V nedeľu 19. mája sa členovia Paliho družiny vybrali na Vtáčnik v oklieštenej zostave. Spolu siedmi dorazili dopoludnia do obce Kľak, ktorá bola ťažko skúšaná a vypálená po potlačení SNP. Pali s Luckou prišli vlakom do Žarnovice a odtiaľ autobusom, zvyšní piati v Andrejovom aute v rovnakom čase priamo do Kľaku. Zaparkovali blízko turistického rázcestníka.

Na začiatku túry sme prechádzali dedinou mierne dolu, potom už po lúke pozvoľným stúpaním, lebo nás čakalo vyše 700 výškových metrov. Prešli sme popri samote, neďaleko ktorej sa pásla krava s mladým býkom. Obloha bola zatiahnutá a už po pár minútach začala spúšťať prvé kvapky. Orosili nás však len mierne, bola to iba prehánka. Podaktorí si ledva stihli obliecť pršiplášte. Do lesa sme vošli v miestach, kde fungovala kedysi lesná železnica. Dnes sa všetko zváža už iba autami. A bolo to poznať už o kúsok vyššie, ako sú lesné cesty rozrýpané ťažkými autami a mechanizmami pri manipulácii s popílenými stromami.

Za krátky čas sme tak zelenú značku museli vymeniť za hľadanie obchádzkových trás. A často sa predierať húštinami či nízkymi stromami, lebo po rozbahnenej ceste sa ísť naozaj nedalo. Do toho opäť kvapky dažďa, ale zase len prehánka. Po ceste hore ich bolo ešte niekoľko. Až sme sa smiali, aké boli krátke, väčšinou trvali pol minútu až minútu. Kde sa dalo, snažili sme sa ísť aspoň krajom cesty, aby sme si nemuseli veľa nadchádzať. Miestami sme si prechod cez cestu uľahčili poukladaním vetvičiek z napílených stromov, aby sme nemali celé nohy od blata. Tiež sme museli prechádzať krajom šmykľavého svahu, ktorý sme nazvali ferrata. Pridŕžali sme sa iba koreňov stromov. Potom sme pre zmenu opäť hľadali správnu cestu a pochopili sme, že musíme ísť cez rúbanisko. Nad ním už pokračoval lesný chodník a bol našťastie schodnejší.

Blížili sme sa k miestu Ivanov salaš a tešili sa, že čo si dáme. No namiesto žinčice či májovej bryndze nás čakalo sklamanie. Žiadneho Ivana ani salaš sme nevideli. Bolo to iba chránené územie v rámci lesa. Kúsok ďalej sme pokračovali po asfaltovej ceste až k Partizánskej chate. Tam sme si všimli informačnú tabuľu, že vedľa bol vysadený partizánsky les na počesť bojovníkov. Mal tvar päťcípej hviezdy, no túto skutočnosť sme si na mieste nevedeli overiť. Nemali sme so sebou totiž žiadne lietajúce zariadenie. Avšak satelitná snímka na tabuli dávala za pravdu - ešte aj v dnešnej dobe sa pri troche predstavivosti dajú z výšky pozorovať hviezdne obrysy tohto lesa.

Pri Partizánskej chate sme si urobili malú prestávku a pár spoločných fotiek. Väčšinu z nich dokonca stihol aj Andrej, ktorý odbiehal od samospúšte. Potom nasledoval posledný, už menej strmý úsek prevažne listnatým lesom. Mne sa osobne najviac páčil. Kúsok pred vrcholom sme si pozreli meteorologické zariadenie. Na samotnom Vtáčniku je už stromov málo, no ani to nám nepomohlo k lepšiemu výhľadu. Bolo stále zamračené a z okolitých lesov sa vyparovala voda po daždi. Aj tak sme však urobili niekoľko fotografií a najdeli sa. V závetrí medzi menšími ihličnanmi je tu spravený malý stolík, pri ktorom sa dá "na stojáka" najesť. A hoci sme nemali slepačí vývar a rezne, aj tak to bol dobrý nedeľný obed. Viacerí sa podelili s množstvom zeleniny, kabanosmi či sladkými dobrotami.

Potom nás čakala už iba cesta dolu po rovnakej trase. Už nepršalo a ukázalo sa aj slnko. Teraz sme aspoň vedeli, kadiaľ obchádzať bahnité úseky. A tiež sme pozdravili kravu s býčkom. Najprv sme sa nevedeli zhodnúť, ktoré je krava a ktoré býk, no keď sme sa pozreli na správne miesta, bolo to jasné. A rohy to nie sú. Za rohom však bola krčma, do ktorej sme po túre zakotvili. Pivo či kofola boli zaslúženou odmenou. A popri nich sme si ešte zahrali človeče nehnevaj sa. Niektorým dievčatám sa milosrdenstvo pri tejto hre nakoniec vypomstilo. Tu netreba mať súcit. Ale všetci hráči to vzali športovo a nehnevali sa. A načo aj, veď piaty cieľ bol úspešne za nami.

P.K.