Bývala som tieň, čo sa v kútoch duše chvel,

stratený hlas, čo svet nepočuť chcel.

Bývala som prach, čo vietor len zvial,

bývala som nikto, len odraz a žiaľ.

Kráčala tmou a cesty sa krížili,

no nohy ma viedli, aj keď sa lomili.

Dážď padal ostro, chcel rezať mi plecia,

zrak sa ďalej nezvládal dívať na nebesia.

Kopala som hrob uprostred noci,

sama, bez sĺz a bez pomoci.

Nechala minulosť v hlbinách zeme,

tá, čo ma zväzovala, viac tu už nie je.

Vietor mi šepkal, že mám sa skryť,

že smrť ma objíme, že nemá zmysel žiť.

Že duša sa stratí v prázdnote bez návratu,

že svetlo ma zničí, že nájdem už iba tmu.

No ja som len mlčky zatlačila hlinu,

vedela som, že už niet cesty späť.

Druhé ja som vlastnými rukami

skryla do temnoty, ktorá zahubila celý svet.

Oheň ma spálil do poslednej časti,

a ja som zase padla do čiernočiernej pasti.

Svetlo mi rany jak jazvy zahojiło,

čo bolelo včera, dnes ma už posilnilo.

Zablúdená v prúde, kde nádej sa "ukryla"..

Možno sa vráti a možno som ju zabila.

Stratená v týchto víroch, hľadám svetlo v tme,

v prúde chaosu, kde sa nádej zdá byť len sen.

Vidím, že všetko má v sebe svoj kód,

každý pád učí, je to neodmysliteľný krok.

Strach bol môj pán, no dnes mu len kývnem,

viem, čo chcem vidieť, a viem, čo už viem.

Nezomrela som – len zhodila brnenie,

tma, čo ma zvierala, už nemá žiadne znenie,

krv, čo sa liala sa už neleje,

a v mojom srdci nový život drieme.

A ak si rozumel, už vieme obaja—

že noc nie je koniec, len cesta do raja.

Stále som tieň, ale už sa nebojím svetla,

tá tichá energia ma zo žiaľu vyviedla.

Stále som tieň, no už sa ho nebojím,

v svetle sa topím a v svetle aj stojím.

Bývala som tieň, čo sa v kútoch duše chvel,

stratený hlas, čo svet nepočuť chcel.

Bývala som prach, čo vietor len zvial,

bývala som nikto, len odraz a žiaľ.

Kráčala tmou a cesty sa krížili,

no nohy ma viedli, aj keď sa lomili.

Dážď padal ostro, chcel rezať mi plecia,

zrak sa ďalej nezvládal dívať na nebesia.

Kopala som hrob uprostred noci,

sama, bez sĺz a bez pomoci.

Nechala minulosť v hlbinách zeme,

tá, čo ma zväzovala, viac tu už nie je.

Vietor mi šepkal, že mám sa skryť,

že smrť ma objíme, že nemá zmysel žiť.

Že duša sa stratí v prázdnote bez návratu,

že svetlo ma zničí, že nájdem už iba tmu.

No ja som len mlčky zatlačila hlinu,

vedela som, že už niet cesty späť.

Druhé ja som vlastnými rukami

skryla do temnoty, ktorá zahubila celý svet.

Oheň ma spálil do poslednej časti,

a ja som zase padla do čiernočiernej pasti.

Svetlo mi rany jak jazvy zahojiło,

čo bolelo včera, dnes ma už posilnilo.

Zablúdená v prúde, kde nádej sa "ukryla"..

Možno sa vráti a možno som ju zabila.

Stratená v týchto víroch, hľadám svetlo v tme,

v prúde chaosu, kde sa nádej zdá byť len sen.

Vidím, že všetko má v sebe svoj kód,

každý pád učí, je to neodmysliteľný krok.

Strach bol môj pán, no dnes mu len kývnem,

viem, čo chcem vidieť, a viem, čo už viem.

Nezomrela som – len zhodila brnenie,

tma, čo ma zvierala, už nemá žiadne znenie,

krv, čo sa liala sa už neleje,

a v mojom srdci nový život drieme.

A ak si rozumel, už vieme obaja—

že noc nie je koniec, len cesta do raja.

Stále som tieň, ale už sa nebojím svetla,

tá tichá energia ma zo žiaľu vyviedla.

Stále som tieň, no už sa ho nebojím,

v svetle sa topím a v svetle aj stojím.

Červená sa mi rozsypala pod nechty,
ako keby som sa škrabala cez steny,
ktoré tam ani neboli.
Čierna sedí oproti mne,
nepýta sa nič,
ale vie.

Strieborný prsteň,
ten s očami —
videl ma v čase,
keď som sa ešte pozerala sama na seba,
bez zrkadla.
Chýba mi,
ako chýba dotyk,
na ktorý si už neviem spomenúť.

Ten zvuk,
čo neviem pomenovať,
sa mi točí v hlave ako jazyk,
čo si hryzie vlastné meno.
A ja ho nenávidím,
možno preto,
že je to moja vlastná frekvencia.

Chcem zakričať:
vráťte mi ma späť.
Ale už ani neviem,
ktorú.

je to ritual rozpadu, kde telo krvaca cez ticho,

a kazdy krok je ako had, co nechce ublizit, ale okolie sa ho strani.

pocujes krik vlastnej mysle,

co sa snazi utopit v odraze seba samej,

vyzlieka sa z vrstiev, az kym nezostane len pulz,

co uz netlcie pre nikoho.

myslienky sa v tejto dimenzii rozbijaju ako zrkadla,

ktore mi stale padaju a ktore nonstop rozbijam.

mozno preto sa pretlkam zivotom so stastim gamblera, wii.

 raz si hore, raz si dole, stale tocim dalej a cakam, kedy konecne padnu rovanke ovocka.

cierne perie, kridla, cierny tus, cierne oci, nechty, vlasy,

cierne ruky, cierny svet s obcasnymi este ciernejsimi zableskami.

cierna. tma. temnota. ticho. pokoj.

nie chaos. nie strach, ale laska.

lebo kazdy den sa mozes rozhodnut medzi laskou a strachom.

a co s tym urobis? co si hovoris? kto ti to hovori? si to ty?

ale pravda nie je veta, pravda je stav.

stav, ked ta nieco roztrha zvnutra,

a ty to ani necitis, len to prekreslujes do ineho zosita.

smyka sa to po vedomi a vryva sa to do teba.

ako chaos, co sa rozhodol ist na nocnu prechadzku v bielych satach a s cervenym pohladom,

a kazdy, kto pozrie do tych oci, pochopi:

to nie su len oci, su to portaly,

a tie nevedu nikam inam, len do tvojej pravej podstaty.

lebo tam je jedine miesto, kde sa pravda neschova. 

nic moc,

vlastne – strasne,

ale zaroven nijak.

pamatas si ma?

mozno by si sa ma bala.

a mozno pravom.

existujem inak,

kreslim svet,

ktory by ti pripadal nebezpecny,

ale mne je cik-cik domcekom.

teraz nemam mapu.

iba krvacajuce instinkty.

naviguju ma cez citove jamy,

cez vztahy, co boli skor vybuchy,

nez pokojne cistinky.

ale naco by mi bola mapa,

ked aj tak zabludim na rovine,

a stracam sa v ociach

a slovach, ktore su vykradnute.

niekedy chcem len ticho.

ale take hlucne

co mi bude kricat pravdu

priamo do kosti.

vies... ty si sa bala veci, ktore som neskor aj tak stvarala.

nedavam ti to za zle.

pravdupovediac, ani ja by som si neverila. ale..

celkom si vyrastla.

uz nepozeras na svet cez ruzove okuliare,

mas svoje nudne, dospelacke.

ale paradoxne vidis viac.

vidis, co by si mozno ani nechcela vidiet.

vidis, kde bolest sedi za stolom,

a kde strach pozera cez zahmlene okna.

ked sa pytam, kam idem,

vzdy skoncim tam, kde som uz bola.

len o nieco viac dolamana.

o nieco viac ticho.

mozno uz neviem kricat,

iba mlcat tak nahlas,

ze to vibruje medzi rebrami.

tak, ze si musis zakryt srdce,

aby ti nevybuchlo z toho rachotu.

nehram sa -

ze viem, co robim.

pravda je, ze vacsinu casu

len improvizujem.

ako ked experimentujes v kuchyni

a dufas, ze sa to nejako nezmeni na poziar.

viem len,

ze kazdy dotyk pali.

a kazde slovo ma okraje,

co stipu, ked sa ich dotknes.

a svet?

svet je ako rana na prste,

co si si urobila pri krajani cibule (pri ktorej stale reves)

a zabudnes na nu,

az kym ti do nej nezatecie sol.

a laska?

laska je pre mna pes,

co sa vrati domov

s roztrhanym uchom,

ale s ocami,

ktore ta prosia, aby si ho pohladkala.

a ja ho hladkam.

lebo viem ake to je

byt roztrhany,

ale stale dufat,

ze niekto zbada tvoje zranenia

a aj tak sa k tebe priblizi.

nie vzdy budes vediet kam,

niekedy budes len kracat,

niekedy sa budes len plazit,

ale stale to bude pohyb.

a v tom pohybe

sa raz mozno najdes.

mozno nie cela,

mozno s trhlinami,

ale najdes sa.

a budes vediet,

ze si to ty.

a to bude stat za to.

bola to zase ta luka.

chodievam tam casto, az prilis casto na to, aby to bola nahoda. vyvysena ako nieco, co nechce byt dotknute svetom. ako spomienka, co sa stale vracia, aj ked ju uz nechcem.

a predsa som tam bola zas.

vsetko bolo utopene v teplych odtieňoch zapadu.

trava sa liala ako tekuty zamat, kvety boli ako modlitby -

farebne, ine a prave preto dokonale.

a ja, zas tam.

v hlave blik:

"mamke kyticu…"

lebo to robim v kazdom sne. snazim sa.

ako keby kvetiny mohli nieco zalepit.

snove kvety, co rastu len v mojej nocnej hlave.

zbierala som ich, jemne, akoby boli zo skla.

a vtedy sa objavila.

ona.

v bielych satach, rovnych ako ticho.

vlasmi, co padali az po pas, hnede ako stara zem,

a z nej sálal taky pokoj, az som sa v nom chcela utopit.

volala som.

nič.

nič je jej odpoved.

a aj tak som isla.

lebo nic ma vola najhlasnejsie.

utekala som.

a ona sa stratila tak hladko, ako odchadzaju ludia,

ktori ti nikdy nepatrili.

a potom...

zmizla.

a v tom sa to zlomilo.

nebo sa zrazu zatiahlo, tak prudko, ze som sa nestihla ani nadychnut.

slnko padlo dole ako rozbite vajce a rozlialo sa do ciernoty.

luka ztmavla.

kvety sa zmenili.

neboli to uz kvety.

boli to kriky s ocami.

boleli ma oci, bolelo ma srdce.

zrazu to bolo peklo.

ohnive stebla mi stipali nohy,

zem sa pohybovala podo mnou ako dychajuca koža,

a uprostred toho vsetkeho -

kvet.

obrovsky, s tvarou.

otvaral sa, ako keby sa nadychoval, aby ma zozral.

ten kvet nebol rastlina.

bol hlad.

bol to pocit, ze ma nieco, niekto, niekedy- zozerie zvnutra.

utekala som.

utekala som co mi sily stacili.

kytica sa mi rozpadla v rukach,

kazdy kvet sa zmenil na nieco, co ma nechcelo drzat.

zahodila som ich.

a utekala domov, aj ked ho nemam.

a potom...

ticho.

rano.

ale niekde tam,

v medzipamäti, kde sa ukladajú nedopovedané sny,

ma stale nieco pozoruje..

a ma tvar kvetu. 

klekam v tichu, zviazana ohnom tvojho pohledu.

popol pada do mojich dlani, dusim v sebe prach cest, jez sme spolocne preskumavali.

moje slova hniju v poličkách, nik im nerozumie,

iba ty, co ma rozplietas jednym žmurknutím oka.

kdybys vedel, jak ve mne plane plamen,

ktory sa neda uhasit ani rosou rána.

som ako kamen, vrzený do hlbočiny,

a predsa v sebe nesiem ozvenu tvojho hlasu,

jenž mne drzi, jenz mne láme, jenz mne v prach obracia.