Na Rakytov

Prevažná časť textu vznikla medzi 23⁰⁰ a 1⁰⁰ hod. Vtedy sa mi asi najlepšie píše :)

Zážitky pekné veru dneska

strávené máme s priateľmi,

že žiť a mať rád oplatí sa,

v tejto viere ťa posilním.

Lúče ranného slnka tiahnu sa Teplou dolinou,

spev malých vtáčkov zneje podhorskou, lesnou dedinou.

Potôčik malý, čistý, stáča sa v lesnej tôni,

na brehu rastlín listy tešia sa jarnej vôni.

Družina rúčich diev i statných juncov

prijechá v autách štvorkolých,

kde cesta dosahuje svojich koncov,

budú sa kochať okolím.

S úsmevom, bez rúšok, všetci sa pekne vítajú,

na tvárch radosť skvie sa, z očí ju všetci čítajú.

Modlitbou počnúc zaraz sa všetci zoznámia,

opojným čarom lesa rýchle sa zase omámia.

Kráčajúc spolu diskutujú, zdieľajú svoje zážitky.

Dnes veru niet čo obávať sa, že zmoknú v horách do nitky.

Papierik v svojej ruke žmoliac kráčajú cestou hodinku,

len slová treba dokopy dať, snáď nájdu svoju skupinku.

Výhľady krásne, že človek žasne, razom sa z kopca otvoria.

Len suché drevá sťatých stromov fotografiu spotvoria.

A naraz zlodej kýsi ukradol cesnak mackovi,

šibalský úsmev hrá mu v líci, rýchlože si ho osvojil.

Že zóna ochranná tu rozkladá sa, rázne mu ktosi pošušká,

on tvári sa že nepočuje, veď bude dobrý k haluškám.

A všade vôkol stromy pevné vinú sa k nebám fatranským,

vrcholmi zdravia mládež našu, mávajú srdciam slovenským.

Pod Rakytovom učupená, čo jej dal meno krásny strom,

hľaď duša draho vykúpená, útulňa Limba, je tvoj dom.

Môžeš sa napiť i dodať jedlo žalúdku,

keď zrazu zvnútra začne tlačiť, nezabudni tu na búdku.

Hostina môže začať, klobásky dráždia na stole,

povetrím iba povznáša sa, ticho hôr ako v kostole.

A pozri, kto to prišiel, s fúzikmi potvorka neveľká,

Garfield ju ktosi nazval – toť, oranžová priateľka.

Mazlí sa rada, nechá sa hladkať a zavše pýta krmivo,

no naša milá, čo ti dáme – reďkev, kokos či pivo?

A kúsok od nás v jazierku sa pod kameň žabky schovajú,

nadšenci s veľkým objektívom ich tam len ťažko hľadajú.

Je tu tak krásne, že človeku sa odtiaľto nechce odchádzať,

príroda skrátka umožňuje myšlienkam iným prichádzať.

Na vrchole zočíme Kľak, Choč i voľakú Maguru,

tu všetci rýchlo pochopíme, prečo sa chodí na túru.

Snehové konce Tatier, pôvab Ploskej i majestátnosť Rozsutca,

tu celý poklad v dlani vidíš, keď vyštveráš sa do kopca.

Cesta nadol jednak krásna, stúpať nám už netreba.

Hodina sa zdá byť krásna, ostraha však potrebná.

Že parkovať neslobodno v treťom stupni ochrany,

tlačivom na vypísanie policajt nás odmení.

Trávy že vraj nie sú rady kolesami stlačené,

fotky našich áut už budú v databáze zvečnené.

P.K.