Utajovaná história cirkvi

Utajovaná história cirkvi

Autor: Jaroslav Motyčka, 1922

 

Každý, čo na seba strhol moc, sa pokúšal obohatiť na úkor najchudobnejších z chudobných a tomu všetkému poskytovala žiarivý príklad katolícka cirkev. Vysokí cirkevní hodnostári uchvacovali pre seba stále väčšie bohatstvo! Inkvizícia, od roku 1478 štátna inštitúcia, mala plné ruky práce. Hranice horeli po celej Európe. Kto miloval svoj život, nehovoril otvorene proti katolíckej cirkvi.

 

Obsah:

• Čo povedal pápežský nuncius

• Aký raj bol na zemi, keď cirkev vládla         

• Svätá inkvizícia

• Aký to omyl!

• Aký raj bol na zemi, keď vrchnosť „z milosti božej" vládla nad človekom

• Aký raj je na zemi, keď kapitalizmus „vládne nad človekom"

• Bola za vlády „cirkevných vrchností" mravnosť, lepšia než je teraz?

• Ako sa darilo filozofii a vede „v ochranných rukách náboženstva"

   a o čo sa klerikáli ešte stále usilujú

• Akí sú tí myslitelia, ktorí sa orientujú k autorite rímskeho pápeža?

• Čo musí urobiť náš dobrý ľud , aby šiel v ústrety svojej radostnej budúcnosti

• Venovanie

 

 

Nové poučenie česko-slovenskému ľudu, ako sa treba starostlivo vyvarovať falošným prorokom, ktorí prichádzajú v ovčom rúchu, avšak vo vnútri sú vlkmi pažravými a ako nie podľa slov, ale podľa skutkov sa majú spoznať.

 

 

Čo povedal pápežský nuncius

 

Denník Republikánskej strany českého vidieka, pri kolíske ktorého ako najpoprednejší z jej zakladateľov stál slobodomyseľný roľník padarovský - Alfons Šťastný, voľnomyšlienkár, neohrozený bojovník za slobodu svedomia a zaprisahaný odporca cirkvi rímsko-katolíckej - považoval za vhodné požiadať pápežského nuncia o príhovor, „pojednávajúci o niektorých cirkevno politických otázkach". Zástupca „svätej stolice" sa nedal dvakrát prosiť a poponáhľal sa s odpoveďou, ktorá vyšla vo vianočnom čísle „Venkova" (25. decembra 1921). Znela doslovne takto:

„Hybnou silou duševného vývoja novej doby bola emancipácia ľudského rozumu a ľudskej vôle od všetkého, čo stojí nad človekom, čiže negácia objektívnej autority najskôr náboženskej, potom politickej a napokon sociálnej. Táto negácia skončila katastrofou sociálnej revolúcie.

Dokonaný spoločenský rozklad opäť dokázal, že zjavené náboženstvo sa zachováva neporušené len vo svojej historickej forme katolíckej cirkvi s pápežstvom, že bolo osudným pokusom filozofiu a vedu vôbec vytrhnúť z ochranných rúk náboženstva a zbaviť ju poistenia zjavenej autority. Veda a život dosiahli síce slobodu, ale takú, akú má námorník, ktorý hodil kompas cez palubu. Zničenie všetkej autority a zmyslu pre ňu je najhlbšou príčinou rozkladu modernej spoločnosti. Tomuto presvedčeniu dáva výraz stále vzrastajúci počet mysliteľov svojou orientáciou k autorite rímskeho pápeža.

Využívam túto vítanú príležitosť, aby som dal šľachetnému ľudu československému prejav svojich najlepších blahoželaní. Pri nohách Toho, čo dáva svetu svoj pokoj, prednášam prosbu, aby dobrý ľud československý išiel v ústrety budúcnosti radostnej, obšťastnenej blahodárnym ovocím mieru.

V Prahe, dňa 25. decembra 1921 C. Micara, pápežský nuncius."

 

Áno, toto povedal pápežský nuncius Micara, absolvent svetoznámej vatikánskej diplomatickej školy... Prehovoril napodiv úprimne a otvorene. A pre túto, u diplomatov, najmä vatikánskych, takú vzácnu otvorenosť, zaslúži si prejav pápežského nuncia, aby sa mu venovala patričná pozornosť. Pretože nuncius Micara nevyslovil len svoje názory, ale vyslovil oficiálne stanovisko pápežskej kurie na beh vecí, ako sa utváralo v posledných desaťročiach víťazného postupu demokracie a socializmu, najmä konkrétne teraz po 1. svetovej vojne.

Aby sa otvorili oči aj tým, ktorí doteraz ešte nepochopili snahy a ciele rímskej reakcie, robiacej stále úklady voči pokroku sveta - preložím to, čo tak otvorene, avšak predsa len diplomaticky povedal pápežský nuncius - do reči každému zrozumiteľnej. Prehovorím postupne o všetkom,

- v čom vidí nuncius, Rím a všetci, čo idú s ním, „najhlbšiu príčinu rozkladu modernej spoločnosti",

- ktoréže to boli tie „zjavené autority", ktorých zničenie z hĺbky svojich sŕdc oplakávajú,

- ako sa darilo filozofii a vede „v ochranných rukách náboženstva",

- a aké je v skutočnosti to presvedčenie, ktorému, ako takisto hovorí pápežský nuncius, „dáva stále vzrastajúci počet mysliteľov výraz svojou orientáciou k autorite rímskeho pápeža"...

Pozrieme sa aj na týchto „mysliteľov" a nakoniec si povieme aj to, čo robiť, aby „dobrý ľud československý išiel naozaj v ústrety budúcnosti radostnej, obšťastnenej blahodárnym ovocím mieru...

Nuž k veci: Čo rozumie rímska kúria „emancipáciou ľudského rozumu a ľudskej vôle od všetkého, čo „stojí nad človekom", čiže čo je „negácia objektívnej autority":

a) najskôr náboženskej,

b) potom politickej,

c) napokon sociálnej?

 

Podľa názoru Ríma „stojí nad človekom":

a) v oblasti náboženskej cirkev, a keďže sa len jedna za pravú uznáva, teda cirkev rímsko-katolícka;

b) v oblasti politickej vrchnosť od boha ustanovená („Každá duša mocnostiam vyšším poddaná búd; pretože nie sú mocnosti, ale od Boha, a ktoré sú, od Boha zriadené sú". K Rím. 13, L);

c) v oblasti sociálnej kapitalistický poriadok, spočívajúci v cirkevnom učení o nerovnosti ľudskej prirodzenosti a z toho vyplývajúcom rozdelení spoločnosti na pánov a služobníkov („Služobníci poddaní buďte vo všetkej pokore voči pánom nielen dobrým a miernym, ale aj nevhodným!" I. Petr, 2., 18,.).

 

Negáciou týchto objektívnych autorít je potom podľa Rímskej mienky:

a) v oblasti náboženskej - sloboda svedomia a presvedčenia,

b) v oblasti politickej - demokracia a republikánstvo, vláda ľudu, ľudom a pre ľud („Všetka moc pochádza z ľudu"),

c) v oblasti sociálnej - socializmus, úsilie o zmenu doterajšieho kapitalistického spoločenského poriadku v nový poriadok, vybudovaný na základe rovnosti všetkých ľudí, ukladajúci rovnaké povinnosti a poskytujúci všetkým rovnaké práva na šťastný život tu na zemi.

Čo je teda „emancipácia ľudského rozumu a ľudskej vôle od všetkého, čo stojí nad človekom"? Čo je to „negácia objektívnych autorít, najskôr náboženskej, potom politickej a napokon sociálnej?" Čo to znamená, ak to káže hierarchia rímsko-katolíckej cirkvi? Aký je skutočný obsah tohto diplomaticky uhladeného prejavu?

 

V oblasti náboženskej je tomuto veľkému pánovi negáciou:

- neuznávať a neveriť, že cirkev rímsko-katolícka je samospasiteľná, jediný, pravý, od Ježiša Krista „ustanovený riadny prostriedok, cez ktorý majú byť ľudia vedení k spaseniu";

- touto negáciou je ďalej: neuznávať rímskeho pápeža za skutočného námestníka Kristovho, za neomylného vládcu vládcov, za skutočného zástupcu božieho na zemi, ktorý má právo v mene božom riadiť osudy sveta a ktorému má „každá duša byť poddaná"; touto negáciou je krátko neveriť každej hlúposti, ktorú katolícka cirkev predkladá k viere.

- „Negáciou objektívnej autority", v oblasti náboženskej podľa mienky rímskych hierarchov je každá myšlienka, odporujúca dogmám katolíckej cirkvi a každý slobodný prejav uvedomelého a skutočne vzdelaného človeka.

- Negáciou objektívnych autorít v politickej oblasti je podľa rímskych názorov neuznávanie cisárov, kráľov a kniežat za „vrchnosti od boha ustanovené" a zavádzanie demokratických poriadkov politických, rovnosti občianskej, nie až po smrti, ako sa o nej hovorí z kazateľníc, ale už tu, na tomto každodennom svete.

 

Teda už vtedy, keď naši husitskí predkovia zvrhli „pánov" a bránili sa prijať vierolomného Žigmunda za kráľa „z božej milosti" - už vtedy boli tieto ich činy „negáciou objektívnej autority v politickej oblasti", ktorej blaho tak ležalo na srdci rímskych pápežov - že posielali divých križiakov a alarmovali takmer celý svet proti „kacírskym" Čechom.

A zvrhnutie Habsburgov z českého trónu pred Bielou Horou - tá „ohavná rebélia bezbožného národa proti velebnosti cisárskej" - to bola tiež „negácia objektívnej autority v politickej oblasti", ktorú má na mysli pápežský nuncius Micara a všetci pravoverní Rimania.

Rovnakou „negáciou" boli aj vzbury a sedliacke povstania proti neľudským vrchnostiam „z božej milosti". Touto „negáciou" bolo aj oslobodenie ľudu z poddanstva a napokon aj vznik nášho štátu 28. októbra 1918, šťastné zvrhnutie tristoročného habsburského jarma a zriadenie demokratickej republiky - aj to je podľa rímskeho názoru „negácia objektívnej autority v ohľade politickom..."

Pretože zvrhnutie cisára, vládnuceho „z milosti božej", zrušenie privilégií šľachty, vrchnosti „ustanovenej od boha" - to je pre katolícku cirkev s pápežstvom, zachovávajúcou svoje názory neporušiteľné a nezmeniteľné vždy a všade, rebéliou rovnako ohavnou - ako bola rebélia husitská alebo rebélia proti Habsburgom pred tristo rokmi...

 

„Negáciou objektívnej autority v oblasti sociálnej "je podľa rímskeho názoru neuznávanie doterajšieho tzv. „zbožného svetového poriadku" a každá snaha po jeho zmene.

- Vari sa nedeje všetko z vôle pána? Vari bez vôle božej zíde vlas z hlavy človeka? Nie je to teda zjavné želanie vládcu nebies a zeme, aby boli bohatí i chudobní?

- Vari to nie je z jeho vôle, že istá časť ľudí, lenošiac, žije v nadbytku, má statky a zámky, paláce i fabriky, zlaté poklady, vzácne odevy, jedlá a nápoje - všetko v takom množstve, že len celkom nepatrnú čiastku toho aj pri najväčšej márnotratnosti sotva môže spotrebovať?

- Zatiaľ čo druhá časť ľudstva, jeho zdrvujúca väčšina žije v nedostatku, ba aj v úpornej biede, krehne v handrách v tuhých mrazoch, umiera hladom, ak nenachádza zamestnanie, býva v pivniciach a plesnivých dierach?

Je teda potrebné zmieriť sa s týmto „božským" usporiadaním vecí?

Áno! Odpovedá rímsko-katolícka cirkev. Život náš v tomto „slzavom údolí" nie je nič iné než príprava na život večný, ktorý príde po smrti. A odporovať tomuto „božskému poriadku", neuznávať a zavrhovať ho - znamená negáciu objektívnej autority v sociálnej oblasti „keďže táto „negácia" by skončila „katastrofou sociálnej revolúcie..." hovorí výslovne pápežský nuncius Micara.

 

Teda „emancipácia ľudského rozumu a ľudskej vôle od všetkého, čo stojí nad človekom", čiže „negácia objektívnej autority

a) najskôr náboženskej

b) potom politickej a

c) napokon sociálnej,

je podľa názorov Vatikánu každá snaha po slobode, rovnosti a bratstve. Sú ňou všetky tie krásne myšlienky a ciele, pre ktoré umierali najlepší synovia sveta, skutoční spasitelia ľudstva, či už na krížoch, v arénach, na hraniciach, šibeniciach či v žalároch! Touto „negáciou" sú všetky snahy, pre ktoré utláčaní ľudia umierali na barikádach počas revolúcií alebo pri oslobodzovacích bojoch proti tyranom malým a veľkým. Sú teda zatratenia hodné všetky nádeje, ktorým sa tešia socialisti, že raz predsa len zmenia ten „božský svetový poriadok" na poriadok lepší, spravodlivejší, ľudskejší a že prídu raz časy lepšieho života

- nie až po smrti

- ale už na tomto svete každodennom, na tejto zemi, na ktorej doteraz biedia a trpia naši bratia a sestry, nepoznajúci doteraz radosti a šťastie života a odchádzajúci bránou smrti, nevediac kam...

„Starostlivo sa však vyvarujte falošných prorokov, ktorí prichádzajú k Vám v rúchu ovčom, ale vo vnútri sú vlci hltaví... Nie podlá slov, ale podlá skutkov ich spoznáte... pretože nie je strom dobrý, ktorý nesie ovocie zlé, ako nieje strom zlý, ktorý nesie ovocie dobré..." povedal Ježiš Nazaretský.

 

A ako tí pažraví vlci v rúchu ovčom, falošní proroci, hladkí a ľúbezní, s usmievavou tvárou prichádzajú k ľudu rímski cirkevníci:

„Buďte pokorní a trpezliví, vy chudobní - nereptajte - pretože čím väčšie utrpenie znášate tu na zemi, tým sladšia odmena vás čaká na nebesiach!

Len zverte svoje veci nám! Len my ti pomôžeme, človeče! O nič sa nestaraj! Nelám si hlavu, nemysli, len sa spoľahni na nás!

Hla, aká to obetavosť z našej strany! Všetky bremená, starosti za teba si vezmeme na svoje bedrá, zatiaľ čo ty, splniac takto vôľu božiu, môžeš právom očakávať, že dôjdeš do večnej blaženosti! Pretože čo oko nevidelo ani ucho nepočulo, to pripravil Boh tým, čo ho milujú.

A miluje Boha ten, čo nepočúva nás? Môže vojsť do kráľovstva nebeského niekto bez našej vôle? Neplatia vari o nás slová Ježišove: Čo rozviažete na zemi, bude rozviazané aj na nebi? Bojte sa Boha a vráťte sa k nám!

Vráťte sa opäť k „objektívnym autoritám najskôr náboženským, potom politickým a napokon sociálnym! Skloňte svoje šije pred autoritou rímskeho pápeža!

Poďte do našej láskyplnej náruče, ľudia - poďte odpočinúť v pokoji...!"

 

A títo vlci v rúchu baránkovom, žijúci v nádhere a blahobyte, holdujúci pýche priamo rúhavej, ľúbeznými úsmevmi zakrývajúc svoje dravčie zuby, obchádzajú medzi ľuďmi hľadajúc, koho by pohltili. A ak sa im nedarí - hneď začínajú v inej tónine:

"Aký je ten svet zlý! Aká nemravnosť je v ňom! Aký to hlboký rozklad modernej spoločnosti! Aký zmätok názorový! Och - beda, ľudstvo sa rúti do záhuby!"

 

A ako Jeremiáš nad zrúcaninami Jeruzalema horekujú veľadôstojní i prefíkaní sluhovia katolíckej cirkvi nad ľudstvom. Ale ich nárek je nárekom farizejov. Ich slzy slzami krokodílov. Nejde im o prospech ľudstva, ale len a len o ich vlastný prospech: o moc, peniaze, blahobyt a slávu svetskú. O všetko, čo mali a doteraz majú, avšak čo im nenávratne z rúk uniká!

 

Môže sa niekto čudovať, že bývalí cisári a králi vo svojich vyhnanstvách striedavo škrípu zubami i nariekajú? Že narieka šľachta? Fúrstenbergovci, Schwarzenbergovci, Lobkovicovci a ostatní dobrodincovia chudobných ľudí - ktorí stratili svoju moc, tituly i časť svojich majetkov! A ak sa nečudujeme náreku alebo bezmocnému hnevu týchto bývalých „objektívnych autorít v politickej oblasti", ako by sme sa mohli čudovať a nerozumieť náreku ich spojencov „objektívnych autorít v náboženskej oblasti", rímskeho pápeža, vysokých hierarchov a všetkých prelátov cirkvi rímsko-katolíckej?

Veď hierarchovia cirkvi, bývalé vrchnosti svetské i kapitalistické - všetci sa pozerajú na svet a udalosti v ňom z toho istého stanoviska, rovnakými očami: očami pánov, ktorým sa vzala moc. Očami šelmy, ktorej vylámali zuby a odrezali pazúry... Očami otrokára, vyhnanému vzbúrenými rabmi...

Ktorý človek, majúci hlavu naozaj na svojom mieste, by nevidel pravé príčiny tohto náreku! Len obmedzený rojko, tupý úbožiak môže nariekať s takouto spoločnosťou „objektívnych autorít v ohľade náboženskom, politickom a napokon sociálnom", pretože rovnako ako monarchovia, šľachta a katolícke kňažstvo nad „skazou" súčasného sveta nariekajú aj židovskí i kresťanskí vydriduchovia, kapitalisti, otrokári moderných čias, ktorých mešcom sa tak vynikajúco darilo a doteraz darí - kto by o tom pochyboval?

Avšak akými očami sa pozrieme na nárek i lákanie tejto spríbuznenej trojice my, pokrokoví ľudia, demokrati, slobodomyšlienkári a socialisti?

Očami našich predkov! Pretože nie podľa slov, ale podľa skutkov treba súdiť. Naši predkovia na svojej vlastnej koži najlepšie pocítili vládu tzv. „objektívnych autorít v ohľade náboženskom, politickom i sociálnom" a ich skúsenosti, nám názorne ukázali, koľko je pravdy na tvrdení tých, ktorí stále ľutujú „staré dobré časy", časy neobmedzenej vlády cirkvi a boháčov.

Nuž, zalistujme na chvíľu vo svetovej i domácej histórii, aby sme zistili, akýže to bol raj na zemi, keď „stáli nad človekom" cirkev a vrchnosť a ako radostne a šťastne doteraz žijeme za vlády kapitalizmu!

 

 

Aký raj bol na zemi, keď cirkev vládla

 

Bola by to obrovská kniha, keby sa malo napísať všetko, čo urobila cirkev rímska pre „dobro" ľudstva a aký „raj" bol na zemi vtedy, keď skutočne „stála nad človekom", vládla nad jeho dušou i telom a ľudstvo ležalo na kolenách v prachu pred námestníkom Kristovým, rímskym pápežom!

„Tma - a z tej tmy vyčnieva pochmúrne, čierne znamenie kríža", hovorí o tejto dobe najväčšieho rozmachu vlády cirkvi známy básnik Machar, „z ktorej počuť rinkot zbraní, stonanie ľudí, vzdychy ľudí zlomených..."

Ohňom a mečom šírila cirkev svoju vládu medzi tzv. pohanskými národmi a u porobených udržovala a upevňovala svoju moc nie dobrými činmi, ale preklínaním, exkomunikáciami, interdiktami, strašnou inkvizíciou, mučením a pálením, nevysloviteľnými hrôzami.

Na základe podvrhnutých, falošných listín, ktoré sú známe pod názvom „Pseudoizidorské dekretálie", stali sa už v polovici desiateho storočia rímski biskupi neobmedzenými cirkevnými i svetskými samovládcami, ktorých spupnosť nepoznala hraníc.

 

„Hlboko do stredoveku panoval názor" - píše Pavel Hoensbroech, bývalý jezuita, „že pápež je bezprostredným pánom sveta, že všetky práva jednotlivcov, ako aj štátov a kniežat sú len potiaľ a tak dlho právami, kým sú od pápeža uznané a neodvolané, že pápež má jediné pravé vlastníctvo všetkých statkov a majetkov ľudí a len skrz pápeža majú jednotlivci v rukách to, čo nazývajú svojím vlastníctvom."

„Pápež je jediný pán sveta, on môže cisára a kráľa zasadzovať bez jediného dôvodu okrem svojej vôle." (Dominicius Venet)

„Celý svet tvorí jedinú ríšu, jej suverénom je Kristus, pápež je jeho zástupcom... Pápež ako zástupca boží, od ktorého nepochybne pochádza všetko duchovné i svetské, požíva zaiste svetskú i duchovnú moc zároveň. Zákony žiadneho cisára, kráľa alebo niektorého iného kniežaťa nie sú platné a záväzné, okrem toho ak sú pápežom schválené a potvrdené." (Augustinus Triumphus)

„Niet žiadneho právoplatného majetku ktorejkoľvek osoby, mimo toho pod cirkvou a cez cirkev, takže každé pole alebo vinica alebo čokoľvek, čo ten alebo onen má v držbe, jemu právoplatne len cez cirkev patrí." (Aegidius Romanus)

Uvedomujete si - koľko spupnosti, bezočivosti, ba dalo by sa povedať, že rúhania sa voči Bohu je v týchto slovách?

 

Pápež Štefan VI. (885 - 895) vyhlasuje: „Pápeži sú, ako Ježiš, počatí od svojich matiek zatienením ducha svätého, všetci pápeži sú akýsi druh bohočlovekov, aby tým lepšie mohli zastávať úrad prostredníkov medzi bohom a ľuďmi; im teda nech je daná všetka moc na nebi i na zemi."

A týmito „sprostredkovateľmi medzi bohom a ľuďmi", námestníkmi Kristovými, okrem niekoľkých máľo svetlejších zjavov, stávali sa nie ľudia, ale beštie, ktoré sa neštítili žiadnych zločinov a nachádzali zaľúbenie v najväčších hanebnostiach. Krvismilníci a neviestkári, pološialení lotri, nad vyčíňaním ktorých otriasa sa človek hrôzou a priam fyzickým odporom. Uveďme si aspoň pár perličiek z týchto slávnych čias rímskokatolíckej cirkvi.

 

Štefan VII. (896 - 897) dal vyniesť mŕtvolu svojho predchodcu Formosa z hrobky, obliecť do slávnostného rúcha a posadiť pred cirkevný súd. Nato bol Formos vyhlásený za nepravého pápeža, jeho svätenia i dekréty za neplatné. Potom mŕtvole odťali tri prsty, ktorými pápež žehná, a rozkladajúce sa telo vláčili rímskymi ulicami a vrhli do Tibery. Táto hanebnosť vzbudila všeobecnú vzburu, pri ktorej pápeža Štefana VI. zajali, uvrhli do žalára a tam uškrtili...

V tých časoch začína v Ríme známe obdobie, nazývané „vládou neviestok". Samotný pápežský dejepisec, kardinál Baronius, ktorý ako mohol tak zakrýval hanebnosti pápežov, píše:

„V tomto storočí bolo vidieť ohavnosť a spustlosť v chráme a svätyni Pána. Na stolici Petrovej sedeli najbezbožnejší ľudia, nie pápeži, ale netvory. Povoľné a nehanebné neviestky v Ríme všetko ovládali a svojich milencov a súložníkov na stolicu Petrovu dosadzovali!"

 

Sergius III. (904 - 911) sa stal pápežom z vôle rímskej krásavice Marozie, súložnice mocného markrabeta Adalberta z Toskány.

- Po smrti Sergia povýšili Marozia a jej sestra Theodora na pápeža milenca Anastázia, ktorý však „sprostredkovával styk medzi bohom a ľuďmi" len necelé tri roky (911 až 913).

- Po ňom sa stal pápežom iný milenec Marozie, Lando, ktorý sa však tešil zo svojej moci ledva pol roka.

- Potom sa stal pápežom Ján X. (914 - 928), ktorého Marozia, keď sa ho nabažila, dala vo väzení zahrdúsiť.

- Aj jeho nástupca Lev VI. bol o niekoľko mesiacov po svojom nastúpení na „stolec sv. Petra" zavraždený.

- V roku 931 mala Marozia ešte toľko vplyvu, že pomohla k tiare svojmu 25-ročnému synovi, ktorého mala s pápežom Sergiom III. Pápežoval pod menom Ján XI. (931 až 933). Za jeho vlády vraždy a násilnosti zapĺňali celý Rím. Neskôr zahynul na otravu.

 

Roku 956 sa stal pápežom 18 - ročný Ján XII., úžasný roztopašník a márnotratník, ktorý, aby si pomohol k peniazom, predával biskupstvá a cirkevné úrady. Pápežský palác premenil na hárem, kostoly na tančiarne. „Žiadna počestná žena," hovorí o tejto dobe jeho vlády kremonský biskup Luitprand, „sa neodvážila na ulicu, pretože Ján prznil všetko: dievčatá, vydaté ženy a vdovy aj na hroboch svätých apoštolov..."

Čo vyvádzal tento „svätý otec" bolo predsa len priveľa a preto cisár Otto I. zvolal synodu biskupov, aby ho súdila a zosadila. Pri vyšetrovaní vyšli najavo doslova strašné veci: Ján XII. svätil diakonov aj v koniarni, 10-ročného chlapca za peniaze urobil biskupom, svojho kmotra dal oslepiť a kardinála poddiakona Jána vykastrovať, vypaľoval domy a nehanebne sa rúhal. Synoda nakoniec tohto „svätého otca" - Jána XII. zosadila a za pápeža zvolili Leva VIII. Ale milenky pomohli Jánovi naspät. Lev VIII. utiekol a Ján XII. dal niektorých biskupov, ktorí boli proti nemu, zmrzačiť. Onedlho však jeho samého zabil manžel, ktorému zviedol ženu. Pápeža Jána XIII. (965 - 972) Rimania zahnali pre jeho bezhraničnú panovačnosť. Jána XIV. v r. 984 otrávil protipápež Bonifác VII. „Zástupcu Krista" na zemi Jána XVI. jeho súper pápež Gregor V. (996 - 999) zajal a hrozne zmrzačil. Vypálili mu oči, odrezali nos a uši, vytrhli jazyk, posadili obrátene na osla a vozili ulicami Ríma...

 

Iný beťár, Benedikt IX. (1033 - 1044), sa stal pápežom dokonca v 12 rokoch. Jeho otec gróf Alberich mu zaobstaral pápežstvo za peniaze. Mladý pápež ho v 23 rokoch predal Gregorovi VI. za 1500 libier striebra. Boli to ale počestní muži, tí pápeži, nemyslíte? Sú hodní našej úcty? Je hodný našej úcty ich úrad?

Gregor VII (1073 - 1085) vyhlásil celý svet za jemu podriadený. Zaviedol celibát, aby kňazov odviedol od svetskej spoločnosti. Jemu sa musel pokoriť aj nemecký cisár Henrich IV. Po Gregorovi prišlo niekoľko mocných pápežov, pred ktorými sa triasli panovníci. Cisár Fridrich II. sa pre neposlušnosť dostal do kliatby a roku 1245 ho otrávili hostiou. Určite sa tak stalo z lásky k blížnemu svojmu a väčšiu slávu Božiu.

Bonifác VIII. (1294 - 1303) žil s vydatou ženou a súčasne aj s jej dcérou, okrem toho zneužíval svoje pážatá na neprirodzený styk. Keď ho francúzsky kráľ, ktorého chcel pokoriť, zajal, zošalel a rozbil si hlavu o múr.

Ján XXII. (1316 - 1334) stanovil sadzbu na odpúšťanie hriechov, ktorej výnos bol mimoriadny. Napriek tomu, že minul obrovské peniaze s neviestkami, zanechal po sebe 33 miliónov dukátov!

Urban VI. (1378 - 1389) bol ukrutný tyran. Päť kardinálov, ktorí za neho nehlasovali ako aj niekoľkých prelátov dal mučiť, potom niektorých zašiť do vreca a hodiť do mora, iných dal upáliť alebo stať. - Bola to názorná ukážka 10 božích prikázaní v cirkevnom prevedení.

Jána XXIII. (1410 - 1415), ktorý zvolal kostnický snem, tento snem súdil a odsúdil. 37 svedkov dokázalo, že pápež sa nielenže dopúšťal zločinov cudzoložstva, krvismilstva, sodomie, svätokupectva, lupičstva a vraždy, ale že okolo 300 mníšok zneužil a za odmenu ich urobil abatyšami. Mal v Bologni hárem s 200 prostitútkami. Okrem toho to bol morský lúpežník.

Martin V. (1417 - 1431) posielal krížové výpravy proti husitom, a keď sa všetky stretli s neúspechom, tak sa rozzúril, že ho ranila mŕtvica.

Eugen IV. (1431 - 1447) bol synom pápeža Gregora XII. (1405 - 1415) a jednej mníšky. Keď sa dozvedel o chystanom sprisahaní proti nemu, dal mnícha Mária kruto mučiť a mäso z neho trhať žeravými kliešťami. Roku 1439 zvolili na bazilejskom sneme za pápeža savojského vojvodu Amadeusa, opáta kláštora v Ripuile. Keď mu to poslovia prišli oznámiť, našli ho opitého.

Pápež Kalixtus III. (1455 - 1458) rozdával miesta v cirkvi svojim príbuzným. Tak strašne ho nenávideli, že keď zomrel, žiadny kardinál ani biskup mu nešiel na pohreb.

Sixtus IV. (1471 - 1484) bol márnotratník a opilec. Mal syna so svojou sestrou a nemravné zneužíval svojich dvoch synov. V Ríme založil nevestince, ktoré mu vynášali ročne 20 000 dukátov. Za peniaze povoľoval aj sodomské hriechy. - Už ste pochopili, prečo sa hovorí, že cirkev je ochrankyňou morálky?

Innocent VIII. (1484 - 1492), keď sa stal pápežom, mal už 16 detí. Stanovil nové sadzby za hriechy.

Alexander VI. (1492 - 1503) je jedným z najpovestnejších nemravníkov sveta. Podplatil kardinálov, a tak sa stal pápežom. Mal niekoľko detí. Syna Cesara menoval za kardinála. Iný jeho syn si zobral dcéru francúzskeho kráľa Karia VIII. Od sultána Bajazeta prijal 300 000 dukátov za otrávenie jeho brata Džema, ktorý bol zajatý v boji a dostal sa do rúk pápeža. Úmyselne strašil sultána, že jeho brat ho pripraví o vládu a za jeho vraždu vyinkasoval peknú odmenu. Krvismilnil so svojou dcérou Lukréciou. Nakoniec zomrel na otravu. Bola to len taká neštastná náhoda. Pozval k sebe jedného kardinála, ktorého chcel otráviť. Sluha však omylom podal víno s jedom pápežovi. - Ceremoniár tohto námestníka Kristovho, Burhard, opísal vo svojom denníku zvrhlosti, ktoré sa diali na pápežskom dvore:

„Pred pápežom, jeho dcérou a synmi tancovali nahé kurtizány a vymýšľali najväčšie zmyselné výstrednosti. Lukrécia, pápežova dcéra a milenka zároveň, vybavovala bežne aj cirkevné záležitosti pápežského úradu a zvolávala aj kardinálov.

Bolo to snáď najslávnejšie obdobie „svätej" rímskej cirkvi."

Plus III. (1503) bol vraj dobrý muž; chcel vraj odstrániť nádheru a smilstvo z cirkvi, ale otrávili ho. Kardináli prišli na to, že človek s takýmito zásadami sa medzi nich jednoducho nehodí.

Július II. (1503 - 1513) sa stal pápežom Istou a úplatkami. Bol viac vojakom než duchovným. Štval stále talianske kniežatá do vojen. Zomrel na syfilitídu a syfilitikom bol aj jeho nástupca Lev X. (1513 - 1521), ktorý si vydržiaval 30 dvorných dám a vysmieval sa viere. Aj jeho otrávili. Počas jeho nemravného panovania vystúpil Luther so svojou reformou.

Hadrián VI. (1522 - 1523) vyhlásil, že reformátori ako Luther, získavajú pôdu, pretože kňazi nerestné žijú a to že sa musí zmeniť. Kardináli ho za to dali otráviť.

Pavol III. (1534 - 1540) sa stal kardinálom počas vlády Alexandra VI., ktorému zašantročil svoju peknú sestru. Svoju vlastnú matku i sestru otrávil.

Július HL (1550 - 1555) usporadúval zábavy vo vatikánskych záhradách, pri ktorých všetci účastníci, muži aj ženy sa vyzliekli do naha a tancovali a naháňali po záhradách.

Pius IV. (1559 - 1565) lákal do Vatikánu šľachtické ženy a získaval ich za veľké peniaze. Keď ich zneužil, dal ich natiahnuť na škripec, aby peniaze zase vrátili. Pri jednej hostine vypil 12 džbánov vína, zvalil sa pod stôl a zomrel, ranený mŕtvicou. Počas neho bolo prekliate protestanstvo.

Pius V. (1566 - 1572) viedol prísny život, jedol len zeleninu, pil vodu a nosil pichľavý plášť na nahom tele. To všetko by sa dalo povedať, že bola jeho súkromná vec. Horšie, ale bolo to, že sadisticky, kruto prenasledoval tzv. kacírov - tisíce ich bolo počas jeho vlády zavraždených. Vy neviete, kto to je kacír? - Každý, kto si dovolí mat iný názor ako pápež. Darmo si profesor teológie, darmo si kardinál. Neskôr ho vyhlásili za svätého.

 

Gregor XIII. (1572 - 1585), keď sa cez bartolomejskú noc vo Francúzsku zavraždilo 30 000 tzv. kacírov, t.j. iných kresťanov, ktorí tak isto verili v Ježiša Krista, len „neverili pápežovi", dal slúžiť slávnu omšu a spieval „Te Deum".

Sixtus V. (1585 - 1590) sa rád díval na šibenice a dával ľudí bez milosti popravovať. Nakoniec ho samotní Jezuiti otrávili, pretože bol ich nepriateľom. - Ako vidíte aj jezuiti boli vždy veľmi „zbožní".

Innocenta X. (1644 - 1655) ovládala jeho milenka Olympia. Tá riadila cirkev, predávala úrady, rušila kláštory a zaberala ich majetok.

Lev XII. (1823 - 1829) bol pôžitkár a sveták. V rámci šírenia cirkevnej vzdelanosti obnovil zákaz čítania biblie. Pre istotu zakázal aj očkovanie, čo tam po nejakej medicíne.

Gregor XVI. (1831 - 1846) bol notorický opilec. So svojou milenkou, ženou holiča, mal 7 detí.

Pius IX. (1846 - 1878) bol posledný z vládcov pápežského štátu - krvilačný tyran a lakomec. Zanechal po sebe 70 miliónov lír. O tomto „námestníkovi božom" si povieme ešte neskôr.

 

Lev XIII. (1878 - 1903) robil burzové špekulácie, ukladal peniaze u židovských bankárov, najmä u Rothschilda. Trinásť rokov sa nechal podvádzať známym špekulantom Levom Taxilom a rímskej cirkvi tak pripravil nesmrteľnú hanbu. Keď sa Taxil priznal sám ku svojim „figliarskym žartom", ktoré si z pápeža robil, na výsosť skompromitovaný pápež vyslovil nad ním strašnú kliatbu. Stojí za to prečítať si tento prejav svätého otca, pretože je klasickým dôkazom „kresťanskej lásky" ako ju chápali a praktikovali pápeži a s nimi aj ostatní katolícki cirkevníci!

Táto kliatba doslova znela:

„V mene Všemohúceho Boha Otca, Syna i Ducha sv., Písma svätého, Svätej a Nepoškvrnenej Panny Márie, Matky Božej, v mene všetkých anjelov, archanjelov, trónov, mocností, cherubínov, serafínov, v mene patriarchov, prorokov, evangelistov, svätých mučeníkov a vyznávačov a všetkých iných blahoslavených Božích - vedome konáme, že vyvrhujeme z cirkvi a zatracujeme lotra, ktorý sa nazýva Leon Taxil a odháňame ho od dverí Svätého Božieho Domu.

Preklína ho Boh Otec, Stvoriteľ sveta, i Boh Syn, ktorý trpel za pokolenie ľudské, i Duch Svätý, ktorý krstom ľudí osvietil, i svätá viera, ktorou vykúpil nás Spasiteľ; preklína ho sv. Michal, ochranca duší. Nebo i zem i všetko, čo je na nej sväté, preklína ho. Nech je prekliaty všade, kdekoľvek sa nachádza, v dome, v poli, v príbytku a na prahu chrámovom. Nech je prekliaty v živote i v hodine smrti. Nech je prekliaty vo všetkých činoch svojich, keď je i pije, keď je hladný alebo smädný, keď spí i bdie, keď chodí i odpočíva, keď sedí alebo leží. Nech je prekliaty vo všetkých častiach tela svojho, vnútorných i vonkajších.

Nech sú prekliate jeho vlasy, mozog, sánky, čelo, uši, obočie, oči, viečka, dlane i ruky; jeho prsia i vnútornosti, chrbtica, slabina so všetkým, čo k nej prilieha, lýtka jeho, kolená, nohy a nechty.

Nech choroby zožierajú ho od temena hlavy až k chodidlám nôh. Nech Kristus, Syn Boha Otca živého, prekľaje ho celou svojou mocou. Nech nebo i všetky jeho mocnosti prenasledujú ho potiaľ, kým by sa nepokoril pred nami. Amen."

 

Majme na pamäti, že táto kanibalská surovosť neomylného pápeža bola vyhlásená v roku 1897 a teda, že stále, t.j. aj za našich čias, vládne vo Vatikáne ten stredoveký, potupný, despotický duch pomsty a krvi! Ten duch tu je, našťastie, chýba mu dnes však možnosť, aby svoje kruté zámery mohol opäť šíriť ohňom a mečom!

Aké boli tieto hlavy cirkvi, oddané najnižším a najsurovejším vášniam, také boli aj jej údy:

„V celom duchovenstve," píše anglický kráľ Edgar (959 - 975) biskupom „nevidieť nič iné, len roztopašnosť, rozpustilosť, pijanstvo a nehanebnosť. Domy kňazov nie sú nič iné len miestom hanby, útulkami neviestok, kde sa spieva a tancuje celé noci..."

Pomery rovnako hanebné boli aj v ostatných krajinách. Niet zločinu, ktorý by sa nedal dokázať zo života pápežov, teda tých, čo v mene Kristovom, v mene jeho cirkvi „stáli nad človekom".

 

 

Svätá inkvizícia

 

Len obmedzený, nevedomý človek nevie nič o hrôzach cirkevných inkvizícií, ktorými zavraždili státisíce ľudí v mukách, aké len chorá myseľ zvrhlých netvorov vedela vymyslieť. Dnes je zjavná snaha mnohých tzv. cirkevných historikov tieto zločiny zľahčovať alebo dokonca popierať. Že by si to všetko vymysleli len nepriatelia cirkvi?

„Inkvizícia bola najstrašnejší a najkrvavejší zjav, aký sa kedy ako systém pod rúškom náboženstva vyskytol", píše už citovaný jezuita Pavel Hoensbróch:

„Prúdy ľudskej krvi, preliatej inkvizíciou padajú celkom a výlučne na vrub pápežstva, takže úplne dejinnej pravde zodpovedá, ak sa povie: Námestníci Krista stáli celé stáročia v popredí vražedného systému, ktorý viac než ktorákoľvek vojna, spôsobil medzi národmi spustošenie a biedu a meno kresťanstva neslýchané zneuctil."

A klerikálmi oslavovaný španielsky spisovateľ Orti y Lara píše výstižne: „Cirkev, ktorá inkvizíciu vyvolala, uznávala ju vždy s osobitnou záľubou. Žiadny katolík nesmie vysloviť meno svätého tribunálu viery, aby nesklonil úctyplne hlavu pred inštitúciou, ktorá je podstatne katolíckym, takmer podstatným obrazom cirkvi, našej matky."

Je zjavným klamstvom, ak sa zo strany rímskych cirkevníkov tvrdí, že nie cirkev, ale svetské vrchnosti robili inkvizíciu. Proti tomuto tvrdeniu stoja jasné, všetku pochybnosť vylučujúce vyhlásenia a nariadenia „objektívnych autorít v ohľade náboženskom", rímskych pápežov.

 

Tak napr. pápež Urban II. (1088-1099) prehlasuje striktne: „Nepovažujeme za vražedníkov tých, čo vzplanuli proti vyobcovaným, naplnení súc horlivosťou pre katolícku matku, a niekoľko z nich zabili..."

Pápež Bonifác VIII. (1294 - 1303) nariadil, že vrchnosti, ktoré by sa zdráhali potrestať odsúdených inkvizíciou, samé majú byť považované za kacírske a prepadajú trestu. Pri upaľovaní kacírov musel buď panovník alebo iný vrchnostenský hodnostár prisahať na evangelium, že bude kacírov vždy prenasledovať a že inkvizícii poskytne všetku podporu, aby mohla kacírov podľa cirkevných zákonov riadne potrestať.

Pápež Lev X. vyhlásil zásadu, že „kacírov upaľovať nie je hriechom proti Duchu svätému za článok viery" a pápež Pius IV. píše r. 1560 vojvodovi savojskému: „Nepoznám ani jediný príklad, kde by sa po dobrom s kacírmi bolo niečo vybavilo, ale viem dobre z vlastnej skúsenosti, že najlepší prostriedok na obracanie kacírov je moc." - Typická ukážka láskyplnej katolíckej cirkvi, či nie?

A iný námestník Kristov na zemi, Pius V. hovorí, že „nie je nič také ukrutné, ako milosrdenstvo k bezbožným, ktorí si zaslúžili horúce peklo..."

 

A veruže nemôžme netvorom, rímskym pápežom vytýkať takúto „ukrutnosť" milosrdenstva.

- Len v Španielsku v priebehu štyroch storočí bolo inkvizičnými „súdmi" potrestaných okolo 341 000 osôb, z ktorých za živa upálili 31 912!

- V Portugalsku bola zriadená definitívne inkvizícia bullou pápeža Pavla III. dňa 3. marca 1536. Prvý inkvizítor Diego da Silva úradoval 18 rokov, a za tento pomerne krátky čas dal upáliť 10 220 osôb, 6860 iných, ktoré buď ušli alebo zomreli v priebehu vyšetrovania, bolo spálených len v obraze,

- 96 000 osôb mučených, zbavených majetku, občianskych práv, odsúdených na doživotný žalár! Toľko obetí inkvizície za 18 rokov!

Koľko ich bolo za 300 rokov, čo trvala vláda inkvizície v Portugalsku! A koľko nešťastných ľudí padlo za obeť inkvizičnej hrôzovláde na celom svete! U nás v Čechách v Prahe len roku 1318 bolo pre „kacírstvo" upálených 14 osôb za jediný mesiac - roku 1341 bolo pozatváraných toľko ľudí pre „kacírstvo", že inkvizičné žaláre nestačili a pražský biskup musel na rozkaz pápeža Benedikta XII. prepožičať inkvizítorom aj svoje väznice.

 

O tom, čo si vytrpeli nebohé obete, ktoré sa dostali do pazúrov „svätých sudcov inkvizičných" sa dozvedáme z rôznych príručných knižiek, návodov pre trestných sudcov, spisovaných velebnými otcami rôznych mníšskych rádov, najmä Dominikánov a Františkánov. Bolo to strašnejšie ako v najsadistickejších amerických hororoch.

Väzňa, keď zlomili jeho energiu v príšernom žalári, viedli do mučiarne, v ktorej všetky mučidlá boli vyložené a tu ho inkvizítor podrobil vypočúvaniu, pri ktorom používal najneuveriteľnejšie podvody, aby ho nejakým spôsobom poplietol. Aj najmenší rozpor stačil na začatie mučenia, ktoré inkvizičné príručky odporúčali ako prostriedok najúčinnejší. Mučidlo i spôsoby mučenia bývali veľmi rozmanité. Najobľúbenejšie však boli:

- škripec, na ktorom väzňa napínali tak, až mu vykĺbili ruky,

- železné topánky posiate tupými hroty, ktorých šrouby tak sťahovali, že drvili lýtka i členky,

- šrouby na palce, kúsky trstenice alebo klin, ktorý zaklienili medzi prsty, zovretím ho vrážali medzi kĺby, - avšak nevyčerpateľným prostriedkom mučenia bol oheň.

- Väzňom pálili boky fakľami,

- rozžeraveným železom vypaľovali najcitlivejšie časti tela

- nohy natierali masťou alebo olejom a vystavovali prudkému ohňu.

Strašné, nevysloviteľné muky a bolesti trpeli všetci, čo padli akýmkoľvek spôsobom do rúk ohavných nástrojov „objektívnej autority v ohľade náboženskom" rímskeho pápeža!

 

Snáď jeden z najstrašnejších spôsobov popravy odsúdených kacírov vymyslel generálny inkvizítor pápeža Gregora IX. roku 1230 -           Róbert zvaný Bulhar:

človeka, ktorého zločin kacírstva sa dokázal skúškou rozžeraveným železom, vriacou vodou alebo iným spôsobom, vyzliekli a priviazali k drevenému stĺpu. Potom mu stiahli kožu

z hlavy až k pupku a uvoľnili roj včiel, ktoré sadali na krvácajúce mäso úbožiaka až kým smrť neukončila jeho krutú trýzeň.

 

A kto boli tí „kacíri", s ktorými sa takto zaobchádzalo? Predovšetkým všetci, čo sa opovážili mať:

1. svoju vlastnú mienku

2. tí, ktorí nechceli alebo nemohli svoj rozum zaprieť natoľko, aby prijímali za zjavenú pravdu hlúposť a absurdnosť, vznikajúcu v tých či oných časoch v hlavách tých, čo v mene Ježišovom vládli ako despotovia svetu.

3. Potom nešťastníci, ktorí sa stali obeťami vydieračstva kňazských chamtivcov alebo osobnej pomsty nepriateľov, ľudia obvinení z čarodejníctva - obete najtupšej a najhlúpejšej povery, akú kedy obmedzení a vystrašení hlupáci mohli vymyslieť...

 

Ale niet tu dostatok miesta na podrobný opis. Bolo by síce potrebné prehovoriť aj:

- o hrôzach noci Bartolomejskej, strašnom vraždení francúzskych Hugenotov, ktorých jediným previneným bolo to, že boli čestnejšími kresťanmi, než pokryteckí rímsko-katolíci

- o bojoch protestantských Holanďanov so Španielmi a Rímom na konci XVI. storočia - zápasoch tak pripomínajúcich český odboj proti Ferdinandovi II., pri ktorých si rovnako krvilačné a pomstychtivo Rím počínal ako v Čechách.

- „Rozsudkom svätej stolice", píše o tom dejepisec John L. Motley, „boli všetci obyvatelia Holandska odsúdení pre kacírstvo na smrť. Tromi vetami boli 3 000 000 ľudí, muži, ženy i deti, odsúdení na hranicu..." Mohli by sa uviesť ešte stovky a stovky výstražných a odstrašujúcich príkladov pre všetkých tých, ktorí by akýmkoľvek spôsobom dávali príčinu zvodom agentov a uctievačov „objektívnej autority v ohľade náboženskom", t.j. rímskeho pápeža, vychvaľovačov „starých zlatých časov", v ktorých cirkev „stála nad človekom", čias, o ktorých historik Henri H. Milman, mimochodom kňaz, hovorí:

„Prekliatie, nie požehnanie bolo jazykom cirkvi a náboženské vojny, nevídané za čias pohanských, stali sa mocným žriedlom ľudskej biedy..."

 

Stovky a stovky desivých obrazov by sa mohli uviesť ako dôkaz, ako strašne bolo ponížené ľudstvo za čias neobmedzenej vlády cirkvi, ako hovorí anglický filozof a historik W. E. Lecky za čias, kedy

„ohyzdný, sprostý, vyžitý šialenec, bez vzdelania, vlastenectva, prirodzených náklonností, ubíjajúci svoj život neustálou nadzmyselnou rutinou a odporným sebatrýznením, chvejúci sa pred strašnými fantómami svojho chorého mozgu, stal sa pánom národov, ktorí poznali dielo Platóna a Cicera i život Sokratov a Catonov."

Zadubení, tupí a choromyseľní ľudia - bez morálky, bez akéhokoľvek charakteru a cti ovládali cirkev a premenili ľudský život na peklo.

 

Prečo by sme však mali hľadať dôkazy za hranicami našej vlasti?

- Či to nebol aj náš národ, naši pradedovia a prababičky, ktorí na svojom tele pocítili dobročinnosť a štastie neobmedzenej vlády cirkvi nad človekom v časoch, keď sa cirkev o túto vládu delila s mocou svetskou, vládou „z božej milosti"?

- Či nebola to vari doba vlády cirkvi rímskej, v ktorej sa pápežskí križiaci dopúšťali strašných zverstiev proti vidieckemu a mestskému ľudu husitskému? Či to nebola vari doba jej vlády, keď vydávala príšerné mandáty proti Českým Bratom a nekatolíkom vôbec? Neboli to vari žoldnieri „katolíckej ligy", ktorí po bitke na Bielej Hore vyplienili Prahu, znásilňovali ženy a dievčatá, lúpili a ničili domy s takou zúrivosťou, že po ich odchode zostala len úplná spúšť?

- Či to nehovorila cirkev ústami pátera Sabinu k cisárovi Ferdinandovi II. a jeho dvoru o českých „rebeloch": „Roztlčieš ich prútom železným a oni ako nádoba hlinená rozpadnú sa?"

- Nebola to vari práve hlava cirkvi, pápež Pavol V., ktorý keď dostal správu o porážke Čechov na Bielej Hore „preveľmi sa z toho veselil" a ktorého ranila mŕtvica od radosti, že sa opäť cirkvi rímskej vracia vláda nad človekom českým, ktorý ju dávno predtým už zvrhol?

- Nebola to vari práve tá doba, keď „cirkev stála nad človekom", keď cisárovi Ferdinandovi II. váhajúcemu podpísať hrozný ortieľ nad 27 vodcami českého odboja vtisol jeho spovedník P. Becanus pero do ruky hovoriac, že si „berie všetko na seba a svoje svedomie".

- A neboli to vari kňazi tej istej cirkvi „stojaci nad človekom", čo asistovali na lešení popraviska na Staromestskom rínku v ten strastiplný deň, keď od skorých ranných hodín sa kmital meč kata, pod ktorého majstrovskými údermi pretínali šije rebelov? Šije slobodných a čestných ľudí, ktorí sa nechceli skloniť pred temnou a krutou vládou tkz. námestníka Kristovho na zemi a uznať, že cirkev stojí nad človekom?

- Či rozumieme vari zle slovám Budovcovým, vrhnutým do tváre cisárskym „sudcom": „Dávno ste po našej krvi bažili - krv pite!" a slovám staručkého Vodňanského, ktoré povedal Jezuitom do očí: „Pod zástierkou rebélie beriete nám životy a nemajúc dosť, chcete nám aj duše odobrať? Nasýťte sa pozeraním na našu krv a nech vám je to dosť'...

- Či nebola to práve doba, kedy „cirkev vládla nad človekom" a neboli to jej služobníci, ktorí, ako hovorí Denis vo svojom spise „Čechy po Bielej Hore": „Odvšadiaľ naliehali na cisára, aby nestrácal príležitosť, ktorú mu dáva Prozreteľnosť, aby bola dokonaná skaza kacírstva" a nebolo vari každému ich želaniu vyhovené s najväčšou ochotou?

- Neboli to práve, ako takisto Denis uvádza „Karmelitáni, Barnabiti, Pavláni, Premonstráti, Dominikáni, Serviti, Jezuiti, Františkáni i mníšky z nemenovaných rádov", ktorí „zlietli sa ako krkavce na bojisko" a na čele toho povestného „Syndikátu zlodejov", ktorý sa sústredil okolo kniežaťa Lichtensteina, brali odmenu za svoje katovské služby, preukázané Habsburgovcom a „delili sa o vojnovú korisť nad ešte teplou mŕtvolou národa"?

- Či to neboli jezuiti a kňazi „cirkvi stojacej nad človekom", ktorí na čele lichtenštajnských dragúnov začali a viedli hroznú protireformačnú éru? Nie sú vari oni intelektuálnymi pôvodcami tej skazy, ktorej podľahol náš národ po Bielej Hore?

- A neboli to vari oni, ktorých srdcia sa nezachveli od hrozného náreku, ktorý sa vtedy z našej vlasti vznášal k nebesám?

- A neboli to oni, sluhovia „cirkvi, stojacej nad človekom", ktorí vyhnali státisíce našich rodín za hranice, priviedli náš národ do hrobového temná?

- Neboli to vari oni, čo sa stali spojencami rakúskej žoldnierskej šable, svätili bodáky a kanóny? Neskrížili práve oni vojenskú šabľu s krsteľnicou, aby pod týmto symbolom násilia svetského i duchovného náš národ až do konca 1. svetovej vojny tlačili k zemi? Neboli to oni, ktorí sa nakoniec uspokojili aspoň s úlohami špicľov a drábov, udavačov a denunciantov - vtedy, keď už sami nemohli vládnuť?

Takto vládla cirkev nad človekom: „Človek zvíjal sa v prachu zeme a na jeho zohnutej šiji stála ťažká noha rímskeho popa, bezcitne drviac každého pri najmenšom pokuse o odpor..."

A myslíte si, že by bolo inak, keby sa opäť dostala cirkev rímsko-katolícka k takej moci, akú mala predtým?

 

 

Aký to omyl!

 

Sám katolícky biskup dr. von Hefele v roku 1870 priznáva: „Naozaj hierarchii nechýba vôľa, aby hranice v devätnástom storočí boli opäť zavedené!" V oficiálnom cirkevnom denníku "Amalecta ecclesiastica", vychádzajúcom pod pápežovým dohľadom, v roku 1895 nachádzame iný dôkaz zmýšľania vysokých kruhov rímsko-katolíckej cirkvi, vrcholiaci v slovách: „Požehnané buďte, vy planúce hranice." A španielske klerikálne noviny „La Bandera Catolica", dňa 29. júla 1883 vydali článok, v ktorom si pochvaľujú, že v Barcelone sa spálilo množstvo protestantských kníh, vyslovujú nádej na znovuzavedenie „svätého súdu" a končia takto:

„Panovanie inkvizície bude na výsledky lepšie a slávnejšie než v časoch minulých, a počet tých, čo pod ňou budú musieť trpieť, bude väčší, než kedykoľvek predtým. Aký radostný deň to bude pre nás, ked uvidíme slobodomurárov a nevercov zvíjať sa v plameňoch inkvizície!"

 

Pápež Lev XIII., ktorého bezmocným hnevom dýchajúcu kliatbu proti Taxilovi som vpredu uviedol - roku 1889 vo svojej encyklike „o scholastickej filozofii" vyhlasuje:

„Aj keby kacíri nepokazili iných ľudí, mal by sa predsa len ich počet zmenšiť. Môžu sa pravidelným spôsobom zabíjať svetskými súdmi a ich majetok sa môže zabavovať, pretože aj keď svojich blížnych nepokazia, sú predsa len rúhačmi a majú krivú vieru; preto si zasluhujú tvrdší trest než vlastizradcovia a peňazokazci."

 

Zamysliac sa nad týmito dokumentmi katolíckeho zmýšľania vidíte, ako hlboko pravdivé sú slová bývalého kňaza rádu križovnického, Augustína Smetanu, ktoré vo svojich „Pamätiach" zaznamenáva:

„Dajte dnes rímsko-katolíckej cirkvi rovnakú moc akú mala v stredoveku a už zajtra bude vo všetkých mestách, kde akí kacíri sú, hranice stavať a na ceste fanatizmu, ktorý už toľko biedy a pohany na ľudské pokolenie uvalil, „ku cti a sláve božej" ďalej pokračovať".

Ako tento teológ a známy mysliteľ, tak usudzujú aj všetci skutoční veľkí myslitelia celého sveta, ktorí svoje odsúdenia vyhlasujú na základe histórie - ktorá učí i varuje! A pred rímskokatolíckou cirkvou a pápežstvom nám dávajú dejiny strašnú výstrahu!

Ak sa pozrieme do ktoréhokoľvek storočia - vždy len odpor, bolesť a hrôza nás chytá, ak obrátime svoj zrak smerom ku skale Petrovej, k námestníkom Kristovým na zemi, „objektívnym autoritám stojacim nad človekom v ohľade náboženskom!"

Nuž, ale dosť o tom, aký raj bol na zemi, keď „cirkev vládla nad človekom" a čo by sa opäť dialo, keby nadobudla svoju stratenú moc...

 

 

Aký raj bol na zemi, keď vrchnosť „z milosti božej" vládla nad človekom

 

„Všetka moc pochádza od Boha!" To je hlavný princíp rímsko-katolíckej cirkvi. „Každá duša mocnostiam vyšším poddaná buď, pretože met inej mocnosti než od Boha, a ktoré sú, od Boha zriadené sú," hovorí sv. Pavol v Epištole k Rímskym; a svätý Bernard, opát clairvauský, rozvádza túto zásadu v liste rímskemu cisárovi Konrádovi (1024 - 1039) hovoriac, že:

- „len Boh je vlastne zvrchovaným pánom, ľud že nemá žiadnu moc rozhodovať, lež smerom a v mene jeho;

- Ježiš Kristus, že je najvyšším kráľom a veľkňazom, sústreďuje v osobe Svojej úrad kráľovský i kňazský, čo oboje po Jeho smrti podľa Jeho odkazu pripadlo cirkvi;

- kňažstvo, že je jedno ako Boh, kráľovstiev že je toľko, koľko je národov;

- že kráľovstvá kresťanské všetky majú byt spojené pomocou viery a jednotou katolíckej cirkvi, ako aj jediným kňažstvom;

- že práva kresťanských kráľov tkvú v tom, aby štát, súc pravou rukou cirkvi, staral sa o blaho ľudu v oblasti hmotnej, kdežto cirkvi že patrí starať sa o jeho duchovné blaho, čím štátu pripadá úloha, aby bola spojencom a pomocníkom v jednej úlohe."

„Kráľovia kresťanských národov," hovorí ďalej Tomáš Akvinský, „tvoria loďstvo, ktorému velí v duchovnej príčine admirál čiže pápež v mene Ježiša Krista..."

 

Vrchnosti duchovné i svetské sú od Boha ustanovené a o tom, kto a ako sa proti nim prehrešuje, poučuje nás dodnes „Veľký katechizmus katolíckeho náboženstva" vydaný nákladom nášho štátu v roku 1921 v štátnom nakladateľstve:

„Proti duchovným a svetským vrchnostiam sa prehrešuje najmä:

1. Kto ich drzo hanobí a tupí.

2. Kto sa im protiví a proti nim sa búri."

 

Po tomto malom úvode pozrieme sa opäť trocha do dejín, ako tie rôzne vrchnosti „od boha ustanovené", podľa cirkevných názorov právom „stojace nad človekom" sa starali o blaho svojich poddaných.

Boli to kresťanskí králi a cisári, ktorí „rovnako ako starovekí tyrani jednali s poddaným horšie než s nemou tvárou, s dobytkom. Nebolo rozdielu medzi otrokmi staroveku a nevoľníkmi na panstvách vrchností z milosti boha kresťanského, ktorého zástupca sedel na stolci svätého Petra v Ríme, riadiac odtiaľ „ako admirál loďstvo kresťanských národov."

A boli to práve časy najväčšieho rozmachu cirkevnej moci, kedy prostý ľud, ponížený viac ako zviera, nemajúc nič na svete tunajšom, obracal oči ku kráľovstvu nebeskému s jedinou túžbou, aby zbavený bremena života „v tomto slzavom údolí" dostal sa do problematického života na svete onom...

 

- Jednoduchému ľudu sa viedlo zle všade, keď stáli nad človekom „od Boha ustanovené vrchnosti", viedlo sa mu zle aj u nás.

- O tom ale cirkevné dejiny nič úmyselne nepíšu. Vždy klamali a prekrúcali históriu vo svoj prospech.

- Koniec koncov - prečo by to malo byť inak? Však prekrútili i slová samotného svojho zakladateľa - Ježiša Krista.

 

Je však pravdou, že poddanstvo roľníckeho ľudu u nás vzniklo dávno pred bielohorskou katastrofou. Už za posledných Přemyslovcov vnikali poriadky a zvyky zo západných krajín aj k nám a vplyv šľachty sa stával rozhodujúcim. Najmä tak velebeným „otcom vlasti" Karlom IV., panovníkom príkladne zbožným, poslušným voči všetkým príkazom cirkvi svätej a jej sluhov, bola závislosť roľníckeho ľudu utužená a panská nadvláda uľahčená tým, že šľachte, „vrchnosti od boha ustanovenej" bola na jej majetkoch udelená súdna právomoc. A tak šľachta vládla nielen nad životmi ale aj nad smrťou svojich poddaných.

 

Husitská revolúcia, revolúcia národná, náboženská i sociálna - zvrhla síce načas vládu týchto „vrchností", ale nie na dlho. Čoskoro po bitke pri Lipanoch sa „boží bojovník" stáva opäť poddaným, neskôr nevoľníkom a nakoniec po bielohorskej katastrofe otrokom bez akýchkoľvek ľudských práv...

Dve tretiny panstiev v Čechách sa po bielohorských konfiškáciách dostali do rúk cudzích pánov a rytierov, väčšinou všetkého schopných vojenských dobrodruhov, verných a fanatických katolíkov. Katolíkov, ktorí síce navštevovali kostoly, stavali kaplnky i oltáre, kupovali nádherné monštrancie, sošky panenky Márie, prijímali päťdesiatkrát do roka „telo pána", ochotne plnili všetky príkazy svojich spovedníkov - avšak zostávali pritom najbiednejšími vydieračmi, bezhranične chamtivými po peniazoch a majetku.

Až teraz nastala pravá éra vlády „vrchností, stojacich nad človekom"! Boli to časy strašného bezprávia. Pomery, aké si dnes nevieme ani predstaviť. Poddaný nemal slobodnú vôľu, nesmel rozhodovať o svojom majetku, o povolaní svojich synov, o budúcnosti vlastných detí. Najneznesiteľnejšie tyranstvo pripravili „vrchnosti, stojace nad človekom" úbohému ľudu. (Spomeňte si na túto dobu vždy, keď budete počuť z úst katolíckych predstaviteľov niečo o tzv. komunistickej totalite. Či to nebola prechádzka ružovým rajom oproti časom protireformácie?)

Sedliaci i želiari museli robotovať až päť dní v týždni a ak sa pánom zachcelo - aj celý týždeň. Za skorých rán temný rachot bubnov burcoval obyvateľov dedín a zástup vychudnutých tieňov, mužov, žien i detí zaháňal na panské polia, kde bez oddychu do západu slnka museli všetci robiť, až kým neklesali do mdlôb. Beda, ak si niekto na chvíľu sadol, zastavil sa, aby si oddýchol... Už tu bol panský dráb, mušketier alebo šafár a údery jeho korbáča padali na zodraté zohnuté chrbty poddaných, aby ich povzbudili do ďalšej práce...

Najťažšia robota bola v lesoch, čo trvalo celú zimu. Panské hony a lovy sa usporadúvali v nedeľu a cez sviatky aby sedliaci, ktorí s čeliadkou museli nadháňať, neboli oslobodené od iných robot. Okrem ľudských síl museli sedliaci na robotu priviesť aj záprah. Ak sedliak na obrábanie vlastného pozemku nemal záprah, musel sa sám, svoju ženu, alebo dospelejšie deti do pluhu zapriahnuť. To nie sú rozprávky, to sú príklady z histórie vládnutia rímskokatolíckej cirkvi u nás.

 

Horšie bolo nevoľníkom za vlády tých vrchností, ktoré podľa učenia katolíckej cirkvi „právom stáli nad človekom", bolo im horšie než kúpeným otrokom. Pretože nevoľníci, ak nestihli počas nocí zorať, osiať a pozberať svoje chudobné políčka, hladovali.

 „Čo už, je to zákon boží a nie je dobré, aby sedliaci boli bohatí, spyšneli by. Čeliadka sedliacka je najlepšia, keď plače, najhoršia, ak sa smeje..." hovorievala vtedajšia od boha ustanovená „vrchnosť".

Aby sa „sedliacka čeliadka" nemohla smiať o to sa „vrchnosť stojaca nad človekom" starala dokonale: Nielen prácu uvalili na bedrá poddaných, zložili na nich takmer všetky možné i nemožné platby. Vyberanie daní a rôznych poplatkov bolo také bezohľadné, že aj vlasy ženám ostrihali a predávali, ak sedliak nemal čím platiť...

A bolo že tých platieb! Síce na sedliacke usadlosti pripadala len polovica pozemkovej dane - dane zemskej - avšak šľachtická „vrchnosť", ktorej bolo rozdelenie a vyberanie daní zverené, vedela veci zariadiť tak, že sedliaci zaplatili aj jej polovicu. Veru, ťažko by bolo určiť, z čoho vrchnosti „nešli" platby. Okrem ročného úroku na sv. Juraja a na sv. Havla sa platilo z jarmokov, prievozov, mýt, zo všetkých remesiel, z obilných, olejných, papierových mlynov, z brusiarní, z varní piva, z pálenky, z krčiem, kováčskych vyhní, pekárni, z tkáčskej dielne, ba aj z dielne katovej. Aj z miesta, na ktorom stála „spravodlivosť", t.j. šibenica, šiel vrchnosti poplatok, Iné príjmy boli z pokút, z ročných súdov, z dedičstva, z vysvedčenia, zo zmlúv atď. Tu však musel poddaný platiť dvakrát - raz do vrecka úradníka, druhý raz šľachtica - inak sa vybavenia nedočkal.

Na toto ste už dnes ľudia všetko zabudli?

Na túto „požehnanú" dobu vlády cirkvi a šľachty? Skutočne chcete, aby sa tieto zlaté časy vrátili?

 

Bezočivosť často nemala hraníc. „Vrchnosť" zvyšovala ľubovoľne cenu soli, syra, masla, rýb i hydiny a nútila poddaných, aby si ich kupovali. Ak šľachticovi ochorel dobytok, donútil poddaných, aby ho za vysokú cenu kúpili. Vrchnosť" dokonca v niektorých prípadoch nariaďovala poddanému minúť aj určitý obnos v panských krčmách.

V sobotu musel narobený, zodratý nevoľník v zámockej kancelárii preukázať, že vykonal predpísanú robotu. Beda mu, ak mu chýbal pliešok za deň roboty! Ani jemným panským rukám sa nehnusilo biť palicou sedliaka, priviazaného na lavicu. (Obyčajný trest bolo 10 úderov. Trest však pre neposlušnosť stupňovali na 25, 50 i 100 úderov!) Trýznený, často zakrvavený, polomŕtvy, niekedy zápasil so životom, inokedy mu smrť bola utešiteľkou a vyslobodila ho z pekla na zemi. Toto neuvidíte v historických nostalgických filmoch o vláde šľachty, z dielní a la Hollywood.

 

Každý prejav samostatnosti, hrdosti alebo vzdoru, každé, čo i len zdanie nejakého odporu boli neľudsky trestané. Takého „tvrdohlavca", alebo „chamraď sedliacku", ako milostivá vrchnosť, "od boha ustanovená" sedliakov nazývala, posadili na dreveného osla, ktorého chrbát sa ako sekera ostro hlboko zarývala do rozkroku a spôsoboval strašné bolesti, ktoré stupňovali otupelí drábi tak, že na nohy nebožiaka priväzovali kamene...

 

Neľútostní drábi zatvárali aj ženy na ľubovolný čas do úzkych klietok, takzvaných trdlíc (na každom námestí stála trdlica, bola to truhla spodnou častou zamurovaná v zemi, zvrchu s ťažkým vekom a na bokoch otvory pre hlavu a ruky), kde boli také stiesnené, že od strašnej bolesti omdlievali. A ľudské beštie nešetrili ani tehotné ženy!

Každý zámok mal svoje studené, vlhké pivnice, kde stála klada, do ktorej zavreli previnilca tak, že ruky i nohy mal zovreté v dvoch otvoroch klady a nemohol si telo narovnať. Bývali tam aj bohato vybavené mučiarne, kde s diabolskou vynaliezavosťou mučili obete ľudskej zvrhlosti. Tu odrezávali uši a nosy, tu vypaľovali žeravým železom znamenia...

Sedliacke dcéry nútili doniesť pred svadbou do zámku „čechelné" a vracali sa bez venca. Milostivý pán, „vrchnosť od boha ustanovená" sa potešil, násilne a surovo, často pomocou svojich drábov, odobral panenstvo sedliackej dcéry a kvet odtrhnutý potom odhodil. Vcíťte sa potom do duševnej trýzne úbohých rodičov! A čo milenec - ženích? Ak sa búril a pomstil, odviedli ho v putách k vojsku, aj keď bol jedinou radosťou svojich starých rodičov. A vtedy sa bojovalo takmer bez prestávky, najviac v Uhorsku proti Turkom, vojenská povinnosť trvala 14 i viac rokov a preto tých vyslúžilcov, ktorí opäť uvideli domov, bolo veľmi, veľmi málo...

 

Roku 1654 zavedením povinného svätenia nedele a zasvätených sviatkov sa nanovo zhoršila bieda poddaného ľudu. Ak sedliaka pristihli, že v nedeľu a cez sviatok pracoval (často mu iný deň na prácu ani nezostal, keď celý týždeň robotoval pre „milostivú, svetskú a cirkevnú vrchnosť"), pokutovali ho tak, že mu odobrali desiatu časť vecí pri práci... kone, vozy, náradie a pod... Ale teraz pozor - to najlepšie len príde!

A viete, kto mal z toho zisk? Pokuty pripadli fare, okrem tretiny, ktorú dostal udavač! Hovorilo sa tomu cirkevná etika (asi preto dnes zase vyučujú na školách etiku farári). Treba asi vybudovať novú generáciu udavačov, kostolných donášačov a špicľov.

Samotný Jan Erazim Wegener, zámocký hajtman grófa Losyho, priznáva, že „keď sedliak robotu, ktorú mu „vrchnosť" ukladá, všetky kontribúcie a ťažké útlaky, ktoré musí znášať a všetky škody, ktoré mu žoldnieri spôsobujú, trpezlivo znáša, potom právom môže vstúpiť medzi svätých mučeníkov".

 

A vzácny priateľ nášho národa Arnošt Denis píše o tej dobe: „Ó, ľudskosť, kam si sa podela? Vari to panstvo nemá ani trocha citu, že môže hľadieť na také strašné utrpenie svojich vlastných bratov? Prečo sa nerozplačú nebesá nad stálym mučením a vraždením úbohého sedliackeho ľudu a nezošlú novú potopu na podlých panských lupičov a vrahov!"

 

Aký div, že za týchto strašných pomerov, nemajúc už čo stratiť než svoje životy, odhodlával sa zbedačený a ponižovaný pripravený ľud k odboju, aby dosiahol aspoň niekdajšie slobody.

Roku 1652 sa vzbúrili sedliaci na statku v Týnci, ktorý patril k dekanstvu Litoměřickému, v roku 1658 došlo k vzbure na panstve Zákupskom, roku 1667 boli sedliacke vzbury v Železnici pri Jičíne, roku 1668 v okolí Vysokého, Smržovky, Jesenného, Jilemnice a inde roku 1673 vznikla vzbura na panstve v Nových Zámkoch. Všetky boli brutálne, priam diabolsky, s požehnaním svätej katolíckej cirkvi, krvavo potlačené!

V roku 1680 vypuklo v Čechách veľké sedliacke povstanie. Začalo sa v západnej časti čáslavského kraja, čoskoro však zachvátilo celý kraj, postupne sa rozšírilo na Chrudimsko, Hradecko, Friedlansko, Děčínsko, Boleslavsko, Litoměřicko a mnohé iné kraje našej krajiny. Zúfalstvo ľudí nemalo konca kraja.

Avšak márne boli všetky pokusy striasť sa alebo aspoň uľahčiť si od neznesiteľného jarma. Sedliacke vzbury boli krvavo potlačené a poprední vodcovia odboja boli kruto potrestaní: v celých skupinách obesení, lámaní na kolesách, sťatí mečom. Iným odrezávali uši a nos, iných odsúdili na roky do žalárov...

Tak sa teda starala svetská „vrchnosť od boha ustanovená", podľa prejavu pápežského nuncia - Micaru, „stojaca v ohľade politickom nad človekom" o dobro svojich poddaných, nielen za zhovievavého mlčania „cirkvi rímskej, stojacej nad človekom v ohľade náboženskom", ale aj za jej priameho spolupôsobenia. Keď niekto nechápe, čo to je totalitná moc - nech študuje históriu tejto doby. Nie Hitlerova alebo Stalinova diktatúra, ale vláda šľachty a cirkvi bola dokonalá totalita!

 

Spojenie týchto dvoch „objektívnych autorít, stojacich nad človekom" bolo veru dokonalé. Richtári a konšeli okrem bežných prísah vernosti „vrchnostiam" skladali ešte prísahy osobitné, ktorými sa zaväzovali všetky zlorečené sektárske bludy odhaliť, prenasledovať a samospasiteľnú cirkev rímsko-katolícku zastávať. Tú istú prísahu skladali aj všetci vrchnostenskí správcovia a úradníci, i „vrchnosť" svetská pri rôznych príležitostiach verejne sľubovala, že pri svätej cirkvi rímsko-katolíckej verne zotrvá a zverených poddaným k tomu povedie... Akože inak? Na večné veky - amen!

Vtedy platili známe jezuitské zásady,

- že katolícky vládca sa dopúšťa hriechu, ak kacíra nechá bez trestu;

- že viac sa hreší miernosťou než násilnosťou,

- že náboženská sloboda odporuje vôli božej

- a že znášanlivosť je príčinou všetkého zla...

 

Vtedy sa nariadilo, že v našich krajoch sa nesmie trpieť žiadne iné náboženstvo než rímsko-katolícke a takzvané „rúhavé výroky" proti pánu bohu, obradom katolíckej cirkvi, panne Márii, všetkým svätým a členom cisárskeho rodu habsburského sa budú trestať obesením... Už ste všetci na to zabudli? Už ste to úplne vyškrtali z dejín tohto úbohého národa?

Avšak v našich krajoch bolo ešte stále dosť ľudí, ktorí nechceli ani po dobrom a ani po zlom prijať náboženstvo rímsko-katolícke, v ktorého víťazstve svetské vrchnosti videli zabezpečenie svojej vlády (žeby tomu bolo tak aj dnes?) Pretože to platilo vždy, že absolutizmus svetský sa nikdy necítil dosť pevný a istý, ak ho nesprevádzal a nepodporoval absolutizmus cirkevný t.j. tzv. duchovný. Preto tá priam zúrivá snaha zraziť šiju „kacírskej chamrade" pod „objektívnu autoritu v oblasti náboženskej", t.j. cirkev rímsko-katolícku.

- Je doslova výsmechom národnej pamäti ale i rodinnej cti, keď dnes hrdo do pŕs bijúci sa katolík, je pravnukom násilne pokatoličteného kalvína.

- „Vrchnosti svetské" v násilnom pokatolizovaní nepoznali zľutovania. Nebolo ohavnosti, ktorej by sa proti „vzdorujúcim, spupným" poddaným neboli dopustili.

- Akákoľvek krutosť, zločin proti ľudskosti bol na to vhodný!

 

„Všetci, čo sa zdráhali prijímať pod jedným", vypisuje o tom z rakúskych archívov pán z Hormairu, „boli tak dlho bití do hlavy, na plecia, do tváre, až im hojne tiekla krv i slzy cez tvár, potom sa hostia položila na ústie pištole alebo inej strelnej zbrane do úst, takže im „večeru pána pod obojím" spôsobom podávali, totiž že k hostii pili svoju vlastnú krv - pravý kňazský vtip!"

Pretože však hrozby, bitie, lúpeže a iné tortúry nemali vždy žiadúci účinok, pristali na iný, ešte hlbšie do duše zarezávajúci sa prostriedok: zobrali rodičom deti a tie pred ich očami mučili, aby takto vzdor rodičov zlomili a medzitým im kňaz čítal odvolaciu formulu. Pri jednej takejto hnusnej procedúre sa dvaja sfanatizovaní dôstojníci zmocnili nahého dieťaťa, každý ho zobral za jednu nohu, rozťali ho a potom podávali jednu krvavú polovicu otcovi, druhú matke: "Tu máte tiež niečo pod obojím!" hovorili so surovým smiechom. Surovo mlátené, bez akejkoľvek milosti, boli aj mladé dievčatá, ktoré sa pokúsili o útek, aj tehotné ženy.

A takéto strašné scény nachádzame zaznamenané v histórii utrpenia našich predkov v časoch neobmedzenej vlády vrchností svetských i duchovných, „stojacich nad človekom" - a je ich nespočetne veľa. A koľko ich bolo zabudnutých! Strašnú bolesť cíti človek, ak číta o tejto kalvárii nášho vidieckeho ľudu, o utrpení, pred ktorým blednú aj legendárne muky Nazaretského „revolucionára", v ktorého mene sa všetky tieto zverstvá páchali...

 

A ešte niekoľko dôkazov o tom, ako dobre sa darilo ľuďom počas cirkevnej vlády „stojacej nad človekom". Tentoraz opíšeme pomery, v akých žili obyvatelia pápežského cirkevného štátu. Teda štátu, ktorý bol priamo riadený „admirálom loďstva kresťanských národov," svätým otcom Piom IX. (1846 - 1878), ktorý vo svojich požehnaných rukách spájal všetko, čo „stojí nad človekom" a bol teda „zvrchovane objektívnou autoritou v ohľade najskôr náboženskom, potom politickom a napokon sociálnom".

Aby nemohlo byť ani najmenších pochybností o autorite tohto veruže presvätého muža, ku ktorého nástupcovi, ako uviedol pápežský nuncius - Micara, obracia sa „stále vzrastajúci počet mysliteľov", nesmieme strácať zo zreteľa, že ide práve o vládu pápeža Pia IX., toho, ktorý 18. júla 1870 vyhlásil dogmu o pápežskej neomylnosti a už vopred v tom istom dekréte do horúcich pekiel preklial každého, čo by sa tejto „neomylnosti" opovážil odporovať...

Nuž počujme, čo o tomto námestníkovi Kristovom na zemi, do 20. septembra 1870, kedy mu vzbúrený taliansky ľud odobral svetskú moc, ktorý tak vynikajúco spájal všetky vlastnosti vrchnosti „z milosti božej", napísal jeho súčasník náš Neruda vo svojich feuilletonoch z roku 1877:

„Dnes arci, nie je pápež Pius IX. už tým, čo býval. Monarchom duší je, monarchom pozemským však už nie je; svetská moc je mu, ach, vzatá. A on bol panovníkom dobrým! Mal len malé územie, ale čo všetko preň neurobil! Roku 1850 bolo v pápežských žalároch 10 436 politických väzňov; r. 1854 dovedna 13 006! A koncom roka 1855 sa okrem toho potĺkalo cudzinou 19 000 utečencov z pápežského územia..."

 

„To sa rozumie, že pápež nestrpel, aby sa s politickými väzňami zaobchádzalo neľudsky. Avšak, že sa do pápežských žalárov zasa zaviedla stredoveká tortúra, že väzni s ťažkým závažím na nohách, boli posadení na dômyselne vynájdeného „cavaletto" (koníčka), drevený to, hore do veľmi ostrej hrany vybiehajúci nástroj - to sa týkalo len väzňa osobne, jeho rodina pritom netrpela!

 - Áno, keď väzňa utrápili, rodina sa o jeho smrti nedozvedela ani muk, a dobromyseľní kňazi žalárnici prijímali útrpne naďalej jedlo, dary a peniaze, ktoré príbuzní nosili pre uväzneného: dávno zahrabaného.

- Smrť bola len „za najťažšie previnenie!" Piate prikázanie Božie prikazuje: „Nezabiješ!" Tak bol na rozkaz napr. zastrelený kňaz Ugo Bassi za to, že bol poľným kaplánom u Garibaldiho.

- A stalo sa to s najväčšou šetrnosťou k jeho duchovnému stavu: pred popravou mu zo drali kožu z rúk a temena hlavy, teda tú kožu, ktorá bola kedysi pomazaná, aby ho „odsvätili".

No, čo poviete, nebolo to ohľaduplné? Ešte ste nepochopili, kam do školy chodilo Gestapo?

Roku 1850 si dal svätý otec z Paríža priviezť novú gilotínu - v roku 1851 bol francúzskemu Národnému zhromaždeniu predložený autentický výňatok z domáceho registra pápežského žalára „Carcerenovi" v Ríme, podľa ktorého ľudí odsudzovali na celé roky na galeje aj „pre vôbec neznáme zločiny" - od najdôstojnejších generálnych inkvizítorov!

 

Chápete už, prečo stále rímski klerikáli celého sveta volajú po obnove „cirkevného štátu"? Prečo stále kričia, že na svätej cirkvi katolíckej bolo spáchané bezprávie, že ju znásilnili, keď jej vzali možnosť, aby vo vlastnom štáte mohla ukazovať svetským vrchnostiam, ako treba vládnuť a jednať s „poddanými", aby nezbujneli a vo svojej nerozvážnosti neničili „autority", v zničení ktorých dnes pápežský nuncius Micara vidí „najhlbšiu príčinu rozkladu modernej spoločnosti"...?

A ako že sa „poddaným" v Rakúsko-Uhorsku i v iných krajinách, kde vládli od boha ustanovené vrchnosti, t.j. podľa rímsko-katolíckeho názoru „objektívne autority v ohľade politickom" viedlo v predvojnových rokoch? Nebol vlastne človek „na obraz boží stvorený" považovaný len za kus inventára tej či onej degenerovanej šľachtickej famílie, ktorá „z milosti božej" a hlúposti veľkej väčšiny práve tých „poddaných", omámených kňažstvom, sedela na tróne?

Nebolo to strašné poníženie pre nás všetkých, čo sme boli ešte „poddanými" Habsburgov, že sme ako stádo dobytka bez najmenšieho slovka museli strpieť, ako vláda, ktorá o nás rozhodovala, o našich životoch, o všetkom, čo my ľudia nazývame svojím, dostáva sa človeku obmedzenému, ustrašenému alkoholikovi len preto, že nejaký štatút Habsburskej rodiny, uznávaný aj cirkvou svätou, teda „autoritou" v ohľade náboženskom stojacou nad človekom, jeho následníctvo na trón určoval?

Nebolo to strašné poníženie ľudskej dôstojnosti, ktoré mnohí možno len preto necítili, že si naň príliš zvykli? Nevyvstane nám ešte dnes pálčivý rumenec hanby i hnevu v tvári, ak si pomyslíte, že vtedy sme sa mohli stať venom niektorej arcikňažnej z „cisárskeho rodu", keby nebolo mužských potomkov, ktorí by mohli byť posadení na Habsburský trón?

A hovoriť o poníženiach, ktoré sme my, pokrokoví ľudia, museli vytrpieť počas vojny, za vlády surovej rakúsko-uhorskej päste, najmä my ľudia, o ktorých sa „hore" vedelo - aby som použil diplomatické vyjadrenie pápežského nuncia Micaru - že sa „emancipujú od všetkého, čo stojí nad človekom" a že úprimne negujú „objektívne autority":

a) najskôr náboženské,

b) potom politické a

c) napokon sociálne, čiže, že neuznávajú ani nadvládu cirkvi, ani c.k. vrchnosti ani kapitálu?

 

Dnešným ľuďom asi treba pripomínať:

- ako úzko boli spojené záujmy všetkých týchto „vládnucich stavov", a aké platné služby preukazovala cirkev rímsko-katolícka nielen Habsburgom, ale aj Hohenzollernským, Koburgským a ostatným spojencom.

 - Ako jej kňazi, biskupi a arcibiskupi, aj pápež samotný schvaľovali vojnu katolíckeho Rakúska proti malému pravoslávnemu Srbsku ako „nanajvýš spravodlivú", ako žehnali zástavy a zbrane, nabádali k trpezlivosti pobúrených, trpiace matky a ženy,

- ako agitovali pre vojnové pôžičky, denuncovali učiteľov, úradníkov, vojakov, občanov a kde koho, tvoriac tak dobrovoľný zbor špicľov, striehnuci na každé najmenšie hnutie nespokojnosti, smerujúce proti vrchnostiam „z božej milosti"...

 

Ach - že by tá história bola už úplne zabudnutá? Asi by bolo treba pripomenúť ľuďom niekoľko podrobnosti! Pamätníci už vymreli, a tak môže cirkev ľudí opäť ľahko oklamať?

A rovnako zbytočné je uvádzať dôkazy o tom, že jedinou snahou hierarchov cirkvi rímskej i jej pomáhačov, ľudí kvalít vrchnostenských drábov, je otočiť beh sveta späť - zmariť výsledky 1. i 2. svetovej vojny, premôcť víťaznú demokraciu a nastoliť opäť „vrchnosti z božej milosti". Absolutizmus duchovný i svetský si navzájom pomáhajú, pretože jeden bez druhého neobstojí! - O to tu ide aj dnes.

 

 

Aký raj je na zemi, keď kapitalizmus „vládne nad človekom"

 

Podľa názoru pápežského nuncia Micaru a rímskej katolíckej cirkvi objektívnou autoritou „stojacou nad človekom" v ohľade sociálnom je kapitalizmus. A negáciou tejto autority je podľa týchto názorov socializmus. Pretože socializmus, v akejkoľvek forme, teda aj takzvaný „kresťanský socializmus", ak sa myslí skutočne - odporuje učeniu cirkvi svätej. Nechápete o čo ide? Či sa to dá ešte jasnejšie formulovať?

 

„Služobníci buďte poddaní vo všetkej bázni pánom, svojím, nielen dobrým, ale aj zlým," hovorí sa v biblii aj v katechizme katolíckeho náboženstva, a všetko, čo tomu odporuje, je bludom, klamom a kacírstvom, ktoré podľa mienky pána Micaru vedie ku „katastrofe sociálnej revolúcie".

Udržať súčasný „božský poriadok spoločenský" sa teda prikazuje všetkým, ktorí chcú byť spasení v cirkvi rímsko-katolíckej! Ako sa viedlo a doteraz vedie zdrvujúcej väčšine ľudstva za vlády tohto poriadku, ktorého výsledkom je dnešný kapitalistický systém, už bolo povedané.

Nebude však na škodu, ak si pripomenieme aspoň stručne pomery, v ktorých žili chudobní ľudia v krajine, v ktorej súkromno-kapitalistický systém dosiahol svoj vrchol, v Spojených štátoch Severoamerických. Hospodársky a kapitalistický rozvoj tohto štátu je priam zázračný. Ale dnes už nik nehovorí, ako bol tento zázrak v USA dosiahnutý.

- Robotník, pracujúci človek, menovite prisťahovalec, bol vo väčšine prípadov otrokom, ktorého život, ako život nevoľníka v stredoveku, nemal žiadnu cenu.

- Na pracovný výkon všetkých robotníkov sa kládli nároky, ktoré podmieňovali priam strašné napätie fyzických a duševných síl.

- Každý pohyb, každučký hmat je tak presne vypočítaný, že človek sa vlastne stáva automatom, len súčiastkou stroja, nemajúc chvíľku oddychu od prvej do poslednej sekundy pracovného času.

- V kolosálnych priemyselných závodoch, pri strojoch, letiacich závratnou rýchlosťou, v obrovských železiarňach a zlievárňach, pri taviacich peciach, pri výrobe prudko jedovatých chemikálií, rovnako ako v hlbokých šachtách, neboli takmer žiadne bezpečnostné a ochranné opatrenia.

- V ovzduší, presýtenom jedovatým prachom, syčiacom parou a v mrakoch dymu, kde celé týždne ani lúč slnka neprenikne, v dusnej horúčave, vysušujúcej cievy a nervy, v neustálom hukote a ohlušujúcom hrmení pracovali milióny mužov a žien, deň za dňom, rok za rokom, kým stačia ich sily horúčkovitému tempu práce, alebo kým ich nevyhodia na dlažbu...

- V štyridsiatich rokoch bol obyčajný robotník už invalidom... Úžasné dôkazy o bezpečnosti v týchto podnikoch podáva USA štatistika z tých čias: „Viac než pol milióna ľudí sa v USA ročne pri práci zabilo alebo zmrzačilo. "

 

Bezohľadnosť amerických kapitalistov voči robotníctvu nemala hraníc. Hromadné prepúšťanie bolo na dennom poriadku, každý nepriaznivý obrat na burze i zakolísanie hospodárskej situácie si odniesol pracujúci ľud.

- Americký kapitalizmus vo svojej šialenej honbe za ziskom bol tvrdý a krutý a jeho úžasná moc sa zobrazuje aj v politických pomeroch.

- Štát nemal povinnosti voči chorým, raneným, invalidom a starcom, nemal žiadne poistenie nemocenské, úrazové ani invalidné...

- Takto bol vybudovaný americký zázrak, krvou a potom miliónov prisťahovalcov.

Humanitné ústavy sa zriaďovali a prevádzkovali len zo súkromných prostriedkov, všetko záviselo len od dobročinnosti - almužny. Je pravdou, že niektorí americkí kapitalisti stavali pri svojich fabrikách robotníkom domčeky, zriaďovali kiná a ihriská - pre svojich robotníkov - ale aj to sa dialo len z vypočítavosti, z pohnútok až príliš priehľadných...

 

Známy americký socialista Eugen V. Debs v jednej zo svojich rečí takto opísal raj, v ktorom žije americký robotník za vlády kapitalizmu začiatkom 20. storočia.

„Niekoľko tisíc kapitalistov je majiteľmi strojov a milióny robotníkov sú pri nich zamestnaných. Všetko bohatstvo, ktoré táto veľká armáda nad svoje existenčné minimum vytvorí, si privlastnia majitelia strojov; im patria aj krajiny fabriky, železnice, mlyny, bane, lesy, polia, lode a iné výrobné a dopravné prostriedky. Preto je u nás bohatstvo a chudoba, milionári a žobráci paláce a brlohy, prepych a nedostatok, nalíčení cudzopasníci na promenádach a nalíčená bieda medzi „červenými svetlami". Preto sú štrajky, bojkoty, vzbury, vraždy, samovraždy, šialenstvo a prostitúcia v úžasne stúpajúcej miere..."

 

Ak sa zamyslíme nad týmto drastickým obrazom amerických pomerov, vynára sa mimovoľne otázka, o čo bolo alebo je lepšie u nás, než v tej krajine vrcholného rozvoja kapitalizmu?... A ak boli naše skutočné pomery predtým o niečo lepšie, komu možno zato pripísať zásluhu, ak nie veľkému rozmachu socialistického hnutia? A položte si aj ďalšiu otázku: Keď sa u nás v poslednej dobe pomery zhoršili, kto má na tom zásluhu?

Pýtate sa, prečo sa obyvateľstvo neozve a nevynúti si nápravu svojich úbohých pomerov?

Nie je ešte dosť uvedomelé! Moderné socialistické hnutie je iba vo svojich počiatkoch a nemá doteraz silu, aby dobylo a zabezpečilo pracujúcim ľudské práva. Kapitalisti bránia propagácii socializmu všetkými spôsobmi, neštítia sa ani najhrubšieho násilia a perzekúcií. Jednoducho nevyberajú prostriedky. Všetky sú im dobré a takisto dávno už zistili, ako v ich prospech pracujú cirkevníci. Nie je to nič nové. Povedal to už klerikálny poslanec Windhorst, ktorému v prudkej debate v nemeckom ríšskom sneme vykĺzlo priznanie, že „keď sa v ľuďoch zničí viera, neznesú viac tú veľkú biedu, v ktorej žijú a vzbúria sa!"

A na túto policajnú, amorálnu službu sa cirkevníkom poskytuje obrovská podpora.

- Preto sa im dávajú vrecia peňazí, aby ľudí ohlupovali a odvádzali ich myseľ od vecí každodenného sveta a obracali ju k veciam budúcim „na onom svete".

- Najmä cirkev rímsko-katolícka je preto tak protežovaná, pretože práve ona je naj ochotnejšou slúžkou kapitalizmu a najspoľahlivejšou strážkyňou pokladníc, či už je zlato v nich je kresťanské alebo židovské.

Či to nie je práve katolícka cirkev, ktorá vyhlasuje večnú nevyhnutnosť chudoby a každú snahu o jej odstránenie za bezbožnú a zločinnú?

Nie je práve ona kňažkou zlatého teľaťa, ktorá si dala za úlohu kázať chudobným oddanosť do vôle božej a chlácholiť svedomie bohatých, ubezpečujúc ich, že stačí, ak milosrdne obetujú omrvinky zo svojho bohatstva?

O koho by sa mali oprieť?

U koho by mali hľadať ochranu kapitalisti všetkých plemien, národov a vyznaní vo svojom boji proti socializmu, ak nie u organizácie takej rozvetvenej a doteraz takej mocnej, akou je cirkev?

Nebola to hlava tejto cirkvi, pápež Lev XIII., ktorý vo svojej encyklike „Quo i Apostolici muneris" zo dňa 28. decembra 1878 odsudzuje socialistické snahy s najväčšou príkrosťou?

Nebol to pápež, kto výslovne uvádza, aj návod, „aké prostriedky možno s úspechom proti nebezpečenstvu socializmu použiť, aby toto nebezpečenstvo, na ľudskú spoločnosť sa valiace podľa možnosti obmedzené, zastavené a prekonané byť mohlo?"

A že hlas námestníka Kristovho našiel dobrú odozvu u všetkých nepriateľov socializmu - o tom svedčí aj zaujímavá okolnosť - že cár Alexander II. rozkázal, aby sa táto encyklika čítala dokonca aj vo všetkých pravoslávnych kostoloch na Rusi! V tej istej encyklike hovorí pápež o rovnosti hlásanej socialistami:

„Podlá ľudskej prirodzenosti sú však ľudia sebe rovní, avšak nie podľa stavu, ku ktorému sú povolaní. Rovnosť nie je z vôle Pána ani v cirkvi, pretože to je societa nerovná, ktorá sa skladá z duchovenstva a laikov a ani medzi anjelmi, ani medzi svätými niet rovnosti, ako nás viera svätá učí."

 

Mohlo by to byť inak? - Nie, cirkev bola vždy proti akémukoľvek pokroku, či už vo vede, technike, medicíne alebo kultúre!

Napr. páter Tomáš J. Jiroušek v „Almanachu" písal o odsúdení socializmu pápežom Levom XIII., a pochvaľuje si, ako „svätý otec správne pochopil, že v devätnástom storočí niet horšieho zjavu nad socializmus..." a že veľkú zásluhu si získal aj tým, že poukazujúc „na bludy socializmu nezabudol hájiť proti nim pravdu a sociálny poriadok..."

A všetci títo pátri sú rýchlo hotoví s odsúdením akýchkoľvek sociálnych snáh, hovoriac: Nie uľahčenie práce, nie zlepšenie robotníckych pomerov, ale chúťky panovačnosti bez vlastenectva, bez ľudskosti a vôbec bez kresťanstva dosiahnuť moc nad ľudom prezrádzajú túžbu sociálnych demokratov, či už sa nazývajú komunistami, radikálmi, internacionálmi alebo anarchistami"...

Možno namietnete, že takýto názor na socializmus a snahy pracujúceho ľudu mali hierarchovia a kňazi cirkvi rímskej už dávno. V histórii 20. storočia však aj klerikáli hlasovali za socializmus a zakladali strany „kresťansko-sociálne"! Áno, zakladali a i zakladajú. Avšak opäť len preto, aby ľud miatli. Názory cirkvi a jej hierarchov na socializmus sa ani v najmenšom nezmenili. Ich názory sa vôbec nemenia k dobrému. A ak aj klerikálna tlač niekedy zastáva krajnejšie a radikálnejšie stanovisko než socialisti sami - robí tak nie pre úžitok, ale zjavne na škodu veci, o ktorú ide.

Nuž, dajme tu slovo autoritám najpovolanejším vykladať v našej republike písmo a učenie cirkvi rímsko-katolíckej, arcibiskupom a biskupom, ktorí v spoločnom pastierskom liste zo dňa 19. marca 1921 sa o socialistických snahách vyslovujú s rozhodnosťou a otvorenosťou, vylučujúcou akúkoľvek pochybnosť.

Z úst týchto zrejme svätých mužov sa predovšetkým dozvedáme, ako vraj dejiny dokazujú, „chtivosť peňazí vždy sa prebudí, kedykoľvek sa nejaký národ zriekne viery a nádeje na odmenu večnú", že síce „chtivosť bohatstva je prameňom všetkého zla", že by však krivdil Ježišovi ten kto by jeho slová: „skôr prejde ťava uchom ihly než boháč do kráľovstva nebeského" vysvetľoval tak, „že je nemožné, aby bohatý získal spásu." Spasiteľ sa iste nechcel dotknúť bohatých ale chcel iba upozorniť na nebezpečenstvo, ktorého prameňom môže byť nadbytok peňazí."

 

Po tomto, naisto presvedčivom dôkaze, služobníci toho, ktorý bol taký chudobný, že „nemal kam hlavu zložiť" a svojim apoštolom aj učeníkom prikazoval úplnú chudobu, podmienku vstupu do ich kruhu určoval „rozdať majetok chudobným" - tento veľadôstojný zbor cirkevných hierarchov-veľkostatkárov, akcionárov bánk, majiteľov zámkov, palácov, fabrík, pivovarov, liehovarov, mlynov, píl a dvorov s obrovskými lánmi polí a lesov, nespočetnými stádami kráv, koní a oviec, s majetkami nezmernými, hovorí, že:

- verný katolík nemôže byť prívržencom socializmu, pretože zásady kresťanstva a zásady socializmu sa vylučujú, že

- socializmus je blud, pretože až po tunajšom živote nastane nám život pravý, že

- nerovnosť hmotného majetku vyplýva z nerovnosti ľudskej prirodzenosti, že

- rozdiely tieto sa zakladajú na vôli božej, že

            - práca a bieda budú na zemi vždy, pretože sú to zlé následky prvotného hriechu, že

- socializmus hlásaním zrušenia súkromného majetku škodí najmä robotníkom, zhoršuje postavenie celého stavu robotníckeho, pretože berie robotníkovi možnosť rozmnožovať svoj majetok a zlepšovať svoje postavenie, že

 - bez majetku by nebolo slobody, pokroku a vzdelanosti, že

- hriešnosť socializmu tkvie aj v tom, že hlása právo na revolúciu, právo zvrhnúť vrchnosť,

ktorej moc má pôvod vo vôli božej, že

- aj v republikách štát a moc pochádza od Boha a že

- vôbec kresťanstvo a socializmus stoja proti sebe ako svetlo a tma.

 

To je to najpodstatnejšie z pastierskeho listu cirkevných vrchností v našej republike. Stanovisko jasné, nijako nezaostávajúce v otvorenosti stanoviska svätého otca, vyjadreného v encyklike Qui pluribus z 9. novembra 1846, Quibus quantisque z 20. apríla 1849, Noscitis et nobiscum z 8. decembra 1949, Singulári quadam z 9. decembra 1854, Quanto conficiamur moerere z 10. augusta 1863 o socializme, komunizme a tajných spoločnostiach.

Napodiv, ak sa preberáme encyklikami svätých otcov, pastierskymi listami arcibiskupov a biskupov, ktorí sa tak dokážu rozhorčovať proti socialistickým snahám chudobného ľudu, toľko dôvodov nájsť, aby svojich veriacich varovali pred hrôzostrašným nebezpečenstvom socializmu - nikde nenájdeme podobné slová odsudzujúce kapitalistický systém, jeho výstrelky, vyciciavame a vydieranie pracujúcich bezcitnými fabrikantami alebo veľkostatkármi.

Kapitalistom a boháčom pápeži i hierarchovia cirkvi rímskej iba zdvorilo radia. Tak pápež Pius X. vo svojej prvej encyklike z roku 1903 hovorí:

„Vznešení a bohatí, buďte spravodliví a milosrdní voči nižším, a títo budú znášať v pokoji a trpezlivosti svoju chudobu!"

 

Pápeži teda prekliali a zatratili socializmus, avšak nikdy nepreklínali vykorisťovanie - ani feudalizmus, ani kapitalizmus, dokonca ani otrokárstvo, pretože vykorisťovanie slúži snahám cirkvi svätej práve tak, ako cirkev svätá slúži vykorisťovateľom.

 

Čím je vlastne ten rímsko-katolíckou cirkvou zatracovaný a preklínaný socializmus dnes všetkým mysliacim ľuďom našich čias? Nielen robotníkom, najchudobnejším z chudobných - ale všetkým, čo majú rozum a srdce na pravom mieste? Čím je aj nám, slobodným mysliteľom?

Právom všetkých ľudí na šťastný život tu na zemi! Ak je spravodlivosť matematikou humanity - tak sa predovšetkým usilujme o odstránenie a vyrovnanie sociálnych nespravodlivostí. Pretože len vtedy môže byť človek skutočne šťastný, ak vidí, že aj jeho bratia sú rovnako šťastní s ním. Odmietame učenie cirkvi o nerovnosti ľudskej prirodzenosti ako nebratské, neúprimné a neľudské! Všetci sme rovnako ľuďmi a sme povinní pomáhať tým, ktorých bieda a úporný nedostatok zdržal vo vývoji. Pomáhať im nie almužnou, ale tak, aby sme ich pozdvihli k sebe, aby sme sa dobrovoľne vzdávali toho, čoho sa neujde našim bratom v ich prospech, aby sme nebránili, ale prezieravo napomáhali vývoju, ktorý rovnako, ako viedol od absolutizmu k politickej rovnosti, tak vedie aj k rovnosti sociálnej a hospodárskej.

Ako pápežský nuncius Micara uviedol, „negácia objektívnych autorít", o ktorú ide, vraj skončila - „katastrofou sociálnej revolúcie".

Nie, všemocný zástupca neomylného pápeža sa mýli. Doteraz neskončila. Ale skončí. Celá tá umelá stavba starého „božského poriadku" sa raz zrúti. Avšak nie tak, ako si myslí pán nuncius a s ním neomylné cirkevné kruhy: nie katastrofou, nie výbuchom revolúcie, teda nie zázrakom, pretože viera v blahodárny účinok revolúcií je len pendantom viery v zázraky, ktorá, ako ukázal ruský prípad, ak obyvateľstvo nie je uvedomelé, nikam nevedie. Sociálne nerovnosti sa aľe musia odstraňovať postupným vývojom, tak, ako sa topia kopy snehu na jar, ktoré pomáha odstraňovať usilovná ruka robotníka.

Prácou, prácou a len prácou mysliteľov, vychovávateľov ľudu, neustálym zvyšovaním úrovne kultúrnej a mravnej, pestovaním nielen rozumu, ale aj srdca. Len z tejto práce, premyslenej do najposlednejších dôsledkov, vzíde nový život na zemi, v ktorom, ako hovorí krásna revolučná robotnícka pieseň „nesmú byt žiadne biedy".

 

Nuž, čo vy na to, socialisti, matrikoví katolíci?

A čo vy, katolíci veriaci, ľudia chudobní dvakrát poľutovaniahodní? Vari vy sa nezamyslíte nad tým, čo hovoril pápežský nuncius Micara i hierarchovia cirkvi, ktorí, topiac sa v hriešnom blahobyte, nechávajú vás hladovať?

Prečo zatracujú všetky vaše snahy o zlepšenie života ako snahy odporujúce vraj zjavnej vôli božej, ktorý chce mať z tohto sveta slzavé údolie?

Skutočne sa uspokojíte s poukazovaním na radosti, ktoré Vám „nastanú až po tunajšom živote v nebi, keď Vám nastane život pravý?"

Uspokojíte sa ich slovami a nevidíte, že síce hovoria, avšak nečinia, ba že ich činy dokazujú pravý opak ich slov?

Počúvajte a premýšľajte!

A ty, socialista alebo komunista, katolík matrikový, ktorý tak často hľadáš smietku v oku brata svojho, voľnomyšlienkára len preto, že neprisahá práve na program tvojej politickej strany?

Uvedomuješ si, ako o tvojich snahách zlepšiť život svojej rodiny hovorí rímsky pápež i jeho drábovia?

Ako preklínajú a zatracujú všetko pokrokové? Zostaneš ešte s nimi v rovnakom ovčinci?

A ak tam zotrváš, nezahanbíš sa pred každým zo svojich súdruhov alebo bratov, ktorí už dávno zistili, že pokrokový človek nemôže a nesmie byť súčasne rímskym katolíkom?

 

 

Bola za vlády „cirkevných vrchností" mravnosť, lepšia než je teraz?

 

„Dokonalý spoločenský rozklad dokázal opäť, že zjavené náboženstvo sa zachováva neporušené len vo svojej historickej forme katolíckej cirkvi s pápežstvom..."

uviedol ďalej pápežský nuncius Micara. Neviem, v čom pápežský nuncius vidí „dokonalý spoločenský rozklad". Chce tým vari povedať, že poklesla mravnosť a že pomery v ohľade mravnom sú horšie, než bývali za čias vlád „objektívnych autorít v ohľade náboženskom, politickom a sociálnom", po ktorých obnove tak vrelo katolícka cirkev túži?

Aké by to bolo farizejstvo!

Vari to neboli priam strašlivé zločiny proti mravnosti, ktoré páchali pápeži, kardináli, biskupi i kňazi, celibátnici všetkých druhov, zločiny, z ktorých som vpredu len letmo uviedol mnoho dôkazov? Hanebnosti a zločiny takého druhu, že jednoduchí veriaci, nemohúc sa už na tú spúšť pozerať, vyháňali nemravníkov v kutniach z fár a kláštorov?

Vari to bola nemravnosť, keď na kostnický snem, na ktorý sa predsa zišla „duchovná elita" celého kresťanského sveta, prišlo 700 neviestok, ktoré žili vo vykričaných domoch, nepočítajúc neviestky, ktoré sa zdržiavali mimo nevestincov? Keď pápeži mali svoje vlastné nevestince, z ktorých zárobku vydržiavali svoj dvor a podľa ich žiarivého príkladu aj iní preláti cirkvi rímskej zriaďovaním nevestincov rozmnožovali svoje tučné príjmy?

Nebol to vari pápež Pius II. (Eneáš Sylvius), ktorý proti požiadavkám Husitov, „aby zjavné hriechy, ako neviestky, hry a iné sa v žiadnom prípade neodpúšťali", obhajoval stanovisko cirkvi svätej, obracajúc sa ku kardinálom:

pozrite, bratia a synovia moji najmilší, proti čomu sa Česi stavajú a čo chcú, pretože cirkev nemôže bez toho byť. A či sv. Augustín nehovorí: „Odober neviestky a naplníš všetko cudzoložstvom!" Nenúť k pravde podobný artikul český, pretože keby neviestok nebolo, mnoho zla by prišlo..."

A pápež Sixtus IV. (1471 - 1484), keď jeho vikár zakázal duchovným držať si konkubíny, vyhrešil ho a zákaz zrušil, odvolávajúc sa na to, že by ťažko našiel kňaza, ktorý by zachovával celibát.

Pri tej príležitosti sa v Ríme urobil súpis prostitútiek a zistili ich 6800 okrem tých, čo žili v konkubináte a neprevádzkovali svoju živnosť verejne. Teda v Ríme, sídle hlavy cirkvi, v svätom štáte, ktorý vo vtedajšej dobe mal ledva 70 000 obyvateľov, takmer každá štvrtá dospelá žena sa verejne živila prostitúciou. Kapitulný dekan vo Wúrzbrucku ešte roku 1544 využíval právo, keď mu na požiadanie obec Martinsheim musela poslať krásnu ženu... Stovky a stovky dôkazov pohoršujúceho života mníšok a mníchov, úžasnej skazenosti duchovenstva zo všetkých čias by sa ešte dali uviesť...

A aká že bola mravnosť „vrchností svetských", verných a oddaných príslušníkov cirkvi svätej?

Len ako príklad: Keď cisár Žigmund „z božej milosti" ohlásil v roku 1414 príchod do Bernu, mestská rada nariadila, aby všetkých pánov jeho dvora vľúdne a zadarmo prijali neviestky, že povinnú úhradu vyplatí mesto! O dvadsať rokov neskôr, keď Žigmund so svojou družinou navštívil nevestinec v Ulme, magistrát zaplatil útratu slávnostného osvetlenia a mestská rada viedenská v roku 1435, pri návšteve tohto zbožného nepriateľa kacírskych Cechov - dala neviestkam ušiť zamatové rúcha na účet obce!

Panstvo nielenže podľa práva "jus primae noctis" (práva prvej noci) zneužívalo dcéry svojich poddaných, ale smilstvo a cudzoložstvo kvitlo v ich kruhoch tak, že hnus chytá človeka pri čítaní správ, ktoré zaznamenali vtedajší kronikári! A tí kronikári neboli nejakí liberáli alebo socialisti, ale dobrí veriaci katolíci! Kde sa berie v cirkvi tá bezočivosť hovoriť o sebe, že je strážkyňou morálky?

Koncom stredoveku, teda za absolútnej vlády cirkvi rímskej, bola mravnosť vôbec na takom nízkom stupni, že dokonca aj návšteva 12-14 ročných chlapcov v nevestincoch nebola žiadnou zvláštnosťou, ako o tom svedčí uznesenie mestskej rady v Ulme z roku 1527, ktorým sa nariaďuje, aby takýchto chlapcov vyhnali z nevestincov metlou! A dnes cirkev brojí proti sexuálnej výchove v školách?

A ak preskočíme niekoľko storočí, aby sme sa pozreli, aký bol v ohľade mravnom život „svetských i duchovných vrchností", ktoré nám „z božej milosti" vládli až do konca svetovej vojny - aký sa nám naskytne obraz? Pozrime sa len na pravoverný rod Habsburský, ktorého okázalú zbožnosť každú chvíľu kládli kňazi všetkým za vzor. Členovia tejto „vznešenej" rodiny sa vyhlasovali za vzory dokonalosti, mravnosti a ušľachtilosti - pápež sám im posielal požehnanie za ich ospevované cnosti!

Aký bol v skutočnosti život starého „Apoštolského Veličenstva" Franza Jozefa i celej habsburskej famílie? Rozprávali sa o ňom po Viedni stovky škandálnych historiek. Koľko ich len vyšlo najavo po prevrate, kedy sa zrušila cenzúra a drakonické paragrafy trestného zákona o nedotknuteľnosti členov panovníckeho rodu! Bolo vari lepšie v kruhoch ostatného panstva duchovného či svetského? Nie! A predsa aj toto panstvo sa stále uvádzalo ako príklad kresťanskej zbožnosti, mravnosti a bohabojnosti! Hroby obielené, zdajúci sa zvonka krásne, ale znútra plné kostí umrlčích a všetkej nečistoty!

Alebo má pápežský nuncius Micara na mysli „úpadok" mravnosti jednoduchého ľudu? Nie je pravdou, že by v našich časoch bola jeho mravnosť horšia než mravnosť v minulosti. Naopak! Ak si uvedomíme tie strašlivé mravné spuste, ktoré nasledovali vždy po veľkých vojnách a ak ich porovnáme so všetkými zarmucujúcimi zjavmi, ktorých sme svedkami dnes, vidíme, že všetko hovorí práve v prospech našej doby! A najmä u nášho ľudu nemôžeme bez radostného uspokojenia pozorovať, ako sa opäť v ňom prebúdza túžba po pravde a skutočnosti a aká odvrhovaná je v živote pretvárka a lož, ktorá je príčinou všetkej mravnej skazy.

 

Ak je však ešte stále dosť zlých a skazených, nepadá za to v prvom rade vina práve na cirkev?

 

Dvetisíc rokov vychovávala ľudstvo, mala ho vo svojej moci, avšak nepozdvihla jeho mravnosť. Naučila ho hanebnému pokrytectvu a faloši. Namiesto prirodzenej mravnosti konštruuje „mravnosť", ktorej klasickým dôkazom je „Moraltheologia sv. Alfonza z Liguori", toľkými pápežmi na výsosť vychvaľovaná, podľa ktorej sa doteraz kňazi kazia v seminároch, aby títo opäť v spovedniciach a školách mohli bez výčitiek svedomia kaziť čistú a dôverčivú myseľ útlej mládeže...

Ak je ťažko zistiť, v čom pápežský nuncius vidí „dokonalý spoločenský rozklad", ktorý ho napĺňa toľkými obavami, oveľa ťažšie je pochopiť - ako a prečo by práve tento „dokonalý spoločenský rozklad" mal dokazovať, že „zjavené náboženstvo sa zachováva neporušené len vo svojej historickej forme katolíckej cirkvi s pápežstvom". To je asi práve taká rímsko-katolícka logika, ako že trikrát jedna je jedna, ktorej hlboký zmysel sa celkom vymyká chápaniu nekatolíckych rozumov.

Ponechávam preto lúštenie tohto „tajomstva" osvieteným teológom cirkvi svätej a prikračujem k tomu, aby som vo svetle histórie ukázal, ako vynikajúco sa darilo „filozofii a vede v ochranných rukách náboženstva", čiže keď ju „poisťovala zjavená autorita rímskej cirkvi s pápežstvom".

 

 

Ako sa darilo filozofii a vede „v ochranných rukách náboženstva"

a o čo sa klerikáli ešte stále usilujú

 

Je to veru trúfalosť, ak rímsky cirkevník hovorí, že „bolo osudným pokusom filozofiu a vedu vôbec vytrhnúť z ochranných rúk náboženstva a zbaviť ju poistenia zjavenej autority - že veda i život síce dosiahli slobodu, ale takú, akú má lodník, keď hodil kompas cez palubu." Vari sa pápežský nuncius Micara spolieha na to, že sa už celkom zabudlo, ako sa ľudská hlúposť, obmedzenosť a bigotnosť, reprezentovaná práve jeho cirkvou, vždy stavala proti pravde, rozumu a vede?

Ak sa pozrieme v histórii na vývoj ktoréhokoľvek odboru ľudského myslenia a vedy, všade nachádzame naj neuveriteľnejšie dôkazy o tom, ako cirkev rímska najnezmyselnejšími námietkami a naj surovejšími prostriedkami ubíjala ľudskú myšlienku, vynaliezavosť, snahu po vede, úsilie o poznanie príčin života, jeho zmyslu, rovnako ako ubíjala a i dnes zatracuje všetky snahy o jeho zlepšenie.

"Je naozaj na počudovanie," píše W. E. H. Lecky v Dejinách racionalizmu v Európe, „že veda mohla vôbec prežiť medzi hroznými prekážkami, ktoré jej teológovia kládli do cesty, spolu so sústavou biblického výkladu, takou prísnou a zároveň takou svojhlavou, že nevyhnutne sa zrazila s každým objavom, ktorý sa nezhodoval s nepodopretými úsudkami zmyslov, a teda s ľudovými výrazmi židovských pisateľov Biblie. Robilo sa všetko, aby sa vypestoval taký spôsob myslenia, ktorý sa priamo priečil spôsobom vedy. Ustavičné vychvaľovanie slepej viery, nespočetné zázraky, detinské legendy - všetko splodilo stav zaostalej ignorancie, plazivej a chvejúcej sa ľahkovernosti, ktorá ťažko nájde sebe rovných, výjmuc najposlednejších barbarov. Akákoľvek novota sa považovala za zločin, vyššie poznanie vzbudzovalo len hrôzu a podozrenie."

V rovnakom zmysle svedčí aj dr. Aug. Smetana vo svojich „Pamätiach": „Katolícka cirkev si robí nesmierne nároky byť neomylnou. Rada tejto svojej božskej vlastnosti, ktorú si pripisuje, prikladá najširší objem, vie však veľmi šikovne túto zásadu obmedzovať, len čo jej obmedzenie podmieňuje jej zachovanie. Hierarchovia to majú radi, ak sa vyskytujú hlúpi veriaci... Pre ľudské poznanie, ktoré kráča vpred s obrovskou námahou, cirkev napriek svojej neomylnosti nedokázala urobiť ani to najmenšie. Nemohla a keby bola mohla, nebola by tak urobila, pretože toto poznanie jej bolo odjakživa nepohodlné a celé roky ho zatracovala ako zbytočné bludárstvo, ktoré odvádza z cesty spásy."

A vpredu už niekoľkokrát citovaný bývalý jezuita Pavel Hoensbroech, takisto vysvetľuje:

„Podlá učenia rímsko-katolíckej cirkvi je biblia písmo sväté božského pôvodu a preto, že vševedúci boh sa v ničom mýliť nemôže, je všetko, čo v biblii stojí, celkom správne a pravdivé. Vedľa tohto učenia je hocijaká veda nemožná. Rímska cirkev a pápežstvo sa vždy stavali proti slobodnému, náboženskými predsudkami nespútanému vedeckému bádaniu, zavrhovali vedecké poznatky, ktoré strnulým názorom cirkvi odporovali a prenasledovali bádateľov."

 

Mohol by som uviesť ešte množstvo hlasov vynikajúcich mysliteľov i historikov ako dôkaz toho, ako sa filozofii a vede darilo „v ochranných rukách náboženstva", ale namiesto nich uvediem radšej niekoľko dôkazov. Avšak iba čo najstručnejšie, pretože zaoberať sa touto otázkou podrobnejšie, to by bola robota na roky. Koho vec zaujíma a chce nájsť dôkladnejšie poučenie - nech si zaobstará diela, ktoré som spomenul v tomto spisku:

- J. W. Drapper: „Dejiny konfliktov medzi náboženstvom a vedou";

- W. E. H. Lecky: „Dejiny racionalizmu v Európe";

- Aug. Smetana: „Pamäte";

- Pavla Hoensbroecha: „Pápežstvo";

napokon môže siahnuť po ktoromkoľvek spise o vede a viere - všade nájde stovky najpresvedčivejších dôkazov!

 

Sotva v dobe Konštantínovej nadobudla cirkev moc, zaujala stanovisko, že:

- v Písme a tradíciách cirkevných dal boh nielen kritérium pravdy, ale že nám oznámil všetko, čo možno vedieť.

- Biblia sa stala autoritou - hvezdárstvo, prírodopis, zemepis, dejepis a všetky ostatné odbory ľudskej vedy sa s ňou museli zhodovať. „Veda" vychádzajúca z tohto božského zjavenia nepripúšťa ani zdokonalenie ani pokrok.

- Nové vynálezy i bádanie sú zbytočné, ba aj opovážlivé, pretože sa nesmú poznávať veci, ktoré zatajiť bolo úmyslom božím.

- Cirkev sa stala kameňom úrazu v duchovnom vývoji Európy, a na celé tisícročie najväčšou brzdou pokroku.

 

Alexandrijský biskup Theofil dal rozmetať a zničiť veľkú knižnicu zostavenú Ptolemajovcami, knižnicu, v ktorej boli sústredené obrovské staroveké vedecké poznatky... Bigotný nevedomý fanatik cirkvi tak spôsobil kultúre sveta nenahraditeľnú stratu. Už len tento jediný zločin idiota v biskupskej funkcii, hovorí za všetko.

Počas nástupcu Theofila - Cyrilla - bola zničená aj filozofická Akadémia Alexandrijská, na ktorej vysvetľovala náuku Platóna a Aristotela vynikajúca a všeobecne vážená žena - Hypathia, dcéra matematika Theona. Zberba niekoľkých mníchov filozofku v roku 415 prepadla na ulici, strhala z nej šaty, zavliekla ju do kresťanského chrámu, kde ju lektor Peter ubil palicou... Mŕtvolu roztrhali fanatickí mnísi na kusy, mäso zoškrabali z kostí črepinami a vrhli do ohňa... Týmto príšerným zločinom skončila slávna Alexandrijská škola, pretože osud učenej Hypathie bol výstrahou všetkým, ktorí chceli pestovať svetskú vedu. - Spomeňte si na to vždy, keď vám bude niekto rozprávať o tom ako mnísi šírili vzdelanosť. Skutočnosť, žiaľ bola iná - celú Európu uzavreli do temnoty.

 

Ani v Aténach neušla filozofia svojmu osudu. Cisár Justinián na naliehanie cirkevníkov ju zakázal učiť a napokon dal zavrieť všetky školy tohto mesta... Odvtedy nebola sloboda ľudských myšlienok. Každý musel myslieť tak, ako mu nariadila cirkevná autorita, t. j. nemyslieť, len slepo počúvať vrchnosť a platiť, platiť a platiť.

Na miesto hlbokých poznatkov starovekých učencov, ktoré nás ešte i dnes často udivujú, postavila cirkev popletené, smiešne výtvory obmedzenosti a drzosti bigotných nevedomcov. Lactantis potierajúc vtedy už známu náuku o guľatom tvare zeme, sa posmešne pýta:

„Či je možné, aby ľudia boli takí blázniví a verili, že klasy a stromy na druhej strane visia nadol a že ľudia majú nohy vyššie než hlavy?"

A svätý Augustín, autorita katolíckymi teológmi dodnes tak oslavovaná, odmieta učenie o tom, že by na druhej strane zeme žili tiež ľudia s určitosťou všetky pochybnosti vylučujúcou:

„Je nemožné, aby na náprotivnej strane boli obyvatelia zeme, pretože sa o takom pokolení nezmieňuje „Písmo", hovoriac o potomkoch Adamových. "

 Avšak najvážnejší dôvod proti guľatosti zeme bol ten, že „ľudia na náprotivnej strane zemegule by nemohli vidieť Pána zostupujúceho z nebies v deň posledného súdu..." Treba k tomu či vôbec dá sa k tomu ešte niečo dodať? Nuž dobre, dalo by sa povedať, že to bola dobová obmedzenosť, len neznalosť, lenže žiaľ nebolo tomu tak.

 

Koho takéto „dôkazy" nepresvedčili, proti tomu sa zakročilo inak. Keď korutánsky vierozvestca Virgilius prejavoval ešte v ôsmom storočí správnejší názor - písal pápež Zachariáš sv. Bonifácovi, patrónovi Nemcov o Virgiliovi:

"Vypuďte ho z cirkvi, zbavte posvätenia, dajte ho do žalára a mučte ako je len možné. Nenájde sa dosť veľkých trestov, aby sa odstránilo toto rúhanie, ktoré svätokrádežne a hanebne ničí naše sväté náboženstvo..."

A cirkevní obmedzenci odsúdiac výsledky špekulácie a vedeckého bádania o guľatosti zeme vytvorili novú zemepisnú „vedu". Tak Alexandrijský mních Cosmas Indicopleustes v knihe nazvanej „Topografia Christiana" (Kresťanský názor o svete) tvrdí, že podľa skutočného ortodoxného systému zemepisu je

„svet plochý rovnobežník. Jeho dĺžka, meraná od východ na západ, je dvakrát väčšia než šírka, meraná od severu na juh. Uprostred je zem nami obývaná, ktorá je obklopená oceánom, a tento je opäť obkľúčený inou zemou, v ktorej ľudia žili pred potopou a z ktorej Noe vystúpil do archy. Na severe sveta je vysoká kužeľovitá hora, okolo ktorej sa slnko a mesiac ustavične otáčajú. Keď je slnko skryté za horou, je noc, ak je na našej strane hory, je deň. Štyri vysoké múry vystupujú do výšky a dotýkajú sa klenutej strechy, čím sa tvorí obrovská budova, ktorej podlahou je náš svet. Túto budovu delí na dve poschodia obloha, ktorá je umiestnená medzi zemou a nebeskou baňou. Veliký oceán leží na strane oblohy, vzdialenej od zeme. Ten je tým, čo sa označuje vodami, ktoré sú nad oblohou. Miesto od týchto vôd k bani nebeskej je určené pre blažených; miesto od oblohy k našej zemi anjelom ako služobníkom duchov."

A podobné bláznivé výmysly, ktoré však neodporovali pravdám „Písma", to bola tá „pravá" filozofia a veda, hýčkaná „v ochranných rukách náboženstva" a „poistená zjavenou autoritou", t. j. cirkvou svätou...

 

A tá „poistená veda" dokázala byť veľmi dôkladná: Len o „nepoškvrnenom počatí" panny Márie sa píše v 20 000 spisoch! Rozumie sa, že je v nich nevyčerpateľné množstvo najsmiešnejších pochabostí. Napr. spisovatelia Oswald, Maton, Guillou a Nikolas vyhlasujú pannu Máriu za štvrtú božskú osobu svätej trojice a tvrdia, že je svojím mliekom prítomná v najsvätejšej sviatosti oltárnej... Inde sa za pravdu vydáva nezmysel, že „Mária voľne používala svoj rozum ešte predtým, než uvidela svetlo tohto sveta, teda už v lone svojej matky Anny, že ešte pred svojím narodením vedela o bohu, druhom svete, čiže aj konci ľudského života a prostriedkoch ako tento cieľ dosiahnuť oveľa viac, než najväčší duchovia po dlhoročnom premýšľaní, štúdiách a modlitbách..."

 

Aká to bola „veda", ktorá sa pestovala na univerzitách, nachádzajúcich sa v rukách ortodoxných cirkevníkov, nám ukazuje filozoficko-prírodovedecká dizertácia jezuitu Ignáca Zincka vo Wúrzburgu - z roku 1700. Dokazuje sa v nej, ako vraj pohľady niektorých vtákov uzdravujú a aké rozličné kamene pôsobia na ľudí: napr. jaspis vzbudzuje životnú silu, ametyst zaháňa opitosť, pretože vytiahne všetky pary z hlavy opilca, ak sa mu položí na pupok, kameň, tvoriaci sa v žalúdku kohúta domáceho robí vraj statočným a odvážnym každého, čo ho nosí v ústach a pod. Rovnako vážne v tej istej dizertácii sa hovorí aj o tvrdení jedného jezuitu, že vraj v Škótsku, na Hebridách a niektorých indických krajinách rastú na stromoch kačice a iné druhy vtákov, ktoré pučia ako lístie, potom sa zaokrúhlia a napokon nadobudnú vtáčí tvar a visia za zobák ako za stopku až kým nedozrejú a neodletia...

Ak sa takéto bláznovstvá považovali za pravdu na svetových univerzitách, kto by sa potom čudoval jednoduchému českému farárovi Jiřímu Václavovi Paroubkovi, pochádzajúcemu zo známej spisovateľskej rodiny v Sadskej, že v roku 1765 vydal knihu „Výťah sveta, to jest skromná povedomosť histórie svetskej alebo politickej, podaná pôvodne na cvičenie školským žiačikom v Libezniciach v kraji Kouřímskom," v ktorej vo forme otázok a odpovedí na ne sa žiaci takto poučujú:

- „Či existujú nejakí ľudia-potvory?

- Okolo ostrovov Scytských majú ľudia také veľké uši, že sa jedným prikrývajú a na druhom ležia, a tie potom podlá ľubovôle k hlave priťahujú. V Indii sa rodia ľudia jednookí, ktorí majú oko uprostred čela, iní na prstoch. V Tartánii boli ľudia jednonohí a jednorukí a túto na prsiach mali a predsa šípmi z lukov dobre strieľali.

- A či sú aj v mori nejakí skutoční ľudia?

- Roku 1403 v Holende vylovili morskú ženu čiže ochechulu, do Harlemu priviezli, kde všetku ženskú prácu vykonávala, krížom svätým sa žehnala, pred krucifix kľakala, a aj keď potom žila veľa rokov, nikdy ani jedného slova neprehovorila.

- Kto nejakú sochu alebo podobizeň majstrovsky urobil?

- Svätý Albertus Veľký, jeho socha ako človek zreteľne hovorila. Tiež v meste Panorme socha panny na harfu hrala, riadne tancovala a krepčila, a na konci sa hosťom poklonila."

 

Ch. T. E. Reinhard, inak celkom vážny spisovateľ, uverejňuje v roku 1752 v Hamburgu učenú rozpravu o otázke, či naši prví prarodičia Adam a Eva v raji mali pupky. Slávny doktor dochádza k presvedčeniu, že „zostáva nezvratnou pravdou", že ani Adam. ani Eva, „pretože neboli zrodení, nepotrebovali ani pupočné šnúry a preto tiež nemohli mať pupky, ktoré sú jej pozostatkami..." „Kto o tom pochybuje," dokazuje toto „žiarivé svetlo katolíckej vedy, „nie je riadnym údom cirkvi, a nech je teda z moci môjho úradu vydaný diablovi..."

„Vydávať odporcu diablovi!"

Áno, to bol najbežnejší prostriedok pravoverných cirkevníkov na umlčovanie nepohodlných, rozumných názorov! Nespočetný počet filozofov a vedcov skutočne diablovi vydali, v temných žalároch inkvizície, v mučiarňach a popraviskách, najmä však na hraniciach, rozžeravených rukou fanatických popov. Nie je bez oprávnenia entuziazmus, ktorý vynútil ortodoxnému hierarchovi cirkvi rímskej ešte roku 1895 už spomenutý výrok: „Buďte požehnané vy planúce hranice!", pretože bola „očisťovaná" pravá rímska „filozofia a veda" „poistená zjavenou autoritou" od všetkého rozumárskeho kacírstva.

 

Na tých planúcich hraniciach skončili svoj život mnohí myslitelia a učenci, ktorí sú dnes pýchou novodobého ľudstva, na nich pálili aj ich spisy za hlaholu zvonov a jasotu obmedzenej kňazskej a mníšskej lúzy, opíjajúcej sa nádejou, že s rozmetaním popola mučedníkov a ich diel rozmetajú aj ich myšlienky!

Z dlhého radu veľkých mysliteľov a vedcov, ktorým cirkev rímska kládla neprekonateľné prekážky, prenasledovala ich a násilím umlčovala, uvedieme aspoň niekoľko najvýznamnejších, pretože práve z ich krutého osudu je zrejmé, ako sa darilo „filozofii a vede v ochranných rukách náboženstva". Mnohí z nich sú nám súčasníkom už neznámi, a ich mená nám žiaľ, nič nehovoria. Ale v ich dobe to boli tí najčestnejší, najpokrokovejší a najstatočnejší muži.

Ich umlčanie spomalilo pokrok ľudstva o celé storočia.

Petr Abélard, francúzsky teológ a spisovateľ preslávený svojím vyhlásením, že „pochybnosťami dospievame ku skúmaniu a až skúmaním dosahujeme pravdu," bol odsúdený na „večné mlčanie", uväznený a jeho spisy spálené. Zomrel roku 1143.

Roger Bacon, anglický mysliteľ, prírodovedec, usiloval sa o empirické, matematicky zdôvodnené poznanie prírody. Prenasledovaný pre svoje hvezdárske a prírodovedecké práce ako čarodej, odsúdený na doživotné väzenie. Po pätnástich rokoch zlomeného, bolesťou zožieraného starca prepustili zo žalára. Zomrel roku 1292.

Alighieri Dante, taliansky básnik a mysliteľ. Najskôr vypočúvaný, potom prenasledovaný cirkvou zomrel vo vyhnanstve v Ravenne roku 1321.

Jan Wiklef, anglický náboženský reformátor. Pred smrťou, ktorú mu pripravovali cirkevníci rímski, ho zachránil ľud. Zomrel roku 1384. Až po rokoch sa kňazom dostala do rúk jeho mŕtvola, ktorú dali spáliť!

Jan Hus, český náboženský mysliteľ a obhajca pravdy proti autorite, prenasledovaný, väznený a napokon upálený v Kostnici roku 1415.

Jeroným Pražský, priateľ a pomocník Husa, upálený roku 1416 takisto v Kostnici.

John Oldcastle, anglický náboženský mysliteľ - upálený roku 1417 v Londýne.

Jeroným Savonarola, Talian, odporca neomylnosti pápežskej, hlásateľ republikánstva a demokracie. Odsúdený ako burič a kacír, obesený roku 1498 vo Florencii. Jeho mŕtvolu spálili. S ním boli obesení jeho dvaja priatelia, Silvester Maruffi a Domenico da Pescia.

Krištof Kolumbus, objaviteľ Ameriky, chystajúc sa na výskumnú cestu okolo zeme roku 1492, musel podniknúť veľké boje s cirkevníkmi portugalskými i španielskymi. Bohoslovci univerzity v Salamance vyhlásili jeho predsavzatie za nezmysel a rúhanie, kládli jeho ceste všemožné prekážky a strpčili mu osud.

Jakub Pavannes, francúzsky náboženský mysliteľ, upálený v Paríži roku 1525.

Jan Chastellain, francúzsky náboženský mysliteľ - upálený v Métach roku 1525.

Ľudovít de Berquin, francúzsky reformačný učenec a spisovateľ, väznený, potom zahrdúsený a jeho mŕtvola upálná roku 1529 v Paríži.

William Tyndale, anglický náboženský spisovateľ, prívrženec Luthera - prenasledovaný, uväznený vo Wivoode a uškrtený roku 1536. Jeho telo bolo rozštvrtené a spálené.

Mikuláš Koperník, poľský hvezdár, vyslovil pravdu, že slnko a obežnice neobiehajú okolo zeme, ale že zem a jej družky sa otáčajú okolo slnka. Zomrel roku 1543. Dvadsať rokov po jeho smrti prekliala a zatratila cirkev jeho učenie a jeho prívržencov kruto prenasledovala.

Kliment Marot, francúzsky básnik a mysliteľ prenasledovaný, niekoľkokrát väznený' Pred smrťou na hranici sa zachránil útekom. Zomrel v biede roku 1544 v Turíne.

Štefan Dolet, francúzsky humanista a učenec zvelebiteľ kníhtlače, pre svoje filozofické učenie roku 1546 upálený aj s jeho knihami v Paríži.

František Rabelais, francúzsky satirik a lekár. Prenasledovaný mníchmi, utekal pred ich pomstou z krajiny do krajiny. Zomrel roku 1553.

Dávid Jorisz, holandský maliar, potom biskup novokrstencov, bol po celý život rímskou cirkvou kruto prenasledovaný. Zomrel roku 1556. Po jeho smrti kňazi mŕtvolu z hrobu vyhrabali a verejne aj s jeho spismi spálili.

Anne Duborg, člen parížskeho parlamentu, právnik, odsúdený pre kacírstvo a upálený roku 1559 v Paríži.

André Vésale, belgický anatóm, odsúdený inkvizíciou na smrť za to, že pitval mŕtvolu. Ortieľ však zmenili tak, že Vésale mal vykonať kajúcnu púť do „svätej zeme". Roku 1564 však cestou zahynul.

Peter Belon, francúzsky prírodopisec, prenasledovaný pre svoje výskumy. Roku 1564 bol zavraždený v Paríži.

Antonín Palearius, taliansky filológ a učenec. Obžalovaný pre kacírstvo inkvizíciou, roku 1570 v Ríme zahrdúsený a jeho mŕtvola spálená.

Peter Lapiace, francúzsky právnik a historik, prenasledovaný, žil vo vyhnanstve, po návrate počas Bartolomejskej noci roku 1572 zavraždený a jeho telo vhodené do Seiny.

Renée de France, vojvodkyňa z Ferrary, dcéra kráľa Ľudovíta XII., slobodomyseľná spisovateľka, matematická a hvezdárka. Prenasledovaná jezuitmi, inkvizičným súdom, odlúčená od svojich detí a odsúdená na doživotné väzenie na zámku Este, v ktorom roku 1574 zomrela.

Geoffrey Vallée, francúzsky slobodný mysliteľ, uvrhnutý do žalára v Chatelete, roku 1574 upálený so svojimi spismi.

Bernard Telesio, taliansky filozof a prírodopisec. Prenasledovaný kňazmi a mníchmi, uštvaný na smrť. Zomrel roku 1588.

Bernard Palissy, francúzsky keramik, fyzik a chemik, učenec a spisovateľ. „Svätou ligou" roku 1588 uvrhnutý do Bastilly, kde po dvoch rokoch zomrel.

Jan Bodin, francúzsky právnik a spisovateľ. Ako poslanec hájil práva ľudu a slobodu svedomia, bol cirkvou prenasledovaný a napokon roku 1596 so svojimi spismi upálený.

Giordano Bruno, taliansky filozof, panteista. Prenasledovaný ako zástanca Koperníkovej hvezdárskej sústavy, žil vo vyhnanstve, keď sa vrátil do Talianska sedem rokov ho väznili, roku 1600 ho upálili v Ríme.

František Pucci, taliansky filozof, hlásal, že všetci poctiví a pravdu hovoriaci ľudia, bez ohľadu na to, či sú pohania a či neverci, budú spasení. Prenasledovaný ušiel do Poľska, avšak aj tam ho kňazi vysliedili. Roku 1600 upálený v Ríme.

Lucillo Vanini, taliansky slobodomyseľný kritik cirkevnej náuky, prenasledovaný ako ateista, odsúdený na smrť obesením. Pred smrťou mu vytrhli jazyk, telo spálili roku 1619 v Toulouse.

Marek Antonín Dominis, taliansky teológ a prírodovedec, hlásal náboženskú znášanlivosť a tvrdil, že Ján Hus bol odsúdený nespravodlivo. Prenasledovaný, väznený na Anjelskom hrade, zomrel vo väzení. Jeho mŕtvolu aj s jeho spismi spálili roku 1625.

Urban Grandier, francúzsky slobodomyseľný znášanlivý kňaz. Vyhlasoval, že niet diablov. Inkvizícia ho uvrhla do väzenia v Augirse a tak kruto mučila, že mu nohy úplne rozdrvili, potom odsúdili na smrť a roku 1634 upálili. - Ako vidno mýlil sa - diabli sú oblečení v sutanách!

Tomáš Campanella, taliansky kňaz, filozof, obhajoval Koperníkovu sústavu, dovolával sa úsudkov rozumu a skúseností proti autorite. Uvrhli ho do žalára v Neapole, kde ho väznili 27 rokov a sedemkrát ho podrobili najťažšiemu mučeniu. Zomrel vo vyhnanstve roku 1639.

Galileo Galilei, taliansky lekár, fyzik, matematik a hvezdár, cirkvou prenasledovaný za svoje nadšenie pre Koperníkovo učenie. Väznený v Ríme, roku 1633 donútený zriecť sa Koperníkovej náuky ako „kacírskej" a potom postavený pod dozor svätej inkvizície. Zomrel roku 1642 v Aratri pri Florencii.

René Descartes, francúzsky matematik, astronóm, fyzik, zakladateľ modernej filozofie. Zbor kardinálov odsúdil všetky jeho spisy, zakázal ho čítať, tlačiť a rozširovať. Zomrel roku 1650.

Ján Amos Komenský, zakladateľ moderného školstva, strávil celý svoj život vo vyhnanstve. Zomrel roku 1670 v Naardene. Zatiaľ čo na základe jeho vychovávateľských metód sa šírila osveta a vzdelanosť a s ňou aj blahobyt v cudzích krajinách, v jeho vlasti, do ktorej mal prístup zakázaný, jezuiti a ostatné rímske netvory zatemňovali a ohlupovali úbohý zotročený ľud, uvrhnúc ho do biedy fyzickej i mravnej.

Jozef Borrio, taliansky chemik, odsúdený ako kacír na upálenie. Ušiel, žil vo vyhnanstve, neskôr ho však chytili a uväznili v inkvizičnom žalári. Zomrel roku 1695.

Julien O. la Mettrie, francúzsky filozof-materialista, prenasledovaný pre svoje názory, pred Bastillou ušiel do Pruská. Jeho spisy spálili. Zomrel roku 1751 vo vyhnanstve.

Jan Jakub Rousseau, francúzsky spisovateľ a filozof. Duchovnému a spoločenskému životu razil nové cesty, bojoval proti znetvorenej kultúre a proti stavovskej nerovnosti, žiadal zvrchovanosť ľudu, reformoval výchovu v zmysle návratu k prírode. Pre svoje názory prenasledovaný kňazmi, časť jeho spisov spálené katom, iné súčasne s Voltairovými spismi.

Denís Diderot, francúzsky filozof, zakladateľ encyklopédie, uvrhnutý do väzenia, pretože vraj zastával hmotárske bezbožné učenie prenasledovaný cirkvou po celý život, zomrel roku 1784.

Jan Martin Prades, francúzsky spisovateľ a bohoslovec slobodomyseľných názorov. Pre ich výklad ho napomenula teologická fakulta a biskup ho odsúdil. Parlament mu potom uložil telesný trest, ktorému Prades unikol útekom za hranice. Zomrel roku 1782.

F. M. A. Voltaire, francúzsky filozof, básnik a historik, slobodomyšlienkár. Bojovník za duchovný vývoj a pokrok. Otriasol autoritou cirkvi a štátu. Všetky jeho spisy boli prekliate a spálené. Prenasledovaný cirkevníkmi musel hľadať záchranu za hranicami. Zomrel roku 1778. Keď k jeho smrteľnému lôžku prišli kňazi, aby aspoň po jeho smrti mohli tvrdiť, že sa obrátil a tým celé jeho obrovské dielo zmariť - ostro ich odbil slovami: „Nechajte ma zomrieť v pokoji!"

G. T. F. Raynal, francúzsky historik, písal pravdu o pôsobení kňažstva. Spis bol vo Francúzsku zakázaný, neskôr spisovateľa zatkli, jeho majetok zabavili a verejne spálili.

H. J. Dulaurens, francúzsky satirik, kruto prenasledovaný pre svoje zmýšľanie, zavretý do železnej klietky, v ktorej bol vystavený niekoľko mesiacov slnečnému úpalu. Neskôr ho cirkevný súd odsúdil na doživotné väzenie. 30 rokov trpel v pevnosti Marienbaden, až ho roku 1797 smrť vyslobodila.

Tomáš Paine, anglický politik a publicista. Hlásal, že pravé náboženstvo spočíva len v konaní spravodlivosti, v láske ku pravde a oblažovaní blížnych. Bol cirkvou prenasledovaný - len náhodou ušiel smrti pod gilotí-nou. Zomrel roku 1809 v Spojených štátoch severoamerických.

Bernard Bolzano, český kňaz-ľudomil talianskeho pôvodu, filozof a matematik. Pre svoje osvietenské názory ho cirkev i vláda nenávidela a prenasledovala. Zomrel roku 1848.

Augustín Smetana, učenec, kňaz rádu križiackeho, bojoval za slobodu presvedčenia, odsudzoval pretvárku, lož a pokrytectvo. Pre svoje názory bol vyobcovaný z cirkvi a prenasledovaný až do svojej smrti roku 1851.

František Klácel, spisovateľ a slobodomyseľný kňaz, pre svoju slobodomyseľnost podozrievaný a stíhaný, takže musel hľadať útulok v Amerike, kde roku 1882 zomrel.

František Ferrer, slobodomyšlienkár, pedagogický spisovateľ, zakladateľ modernej školy, prenasledovaný cirkvou a španielskou vládou, bol na základe krivého obvinenia klerikálnou španielskou vládou odsúdený na smrť a zastrelený v pevnosti Montjuichu 13. októbra 1909.

 

Napísal som už, že z obrovského počtu filozofov a vedcov, prenasledovaných a umučených cirkvou rímskou, môžem pre nedostatok miesta uviesť len niekoľko významnejších. Z toho istého dôvodu nie je takisto možné rozpisovať sa ani o iných spôsoboch prenasledovania vedeckého bádania a ničenia jeho výsledkov:

- o pálení kníh,

- o indexoch spisov rímskou cirkvou zakazovaných a preklínaných,

- o cenzúre, ktorú v dobe, keď už cirkev nemala vlastnú moc, ochotne robili štáty,

- o obmedzovaní slobôd profesorov na univerzitách i učiteľov na školách,

- o potláčaní slobody tlače, ktoré napr. u nás aspoň čiastočne odstránil až štátny prevrat z 28. októbra 1918.

Aj to už bolo povedané, že rímsko-katolícka cirkev nestráca chuť vo vhodnom čase opäť obnoviť, pre filozofiu a vedu tak blahodárnu, činnosť svätej inkvizície a zapaľovať hranice pre „blúdiacich" zástancov vedy.

„Ochranné ruky náboženstva" rovnako dnes ako v minulosti sú pripravené „poisťovať filozofiu a vedu zjavenou autoritou". Tomu však treba rozumieť tak, že sa má ochrániť náboženstvo, ktoré má na mysli vatikánska hierarchia a teda sa má zahrdúsiť všetko, čo mu odporuje. Teda práve filozofia a veda. Pretože ony sú naozaj najväčšími a najnebezpečnejšími odporcami náboženstva v starom zmysle: náboženstva zjaveného vraj pánom bohom - ako absolútna pravda, na ktorej sa nemôže a nesmie nič meniť a ktoré má zostať až do skonania vekov v takej forme, v akej sa „zjavilo" primitívnym kočovníkom pred tisíckami a tisíckami rokov...

„Ochranné ruky náboženstva" chránili a chcú aj naďalej chrániť veriacich pred akýmkoľvek lepším poznaním, pred každou rozumnou myšlienkou. Sancta simplicitas - svätá hlúposť - je najspoľahlivejšou zárukou viery. Blahoslavení chudobní duchom majú byť naveky zachovaní len preto, lebo sú naj ochotnejšími nástrojmi chytrákov, vládnucich v cirkvi rímskej! Čím viac hlupákov, ktorí sa nechajú ľahko podvádzať, tým lepšie pre tých, čo ich pre svoj prospech podvádzajú!

Možno sa preto čudovať rímskym hierarchom a kňazom, že tak urputne bojovali a doteraz bojujú proti všetkým poznatkom vedy, ktorá práve tú ľudskú hlúposť rozptyľuje? Nie! Cirkevníci len zostávajú verní sami sebe, ak stoja tak príkro proti skutočnej filozofii a vede, proti vzdelaniu vôbec a preklínajú ako pápež Gregor XVI. v roku 1831 každého,

- kto by „o učení cirkvou schválenom pochyboval",

- kto by svojich biskupov „slepo neposlúchal"

- a kto by sa opovážil tvrdiť, že „každý človek má právo na slobodu svedomia"!

 

Ešte aspoň dva dôkazy o tom, ako vždy hľadela i hľadí cirkev rímska na filozofiu a vedu. Najskôr uznesenie provinciálneho koncilu, konaného v Kolíne nad Rýnom v roku 1860, v ktorom sa vyhlasuje:

„Aj keď cirkev neučí vedy prírodné, predsa jej patrí právo, pretože je strážkyňou zjaveného učenia, odsudzovať filozofické učenie, ktoré odporuje zjaveniu alebo privodzuje prevrat vo viere. Z toho vyplýva, že sa treba vzdať učení, ktoré sú odsúdené cirkvou, že sa nesmú vytvárať vedné systémy, ktoré odporujú cirkevnému učeniu a cirkevnému duchu, že filozofia musí byť primerane pretváraná podlá príkladu cirkevných otcov a najvýznamnejších teológov tam, kde sa nejako dotýka zjavení v duchu cirkvi."

A potom vyhlásenie Vatikánskeho koncilu z roku 1870, v ktorom sa definitívne, ako súčasť viery, toto ustanovuje:

„Cirkev, ktorá s apoštolským úradom učiteľským má zároveň rozkaz chrániť poklad viery, má tiež božské právo a povinnosť odsudzovať nepravú vedu, aby nikto nebol oklamaný ničomnou filozofiou. Všetkým veriacim je teda zakázané uznávať učenie, ktoré sa protiví viere, najmä ak ho odsúdila cirkev, za oprávnené výsledky vedecké, skôr musia takéto myšlienky považovať za omyly, ktoré majú klamlivý vzhľad pravdy."

Ak niekto hovorí, že ľudské vedy sa smú slobodne rozvíjať, takže ich tvrdenie, aj keď odporujú zjavnému učeniu viery, treba považovať za pravdivé a cirkev nemôže ich odsúdiť, bude prekliaty."

Potrebuje to ešte nejaký komentár?

Skutočne len vyložení hlupáci nechápu, že keby to záležalo od cirkvi, tak dodnes svietime olejovými kahanmi, dodnes by sme nemali ani petrolejky, ani elektriku, chodili by sme pešo a ľudia by hromadne umierali na infekčné onemocnenia.

To je tiež posledné slovo rímskych cirkevníkov o pomere náboženstva k filozofii a vede. Trvajú na ňom a všetky ich snahy, či už priamo alebo nepriamo, smerujú k tomu, aby dostali filozofiu a vedu opäť do svojich rúk, aby zdržiavali a marili ich výsledky a opäť rozprestreli nad celým svetom temný mrak hlúposti a nevedomosti, mrak, pod ktorým sa im stáročia tak vynikajúco darilo!

Ale márne. Všetko úsilie im už nie je nič platné. Už nepomôžu ich podvody a klamstvá Opierali sa o tróny vladárov „z božej milosti" - tróny sa zrútili. Opierali sa o hlúposť, tróniacu doteraz vo veľkej časti ľudstva. Ale ani tá opora im už nezostane dlho, pretože škola, v ktorej sa bude vyučovať na základe vedeckých poznatkov, odstráni čoskoro z ľudských hláv všetky lži a klamy, povery a podvody, ktoré stáročiami stmelené tvoria dodnes zdanlivo pevnú skalu svätého Petra!

Pravda je na postupe a víťazí!

 

 

Akí sú tí myslitelia, ktorí sa orientujú k autorite rímskeho pápeža?

 

Najznámejší z týchto „mysliteľov", ktorých sa na dôkaz svojich tvrdení dovoláva pápežský nuncius Micara, bol už celé roky pred svetovou vojnou - kráľ kráľov, cisár Viliam II. Tento krvavý poloidiot, aj keď bol hlavou protestantskej cirkvi, sa naozaj veľmi oddane skláňal pred rímskym pápežom, „admirálom loďstva kresťanských národov", ale konal tak z dôvodov ľahko pochopiteľných.

Bol monarchom „z božej milosti" a teokratický názor rímsko-katolíckej cirkvi dokonale zodpovedal jeho povahe. A ako inak by to aj mohlo byť, keď k jeho najobľúbenejším dielam patrila Bossuetova „Politique tirée de l'Ecriture sainte"? (Politika na základe Písma svätého). Nachádzal tu názory, ktoré akoby pochádzali z jeho vlastnej hlavy. A kto čítal jeho bombastické, odporné prejavy pred 1. svetovou vojnou a najmä počas vojny, akoby čítal výroky opakované zo spisu toho ortodoxného francúzskeho katolíka:

„Boh ustanovil kráľov ako svojich služobníkov a skrz nich panuje národom. Moc kráľovská je absolútna. Panovník nie je nikomu zodpovedný za svoje rozkazy. Je potrebné poslúchať panovníkov ako spravodlivosť samú. Sú Bohom a sú účastní istým spôsobom nezávislosti Božej. Ako v Bohu je zlúčená všetka dokonalosť, tak sa všetka moc jednotlivcov spája v osobe panovníkovej; keby Boh odvrátil svoju ruku, svet by upadol do ničoty; keby autorita prestala byť v kráľovstve, bol by najväčší zmätok. Pozorujte panovníka v kabinete: odtiaľ vychádzajú rozkazy, ktoré spájajú do spoločnej činnosti úradníkov a náčelníkov, provincie a armády. Pravý to obraz Boha, čo sedí na tróne na najvyššom mieste nebies, riadi beh sveta. Aj keby sa hriešnici snažili ukryť, svetlo Boha ich prenasleduje všade. Práve tak Boh dal panovníkovi moc odkryť najtajnejšie intrigy; má oči a ruky všade, vtáci nebeskí oznamujú mu, čo sa deje. Ba dostal od Boha na vykonávanie záležitostí aj prenikavý bystrozrak, ktorý predvída, čo sa stane. Ak vypátral intrigánov, jeho dlhé ruky chytia nepriateľa i v najvzdialenejších končinách sveta a vydolujú ich i z najhlbších útrob zeme; niet bezpečného úkrytu pred takouto mocou..." Dosť.

Aký teda div, že protestantský cisár, čítajúc takéto veci z pera katolíckeho autora, sa nijako nepozeral na kyslé tvare svojich pastorov, z väčšej časti aj tak polovičných kacírov a „orientoval" sa smerom k autorite rímskeho pápeža „objektívnej autorite náboženskej", pod ktorého záštitou vyslovované názory sú jemu vítanými tendenciami?

Treba snáď ďalšie vysvetlenie k tomu, prečo sa k autorite rímskeho pápeža „orientujú" všetci, ktorí po 1. svetovej vojne stratili „svoje" tróny, predikáty a privilégie? Potentáti „z božej milosti", despoti malí i veľkí? Vari nebol duchovný absolutizmus vankúšom absolutizmu svetského? Kde inde, ak nie u „admirála loďstva kresťanských národov" by mali hľadať záchranu, ak vôbec možno na ňu myslieť? Topiaci sa aj stebla chytá. A vari nie je skala Petrova ešte dosť pevná, aby sa na nej nemohlo prichytiť niekoľko trosečníkov, zmietajúcich sa v príboji ľudského pokroku, revolúcií, dvíhajúcich sa po 1. svetovej vojne?

Veď sa im odtiaľ podávala vždy pomocná ruka! Bol to predsa pápež Benedikt XV., ktorému mal začo ďakovať excisár Viliam: Veď na základe jeho zákroku nebol postavený pred svetový súd za svoje neľudské rozkazy a všetky strašné zverstvá, ktorých sa s jeho súhlasom dopúšťali jeho zdivočelí generáli a oficieri.

Nič o tom neviete? To vás v škole neučili?

Kto spôsobil smrť a utrpenie miliónov ľudí v celej Európe? Boli to cisári a pápeži! A neskôr to bol opäť Rím a jeho hierarchovia, budapeštiansky arcibiskup Czernoch, viedenský Piffi, pápežský nuncius pri bavorskej vláde kardinál Pacceli, biskupi a kňazi svetskí i radoví, ktorí aj v excisárovi Karlovi udržiavali naivné nádeje na znovuzískanie stratenej moci a stávali sa priamymi spoluvinníkmi jeho zúfalých pokusov o uchvátenie maďarského trónu!

 

Vznik ČSR v roku 1918 nebol jednoduchý a cirkev a šľachta robili všetko možné i nemožné preto, aby žiadne Československo nevzniklo! Kde by ste boli dnes Slováci?

A bol to zasa pápež i jeho verní, ktorí po Karlovej smrti prejavovali takú nežnú starostlivosť o jeho potomkov, aby im, niekoľkonásobným milionárom, vojnou zbedačení obyvatelia štátov, vzniknutých z bývalého Rakúska, priplácali na ich vynikajúci, blahobytný život!

Na to všetko ste už synovia a dcéry chudobných slovenských roľníkov, bezzemkov, námedzných robotníkov, drevorubačov, bírešov a butatótov zabudli? Znovu sa chcete a to dobrovoľne vrátiť pod cirkevné jarmo?

 

Áno. Títo stroskotanci 1. a 2. svetovej vojny plným právom môžu dávať najavo svoje presvedčenie svojou „orientáciou" k autorite rímskeho pápeža! Okrem nich sa smerom k rímskemu pápežovi „orientujú"

- aj ľudia unavení životom, zápasom a myslením. Ľudia predčasne zostarnutí, ktorí stratili silu,

- ľudia malej viery v pokrok, ktorí, uvedomujúc si relatívnosť všetkého okolo nás i v nás, blúdia v spleti tvoriacich sa nových vedeckých názorov.

- Ľudia, ktorí hľadajú čosi, čoho by sa zachytili a v tejto zúfalej snahe zameriavajú svoj neistý krok ku skale sv. Petra, z ktorej zaznieva lákavý spev Sirény o pokoji a mieri tichých nocí...

 Každý, kto však aspoň trochu pozná históriu a skutočnosť vie, že tento spev vždy bol a i je falošný.

 

Z ostatných „mysliteľov", ktorí sa „orientujú" k rímskemu pápežovi, sú to predovšetkým tí, čo majú egoistický záujem na starom svetovom poriadku: bohatí bankári, kapitalisti všetkých druhov, všetkých vyznaní, židovských úžerníkov nevynímajúc, jednoducho všetci, čo akokoľvek špekulujú s ľudskou obmedzenosťou, trpezlivosťou a hlúposťou.

Okrem týchto praktických „mysliteľov", ktorých zmýšľame spočíva v podstate len v tom, že myslia iba na seba, „orientujú" sa na rímskeho pápeža aj naivní rojkovia, ktorí Kristovo kresťanstvo stotožňujú s katolíctvom, alebo estéti, ktorých oslepila honosná pompa katolíckych obradov, gotických i barokových kostolov, prítmie katedrál, hra farieb votívnych okien, blikanie tzv. večnej lampy, ktorých zmysly omamuje pach kadidla a purpury. Sú to umelci a „myslitelia" toho druhu, ktorí či už za peniaze alebo z vlastnej vôle slúžia záujmom cirkvi, sú to rôzni katolícki básnici, výtvarníci a hudobníci...

Okrem toho sa na rímskeho pápeža „orientujú" politickí karieristi. Ľudia bez svedomia a akýchkoľvek mravných zásad. Ľudia s filozofickým názorom lokaja Smerďakova, ktorí síce neveria „tým hlúpostiam", ktoré iným predkladajú, neriadia sa nimi, ale pre seba považujú za užitočné, aby sa nimi riadili druhí, najmä najširšie vrstvy ľudu... Auguri politiky - či už pôsobia priamo v stranách klerikálnych či iných...

No a koho ešte spomenúť?

Smerom k autorite rímskeho pápeža sa potom orientujú už len sviečkové baby a kostolníci (aj tí počítajú, čo im to vynesie!) a intelektuálne najzanedbanejšia chudoba miest i vidieka, teda tí tzv. blahoslavení chudobní duchom...

A táto pestrá skupina „mysliteľov", ako hovorí pápežský nuncius - Micara, „stále sa rozrastajúca", tá sa skutočne „orientuje" smerom k rímskemu pápežovi, schádza sa v jeho ovčinci, poslúcha jeho volanie, aby tak, ako kedysi, idúc za hviezdou do Betlehema, opäť zišli sa v maštali jedenkrát, ako legenda hovorí deťom, osol, pánboh a potentát, nuž všetci, čo predtým vládli svetom...

 

 

Čo musí urobiť náš dobrý ľud, aby šiel v ústrety

svojej radostnej budúcnosti

 

Predovšetkým si musí „náš slovenský národ" uvedomiť, že už je dosť zrelý, že už nie je nedospelé decko, aby niekto musel „stáť nad ním", aby mu rozkazoval a bez jeho vedomia a pričinenia sa o jeho blaho staral! A ako dospelý, rozumný človek,

- aby nečakal svoje šťastie od šťastnej náhody,

- nečakal ho od osudu, na ktorý nemožno pôsobiť, ani od nejakých nadpozemských bytostí, ktorých priazeň si treba získavať takými podivuhodnými prostriedkami, ako sú omše, púte a pod.,

- aby pochopil, že každý je strojcom svojho šťastia, a toho si musí byť vedomý celý národ i obyvatelia každej obce, mestá či regiónu.

Je teda potrebné spýtať sa, aké sú skutočné podmienky radostnejšej, šťastnejšej budúcnosti? Sú to skutočné cesty, čo vedú do raja, do kráľovstva božieho? Treba skutočne hľadať šťastie mimo tohto sveta, mimo svojho života? Alebo chce človek dneška mať skutočný raj už tu na zemi? Sú povahy, ktoré nikdy nemôžu byť šťastné. Nikdy nemôže byť šťastný ten, kto ním byť nechce. Kto nemá túžbu po šťastí, pevnú vôľu dostávať sa ďalej, k lepšiemu, vyššiemu. Nikdy nebude šťastný pesimista, ktorý zo všetkého, čo okolo seba vidí, si vyberá len smutné stránky života a zabúda na stránky radostné.

Ak sa má naša spoločnosť naozaj rozvíjať, treba, aby jej členovia odložili otravný pesimizmus, paušálne očierňujúci a ohovárajúci, tvrdiaci, že všetko všade, zdola až nahor, nestojí za nič. Tento pesimizmus je škodlivý najmä vtedy, ak sa týka budúcnosti. Ak predpovedá len samé neúspechy, úpadok, spätný chod k horšiemu a horšiemu, a tak presviedča o márnosti všetkej práce pre pokrok. Takýto pesimizmus odoberá chuť k práci a odrádza od nej aj tých, ktorí sa doteraz snažili.

Nesmieme si ale zakrývať súčasné vady a nedostatky. Naopak, musíme ich vidieť veľmi jasne a veľmi živo si ich uvedomiť, ale nie preto, aby sme sa oddávali trudnomyseľnosti a beznádeji, ale aby sme z nich brali vzpruhu k zlepšovaniu. Nádej na úspech nám musí dodávať to dobré a pekné, čo vidíme okolo seba. To, čo sa už podarilo. Všetko to, čo už bolo uskutočnené, dosiahnuté, z čoho sa už môžeme tešiť. To je prvá záruka lepšej budúcnosti, aby všetci členovia spoločnosti boli presiaknutí silnou túžbou po pokroku vo všetkých odboroch, najmä v odbore mravnom.

Ak sa má náš národ premeniť vo veľkého budovateľa vlastného blaha, vlastnej lepšej budúcnosti, treba, aby každý jeho člen bol dobrej povahy.

Musí byť skutočným človekom, a brať otázky života vážne. Musí si usilovne a hoci aj bolestne vytvoriť vlastné zásady života a svoje konanie s nimi zosúladiť. Musí mu byť cudzia akákoľvek polovičatosť, obojživelníctvo, otáčanie zástavy bezzásadová ľahostajnosť voči otázkam širšieho dosahu, než sú jeho úzke sebecké záujmy.

Musí byť človekom vzdelaným, ktorý si chce osvojiť čo najviac vedeckých poznatkov, lebo veda je najlepšou zbraňou ľudstva v boji s prekážkami života a najbezpečnejšou zárukou jeho lepšej budúcnosti.

Musí byť človekom pravdumilujúcim, hľadajúcim pravdu vo všetkých odboroch, či ide o vedu, cítenie a konanie. To je to najlepšie, najistejšie, najpevnejšie, najvyššie čo sa poznalo. Nech je pravdivá jeho reč, rýdzo pravdivé jeho konanie. Nech lož, pokrytectvo, faloš považuje za najvyšší prehrešok voči sebe samému, za zhadzovanie seba samého.

Musí byť človekom sebavedomým, ktorý pozná svoju cenu a tým aj svoje povinnosti a zodpovednosť. Nesmie čakať, že sú to len a len iní, ktorí majú čo zlepšovať. Že len od zákonov, ministrov, poslancov, úradov príde spása. Ale musí aj sám všade, kam siahajú jeho schopnosti, jeho výkonnosť, jeho vplyv, priložiť ruku a mozog k dielu. Spoločnosť, národ, štát, to som predovšetkým ja - musí byť v tomto smere jeho heslom.

Nesmie silu svojej povahy, svojej vôle oslabovať žiadnou náruživosťou, meniacou slobodného človeka na biedneho otroka. Rozumný človek sa nemôže oddávať alkoholu alebo drogám, ktoré ničia nielen telesné i duševné zdravie a jeho silu, ale ohrozujú blaho jeho okolia. Tieto neduhy sú dokonca ťažkým zločinom aj proti doteraz nenarodeným potomkom, ktorým chystá obrovská ťarchu, choroby dedičnosti. Rozumný človek nemôže sa oddať hazardu, automatom a pod., ktoré hubia ľudského ducha a iným podobným nerestiam, teraz takým rozšíreným.

Musí byť dobrým bratom svojim blížnym. Musí si vážiť osobnosť každého človeka, jeho práva, jeho slobodu ako svoje vlastné.

Nesmie kradnúť v žiadnej podobe. Neukracovať život ani zdravie bezohľadným vykorisťovaním, ani majetok úžerníctvom, ani česť ohováraním a urážkami.

Uvedomelý človek musí byť aj milujúcim, milujúcim nielen svoj národ ako celok, ale aj každého jednotlivca v ňom a všetkých ľudí vôbec. Nenávisť ako nezmyselnú emóciu, ktorou sa človek ochudobňuje o hrejivú družnosť a pospolitosť treba vylúčiť zo svojich citov. Len z lásky k blížnemu sa má dávať do služieb ideí, pre ich dobro, šťastie a prospech. Pre idey nesmie zabúdať na ľudí, nesmie vo fanatizme nasledovať tých poblúdilcov starých svetov, ktorí slúžiac ideám ubližovali tisícom živých ľudí, posielajúc ich v mene Kristovej lásky do mučiarní a žalárov inkvizície, na hranice a popraviska!

Uvedomelý človek je síce povinný rozširovať správne, pokrokové názory zaručujúce šťastie ľudskej spoločnosti, ale musí si byť pritom vedomý, že nie je možné, aby všetci ľudia boli v jedinom ovčinci, aby do všetkých podrobností verili a chceli to isté, ako to bývalo za čias vlády cirkvi a vrchností „od boha ustanovených". Preto si má nielen vážiť názory odlišné, jeho vlastným priam neodporujúce, ale má byť zhovievavý, láskavý, priateľský aj k tým, čo úprimne zastávajú názory v jeho očiach nesprávne. Ak ho svedomie núti proti týmto ich názorom bojovať, má to robiť bez nenávisti, dokonca z lásky k ľudom ktorí zlým názorom podliehajú bez svojej viny Má v nich vidieť blúdiacich bratov a sestry, ktorých je povinný poúčať, naprávať. Aj to sa však musí diať tak, aby im nespôsoboval zbytočné, čo i len duševné bolesti. Tak sa chápe znášanlivosť, či už ide o názory náboženské, politické, sociálne a iné.

Uvedomelý človek sa musí vystríhať, aby nemal predsudky, ktoré bránia bratskému spolužitiu ľudí a národov, a musí sa snažiť odstraňovať predsudky, tie v sebe i okolo seba.

Ide predovšetkým o predsudok sociálny, ktorý je utvrdzovaný učením cirkvi a udržuje mnoho ľudí vo falošnej domnienke, že už od prirodzenosti sú ľudia predurčení na rôzny osud. Jedni na plaholčenie a porobu, iní na prepych a výslnie moci. Treba si uvedomiť, že spoločenský poriadok, založený na tomto predsudku, je neudržateľný. Treba aktívne podporovať snahy po zavedení poriadku nového, poriadku spravodlivosti, rovnosti nielen politickej, ale aj hospodárskej, sociálnej a kultúrnej.

Ďalej je to predsudok nacionálny, ktorý potmehúdsky vyvyšuje vlastné nad cudzie a domnieva sa, že najlepšie slúži vlastnému národu, ak nenávidí ľudí hovoriacich iným jazykom alebo odinakiaľ pochádzajúcich. Národnostná nenávisť je zločin proti pokroku, pretože rozoštváva ľudí podobných názorov, ktorí by spojení dostali ľudstvo o veľký kus dopredu a vítajú ju všetci spiatočníci a hospodárski a politickí utlačovatelia, čo špekulujú s ľudskou hlúposťou, ktorí sami sa však cez hranice štátov, národov a plemien dokážu dobre dohodnúť.

Uvedomelý človek sa má v službe svojmu národu vždy pýtať, čo je naozaj dobré pre blaho jeho príslušníkov. A to nikdy nebude utláčanie, dráždenie druhých zvonka i vo vnútri, ktoré vedie k vnútornému oslabeniu, k víťazstvu reakcie a navonok prerastá až vo vojnové barbarstvo, ktoré vzdelanému človeku by malo byť len rozprávkou z dávnych polozvieracích čias.

Krátko - ak má ísť „náš slovenský národ" v ústrety radostnej budúcnosti, „obšťastnenej blahodárnym ovocím mieru", musí robiť úplný opak toho, čo chce rímsky hierarcha a jeho cirkev.

- Nesmie dopustiť, aby sa do jeho vlastných vecí plietli agenti čiernej rímskej reakcie,

- nesmie zverovať výchovu svojich detí jej verným, ktorí majú záujem o to, aby ich ohlupovali a klamali

- a nesmie zotrvávať v ich spoločnosti ani ako matrikový príslušník, pretože tým im dáva príležitosť, aby aj jeho meno zneužívali pre svoje nekalé účely a snahy.

Keby cirkev rímska aj ich hierarchia naozaj chcela šťastie nášho národa, mohla by svoju dobrú vôľu prejaviť iba tak, že by sa do vecí „nášho slovenského národa" vôbec neplietla a nechala ho, nech sa o svoje šťastie stará sám na vlastnú zodpovednosť.

Náš národ už pred vekmi našiel cestu, po ktorej musí ísť, aby došiel ku skutočne šťastnej budúcnosti.

Nie je to však cesta, akú majú na mysli pápežskí poskokovia, cesta vedúca k Rímu za teo-kratickým, dogmatickým, autoritárskym a neznášanlivým učením katolíckej cirkvi, za pretvárkou a lžou, za „objektívnymi autoritami v ohľade náboženskom, politickom a sociálnom", cesta, na ktorú za pomoci niektorých zradných duší nútili našich predkov nemeckí cisári a misionári, Žigmundovi a pápežovi križiaci za čias husitských, maďarské hordy Matiáša Korvína za čias Jiřího Poděbradského, žoldnieri katolíckej ligy, soldateska Habsburská, dragúni Lichtensteina a Maradasa počas tridsaťročnej vojny, Jezuiti a vrchnostenskí drábi v čase Temná a za Rakúsko-Uhorska všetko to, čo robilo čiernožlté Rakúsko tak nenávideným - ale je to cesta za pravdou, po ktorej išli Majster Ján Hus, Jeroným Pražský, Ján Žižka, Petr Chelčický, Ján Amos Komenský, Karel Havlíček, T. G. Masaryk a vôbec všetci velikáni nášho národa.

Je to cesta za ideami demokratického pokroku, slobodou svedomia, rovnosti, voľnosti a bratstva. Cesta, ktorá pred vekmi viedla našich predkov dobrej vôle na Tábor, cesta, ktorá počas 1. svetovej vojny viedla našich ľudí pod zástavami légií, aby pod nimi dobyli podmanenému slovenskému národu opäť slobodu.

 Ak má „náš slovenský národ" pokračovať na tejto ceste, musí dovŕšiť svoje oslobodenie z jarma svetového Habsburského absolutizmu aj oslobodením sa od duchovného jarma rímskokatolíckeho absolutizmu!

Pre pokrokového človeka niet miesta v cirkvi rímskokatolíckej!

Vystúpiť z nej, opustiť ju, to je prvou podmienkou, ktorú musí splatiť, ak chce naozaj ísť v ústrety radostnej budúcnosti, obšťastnenej blahodárnym ovocím mieru!

 

 

Venovanie

 

Vám, priatelia, ktorí medzi ľuďmi rozširujete vzdelanosť. Vám venujem tento spisok. Chcem Vám tým vysloviť vrelú, srdečnú vďaku za Vašu prácu, ktorá sa tak často prehliada.

Ak spomínam na Vás, na Vašu obetavosť a usilovnosť, vždy si spomeniem na kolportérov biblií a literatúry českobratskej v časoch pobielohorského temna, na tých hrdinov idey, ktorí sa ako pašeráci vkrádali lesnými húštinami zo Žitavy do Čiech a riskovali svoj život preto, aby svojim nešťastným bratom, trpiacim pod jarmom Habsburgov, stráženým sliedivými jezuitmi, priniesli duchovnú útechu.

A spomínam si na svoje prvé roky protiklerikálnej práce, na radosť, ktorú mi spôsoboval každý predaj knižky alebo novín. Ešte aj dnes rád beriem balík brožúr a letákov, aby som ich ponúkal tým, čo hľadajú poučenie. Snaživý kolportér dobrej tlače vykoná viac než dobrý rečník, pretože tlač pôsobí trvalejšie a presvedčivejšie než živé slová. Je stálou, neúnavnou tribúnou našich želaní, žiaľov i nádejí. Je neuhasínajúcim svetlom, ktoré rozptyľuje tmu v hlavách nevedomých, zadržiavajúcich víťazný postup pokroku.

Napokon, načo to treba pripomínať Vám, ktorí práve preto, že ste pochopili význam tlače, sa tak usilovne staráte o jej šírenie?

 Prosím Vás, priatelia, pokračujte vo svojom diele! Je dobré. Takou drobnou, nehlučnou prácou, ako je Vaša, sa prebudil náš národ zo storočného spánku, zlomila sa moc Habsburgov, bude ňou odstránený aj vplyv reakcie rímsko-katolíckej, opierajúci sa o ľudskú hlúposť.

 

Jaroslav Motyčka

Comments