Weisenbacheroviny








IĽP verzus ISIL
10. január 2015

Jednoduchá hádanka pre čitateľov.



Súčasný liberalizmus a Islamský štát spája desivá vlastnosť – nenávisť k normálnemu svetu. Onoho času sa riaditeľ Inštitútu ľudských práv Peter Weisenbacher hrdil na svojom fcb-profile s fotomontážou s odrezanými hlavami.

Nuž na porovnanie absurdnosti takého konania u človeka pasujúceho sa na obrancu ľudských práv pripájam rovnako desivú fotografiu.

Hádanka pre vás: Nájdete 10 rozdieľností?









Reakcia pána Bránika na osočujúcu štvavú kampaň Petra Weisenbachera z IĽP.





Na jetotak.sk som ešte nikdy nepublikoval a je mi ľúto, že prvýkrát píšem práve toto. Nevybral som si to ja, musím však reagovať na článok, ktorý bol zverejnený práve na tomto portáli. Viem, že u väčšiny jeho priaznivcov nie som vôbec obľúbený a vôbec im to nezazlievam, často píšem o témach inak a mám na ne iné názory. Chcem vás však predsa poprosiť o experiment: skúste na chvíľu zabudnúť, kto píše tento článok a že ho nemáte radi a sústreďte sa prosím iba na fakty. Teraz je úplne jedno, či ste za referendum, alebo proti, či ste liberál, alebo katolík. Na pochopenie mechanizmu primitívnej lži vám nič z toho netreba. Postačí obyčajný sedliacky rozum.


Verzia pána Weisenbachera: „V blogu je totiž pri mojom mene výrok „kresťania sa klaňajú... (zvyšok výroku neuvádzam nakoľko ho považujem za urážlivý).“

Skutočnosť: Weisenbacher klame. V spomínanej diskusii militantne zastával názory nepriateľské k veriacim a na výhrady diskutérov, ktoré mu to vyčítali vyslovil o.i. názor, že „hanobenie boha nie je zhodné s hanobením vyznania.“ Takto argumentoval v prospech autora nenávistného výroku, nie proti nemu. Ďalší z účastníkov diskusie, komentátor HN Dag Daniš uviedol, že hanobenie rasy a vyznania je trestné a definuje sa ako zločin z nenávisti. Vyslovil názor, že treba tolerovať náboženské zvyky, hoci by aj boli „čudesné“. Weisenbacher na to zareagoval: „Nie, blbé pravidlá netreba rešpektovať.“ Že považuje tento výrok za urážlivý ani len nenaznačil a vôbec proti nemu neprotestoval, naopak, názorovo si bol s autorom výroku najbližšie a vzájomne sa dopĺňali.

Verzia pána Weisenbachera: „Autorom (výroku) je Peter Tkačenko, ktorého vôbec nepoznám a jeho príspevky som (aj z toho dôvodu) (výroku, pozn. Bránik) postupne prestal čítať.“

Skutočnosť: Weisenbacher klame. Inkriminovaný výrok odznel 8 januára o štvrť na jedenásť večer a rozprúdil diskusiu, ktorej bol Weisenbacher aktívnym účastníkom aj na tému náboženstva, pričom proti dvom zjavne hanobiacim výrokom vôbec neprotestoval. Posledný príspevok potom do diskusie vložil až 10 januára a podľa jeho obsahu ju čítať neprestal. Prispieval do nej teda aj oveľa neskôr potom, ako diskusiu opustil autor výroku, komentátor HN Tkačenko. Screenshot pôvodnej verzie môžem v prípade pochybností zverejniť.

Verzia pána Weisenbachera: „Ak je pán Bránik z toho výroku taký pohoršený, prečo nezasiahol sám, keď ho čítal? Prečo nič nenamietal priamo na mieste? Práve naopak, šíri tento urážlivý výrok v blogu, kde si ho môže prečítať mnohonásobne viac ľudí ako na súkromnom profile. Nie je to pokrytecké?“

Skutočnosť: Weisenbacher vám opäť klame. V priamej reakcii na výrok o mŕtvom židovskom pankhartovi som samozrejme krátko po prečítaní, 8 januára o 22.56 pobúrene reagoval - „Dag, viete si predstavit, aky humbug by nastal, keby zvolili podobny slovnik aliancnici? az je cloveku uzko, ked sleduje, ako sa zurivo a agresivne dokaze presadzovat tolerancia. Mrtvy zidovsky pankhart. Nie, toto nie je slovnik charlieho hebda. Toto je ciste hebedo.“ Nebol to pritom jediný môj príspevok na túto tému. Sú tam doteraz, môžete sa presvedčiť.

Weisenbacherova verzia: „Začnime však od začiatku, (Bránik) pred nejakou dobou napísal blog v ktorom tvrdil, že Dúhový PRIDE je financovaný z „dotácií“. Keď som mu v súkromnej diskusii (myslím, že je lepšie najprv sa veci snažiť slušne vyriešiť, až potom tým zasmraďovať verejný priestor) vysvetlil, že to tak nie je a PRIDE bol financovaný výlučne zo súkromných zdrojov, namiesto uznania si chyby prišiel s fantastickou výhovorkou, že pod dotáciami myslel peniaze od sponzorov. Čo vám napadne, keď počujete slovo dotácia, súkromné čí štátne peniaze?“

Skutočnosť: Weisenbacher klame a zavádza svojich čitateľov. Pokiaľ samozrejme nepovažuje za slušné riešenie veci toto: „je tvoje právo mať kohokoľvek medzi friendami aj dementa a podvodníka ako Bránik, ja mám zasa právo sa s ním nebabiť a ani nebudem, ani na dobrý deň mu neodpoviem... Proste smrdí a zasmraďuje... A SME dá "vip" na blogu takémuto podvodníkovi. Ako vravím, podvodník a hochštapler, pristihnutý pri klamstve, smutný pohľad... Tento pánko patrí na tvoj zoznam choromyselných webov a nie na zdieľanie... Tento človek sa správa ako neuveriteľný chrapúň, verejne šíri klamstvá... je to debil. Idiot.“ Podobne ladených vyjadrení na moju adresu sú k dispozícii pre pochybovačov desiatky. Nejde však o moje osobné pocity, kvôli tým by som vám nepísal. Weisenbacher však jednoducho zavádza svojich čitateľov, pretože náš spor sa týkal úplne iného tvrdenia. V onej diskusii totiž Weisenbacher nehorázne klamal: „Toto je posledná vec, ktorú som čítal a je to krásna ukážka hochštaplerstva a podvodu, pánko m.i. tvrdí, že Pride bol platený zo štátneho rozpočtu.“ Nikdy a už vôbec nie v tom blogu som nič také netvrdil, slovo štát sa tam dokonca ani nenachádza, zato však slovo darca a donor opakovane. Skúste si ho, ak mi neveríte, prečítať. Viem, že s jeho nosnou myšlienkou asi nebudete súhlasiť, no o to tu teraz nejde. Predmetom sporu je Weisenbacherov výmysel, že v blogu tvrdím, že bol Pride platený zo štátneho rozpočtu. Netvrdím, blog riešil úplne inú problematiku.

Verzia pána Weisenbachera: „Odvtedy vždy, keď ma našiel v nejakej diskusii, začal sa správať arogantne a agresívne. Čosi podobné sa stalo vo štvrtok neskoro v noci, keď som na súkromnom profile môjho známeho, novinára Michala Lehutu diskutoval o náboženskom fanatizme na Slovensku. Postupne sa pridávali ďalší a pribúdali desiatky komentárov, no s množstvom príspevkov žiaľ klesala kvalita a tak som diskusiu opustil.“

Skutočnosť: Weisenbacher klame a zavádza svojich čitateľov. Prvýkrát som s ním na túto tému komunikoval až v reakcii na jeho vyhlásenia v diskusii plné skutočne brutálnych urážok a vulgarizmov na moju adresu. Robil tak opakovane v rôznych debatách. Žiadne, čo i len vzdialene podobné urážky odomňa nikde nenájdete. Že diskusiu v súvislosti s klesajúcou kvalitou príspevkov opustil je lož preukázaná v inej časti, sám mal na klesajúcej kvalite leví podiel. V skutočnosti je v nej jedným z posledných prispievateľov.

Verzia pána Weisenbachera: „Ďalším výmyslom a krivým obvinením je teda tvrdenie pána Bránika v diskusii pod jeho blogom, že som "nezniesol kritiku" a žiadal SME, aby vymazalo jeho blog. Žiadal som SME, aby adekvátne zareagovali na zverejnenie súkromnej komunikácie (vysvetlenie zástupcu šéfredaktora T. Prokopčáka).“

Skutočnosť: Administrátor blog.sme.sk stiahol môj článok nielen z titulky, ale nebolo možné ho nájsť ani na mojom blogu. Jednoducho pre verejnosť neexistoval. Skontroloval som si správy a našiel odkaz od administrátora: „Dobrý deň, kontaktoval nás pán Weisenbacher, ktorého spomínate vo svojom poslednom článku:branik.blog.sme.sk/c/372404/kulturna-revolucia-poziera-svoje-adoptovane-deti.html Sťažuje sa, že ste použili časti zo súkromnej korešpondencie.“ Po niekoľko hodín trvajúcom preverovaní však skončila celá Petrom vymyslená „kauza“ konštatovaním administrátora: „Dobrý deň, na základe Vašej odpovede nevidíme žiadny dôvod, aby bol článok vypnutý, preto sme ho vrátili medzi aktívne. Ospravedlňujeme sa za dočasné vypnutie článku.“ Ako bude preukázané ešte na inom mieste, Weisenbacher administrátorom klamal, žiadnu súkromnú korešpondenciu som nepoužil. Keď tvrdí, že nežiadal vymazanie blogu, ale akúsi bližšie nešpecifikovanú „adekvátnu reakciu,“ zavádza svojich vlastných priaznivcov znovu: jediná možná reakcia by totiž bola práve zmazanie blogu pre porušenie kódexu. Jeho militantnú snahu o zmazanie pritom dokazuje jeho vlastné vyjadrenie v diskusii z 9 januára o 23.02 hodine: „Nezaujima ma vas nazor na nic, zmazte ten clanok, lebo nemate pravo moje slova zverejnovat, alebo sa obratim na redakciu ako zastupcu majitela webu.“ Dnes vlastné slová úplne popiera a klame vám do očí spoliehajúc sa na to, že si ich nemáte ako prečítať. Toto je už doslova odporné.

Verzia pána Weisenbachera: „Odsudzujem akékoľvek urážlivé výroky, či sa týkajú kresťanov alebo kohokoľvek iného, pretože si vážim ľudskú dôstojnosť a viem, že k pochopeniu ani medzi náboženstvami, ani medzi menšinami a väčšinou nepovedú. Rovnako však odsudzujem ohováranie, manipulácie, pokrytectvo, lži a ich šírenie, tie nás okrem strateného času písaním takýchto textov nikam neposunú.“

Skutočnosť: Pred časom som sa začal venovať pozorovaniu a analýze vyjadrení pána Weisenbachera programovo a nechal som ku nim tiež vypracovať právnu analýzu, z ktorej vyplýva, že sa niekoľko desiatok krát v priebehu posledného pol roka ocitol za hranicou porušenia dvoch zákonov a v prípade, že by sa ocitli v rukách vyšetrovateľa, stíhanie by ho neminulo. Ak by som ich zverejnil teraz, spôsobil by som p. Weisenbacherovi problémy takých rozmerov, ktoré mu spôsobiť celkom iste nechcem. Ak sa však pokúsi toto moje tvrdenie poprieť, zverejním dôkazy tak, ako vo všetkých ostatných prípadoch zdanlivo nepodstatných lží v jeho blogu. Je to na ňom. Aj ľudia, ktorí s ním zdieľajú mnohé spoločné presvedčenia a hodnoty sa začínajú konečne aj verejne vyjadrovať v tom zmysle, že ich predstavu ľudských práv Weisenbacher celkom iste nezastupuje a za jeho agresívne útoky ho odsudzujú. Nájsť odvahu prihlásiť sa ku kritike názorovo blízkych osôb môžu len sami. Už je však najvyšší čas, pretože Weisenbacher ženie k referendu také množstvo ľudí, že mu Chromík môže len ticho závidieť.

Verzia pána Weisenbachera: „Poznámka: diskusiu medzičasom vyhlásil majiteľ profilu M. Lehuta za verejnú a z toho dôvodu môžem účastníkov menovať a obsah zverejňovať a komentovať.“

Skutočnosť: Diskusia na profile redaktora Trendu Lehutu bola od začiatku určená stovkám čitateľov a ostala takou dodnes, jej status pán Lehuta nikdy nezmenil. Keď Weisenbacher dosiahol klamstvom o zneužití súkromnej korešpondencie niekoľkohodinovú nedostupnosť môjho článku, obrátil som sa na Lehutu s otázkou, či je tá diskusia skutočne súkromnou korešpondenciou a či som niečo prehliadol. Odpovedal, že nie a nikdy ňou nebola. Dodal tiež, že ani jeho zamestnávateľ by výroky na facebooku podobné Weisenbacherovým určite netoleroval a už určite nie pred skupinou viac, ako 500 osôb.

Som ľuďmi okolo Weisenbachera a ním samým obviňovaný dlhodobo zo snahy poškodiť ľudské práva a rozoštvávať vášne. Čo vám však Peter Weisenbacher v blogu nepovedal, že moja snaha o nápravu mimo akejkoľvek verejnej pozornosti trvá už takmer pol roka. Ešte začiatkom septembra som vyzval členov správnej rady Inštitútu ľudských práv k reakcii. Úplne to odignorovali. Nepomáhalo opakované upozorňovanie pána riaditeľa a ani varovania, že to skončí zle. Toleroval som urážky a nespravodlivé obviňovanie zo lži viac, ako pol roka bez toho, aby som to zverejnil. Až pred pár dňami som správnu radu oslovil aj verejne, aj mailom a dokonca osobným oslovením každého jednotlivého členov správnej rady cez facebook s tým, že ich akékoľvek stanovisko zverejním. Z piatich členov rady sa správa zatiaľ zobrazila štyrom, odpovedal jeden.

Smutnou pointou je, že dnes, 14.1.2014 sa Peter Weisenbacher opäť nepochopiteľne pokúsil dosiahnuť cezn administrátorov blog.sme.sk zmazanie môjho najnovšieho článku o škandále, ktorým sa včera definitívne demaskoval ako nedôveryhodný klamár aj v očiach svojich skalných. Dôkazy o tom sú v blogu tak flagrantné, že už viac ani byť nemôžu. Po dnešku už nemožno veriť ani jednému jeho slovu. Podotýkam, že klamal priateľom v rovnaký deň, keď sa pokúsil svojich priaznivcov zavádzať blogom, na ktorý práve čítate reakciu. Nedokážem si predstaviť, že sa Petra Weisenbachera po dnešku ešte niekto zastane, pretože sa takpovediac v priamom prenose v priebehu niekoľkých desiatok hodín absolútne znemožnil. Zodpovedný líder serióznej organizácie sa takto správať jednoducho nesmie. Hoci sa naňho v mnohom hnevám, je mi ľúto, že sa nedokázal včas zastaviť a poškodil tým hlavne ľudí, ktorí mu do poslednej chvíle verili.

So skutočne mikroskopickou nadsádzkou povedať, že z toho článku je pravdivý iba titulok: máte pravdu, Peter, klamstvom sa k tolerancii nepriblížime. A áno, kto údery rozdáva, musí ich vedieť aj prijímať.

Ospravedlňujem sa čitateľom jetotak.sk za zdĺhavé a otravné vysvetľovanie. Žiaľ, nemohol som inak.

Poznámka: Prevzaté z portálu JeToTak.