sme síce počuli bzučanie, no mysleli sme si, že je to jeden čmeliak alebo niečo také. Do stanov sa aj tak nemali ako dostať. Problém mohli mať akurát Kvík s Ninou, ktorí sa rozhodli spať vonku.

Ráno sme sa neponáhľali. Zišli sme dole do Krupiny, kde sme si urobili nákup. Už sme boli na odchode, keď niektorí začali špekulovať, či nezvolia alternatívny cieľ. Totiž, aby sme sa vyhli hlavnej ceste, bolo potrebné prekonať dva kopce a dokopy ešte asi 700 výškových metrov. Vtip bol v tom, že napríklad aj cestou do Štúrova sa bolo treba vyhnúť hlavným cestným ťahom, a hoci sa tam nenachádzali až také vysoké kopce, výškové metre by sa nazbierali na mnohých menších pahorkoch a cieľ bol dvakrát tak ďaleko. Po vyše polhodinovom kontemplovaní sa dospelo k záveru, že žiadne ľahšie riešenie nie je, a konečne sme mohli vyraziť.

Výškové metre začali naskakovať rýchlo. Na zhruba kilometri sme nabrali asi stovku výškových metrov. Potom sa sklon zmiernil a krajina nadobudla typický laznícky ráz. Stúpanie až na vrchol bolo už príjemné, čo sa však o klesaní povedať nedá. Klesali sme kamenistou cestou, ktorá by dala zabrať aj MTB, no my sme sa tadiaľ teperili na viac či menej trekingových bicykloch plne naložených batožinou. Konečne sme dorazili do Bzovskej Lehôtky, kde začala spevnená cesta - síce plná výtlkov, no my by sme v tej chvíli boli za ňu ochotní zaplatiť aj diaľničnú známku.

Stará hradská zo Sásy do Dobrej Nivy už bola v dobrom stave a bolo na nej treba prekonať len menší pahorok. Aj ten však dokázal niektorých potrápiť, nakoľko posledný deň nám už viacerým začali odchádzať kolená. Z Krupiny do Dobrej Nivy sme to dali za dve hodiny.

Z Dobrej Nivy bolo naplánované ešte posledné stúpanie na Kráľovú, a potom mal nasledovať už len dlhý zjazd do Zvolena. Do odchodu vlaku to bolo niečo vyše jeden a pol hodiny - dateľné, no veľmi tesne. To už začali pipkovať aj odolnejšie jedince. Naopak prví odporcovia kopcov už boli zrejme zmierení s osudom a na odpor rezignovali. Tak teda stúpame.

Stúpanie to bolo vcelku príjemné, no mnohí budú namietať. Chýbali tu síce výhľady, aké boli v stúpaní z Krupiny, no tu zas bol sklon príjemný a stúpanie bolo občas preložené rovinkou, či dokonca krátkym klesaním.

Matúšov defekt rozhodol o tom, že vlak sa nestíha, čím sme získali ďalšie dve hodiny do odchodu ďalšieho. Tým nám paradoxne zachránil kebap vo Zvolene, ktorý by sme si inak museli odpustiť.

Po zjazde do Zvolena sme najskôr otočili stanicu, kde sme nakúpili lístky na vlak, potom už spomínaný kebap na námestí, a potom späť na stanicu. Pre Ninu nezostalo miesto na bicykel vo vlaku, a tak musela cestovať tromi osobákmi cez Štubňu a Prievidzu.

No a mňa čakala ešte cesta domov. Stále som mal zlikvidované dynamo a pomaly sa začínalo zvečerievať. Navyše som zacítil, ako na mňa dopadajú prvé kvapky. Prvé kvapky na mňa dopadali celých skoro dvadsať kilometrov. Tak rýchlo som zo Zvolena ešte neprišiel.

spísal Jaro

Deň prvý (štvrtok 27. 8.)

Štart: Bratislava/Trnava

Cieľ: Stará Turá (Dubník II.)

Trasa: dlhá, stredná, ľahká

Dlhá trasa je určená pre ľudí, ktorí si chcú zajazdiť už od prvého dňa a vedia byť v Bratislave dostatočne skoro. Spred bratislavskej hlavnej stanice sa vyráža okolo 10:00 (po príchode vlakov). Trasa vedie popri Dunaji do Devína a ďalej pokračuje cyklochodníkom do Zohora a Malaciek. Potom odbáča na poľné cesty a popri diaľnici pokračuje až za Veľké Leváre, kde sa opäť napája na Záhorskú cyklomagistrálu. Následne ju sleduje až do Šaštína-Strážov, kde sa odpája a cez Borský Mikuláš a Senicu vedie do Brezovej pod Bradlom. Plánovaný príchod do Brezovej pod Bradlom je okolo 17:00. Tam si dáme pauzu a stretneme sa so skupinou, ktorá odštartovala z Trnavy. Oddýchnutí si môžeme vyšliapať na Bradlo, a potom pokračovať myjavskými kopanicami do cieľa v Starej Turej.

Stredná trasa je pre ľudí, ktorí si tiež chcú poriadne zajazdiť, no sú z ďalej a nevedia byť v Bratislave o desiatej ráno. Štart je okolo 13:15 v Trnave. Trasa vedie cez Malženice, Jaslovské Bohunice, Nižnú a Chtelnicu do Vrbového. Potom cez Prašník, Podkylavu a Košariská prekonáva Malé Karpaty a Brezovej pod Bradlom sa pripája k bratislavskej vetve.

Ľahká trasa začína taktiež v Trnave okolo 14:00 a spočiatku kopíruje strednú trasu. Vo Vrbovom sa odpája a pokračuje juhovýchodným úpätím Malých Karpát až do Čachtíc. Následne sa esíčkovito stáča cez Višňové, Hrachovište a Vaďovce do cieľa.

Parametre:

• dlhá: 144 km, 703 výškových metrov (bez výstupu na Bradlo okolo 170 v. m menej)

• stredná: 85 km, 718 v. m (vrátane výstupu na Bradlo)

• ľahká: 71 km, 320 v. m

Deň druhý (piatok 28. 8.)

Štart: Stará Turá (Dubník II.)

Cieľ: Čičmany (pod Javorinkou)

Trasa: ťažká, ľahšia

Najťažšia etapa šesťapoltého ročníka Dvojkolesovačky. Trasa sa ešte chvíľu motá po kopaniciach, aby sa Bošáckou dolinou popri haluzickom kostolíku dostala na Považie. Prechádza cez Trenčín a v Trenčianskej Teplej mieri do hôr. Sprvu pozvoľna stúpa cez Trenčianske Teplice, Omšenie a Dolnú Porubu. Za Dolnou Porubou sa mení povrch na nespevnený a začína najťažšie stúpanie - asi 320 výškových metrov na asi 3,5 kilometroch. Nasleduje krátky zjazd po hlavnej ceste a potom asi desaťkilometrový offroad cez miestne osady a po Ceste hrdinov SNP do Zliechova. Na záver už len posledné stúpanie do Čičmian.

Ľahšia trasa je odľahčená o offroad pasáže a najstrmšie stúpania. Stále si však bude treba vyšliapať z Považia až do Zliechova a Čičmian. Od ťažkej trasy sa odpája v Trenčianskej Teplej a pokračuje Považím až do Ilavy a Košece. Za Košecou začína tiahle vyše dvadsaťkilometrové stúpanie Podhradskou dolinou cez Košecké Podhradie a Košecké Rovné až do Zliechova a Čičmian, na ktorom sa nastúpa okolo 550 výškových metrov.

Parametre:

• ťažká: 99 km, 1298 v. m

• ľahšia: 103 km, 972 v. m

Deň tretí (sobota 29. 8.)

Štart: Čičmany (pod Javorinkou)

Cieľ: lúky v okolí Lovčice-Trubín/Janovej Lehoty

Trasa: ťažšia, ľahšia

Potenciálne oddychový deň alebo mierne kopcovitá etapa. Na úvod si treba vyšliapať späť do sedla z Čičmian do Zliechova. Potom nasleduje dlhý zjazd do Nitrianskeho Rudna. Po krátkom stúpaní za dedinou pokračuje zjazd až do Bojníc. Ťažšia trasa prechádza cez Prievidzu, a potom oblúkom obchádza Handlovú a okolité dediny lesmi po značených cyklochodníkoch. Ľahšia trasa prechádza tiež cez Prievidzu, a potom si to trhne priamo cez kopec po značených cyklochodníkoch do Handlovej. V Novej Lehote sa obe trasy spájajú a nasleduje zjazd až do cieľa, kde je možné okúpať sa v malej vodnej nádrži.

Parametre:

• ťažšia: 89 km, 973 v. m

• ľahšia: 70 km, 840 v. m

Deň štvrtý (nedeľa 30. 8.)

Štart: lúky v okolí Lovčice-Trubín/Janovej Lehoty

Cieľ: Žibritov

Trasa: ťažká, ľahká

Štvrtý deň je na výber oddychová etapa s jedným náročným stúpaním pre tých, ktorí si nestihli oddýchnuť deň pred tým, a náročnejšia, kopcovitá etapa.

Ťažšia trasa začína mierne zvlneným terénom cez dedinky pri Žiari nad Hronom a pokračuje prerušovaným stúpaním do Kremnice a Nevoľného. Nasleduje zjazd do Trnavej Hory, kde sa prekračuje Hron a z Jalnej na opačnom brehu začína tiahle stúpanie Močiarskou dolinou cez Močiar, na ktorom sa nastúpa asi 500 výškových metrov. Potom nasleduje zjazd cez Podhorie k Belianskemu tajchu. Tam sa spojíme s druhou skupinou a môžeme sa ovlažiť v tajchu. Potom už len prejdeme cez Banskú Štiavnicu a Svätý Anton a na závar nás čaká krátke, no intenzívne stúpanie cez sedlo do Žibritova. Komu by bolo málo, môže si spraviť zachádzku na Sitno.

Ľahšia trasa prvých pár kilometrov kopíruje tú náročnejšiu, no potom sa odpája a zo Slaskej pokračuje na Lutilu a Žiar nad Hronom. Následne chvíľu pokračuje popri Hrone, až dorazí do Trnavej Hory, kde sa opäť napája na ťažkú trasu.

Parametre:

• ťažká: 73 km, 1237 v. m

• ľahká: 58 km, 884 v. m

Deň piaty (pondelok 31. 8.)

Štart: Žibritov

Cieľ: Zvolen

Trasa: spoločná

Posledný deň začneme návštevou Krupiny. Vyjdeme k Vartovke a potúlame sa po krupinských lazoch. Budeme pokračovať cez Bzovskú Lehôtku a Sásu starou hradskou do Dobrej Nivy. Posledným stúpaním Dvojkolesovačky bude výstup na Kráľovú (nebojte sa, nie hoľu), a potom bude nasledovať už len dlhý zjazd až do Zvolena.

Parametre:

• spoločná: 51 km, 825 v. m