O dobrých a zlých sochách.




Zoznam podstránok


Umenie ako politická zbraň.


V diskusii ku komentáru pána Jaška na Azete (07.11.2013) som otvoril nasledovnú tému:
 Prečo sa masovému vrahovi Napoleonovi stavajú sochy a busta Hortyho ,Tisa, Ďurčanského či Lenina poburuje? Čím si Napoleon zaslúžil právo byť obdivovaným vrahom?
Ale odpovede tam som sa nedočkal. Nájdete spôsob, ako tento problém vysvetliť?

Je dôvodom hrdosti Francúzov na Napoleona ich patriotizmus.? Je to ten dôvod, pre ktorý prehliadajú zločiny tohoto vojvodcu? A je vôbec ospravedlniteľné prehliadanie vojnových zločinov patriotizmom?

Kým patriotizmus v slovanských krajinách je považovaný a stotožňovaný (pohľadom liberálnych politológov a aktivistov z rôznych inštitútov) s fašizmom a nacionálnym extrémizmom, tak ľavicovo orientovaní ľudia sa netaja zbožňovaním diktátorov z ľavice. A nikoho to nepoburuje. Hľadám teda nejaká pravidlo, ktoré by sa dalo použiť na identifikáciu tohoto javu. Kým Hollande tetrálne odmietol vystúpiť s prejavom v Louvri, lebo sa za ním nachádzal veľkorozmerný obraz s náboženskou tematikou a jeho požiadavke o jeho odstránenie pre rozmery umeleckého diela nebolo možné vyhovieť, tak ten istý politik na návšteve aj na SK sypal zo seba výroky Napoleona. Iste, Napoleon je významná postava Francúzska. No JK je významno postavou kresťanstva. Prečo sa nalieha na odstraňovanie akejkoľvek zmienky o JK z verejnosti (ako významnej osoby jednej časti populácie) a súčasne iná skupina si môže beztrestne prejavovať svoje názory aj stotožňovať sa so svojimi idolmi.
Nie je to diskriminačné? Podľa mňa jednoznačne.

Na Diskusnom fóre prebiehala paralelná diskusia, kde som ako príklad uviedol sochu Tisa a tiež spomenul bustu Hortyho a iných, ktorých pripomenutie sa považuje v dnešnej postsocialistickej a neosocialistej spoločnosti zároveň za čosi neprijateľné.

Víťaz píše dejiny.
Poznáte tú frázu.

Víťazi cielene pošpinili históriu Slovenského štátu, lebo komunistom nepasovala do ich konceptu. Vrah Napoleon je spájaný s osvietenstvom a Francúzskou revolúciou - to sú tradície ľavičiarstva. Štefánik sa rovnako nehodí do ľavicového krámku a podobne ani Mária Terézia. Socialisti vytvorili spoločenský tlak, ktorým svojich oponentov démonizujú a svoje ideály glorifikujú. Tu niekde je kľúč k pochopeniu zatracovania sôch jednych a odhaľovania sôch iným. Nie je to však o demokracii, ale o diktáte tých vplyvných voči ostatným.
Onoho času na Námestí kvetín v Ríme odhalili liberáli a socialisti sochu Brunovi - napriek nesúhlasu obyvateľov okolitých domov. Z Bruna vyfabrikovali osobnosť s vyumelkovaním životopisom. Ide o cielenú demagógiu namierenú proti odporcom diktatúry. Na hlavu postavená ideológia homosexualizmu a genderizmu je dôkazom, kam to európski ateisti dobačovali.

Z osvietenstva sa stalo ľavicové náboženstvo bez boha, ktoré dovoľuje prehliadať gigantické urpenie nevinných počas napoleónskych vojen. Napoleon má teda sochy. Lebo Francúzi sú patrioti. Nemci stavajú pamätníky osádkam nacistických ponoriek. Lebo sú patrioti. Japonský premiér navštevuje pamätník japonským vojakov z druhej svetovej vojny, ktorý sa dopúšťali vojnových zločinov. Japonci môžu, Nemci môžu, Francúzi môžu. Slováci nesmú?

No gýčová socha dreveného Attilu v Číčove vraj pripomína veľkého bojovníka za myšlienku jednotnej EU (nie, to nie je žart ani omyl!) a mierotvorcu, ktorého na odhalení privítal Csaky slovami "Vitaj doma, Attila!"
Mnohých poburuje ukrižovaný Kristus, no busty rímskeho cisára menom Tiberius, za ktorého bola spáchaná táto vražda nevinného, neprekáža. Ako to, že jedni vrahovia sú velebení a iní, či priamo ich obete, zatracovaní?

Ako z toho?

Sú zaiste verejne exponované miesta, kde štát má právo a snáď aj povinnosť regulovať vzhľad týchto plôch a priestorov. Napríklad plochy pred úradmi štátnej správy, vládnymi budovami či významnými historickými a pietnymi miestami. Tu zaiste je oprávnené očakávanie, že spoločnosť, ktorá poverí cez slobodné voľby vládu právami rozhodovacími, bude sa dožadovať zdôvodnení odhaľovania sôch. Štát by teda na týchto miestach nemal umiestňovať sochy kontroverzným osobnostiam. Osobnosti, ktorým sú na týchto exponovaných miestach odhaľované plastiky, sú súčasne aj stelesnením ideí a hodnôt, ku ktorým sa hlási vládna politika. Teda sochy prinášajú politické posolstvo.

No ale terajší problém je s pamätnými tabuľami. Môžu tieto pripomínať kontroverzné osobnosti na miestach, kde pôsobili? Ja osobne sa domnievam, že pamätné tabule sú verejne dostupnými historickými upútavkami a mali by byť tolerované. Pamätné tabule na rodných domoch, ktoré sú osadené za peniaze zo súkromných zbierok, by nemali prekážať ani v prípade osobností kontroverzných. Sochy tohoto druhu a aj pamätné tabule by nás mali učiť tolerancii. To, čo sa deje na Slovensku, je ideologická štvanica a špinenie názorov tých druhých.
Keď onoho Ponovembrového času bolo v eufórii odstrelené monumentálne súsošie Klementa Gottwalda v Bratislave na terajšom Námestí slobody, pobúrene som protestoval. Nie preto, že by som bol stúpenec komunistickej totality, ale preto, že ničenie sôch je kultúrnym barbarstvom. Som proti ničeniu umenia z ideologických dôvodov. Rovnako si viem predstaviť aj zachovanie historických tabúľ na bratislavskom Hlavnom námestí - Masarykovo, Námsetie 4.apríla, ale aj Hitlerovo, či Rink alebo Forum, teda Markt. Nacizmus či komunizmus je neoddeliteľnou súčasťou dejín a ničením historických artefaktov sa dejiny nezmenia. Tieto snahy svedčia o našej netolerancii a neschopnosti urobiť sebareflekcie. Poučiť sa z dejinných omylov.
Tí, čo dnes kričia nad pamätnými tabuľami kolaborantov Hitlera, tí istí stavali sochy boľševických pohlavárov a zaleninizievali či zastalinizievali sídliská od Bratislavy až po Košice. A tí istí búrali sochy Štefánika a hádzali do Dunaja.
Namiesto hysterického povyku zo stavania či ničenia krížov a nenávistných ideologických ťažení sa tak aj kontroverzné sochy môžu stať pripomenutím dejinných zlyhaní a to dôležité - ponaučení pre budúcnosť.
Eduard Chmelár si pri proteste proti soche Ďurčanského posťažoval, že na Slovensku nie sú pamätníky Golianovi či socha Viesta. No prehliada, že tieto pamätné tabule sú budované zo zbierok súkromných osôb, nie štátu a dani. Prečo už štvrťstoročie od udalostí z novembra 1989 pán Chmelár nezaplatil odhalenie sochy Golianovi, však neprezradil. A tak títo samozvaní historici, liberáli a sekulárni humanistíci si s obľubou osvojili používanie zaklínadla neofašista, neofašizmus. Zločiny partizánov na civilnom obyvateľstve zo Sklabini či Skleného si zaslúžia zaiste tiež pamätnú tabuľu. Ktovie aký hysterický záchvat by potom dostali dnešní neokomunisti zabalení do dresu sekulárneho humanizmu.

Pamätné tabule si teda nezamieňajme s podporou totalitnej ideológii. Kým úradné budovy a ich okolie sú považované za exponované miesta a odhalené sochy čo-to prezrádzajú o politickom smerovaní krajiny, steny súkromných stavieb môžu byť miestom umiestnenia pamätnej aj kontroverznej osoby. O umiestnení sôch na námestiach obcí by mali výlučne rozhodovať obyvatelia a nie ľavicoví občiansky aktivisti typu pána Chmelára. Učme sa tolerancii k druhým názorom.
Zákazy sôch sú obdobou držhubných zákonov typu "zákaz popierania holokaustu", "zákaz  popierania arménskej genocídy", "zákaz rúhania". Tieto zákony len vytvárajú živnú pôdu pre spoločenskú paranoju. Viac ako zákaz pomôže slušná argumentácia. A viac ako držhubný zákon pomôže súdne vymáhanie nemajetkovej ujmy za šírenie preukázaného klamstva. Treba však prízvukovať, že názor, s ktorým nesúhlasím, nemusí byť úmyselné klamstvo.


Posuňme tento problém ešte o kúsok ďalej. Môžu si príbuzní Tisa, Hitlera, Lenina či Stalina zavesiť obrázky svojich blízkych bez strachu z obvinenia z podpory totalitnej ideológie? 
Skúsenosti, ktoré prináša liberálna spoločnosť, však nie sú nijako demokratické. Sú hrubým zásahom do práva na súkromie. V Rakúsku odstránili hrob rodičov Adolfa Hitllera a pozostatky iného mŕtveho nacistu , Priebkeho, nikto nechce pochovať v žiadnom štáte. Až do takýchto absurdností dokráčal ľavicový ideologický extrémizmus. Ako dokážu zdôvodniť ateisti ideologický odpor a rovnako ideologickú vinu atomov tiel ich ideologických protivníkov, je neznáme. Ateisti, ktorí neveria v metafyziku, sa správajú ako najhorší náboženskí sektári.

Politickí kariéristi urobili medvediu službu tým, že našli v sochách politický nástroj. Zabúdajú, že umenie je forma prejavu, vyjadrenia názoru. Ničenie umeleckých diel je porušením práva na prejavenie názoru. A to by mali mať na pamäti predovšetkým politici. Najmä tí ľavicoví, s ktorými máme zlých skúseností habadej. Nesúhlas sa dá vyjadriť aj inak ako násilím. Čo tak skúsiť dialóg, súdruhovia?


P.S.
Autor nie je neonacista.

Comments