Áno, tých "stredov" Európy sa uvádza niekoľko, pričom každý z nich používa iný spôsob merania, resp. vymedzenie oblasti, ktorú za Európu považuje. Ten slovenský leží blízko obce Kremnické Bane. Tam sme sa v sobotu 22. júna stretli, spolu 17 ľudí na štyroch autách. Dve z Bratislavy, jedno zo Žiliny a jedno z Martina. Na jedno z áut sa čakalo trochu dlhšie, no nemožno sa na nikoho hnevať, pretože ho šoféroval sám oslávenec Peťo. Po malej obhliadke miesta a povinných foto záberoch sme sa zišli do kruhu a prekvapili jubilanta pokusom o živió a malou tortou. Všetci sme mali malý zážitok, keď sa ju pustil krájať a snažil sa tváriť, že vôbec nie je pod stresom. Potom sme znova nasadli do áut a presunuli sa na parkovisko do neďalekých Krahúľ.

Už v týždni sme vedeli, že predpoveď počasia nie je na sobotu ideálna. Stále sme verili, že sa to vylepší a keď tak, budú občasné prehánky. Deň predtým vydal hydrometeorologický ústav dokonca výstrahu pred búrkami. To sme však tiež považovali za príliš všeobecné varovanie a s plánovanou túrou sme nemienili robiť žiadne zmeny. Po príjazde na parkovisko sme sa už začali obliekať a chystali vyraziť, keď v tom prišiel silný dážď. Rýchlo sme nasadli naspäť do áut a čakali. Podľa radarov to mala byť len niekoľkominútová prehánka a povedali sme si, že do pol hodiny počkáme. A naozaj, po asi pätnástich minútach dážď ustal. Stále to však hore viselo za nohu.

Vyrazili sme. Každý si vzal pršiplášť, ak by nás to ešte náhodou cestou chytilo. Veď na Skalku to nie je až tak ďaleko. Vyšli sme ponad dedinu a potom dlhou lúkou sme postupne stúpali až k lesu. Išlo sa celkom dobre a vyzeralo to, že pršiplášte už možno ani nebudeme potrebovať. Rozprávali sme sa o tých bežných veciach ako vždy, že ako sa máme, čo máme nové a zoznamovali sa s tými, ktorí boli s nami po prvýkrát. Boli sme už asi pol kilometra v lese a rozťahaní po skupinkách, keď opäť začalo popŕchať. Dážď silnel, tak sme si dali pršiplášte. Dážď silnel ešte viac a začalo hrmieť. Začal totálny lejak a my sme zastali uprostred lesa pod vysokým stromom a poskladali sa bližšie k sebe. Strmým blatistým chodníkom sa rinuli potoky. Je zbytočné komentovať, aké bolo moje rozhodnutie obuť si síce pohodlné, no prederavené topánky.

V lese to dunelo. V tej sprche sme si začínali uvedomovať nové skutočnosti. Napríklad, že slovo nepremokavý je relatívny pojem. A áno, platí to aj pre pršiplášť. Že vziať si náhradné tričko na túru nemusí byť také zbytočné. Tresk! Ten blesk neudrel ďaleko od nás. Hlavne, že dvaja chalani z našej partie s dáždnikmi pod vysokým smrekom nestrácali z tváre úsmev. Naproti tomu niektorým dievčatám bolo vody málo, tak si jej trochu odkvapkali aj zo slzných žliaz. Viem si predstaviť, aké nadšenie dotyčné prežívajú, keď si čítajú tento článok a spomienkami sa vracajú do daných momentov. Vari najvýstižnejšie by to zhrnula Maťka: "To bol najhorší deň môjho života! Nikdy som neprežívala strach ako dnes, nikdy som nebola taká mokrá. Desať krát nikdy viac!" Však uvidíme, koľko jej to vydrží.

Po asi štvrť hodine dážď mierne ustal, ale stále bol výdatný, aby sme si rozumeli. Vtedy sa vrátila ku nám skupinka, ktorá bola trochu vyššie a dohadovali sme sa, čo ďalej. Či pokračovať alebo vrátiť sa na parkovisko. Časovo sa to javilo zhruba narovnako. Nakoniec sme sa siedmi statoční rozhodli, že pôjdeme až hore. Zvyšní desiati statoční (a asi aj rozumnejší) sa rozhodli vrátiť. Plán bol taký, že keď budú na parkovisku, zoberú tri autá a vyjdú s nimi ku nám hore na Skalku. Vedie tam totiž naokolo cesta. Stále sa však blýskalo a ani ísť dole nebola výhra.

To, čo sa dialo cestou dolu, neviem autenticky zachytiť, iba z rozprávania. Zrejme to ale nebolo med lízať a atmosféra sa dala vyjadriť slovami klasika Paliho H.: "Nikdy nevieme, koľkí sa vrátime naspäť." Alebo podobné povzbudenie: "Čo tam tie blesky. Neviete, kedy si vás Pánboh povolá, tak poďte ďalej!" My ostatní siedmi sme išli ďalej a zároveň stále vyššie, dá sa povedať okrajom lesného prierezu. Samozrejme, že práve cez búrku náš chodník viedol popod elektrické vedenie. Musím povedať, že keď sme sa blížili na vrchol kopca, ani mne nebolo všetko jedno. Hromy trieskali a blýskalo sa na kúsok od nás. Tepová frekvencia stúpala a v hrdle som mal sucho. Ešteže Katka má tie úžasné zázvorové cukríky a v altánku sme si mohli nejaké dať spolu s inými dobrotami. Tam sme prečkali asi dvadsať minút a cítili sa v relatívnom bezpečí, keď to šľahalo všade naokolo. Odtiaľ to bolo na Skalku už našťastie iba kúsok.

Uľavilo sa nám, keď sme pred sebou zbadali menšie i väčšie chatky. Niektoré sa tvárili aj ako pohostinstvá. Optimizmus nás prešiel, keď sme zistili, že sú zatvorené. Našťastie aspoň jedna bola otvorená, tak sme do nej hneď vošli. Odloženie pršiplášťov na vešiaky bol prejav nášho vydýchnutia si. Potešilo nás, že hneď vedľa vstupnej haly je jedáleň. Opýtali sme sa, či sa tam dá ísť a či tam niečo majú. Teplá polievka padla naozaj vhod. Obsadili sme jeden stôl a boli radi, že sme radi. Kto nebol mokrý od hlavy až po päty, akoby s nami ani nebol. Podaktorí sme mali aj nejaké to náhradné tričko či mikinu, no pokiaľ neboli v ruksaku zabalené v igelite, ako keby sme ich ani nemali. Bolo nám mokro a trochu aj zima, no boli sme v bezpečí.

Stále nás však bolo len sedem a mysleli sme na zvyšných desiatich, ktorí šli dole. Mobilný signál tu ideálny nebol. Až po dlhšej dobe prišlo päťmiestne auto so sedemčlennou posádkou. Ostávali už iba traja, ktorí sa ku chate dostali až po hodnej chvíli. Cestou dolu museli prechádzať tiež cez spomínanú lúku, no išli trochu pozadu a keď prišli na okraj lúky, neodvážili sa cez ňu prejsť, pretože elektrostatické výboje tancovali všade navôkol. A keďže naši boli na tento tanec príliš hanbliví, radšej sa prikrčili ku stromu a prečkali najintenzívnejšiu pasáž. A tá vraj trvala vyše hodiny. Až potom sa odhodlali zísť na parkovisko.

Keď sme už boli všetci na chate, urobili sme si spoločnú foto pred jej vchodom, keď ísť ďalej v rámci areálu Skalka nemalo v takom počasí význam. Aj cestou dole sme z áut videli, ako voda zosunula na cestu kamene a hlinu. Išli sme rovno do Kremnice a zaparkovali v centre. Videli sme miestny potok s nevídanou dravosťou a prietokom, až museli hasiči odčerpávať vodu z okolitých pivníc. A na pešej zóne sme si všimli naplaveniny, ktoré tu zanechala búrka, keď sa voda okolo poludnia valila dolu mestom. Nebolo nič lepšie, ako nájsť zázračného Modrého kocúra, ktorý nás vytrhol z týchto premáčaných myšlienok a vôňou pizze vniesol do gurmánskeho sveta. Vari aj pol druha hodiny sme posedeli v tejto reštaurácii a potom si spravili ešte prechádzku v tomto peknom historickom meste. To sa už aj slniečko na nás usmievalo.

P.K.