Iné

Je to ve hvězdách
Lidé touží znát svůj osud, svou budoucnost, snaží se nahlédnout za oponu všedního života a porozumět silám, které řídí tento svět. Někde tady můžeme hledat příčinu popularity astrologie. Téměř ve všech novinách (kromě těch skutečně seriózních) vycházejí horoskopy, lidé jsou ochotni platit velké částky a nechávají si vypracovat osobní horoskopy. I v 21. století lidé věří tomu, že hvězdy ovlivňují jejich osudy a běh dějin. Tato víra však není ničím novým.

Nebeská tělesa sledovali lidé už v dávném starověku, o čemž svědčí mnohé archeologické objevy a památky, jako například anglické Stonehenge. Astrologii se věnovaly různé civilizace, mnohdy velmi vzdálené od sebe. Dnes například roste popularita čínských horoskopů, které používají jiná znamení, než naše „evropské“ horoskopy. Skutečně se dá astrologii věřit? Podívejme se na ni ve světle Písma a zjistěme, jaký je Boží pohled na tuto okultní vědu.
Hvězdy a hvězdopravci v Bibli

O hvězdách se v Božím slově píše už od samotného začátku. Hvězdy a planety jsou Božím stvořením. I řekl Bůh: „Buďte světla na nebeské klenbě, aby oddělovala den od noci! Budou na znamení časů, dnů a let. Ta světla ať jsou na nebeské klenbě, aby svítila nad zemí. A stalo se tak. Učinil tedy Bůh dvě veliká světla: větší světlo, aby vládlo ve dne, a menší světlo, aby vládlo v noci; učinil i hvězdy. Bůh je umístil na nebeskou klenbu, aby svítila nad zemí, aby vládla ve dne a v noci a oddělovala světlo od tmy. Viděl, že to je dobré.“ (Gn 1:14-18) Při výkladu Bible se častokrát uplatňuje tzv. pravidlo první zmínky, které říká, že ty nejdůležitější skutečnosti a principy se nacházejí v první zmínce o dané věci v biblickém textu. Proto je kniha Genesis jednou z nejdůležitějších. Obsahuje informace o původu a příčině všech věcí.

Hvězdy byly stvořeny s následujícími charakteristikami: 1. hvězdy jsou zdrojem světla, 2. na rozdíl od slunce hvězdy spolu s měsícem „vládnou v noci“, tzn. že jsou viditelné během noci, 3. pohyby nebeských těles jsou ukazatelem plynutí času „znamením časů dnů a let“. V tomto „rodném listu“ nebeských těles nenalézáme žádnou zmínku o tom, že hvězdy a jejich vzájemné postavení by mělo nějaký vliv na lidský osud.

V Mojžíšově zákoně nalézáme vážné varování před modlářstvím, tedy uctíváním Bohem stvořených věcí a připisováním jim magických schopností: „V den, kdy k vám Hospodin mluvil na Chorébu zprostředku ohně, jste neviděli žádnou podobu; velice se tedy střezte, abyste se nezvrhli a neudělali si tesanou sochu, žádné sochařské zpodobení: zobrazení mužství nebo ženství, zobrazení jakéhokoli zvířete, které je na zemi, zobrazení jakéhokoli okřídleného ptáka, který létá po nebi, zobrazení jakéhokoli plaza, který se plazí po zemi, zobrazení jakékoli ryby, která je ve vodách pod zemí; abys nepovznášel své zraky k nebesům, a když bys viděl slunce, měsíc a hvězdy, všechen nebeský zástup, nedal se svést a neklaněl se jim a nesloužil tomu, co dal Hospodin, tvůj Bůh, jako podíl všem národům pod celým nebem.“ (Dt 4:15-19)

Pro pohanské národy a zejména pro Babyloňany (Kaldejce) byly hvězdy božským světem, hodným uctívání. Astrologie byla pěstována na dvoře babylónských králů, kteří nečinili žádná rozhodnutí bez toho, aby se neporadili se svými hvězdopravci. S touto praxí byl Boží lid konfrontován v období babylonského zajetí. V knize Daniel, čteme příběh o snu krále Nebúkadnesara, kterému král nerozuměl a který ho velice rozrušil. Reagoval tak, že „rozkázal zavolat věštce, zaklínače, čaroděje a hvězdopravce, aby mu pověděli, co se mu zdálo.“ (Da 2:2) Královští astrologové však selhali a nedokázali vyřešit králův problém. Byl to ale Hospodinův prorok Daniel, který rovněž sídlil na babylonském královském dvoře, kdo Nebúkadnesarovi přinesl výklad jeho snu se slovy: „Tajemství, na které se král ptá, nemohou králi sdělit ani mudrci ani zaklínači ani věštci ani planetáři. Ale je Bůh v nebesích, který odhaluje tajemství.“ (Da 2:27-28)

Vidíme tedy, že prorok Daniel dokazuje v konfrontaci s Nebúkadnesarovými hvězdopravci jejich neschopnost přijmout pravé duchovní zjevení, které dokáže zprostředkovat jedině Boží Duch. Svým úspěchem vstoupil Daniel do podvědomí Babyloňanů jako člověk „v němž je duch svatých bohů“ a byl králem ustanoven „nejvyšším z věštců, zaklínačů, hvězdopravců a planetářů“ (Da 5:11), tedy hlavou královského ministerstva pro věštby a prognózy. Vidíme, že Boží služebník plný Ducha Svatého dokázal obstát i v tomto magií a okultizmem prosyceném prostředí, zachovat si čistotu víry, zjevení a vztah s Bohem. Danielovy spisy o příchodu Mesiáše se zřejmě staly známými mezi babylónskými věštci. Zde někde můžeme hledat příčinu příchodu „mágů od východu“ kteří se přišli poklonit narozenému Kristu, protože viděli „jeho hvězdu“. (Mt 2:1.2) Ze skutečnosti, že se Kristu poklonili i představitelé okultních nauk, které jsou vůči Bohu nepřátelské, můžeme usuzovat to, jak velmi významnou událostí bylo pro duchovní svět narození Božího Syna.

Stonehenge - komplex menhirů a kamenných kruhů,
nacházející se na Salisburské pláni asi 13 km severně
od městečka Salisbury v Jižní Anglii. Podle některých
se jedná o starověkou astrologickou observatoř
a kultovní místo.
Biblické hodnocení babylonské kultury prosáknuté magickými rituály a astrologickými předpověďmi je velmi přísné. Prorok Izajáš oznamuje Hospodinův soud nad babylonskou dcerou následujícími slovy: „Dolehne na tebe zlo a nebudeš je umět odčarovat, postihne tě neštěstí a zažehnat je nedokážeš. Dolehne na tebe náhlý zmar, ani si to nestačíš uvědomit. Postav se tu se svým zaklínáním, se spoustou svých kouzel, jimiž se od mládí zaměstnáváš! Snad budeš mít úspěch, snad naženeš strachu. Zmalátnělas přes svá velká rozhodnutí. Jen ať se postaví a zachrání tě ti, kdo pozorují nebesa, kdo zírají na hvězdy, kdo při novoluní uvádějí ve známost, co by tě mohlo potkat. Hle, jsou jako sláma, spálí je oheň. Ti nevysvobodí z moci plamene ani vlastní život. Nezbude ani žhavé uhlí pro ohřátí ani oheň, u něhož by bylo možno sedět.“ (Iz 47:11-14) O babylonských astrolozích se dočítáme, že „pozorují nebesa“. Tento hebrejský výraz hovrú šámajim se dá též přeložit jako „krájí nebesa“ nebo „rozdělují nebesa“. Jedná se zde o kreslení pomyslných čar mezi nebeskými tělesy a o zkoumání jejich vzájemných poloh a konstelací. Duchovní moc těchto astrologů však nedokázala odvrátit Boží soud přicházející na Babylon právě kvůli jeho okultizmu a čarování. Spoléhání se na astrology nikdy žádné civilizaci nepomohlo.
Boží varování

Když měli synové Izraele vstoupit do zaslíbené země, vyslovil Mojžíš důrazné varování před okultními praktikami kenaanských národů: „Až vstoupíš do země, kterou ti dává Hospodin, tvůj Bůh, neuč se jednat podle ohavností oněch pronárodů. Ať se u tebe nevyskytne nikdo, kdo by provedl svého syna nebo svou dceru ohněm, věštec obírající se věštbami, mrakopravec ani hadač ani čaroděj ani zaklínač ani ten, kdo se doptává duchů zemřelých, ani jasnovidec ani ten, kdo se dotazuje mrtvých. Každého, kdo činí tyto věci, má Hospodin v ohavnosti. Právě pro tyto ohavnosti Hospodin, tvůj Bůh, před tebou vyhání ony pronárody.“ (Dt 18:9-12)

V tomto textu je jedno klíčové slovo, kterým Bible nazývá všechny okultní aktivity, a sice slovo „ohavnost“. Původní hebrejský výraz tóévá znamená hnusnou, nechutnou, opovrženíhodnou, ohavnou věc. Přesně tak se Bůh dívá na všechny okultní aktivity. Jde o nelegální kontakt s temným duchovním světem, který je vzpourou vůči Božímu řádu a má jednoznačně negativní důsledky pro život a duchovní stav člověka.

Výše uvedený text pokračuje ukázáním cesty, kterou Bůh otevřel lidem duchovní svět a umožnil poznání pravdy. „Budeš se dokonale držet Hospodina, svého Boha. Tyto pronárody, které si podrobíš, poslouchají mrakopravce a věštce, ale tobě to Hospodin, tvůj Bůh, nedovolil. Hospodin, tvůj Bůh, ti povolá z tvého středu, z tvých bratří, proroka jako jsem já. Jeho budete poslouchat.“ (Dt 18:13-15) Lidé se potřebují držet Boha, hledat s Ním osobní vztah, který vede k poznání pravdy a k porozumění duchovním principům. Bůh poslal na svět Mesiáše, svého Syna, který přinesl lidem spásu a vykoupení z moci hříchu. Jedině skrze Něho se dá legálně vstoupit do duchovní oblasti a přijít k Bohu Otci. Ježíš o sobě prohlásil: „Já jsem ta cesta, pravda i život. Nikdo nepřichází k Otci než skrze mne.“ (J 14:6) Veškerá obcházení této cesty jsou okultizmem a tedy ohavností před Bohem.

Usiluje-li člověk o skutečné společenství s Bohem, potřebuje se zbavit všeho, co je Bohu odporné, každé ohavnosti. Netýká se to jenom osobního posvěcení, ale také předmětů, které lidé vlastní. Mnohé z nich jsou duchovně spojeny s astrologií. Jedná se o různé dekorativní předměty nebo šperky s motivy astrologických znamení, ale i o horoskopy uveřejňované v novinách. Negativní duchovní dopad těchto věcí není radno podceňovat.
Je osud člověka předem určen?

Potřebují lidé vůbec hledat svůj osud ve hvězdách? Bible nás k tomu nikde nenabádá. Jejím hlavním poselstvím je důraz na svobodnou vůli člověka a jeho osobní zodpovědnost za svůj život před Bohem. Je psáno že, „každý člověk jen jednou umírá, a potom bude soud“. (Žd 9:27) Nepotřebujeme hledat věštby hvězdopravců, ale Boha a jeho království. Když člověk podřídí svůj život Boží vůli, potom jeho osud není nezměnitelnou skutečností napsanou ve hvězdách. Takový člověk najde smysl své existence a Bůh ho posiluje ve všech zkouškách a výzvách, kterým v životě čelí. Jinak řečeno člověk si svůj osud volí. Jozue to kdysi vyjádřil velmi trefným výrokem: „Jestliže se vám zdá, že sloužit Hospodinu je zlé, vyvolte si dnes, komu chcete sloužit: zda božstvům, kterým sloužili vaši otcové, když byli za řekou Eufratem, nebo božstvům Emorejců, v jejichž zemi sídlíte. Já a můj dům budeme sloužit Hospodinu.“ (Joz 24:15)

Smyslem existence hvězd není určovat či předpovídat osudy lidí. Boží stvoření je svědectvím o velikosti a slávě Stvořitele. Žalm 19:2 říká: „Nebesa vypravují o Boží slávě, obloha hovoří o díle jeho rukou.“ Je tedy možné žasnout nad nádherou planet, hvězd či galaxií a vzdávat spolu s nimi slávu tomu, který je učinil.

„Chvalte ho, slunce s měsícem, chvalte ho, všechny jasné hvězdy.“ (Ž 148:3)
Co je to astrologie?

Astrologie (česky někdy také hvězdopravectví) je obor lidského poznání zkoumající vztah mezi ději ve vesmíru a pozemskými událostmi. Původ slova je možné přímo odvodit od řeckého αστρολογία (άστηρ = hvězda, λόγος = slovo).

Za účelem tohoto zkoumání vytvořili astrologové v různých dobách a různých civilizačních okruzích řadu samostatných symbolických systémů a tradičních nauk, které mají zprostředkovat pochopení vztahů nebeských a pozemských dějů. Spolu s alchymií a magií je Západní astrologie zařazována mezi tzv. Hermetické vědy založené na základním hermetickém axiómu o jednotě makrokosmu (tj. vesmíru) a mikrokosmu (tj. člověka). S těmito obory lidského poznání má astrologie společná východiska a společný pohled na svět. Vzájemně se doplňují a prolínají a používají částečně společný vyjadřovací aparát (symbolismus). Ačkoliv řada primárních astrologických poznatků položila základy mnoha moderním vědeckým oborům (např. astronomie, astrofyzika, biologie, fyzika), je astrologie současnou vědou odmítána jako nevědecká či pseudovědecká.

Nejznámější oblastí astrologického zkoumání je popis vztahu postavení astrologických planet v okamžiku narození na člověka pomocí astrologického diagramu zvaného horoskop. Na rozdíl od astronomických planet jsou mezi planety v astrologii označovány i Slunce a Měsíc a západní tradice užívá pro sestavení horoskopu také postavení mnoha skutečných astronomických objektů (hvězdy, mlhoviny, asteroidy apod.) i řadu naprosto spekulativních bodů (např. ascendent, lunární uzly, „bod štěstí“ apod.).

Obdobně jako na člověka, zkoumají někteří astrologové vliv postavení astrologických planet na rostliny, živočichy, neživé věci (stavby, lodě apod.) i další pozemské události (státy, organizace, počasí, katastrofy apod.). Těmto oblastem astrologie se věnují specializované astrologické obory jako např. astrobiologie, meteoastrologie, astromedicína.

V astrologickém zkoumání se používá jak horoskop sestavený pro okamžik narození, či vzniku, (nativní horoskop), tak i postavení planet v průběhu času vůči jejich pozici v nativním horoskopu (tranzity planet). Z této metody ve 20. století zprofanoval způsob lidové tvorby horoskopů, oblíbený zejména zbulvarizovaným tiskem, jako jednoduchých předpovědí na určité období rozdělený do tabulky pro čtenáře narozené ve dvanácti obdobích roku formálně totožných s astrologickými znameními Zvěrokruhu. Tato lidová tvorba je zpravidla prováděna bez jakékoliv astrologické souvislosti a používá pouze podobný způsob symboliky a pseudoastrologický slovník.

V průběhu historie vzniklo v různých částech světa několik různých samostatných astrologických systémů a tradic, z nichž pouze některé se vyvíjely ze společných základů. Tyto systémy používají při popisu zkoumaných jevů zpravidla vlastní symboliku i způsob její interpretace. V rámci těchto systémů vznikly další astrologické směry, často se lišící jak ve východiscích, tak v cílech svého zkoumání. Literatura uvádí následující astrologické tradice: Babylónská astrologie, Egyptská astrologie, Helénská astrologie, Perská astrologie, Arabská astrologie, Védská astrologie, Čínská astrologie, Mayská astrologie, Aztécká astrologie, Západní astrologie. Neexistuje však žádná biblická ani křesťanská astrologie.

zestručněné informace z www.wikipedia.cz
Brezno Martin Nitra Poprad Prievidza


Pravda a reinkarnácia

Úvod.
Inkarnácia, znamená vtelenie, teda príchod Ducha určitej entity do hmotného tela.
Reinkarnácia znamená opätovný návrat Ducha, určitej entity do ďalšieho hmotného tela.

Každý človek, uvažujúci v rovine hľadania a zodpovedania si otázok o tom, prečo na tomto svete vôbec je a čo bude potom ak zomrie, odíde, iste naďabil na možnosť znovuvtelenia, reinkarnácie. Tak ako nám prezentujú reinkarnáciu východné náboženstvá, tak to nemá zo skutočnou vierou založenou na Bohu Biblie a na Kristovi, Pravde o Bohu a Stvorení a posmrtnom živote nič spoločné.

Skutočný dôvod tohto učenia.
Z hľadiska človeka.
Človek si vo svojom vnútri uvedomuje myšlienku, pravdu, o ňom samotnom. Je hriešny a robí zlé skutky, má zlé myšlienky, nevyhne sa im, i keď občas podľa posudzovania samého seba voči okoliu, sa On sám vidí lepším, než v skutočnosti je. Boh však vidí priamo do Jeho srdca a vidí skryté motívy, prečo človek koná tak či onak. Podvedome si človek uvedomuje svoju hriešnosť, niekedy dokonca otvorene priznáva, že takto pred Boha nemôže predstúpiť a hľadá spôsob ako z  toho von bez toho, aby sa musel obrátiť na Spasiteľa a priznať úplnú a totálnu kapituláciu s vyznaním hriešnosti a uznaním ponúkanej Milosti. Človek nemá problém vyznať Bohu: „Zhrešil som“. On má problémy vyznať: „ Som bez Teba stratený“.
Túžba po príležitosti na ďalšiu nápravu, či už v novom živote, alebo nápravu po smrti je tak stará, ako ľudstvo samo. Je to veľmi ľúbivé učenie, ktoré poskytuje človeku novú nádej, ktorá eliminuje obavy zo smrti. Poskytuje človeku ubezpečenie, že sa do tohto (pre neho) krásneho sveta ešte vráti, alebo naopak, podľa starých východných náboženstiev treba žiť tak, aby človek čím skôr dosiahol stavu vrcholnej blaženosti (nirvány) a unikol tak z kolobehu opätovného vtelovania. Ak sa teda rozhodne žiť svetskými radovánkami, reinkarnácia poskytuje človeku možnosť hrešiť i naďalej s prísľubom „vyžehlenia si“ svojich previnení v budúcnosti, ktorá môže čítať dva životy, alebo dvesto, tisíc.... Zaujímavé na tom je, že žiaden agitátor propagujúci reinkarnáciu nevie povedať, koľko „znovuvtelení“ musí človek absolvovať, aby sa dostal k Bohu. Odvolávanie sa na individuálne poznanie a individuálny prístup k vlastným hriechom, na individuálne skutky, ktoré približujú k vysnenej hranici vstupu do Božej prítomnosti nie sú schopní definovať. A tak sa dostávame na rovinu prísľubov niektorých cirkví, ktoré prisľubujú vstup do Božej prítomnosti odčinením si tu na svete vykonaných špatných skutkov v „nápravnovýchovných“ zariadeniach typu očistec... Rozdiel je ten, že jedna cirkev propaguje očistec niekde v povetrí, kým druhá používa túto zem na očisťovanie a zdokonaľovanie sa s tým, že človek sa vracia aby sa napravil.

Z hľadiska spoločenstva, cirkvi.
Ako som spomenul, viaceré východné náboženstvá majú toto učenie ako svoj základ na ktorom ďalej stavajú. Nie je vôbec zarážajúce, že i v kresťanských cirkviach a spoločenstvách sa toto učenie uchytilo a má svojich priaznivcov. Odvolávajú sa hlavne na dve miesta Mat 16:13-20 a Jan 9:1-3. V prvom sa hovorí o tom za koho Pána Ježiša pokladajú a v druhom o tom, prečo bol slepec potrestaný slepotou ak v tomto živote nič neurobil. Pravdou je, že tieto miesta píšu o úplne niečom inom a zmysel týchto veršov je prekrútený a účelovo použitý. U Matúša išlo o to, aby učeníci pochopili s kým majú dočinenia, že Kristus je Mesiáš a Vykupiteľ, nie Eliáš ani Ján Krstiteľ, ktorý mimochodom zomrel iba „nedávno“, čím by sa vôbec reinkarnácia do novonarodeného dieťaťa (Ježíša) vylúčila! V druhom prípade ide o o to, aby sa na slepcovi zjavili skutky Spasiteľa. Vôbec nejde o to, či je človek postihnutý slepotou, alebo nemôže chodiť, či nepočuje. Takto (podľa človeka) postihnutý človek, nemôže prežiť plnší a bohatší život, než úspešný, bohatý a zdravý svalovec. Omyl je však pravdou! Podstata bytia a života je úplne niekde inde než ako to chápe človek. Iste, je v očiach ľudí príjemné, ak je niekto požehnaný od narodenia, je to Bohu milé, ak takýto človek hlása Slávu Hospodinovu. Koľkí ho však čujú, koľkí mu rozumejú? Máloktorí... ak však na stratenom prípade uvidia Boží zázrak, prinesie to úžitok mnohým a i jemu samotnému. Nie nadarmo Boh blahoslaví chudobných duchom, nie nadarmo sa v Písmach píše, že chorí potrebujú uzdraviť... a beznádejne chorí, sú dôkazom, že Boh môže všetko! Spoločenstvá a cirkvi, ktoré tolerujú u svojich veriacich vieru v reinkarnáciu si IBA zabezpečujú svoju členskú základňu na základe prázdnych a nepodložených sľubov.

Z hľadiska Božieho Slova.
Učenie o reinkarnácii a možnosti napravenia chýb v už prežitom živote končiacom fyzickou smrťou, v Biblii jednoducho nenájdeme. Písmo Sväté, Božie Slovo je súborom 66 kníh, ktoré písali inšpirovaní autori pod priamym vedením Boha stovky rokov a  generácií. Nikde nenájdeme zmienku o tom, že by niektorý účastník historických, prorockých a aktuálnych príbehov spomenul možnosť znovuvtelenia sa do svetského tela ako ho poznáme my za účelom napravenia omylov, ktoré napáchal v predchádzajúcom tele, živote, alebo aby sa stával lepším! Ak by takáto možnosť existovala, bola by Bohom nielen spomenutá a odporučená, ale znamenalo by to ďaleko viac. Človek by bol sám schopný dosiahnuť istý stupeň dokonalosti, ktorý by už Boh akceptoval ako „ospravedlnenie“. V Písmach však čítame, že žiaden človek by nikdy nebol schopný očistiť sa v očiach Boha, pokiaľ by Boh sám (Kristus) nezasiahol a  nesplatil spravodlivosti povinný diel. V konečnom dôsledku, či sa to niekomu páči alebo nie, akceptovanie reinkarnácie je vyjadrením nedôvery Bohu, je odmietnutím vykupiteľského skutku Pána Ježiša na Golgote, je otvoreným vyhlásením človeka Bohu, že klame, keď hovorí o jedinej ceste a jedinej spáse a jedinom ospravedlnení skrze Kristovu krv.

Zvod Satana.
Zamyslime sa teraz nad tým, komu toto učenie prospieva, komu slúži. Každé učenie, ktoré je v protiklade, kontradikcii so Slovom Božím, nie je od Boha a vedie smerom k zatrateniu. Vieme čo všetko môže na tomto svete vykonať diabol, akú má moc! Nie nadarmo Písmo, varuje, že ak by to bolo možné, zviedol by i obrátených! Je teda nad slnko jasnejšie, že v prípade hľadajúcich a vlažných, či formálnych kresťanov sa mu to darí s väčším, čo menším úspechom. Reinkarnácia je jedným z dielčích skutkov zlého, ktoré spolu s inými učeniami, praktikami vedú ruka v ruke človeka k falošnému Evanjeliu. Netreba vysvetľovať, čo to pre jedinca v konečnom dôsledku bude znamenať!

Fiktívne subjektívne pocity človeka, ktoré podporujú jeho názor, že reinkarnácia je reálnou vecou sú taktiež dieľom satana. Iste veľa z Vás zažilo po príchode na cudzie miesto pocit, že tam už niekedy bol, dokonca bez toho aby musel hľadať v mape, či pýtať sa domácich vie, že za rohom je pekáreň, starý kostol, alebo veľký dub. Nenechajte sa priatelia oklamať! V prípade, že sa Vám Vaša domnienka potvrdí, ide čiste o reálne zhodnotenie Vašich predstáv, Vaše podvedomie podobný obraz, podobnú polohu objektov zaznamenalo na úplne iných miestach, ktoré ste v minulosti počas svojho súčasného života navštívili. Ak sa stane, že si budete pamätať na podrobnosti, názvy, detaily, fragmenty, a napadne Vás pri tom reinkarnácia, či Vaše myšlienky sa začnú zaoberať vysvetlením končiacom pri reinkarnácii, je to dielo satana, ktorým vo Vás vzbudzuje falošné predstavy. Vždy hľadajte motív. Čo sa mi tým chce povedať? Kam to povedie? Čo by to pre mňa znamenalo, keby to bola pravda, že som tu už niekedy bol? Ak by bolo pravdou, že človek sa opätovne vteľuje do nového tela, znovu sa telesne rodí, potom Biblia a Boh v nej klame! A ak sa stále iba už existujúce "duchovno" rodí, odkiaľ by sa vzali ďalšie duchovné podstaty, duchovia? Veď dobre vieme, že na počiatku bol Adam a Eva, dvaja ľudia! O pár storočí neskôr ich bolo cca 100 tisíc. Dnes, viac ako šesť miliárd! Kde boli tí duchovia vtedy, a prečo populácia narastá úmerným geometrickým radom, keď sa podľa niektorých zvodcov bytosti neustále reinkarnujú?

Záver.
Otázok ohľadom tohoto kontroverzného učenia je toľko, že stúpenci reinkarnácie nemajú argumenty ich vyvrátiť a reinkarnáciu tak potvrdiť. Je to učenie apeľujúce na slepú vieru a duchovné cítenie človeka, ktoré sa snaží vyhnúť "Jedinej Ceste" k Bohu skrze Krista. Nech už budete čítať akékoľvek rozumové vysvetlenia a dôkazy podporujúce znovuvtelenie, nech už zažijete akékoľvek poznanie, ktoré by k nemu viedlo, zoberte si do ruky Písmo Sväté a prečítajte si čo o tom hovorí Ono. Človek prišiel na tento svet, aby sa rozhodol. Nie pre dobro a zlo tak ako ho nám prezentuje náš morálny kódex a etika, ale aby sa rozhodol pre Boha, alebo Ho odmietol. Ak sa rozhodne pre Boha, prijíma Ho bez výhrady. Ak sa rozhodne prijať iba Božie Pravdy, ktoré si vysvetľuje po svojom, vlastne tým Boha odmieta. Ak sa rozhodne prijať iba niečo, čo Boh človeku oznamuje, či snaží sa dopĺňať Boha, robí z Neho nedokonalého klamára a skutočne mu neverí, teda sa k Nemu nedostane, lebo k Nemu sa dá prísť iba vierou!

2 Timoteovi 3:14  Ale ty zostávaj v tom, čomu si sa naučil a o čom si sa presvedčil vediac, od koho si sa naučil
15  a že od detinstva znáš sväté písma, ktoré ťa môžu učiniť múdrym na spasenie skrze vieru v Kristu Ježišovi.
16  Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti,
17  aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený.

Židom 9:27  A jako je uložené ľuďom RAZ zomrieť, a potom súd...


Dátum poslednej úpravy 21.03.2007




             

                   Antisemitizmus


Predsudky, nevraživosť a nenávisť voči židovskému národu



Hoci zo spojenia anti a semitizmus vyplýva, že ide o niečo namierené proti semitskému ľudu (čiže Židom, Arabom a iným etnickým skupinám), tento pojem sa používa výlučne pre označenie nepriateľstva voči Židom. Sú rôzne prejavy antisemitizmu, od individuálnej nenávisti voči individuálnym osobám, až po organizovanejšie útoky davov, či ozbrojených zložiek voči židovskému obyvateľstvu.

Niečo z histórie

História antisemitizmu je nerozlučne spojená s dejinami izraelského národa. Už počas pobytu v Egypte, ako čítame v 1.knihe Mojžišovej, faraón nielen utláčal Izraelcov (Hebrejcov), ale nariadil aj zabíjať ich novonarodených chlapcov. Biblický príbeh v knihe Ester zase hovorí o plánovanej genocíde Židov v perzskom kráľovstve. Našťastie zámer zahubiť Židov nevyšiel a Háman, strojca všetkých úkladov, bol spravodlivo potrestaný. Táto udalosť sa každoročne pripomína sviatkom Purím. Iná známa udalosť poukazuje na antisemitizmus gréckeho vladára Antiocha IV. Epifana v 2.storočí pred Kristom, ktorý chcel násilím helenizovať Židov. Jeho hrubé znesvätenie Chrámu vyústilo v povstanie Makabejcov. Títo dokázali poraziť početnú prevahu Grékov a znovuobnoviť Chrám, čo sa pripomína vo sviatku Chanuka.
Výpady proti Židom a ich náboženstvu možno nájsť u niektorých gréckych a rímskych autorov.
My, kresťania, nesieme bremeno starého tzv. cirkevného antisemitizmu. Hranica medzi antijudaizmom a antisemitizmom býva veľmi nejasná a výpady proti judaizmu často presiahnu rámec a vyústia do útoku voči celému židovskému etniku. Rivalita medzi judaizmom a kresťanstvom nezostala len v medziach polemík medzi rabínskymi Židmi a cirkevnými otcami, no prerástla do nábožensky motivovaného inštitucionálneho potláčania Židov. Izolovali ich do get, obmedzili ich hospodársky život, boli nútení počúvať kresťanské konverzionistické kázne v kostoloch, častokrát ich z miest pobytu vyhosťovali. Hoci to nebolo oficiálnou cirkevnou dogmou, Židia ako komunita boli obviňovaní za „vraždu Krista“. Jeden z najstarších dokumentov pochádza z 2.storočia po Kr., kedy biskup zo Sardis v gréckej kázni o Pasche obvinil Židov, že iniciovali popravu Ježiša. Latinský termín deicidis (deicída) sa objavuje až neskôr. Typické bolo obviňovanie z používania krvi kresťanských detí na prípravu macesu („krvné obvinenie“, angl. blood libel), z otravovania studní, zo šírenia morovej nákazy a iné.
Nahromadený antisemitizmus predchádzajúcich stáročí akoby našiel svoju démonickú, rasistickú postať v nacistickom Nemecku a vyústil do ohromnej tragédie židovského národa Šoah.


Protokoly sionských mudrcov, židoboľševizmus, slobodomurárstvo

Je to dielo popisujúce údajné plány Židov na dosiahnutie svetovej vlády. Ide o povrh, účelový falzifikát, ktorý rozpozná každý skúmajúci čitateľ. Sú akýmsi základom literatúry o konšpiračných teóriách. Pamflet Protokoly sionských mudrcov (ďalej len Protokoly) je všeobecne pokladaný za pravdivý tými, ktorí sú iracionálne kritickí voči Židom a sionizmu.
Zostavila ho ruská tajná polícia, aby mohla obviniť Židov z vtedajších politických a spoločenských problémov Ruska. Ruský cár Mikuláš II. prikázal tajnej polícii Ochrana pripraviť a zverejniť tento dokument. Autor Matvej Golovinskij, ruský spolupracovník cára, napísal Protokoly podľa staršieho satirického diela Mauriceho Joly Dialóg v pekle medzi Machiavelim a Montesquieu (1864), spájajúceho francúzskeho cisára Napoleona III. s Niccolom Machiavelim. Joly cisárovi Napoleonovi III. pripisuje ambície na ovládnutie sveta, no Golovinskij zmienky o cisárovi zamenil za tajnú konferenciu židovských mudrcov, ktorá mohla mať svoju inšpiráciu v prvom sionistickom kongrese v Bazilei v roku 1897.
Už v roku 1921 časopis The Times odhalil plagiátorstvo Protokolov. V roku 1993 vydal súd v Moskve rozsudok, konštatujúc autorský podvrh Protokolov.
V aktuálnom arabsko-izraelskom konflikte sú Protokoly používané ako „dôkaz“ o židovskej nadvláde. V arabskom svete patria Protokoly k jednej k najvydávanejších kníh. Ústava Hamasu priamo odkazuje na Protokoly v článku 32, podľa ktorého „...sionisti plánujú expandovať od Nílu k Eufratu... ich plán je stelesnený v „Protokoloch...“ a ich súčasné konanie je najlepším dôkazom toho, čo tvrdíme“. Veľký úspech dosiahol ruský a arabský antisemitismus v roku 1972, kedy Valné zhromaždenie OSN odhlasovalo rezolúciu odsudzujúcu sionismus ako formu rasismu.
V podobnom význame je aj antisemitský pojem židoboľševizmus, používaný pre spojenie komunizmu a Židov. Je používaný všetkými, ktorí sú presvedčení o vine Židov za vznik boľševizmu. Zástancovia tohto pojmu poukazujú na výraznejšie zastúpenie Židov vo vedení komunistických strán oproti ich zastúpeniu v populácii a na riadenie komunistického hnutia Židmi. Popularitu získala táto teória po ruskom októbrovom prevrate (1917) a v súvislosti so šírením hanlivého spisu Protokoly sionských mudrcov.
Židoboľševizmom sa oháňalo aj nacistické Nemecko. Naznačovalo tak, že komunistické hnutie slúži židovským záujmom. Adolf Hitler, plne stotožnený s posolstvom Protokolov, na nich postavil celý svoj ideový základ antisemitizmu, ako ho prezentoval vo svojom diele Mein Kampf.
Slobodomurástvo je hnutie postavené na rešpektovaní určitých ideálov, morálnych zásad, aj keď kresťania môžu mať voči nemu výhrady. Jeho organizácie – lóže – sú po celom svete. V konšpiračnom antisemitskom podaní sú slobodomurári stotožnení so Židmi s odôvodnením, že slobodomurárske obrady majú (údajne) svoj pôvod v obradoch Starej zmluvy. Čiže slobodomurárstvo by malo byť akousi obdobou židovstva. Na margo toho možno povedať, že aj kresťanská liturgia má korene v synagogálnej bohoslužbe a zakladateľmi slobodomurárskeho hnutia boli protestantskí kresťania. Tému „žido-slobodomurárstva“ rozvinul vo svojej knihe jeden z prvých Hitlerových stúpencov generál Erich Ludendorff. Väčšinu jeho myšlienok prevzali nacisti. Iným spojením z tohoto obdobia je „svetové revolučné sprisahanecké spoločenstvo slobodomurárstva a židovstva“.
Ak by sme to zhrnuli, konšpiračné, vulgárne podania histórie, ako tvrdí jeden rakúsky novinár, vytvorili tri línie nepriateľov, ktorí chcú na seba strhnúť svetovládu: židovstvo, kumunizmus a slobodomurárstvo. Používa sa pritom rovnica, že všetci komunisti sú Židia a všetci Židia sú slobodomurári. Práve slobodomurárska tolerancia otvorila Židom dvere do lóží v čase, keď boli väčšinovou spoločnosťou vykazovaní do sociálnych get. Mnoho Židov našlo v slobodomurárstve akési útočisko, čo prirodzene poslúžilo ako munícia antisemitom. Treba pritom zmieniť, že jednotlivé lóže majú svoje vlastné pravidlá – niektoré prijímajú iba kresťanov, iné sú zase otvorenejšie. Percentuálny podiel Židov na členstve v slobodomurárskych organizáciach je zhruba rovnaký ako ich podiel v obyvateľstve.


Chazari

Chazari boli polokočovný kmeň obývajúci stepi nad severným Kaukazom v 7. – 10. storočí po Kr. V 8. – 9. storočí adoptovali judaizmus ako štátne náboženstvo. V súvislosti so Židmi v Európe sa v antisemitských a antisionistických kruhoch rozšírila koncom 19. storočia rasová myšlienka, že tzv. aškenázski Židia sú potomkami hlavne Chazarov, a nie biblických Izraelcov (Semitov). Nemajú teda nárok na Božie zasľúbenie Kanánskej zeme.
Chazarskú susbstitučnú teóriu o pôvode európskych Židov, ktorá je inak veľmi slabo odborne podopretá, vyvracajú genetické výskumy. Nedávne odborné práce (1999, 2001, 2003, 2005) poukazujú na spoločný genetický základ všetkých Židov a na ich pozorovateľnú odlíšenosť od genofondu okolitej populácie.


Záver

Žiaľ, antisemitizmus nezmizol ani v treťom tisícročí; dá sa teda očakávať, že obviňovanie Židov z čohokoľvek a v mnohorakých podobách, bude pokračovať. Pre kresťanov je to výzva bojovať proti tomuto hriechu, o ktorom píše už apoštol Pavol v liste Rímskym v 11. kapitole: nevystatovať sa nad vylomenými ratolesťami, lebo Boh má moc ich zase vštepiť.
V časoch Rímskej ríše Židia tvorili 10 % populácie. Pri tomto pomere, ako hodnotí jeden autor, ak by nebolo pogromov a násilných konverzií, bolo by v dnešnom svete asi 200 miliónov Židov oproti súčasným 13 miliónom.





                            NACHÁDZA SA EURÓPSKA ÚNIA (EU) V BIBLICKÝCH PROROCTVÁCH?



V Európe dnes mnohí veria, že EU je odpoveďou na už stáročia trvajúce krvavé spory, ktoré vyvrcholili v oboch
svetových vojnách, a že “zjednotená Európa” je jedinou nádejou pre mier a blahobyt. Nie je však práve naplnením
biblických proroctiev, ktoré sa vzťahujú na antikrista a posledné dni pred príchodom Ježiša Krista?
V decembri 2000 otvorila EU svoju novú $12 miliardovú parlamentnú budovu, ktorá bola postavená podľa známeho
diela holandského maliara Pietra Bruegela. Vzápätí sa však človek musí spýtať: “Je teda EU duchovným potomkom
pôvodného Babylonu? Pokúša sa znovu vybudovať to, čo Boh už raz zničil?” V Biblii reprezentovala Babylonská veža
systém svetového vládnutia, ktorý ľudia pokladali za správny, no v skutočnosti povstal ako opozícia voči Bohu. Keď
Boh videl, že ľudia sa v pýche proti nemu stavajú, zmiatol ich jazyky, aby jednojazyčne proti nemu naďalej nepovstávali.
To zmarilo ich snahu ustanoviť svoj démonský politický systém – 1.M 11. Neskôr Daniel obdržal od Boha videnie
budúcich svetových panstiev. Popisovalo svetové vlády od Babylonu, cez ríšu Médov a Peržanov, pokračujúc
Grékmi a Rimanmi, až k dnešným európskym štátom, ktoré nasledujú Rímsku ríšu – Daniel 2:31-44.Page 2







           Prerušenie tehotenstva alebo vražda                



V septembri bol v parlamente opätovne prerokovávaný zákon o zákaze interrupcií. V spoločnosti sa znovu na krátku chvíľu rozšírila diskusia o tejto téme. Pre dnešné Slovensko by bolo veľkým prekvapením, keby bol podobný zákon prijatý. V tomto článku si priblížime niekoľko hlavných argumentov zástancov a odporcov tohto zákona a postavíme ich do svetla Biblie.


©iStockphoto.com / Rosemarie Gearhart

Na začiatok niekoľko faktov
Ročne je vo svete vykonaných približne 46 miliónov interrupcií.
Za posledných 50 rokov bolo na Slovensku vykonaných 1,37 milióna legálnych interrupcií, plus nelegálne. Najviac interrupcií bolo vykonaných v roku 1988, konkrétne 51 000. Potešujúce je, že po páde komunizmu je klesajúca tendencia, z čoho vieme ľahko vyrozumieť postoj komunistických režimov k životu.
V predchádzajúcom roku bolo na Slovensku vykonaných 13 424 interrupcií.
U žien, ktoré podstúpili interrupciu pri prvom tehotenstve, je v ďalších tehotenstvách 500% nárast mimomaternicových tehotenstiev, ktoré končia smrťou dieťaťa, a tiež významne ohrozujú život matky.
Na Slovensku pripadá na jednu ženu vo veku 15-49 rokov 1,25 dieťaťa, čo je hlboko pod tzv. záchovnou hodnotou populácie a sme poslední v Európe.
Západná civilizácia postupne starne a vymiera.


Prejdime teraz postupne argumenty zástancov interrupcií.

Interrupcia nezabíja človeka, ale len zhluk buniek.
V súčasnosti sa v prvom trimestri nehovorí o človeku, ale o plode. O potrate sa zase hovorí ako o umelom prerušení tehotenstva. Tieto slová znejú v našich ušiach takmer neutrálne a neosobne. Produkujú reakcie typu; nerobím predsa nič zlé, nepripravím o život človeka, ale len akýsi zhluk buniek. Zahmlievajú však pravú podstatu. Biblia jednoznačne hovorí o živote človeka už od počatia. „Takto hovorí Hospodin, ktorý ťa učinil a ktorý ťa utvoril od života matky a pomáha ti ...“ (Izaiáš 44:2)
Interrupciu zase Biblia klasifikuje ako vraždu nevinného, ktorý sa nedokáže brániť a matku v tomto prípade nazýva hrobom. „...preto, že ma neusmrtil hneď od života matky, a moja matka by mi bola bývala mojím hrobom.“ (Jeremiáš 20:17)
Ak človek nie je človekom hneď od počiatku, otázka znie, kedy sa vlastne stáva človekom. V ktorý deň, v ktorú hodinu sa z plodu stáva človek. Zástancovia interrupcií hovoria, že keďže nie je možné presne určiť tento termín, vznikla spoločenská dohoda, že je to 12 týždňov. Kto však dokáže rozhodnúť, dokedy smieme niekoho pripraviť o život, a odkedy už nie. Dokedy ešte dieťa nemá právo na život a odkedy už áno. Dieťaťu napríklad začína biť srdce už na 21. deň po počatí. Je to už človek, alebo je to ešte stále plod? Zástancovia interrupcií tvrdia, že je to jednoznačne plod. Zdá sa, že logickejšia je v tomto Biblia, ktorá za začiatok považuje naštartovanie celého procesu.

Čo keď je dieťa výsledkom znásilnenia?
Táto možnosť je uvádzaná ako asi druhý najsilnejší argument zástancov interrupcií. Pravda je však taká, že len veľmi málo prípadov znásilnení končí tehotenstvom. Otehotnenie ovplyvňujú viaceré faktory, napr. psychický stav matky, alebo obdobie ovulácie a pod. Uvádza sa číslo 0,02%, teda z 10-tisíc znásilnení končia tehotenstvom iba dva prípady.
Ďalej treba povedať, že znásilnenie je naozaj obrovskou tragédiou a páchateľ si zasluhuje trest. Môžeme si však položiť otázku, či jedna tragédia stojí za to, aby bola príčinou ďalšej. Či počatý život môže za to, čo sa stalo. Či si naozaj nezaslúži dostať šancu. Biblia nás učí, že Boh nechce, aby deti trpeli za hriechy svojich rodičov. „V tých dňoch už nepovedia viacej: Otcovia jedli nedozrelky, a synom stŕpli zuby; lež každý zomrie pre svoju vlastnú neprávosť. Ktorýkoľvek človek by jedol nedozrelky, tomu stŕpnu jeho zuby.“ (Jeremiáš 31:29-30)

Žena má predsa právo rozhodnúť sa, nemôžeme ju do ničoho nútiť. Žena predsa nie je stroj na rodenie detí.
Áno, žena skutočne nie je stroj na rodenie detí, ale tiež by nemala nikoho o život ani pripraviť. Má právo sa rozhodnúť, že ešte nechce mať dieťa. V tom prípade by sa mala správať tak, aby neotehotnela. Ale ak sa už stane, že otehotnie, prestáva to byť rozhodnutie o nej samej, ale aj o ďalšom človeku. Žena už v tej chvíli potrebuje rešpektovať nový život a správať sa zodpovedne.

Čo sociálne dôvody, čo keď si rodina nemôže dovoliť ďalšie dieťa?
Treba povedať, že paradoxne je tento argument na Slovensku a v ďalších ekonomicky silnejších krajinách západného sveta používaný najčastejšie a je úplne nezmyselný. V našich podmienkach určite nie je problém vychovať dieťa, ani viac detí. Myslím, že tento argument je skôr zásterkou pre pohodlný, bezstarostný život, bez zbytočných problémov. Dieťa je v našej kultúre skôr považované za problém a za prekážku pri kariére a pri užívaní si života. Naproti tomu biblická kultúra vždy považovala deti za požehnanie a za zdroj určitej hrdosti. Ak naši predkovia boli schopní vychovať početné rodiny s ďaleko menšou ekonomickou silou, my určite nie sme v ohrození. Trochu to pripomína históriu kanaánskych národov, ktoré boli ochotné kvôli budúcej prosperite obetovať svoje vlastné deti na oltároch svojich bohov. Spôsobilo to veľký Boží hnev a tieto národy boli nakoniec vyhladené.

Čo ak je dieťa nechcené? Ako bude vyzerať jeho život?
Hoci je to čudné, naozaj sa môže stať, že matka o svoje dieťa nestojí. Napríklad kvôli svojmu veku, alebo je to výsledkom znásilnenia a pod. Ale aj tu predsa existuje riešenie. Ak matka nechce dieťa, je možné ho umiestniť do starostlivosti detských domovov, alebo ho ponúknuť na adopciu. Podľa dostupných štatistík je stále niekoľkonásobne vyšší počet žiadostí o adopciu novorodeniatok ako „ponuka“. Pre mnohé páry, ktoré z rôznych príčin nemôžu mať deti, by aj takéto „nechcené“ dieťa bolo veľkým požehnaním.

Čo ak je plod poškodený?
Otázka znie, do akej miery má človek právo rozhodnúť, s akým hendikepom sa dieťa môže narodiť, a s akým už nie. Tieto myšlienky sú veľmi blízke fašizmu, ktorý si činil právo rozhodnúť, ktoré genetické predpoklady sú dostatočné na život, a ktoré už nie. Potom by sme mohli začať rozmýšľať, čo s tými, ktorí nejaký hendikep získali až počas života, a nie už pred narodením. Takto by sme mohli postupne označiť za nepohodlných napr. psychicky chorých, invalidov alebo starých ľudí. Navyše, je veľa prípadov, kedy sa z „poškodeného plodu“ dokázalo narodiť zdravé dieťa.

Čo keď je žena v ohrození života?
Toto je asi najvážnejšia a najproblematickejšia otázka. Pri jej porozumení znovu treba vychádzať z toho, že je lepšie, aby prežil aspoň jeden, a aby nezomreli obidvaja. Zvyčajne v tejto veci panuje zhoda, že toto rozhodnutie naozaj musí urobiť žena.

Čo ak by sa po zmene legislatívy zdvihol počet nelegálnych interrupcií a potratová turistika?
Áno, pravda je taká, že potraty vždy boli a pravdepodobne vždy aj budú. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí si vyvolia takúto možnosť. Dôležité je, aby spoločnosť otvorene nepodporovala potraty, aby bol potrat verejne považovaný za neprípustný. Aby nebol ponúkaný ako jednoduchší a príjemnejší variant. Je otázne, či je možné v súčasných podmienkach dosiahnuť úplný zákaz interrupcií. Pravda je však taká, že každý krok týmto smerom je určite víťazstvom. Je to krok od smrti k životu. My ako kresťania potrebujeme stáť na strane života a potrat je proti nemu.

Čo teda antikoncepcia?
V náboženských kruhoch je práve táto téma najkontroverznejšia a je okolo nej najviac otázok. Mnohokrát sme kritizovaní, že niečo očakávame, ale nedávame žiadne východiská. Treba povedať, že učenie, ktoré každý druh antikoncepcie označuje za hriech, je mylným učením. Hriechom je taký zásah, ktorý zabíja zárodok, teda oplodnené vajíčko. Tiež nie je v poriadku taký druh antikoncepcie, ktorá negatívne vplýva na zdravotný stav, alebo na možnosti otehotnenia v budúcnosti. Nejde teda o fanatické, sektárske odmietnutie každého druhu antikoncepcie, ale ani o jej bezbrehé obhajovanie. Sex je v Biblii popisovaný nielen ako prostriedok radosti a zábavy, ale aj zodpovednosti, pretože jeho výsledkom môže byť kedykoľvek ďalšie potomstvo. Aj preto sex patrí do manželstva, a nie na diskotéky.


Zhrnutie

Život sa určite začína počatím. Biblická viera je náukou o živote, a nie o smrti. Je o záchrane každého, koho je možné zachrániť. Ježiš sám je nazývaný cestou, pravdou a životom a zomieral práve pre to, aby iní ľudia mohli žiť. Biblia nás vyzýva, aby sme sa aj my postavili na stranu bezbranných a tých, ktorým sa ubližuje. Súčasná legislatíva umožňuje, aby sa človek správal v tejto oblasti úplne nezodpovedne a je potrebné ju zmeniť.

Autor: Redakcia
Comments