UKRAJINA 2012

Dlhé zimné večery sú ako stvorené pre spomienky. Pre nás je asi tou najexotickejšou spomienka na tohtoročný výlet na Ukrajinu. Všetko sa to začalo niekedy koncom augusta, kedy som cez hromadný mail dostal ponuku s predbežným programom na expedíciu „Zlatá jeseň s vlakom v ukrajinských Karpatoch“.  Jej autorom bol Wolfram Wendelin. Pre neznalých, ide o človeka, ktorý sa už desiatky rokov venuje skúmaniu lesných železníc v oblastiach Podkarpatskej Rusi, Bukoviny a Haliče. Vydal niekoľko monografických kníh a v súčasnosti pripravuje dvojzväzkovú encyklopédiu o väčšine úzkorozchodných železníc v spomínaných oblastiach. Práve osoba pána Wendelina bola zárukou, že expedícia bude dobre pripravená. Tento argument a úprava ceny pri skrátení trasy ma presvedčili. Teraz som musel presvedčiť ja niekoho, aby som medzi germánskymi priateľmi nebol jediný. Nakoniec sa ku mne pridal Robo Ružek a tak sme mohli začať plánovať cestu ako výlet LŽK. V roku 2010 sme absolvovali Rumunsko, teraz pokračujeme Ukrajinou. Ešte pred odchodom sme sa dozvedeli ďalšiu potešujúcu správu o tom, že ide s nami aj Janek Guzik z Poľska a jeho dvaja kolegovia.

1. deň

Čas plynul a konečne prišiel vytúžený dátum 15.10.2012. Ako to už býva pri dlho dopredu plánovaných akciách, obidvom nám termín nie moc vyhovoval.  Cestu z Bratislavy s nemeckými a rakúskymi členmi výpravy sme si odpustili a rozhodli sme sa k nim pripojiť až v Košiciach. Robo síce cestoval z Trnavy, ale hneď ráno a ja som cestu začal v Starej Ľubovni. Do 21:00 sme obšťastňovali našou návštevou rodinu a nakupovali posledné potrebné veci (napr. opasok na gate). V Košiciach sa mal pripojiť aj Janek s partiou, ale pre drobné problémy to nestíhali. Po príchode rýchliku R 609 sme sa spojili so skupinou, ktorú sme vďaka ich výrazu po vystúpení na košickej stanici okamžite identifikovali. Nasledovali zdvorilostné predstavovania v anglickom a nemeckom jazyku. Medzitým pristavili náš osobný vlak do Čiernej nad Tisou. Pozostával z posledných troch vagónov rýchliku R 609, z ktorých bol jeden lôžkový v relácii Bratislava – Moskva. Presne o 20:10 sme sa ako Os 8817 vydali na cestu k ukrajinským hraniciam. Po príchode do Čiernej nad Tisou sme pred pustou výpravnou budovou čakali na zostavenie osobáku do Čopu. Ten tvoril lôžkový vagón do Moskvy a osobný vagón v antipašeráckej úprave. Chýbali mu obloženia stropu a sedačky boli laminátové z tatranských električiek. Tu nás dostihla aj poľská skupina, ktorú sem doviezol Terčík autom. K angličtine a nemčine sme zaradili aj slovensko-poľskú hatlaninu. Presne o 22:44 sme odišli s našim Os 8860 na Ukrajinu. Po prejazde rekonštruovanou stanicou sme prechádzali okolo röntgenu pre nákladné vlaky na čopskom zhlaví. Za ním už išli v súbehu širokorozchodná a normálnerozchodná koľaj až po slovenskú colnú kontrolu. Pred jej stanoviskom sa po oboch stranách pripojil vysoký ostnatý plot s množstvom kamier. Opúšťame Schengen... Slovenskí colníci boli prekvapení, keď našli vo vagóne iba tlupu 15 pánov, ktorí idú pozerať na Ukrajinu železnice a nie kupovať lacné cigarety, či alkohol. Zakrátko sme pokračovali už na území Ukrajiny. Plot zmizol, no pribudli veľké reflektory ako z filmov o koncentračných táboroch či vezniciach. Výrazne sa znížila aj traťová rýchlosť, kvalita zvršku sa zhoršila. Ak sme k tomu pridali aj posun času, mali sme pocit ako cestujúci v polnočnom vlaku v hororovom filme. Na „širokej“ koľaji stál asi 40 vagónový vlak s rudou, ktorý prehľadávali po zuby ozbrojený colníci z Ukrajiny. Na čele bola pripojená elektrická lokomotíva VL11, ktorá svojou veľkosťou a škaredosťou skôr pripomínala stodolu. Presne o 00:30 sme zastavili v stanici Čop. Na nástupišti stáli vojaci pohraničnej stráže, ktorí utvorili koridor k colnej a pasovej kontrole. Aj v túto nočnú hodinu sme dokázali oceniť krásu niektorých príslušníčok ozbrojených síl. Po pasovej kontrole nás volali colníci k prehliadke batožiny. Mňa s Robom zobral starší pán, ktorý keď zbadal tabletky proti boleniu hlavy u Roba, hneď si myslel, že sa ide pobiť. Taktiež nechápal, prečo nesieme alkohol opačným smerom ako býva zvykom. S úsmevom mávol rukou a my sme konečne boli na Ukrajine. Vo vestibule čakali už dvaja veksláčikovia v tradičnej uniforme ukrajinského muža – čierna kožená bunda, adidaskové tepláky a čierne špicaté topánky. Keď už všetci prešli cez colnicu, vyšli sme pre budovu stanice, kde nás čakal odvoz do Mukačeva. Nakrátko ostrihaný Vasiľ, v koženej bunde, zlatými prsteňmi pred dvanásťmiestným Mercedesom Sprinter. Mne sa splnil sen... Mohol som sa povoziť na nefalšovanej ukrajinskej dodávke, ktoré brázdia celú Európu s robotníkmi. S Robom sme si sadli až dozadu, čo sme samozrejme zakrátko oľutovali. Cesta do Mukačeva síce nebola dlhá, ale cesty katastrofálne a Vasiľ s dodávkou nešiel menej ako 100 km/h. Aj po vystúpení som mal ešte chvíľu rozmazaný obraz. V Mukačeve sme spali v malom penzióne ALFA na periférii. Robo otvoril dar od Ivana, ktorý žiaľ s nami tentoraz nemohol cestovať, výbornú pálenku oskorušovicu. Bola našim spoločníkom každé ráno a večer. Dezinfekcia aj v týchto končinách je nutná! 

2. deň

Ráno 16.10. sme ešte pred raňajkami pozorovali miestnu dopravu, udivovali sa nad systémom „etalónov“ (malých 20 miestnych) autobusov a spomínali na staré časy pri pohľadoch na staré Lady 1200 či 1500. Na raňajky boli vajcia, rovnako ako aj nasledujúce štyri dni. Potom sme naskákali do Mercedesu a Vasiľ nás odviezol do obce Siľče, kde bola zastávka úzkorozchodnej železnice Vinohradov – Iršava (Boržavská miestna železnica). Cestou sme sa kochali obrovskými vinicami, či atmosférou prebúdzajúcich sa dedín, kde sa vyháňali kravy na pašu. V stanici Siľče sme počkali na vlak zostavený z lokomotívy TU2 a troch osobných vagónov. Vlak bol prázdny. Po odfotografovaní jeho príjazdu sa šťastnejším podarilo aj nastúpiť. Hoci nik iný necestoval, nevystupoval ani nenastupoval až do Iršavy, rušňovodič bol nekompromisný a nemienil počkať. Železnica je na Ukrajine stále strategická vec, hoc aj tá malá úzkorozchodná, ktorú možno každú chvíľu zrušia. My ostatní sme naskákali k Vasiľovi a až do Iršavy fotili na fotomiestach. V Iršave je koniec prevádzkovanej trate, lokomotíva obišla súpravu a po 20 minútach od príchodu bol vypravený vlak do Vinohradova. Tentoraz sme všetci cestovali s ním. Cez pevne zatvorené okná sme nič nevideli, nakoľko lokomotíva TU2 je známa tým, že okres spalín vylietava z komína aj olej a tak všetko je pokryté súvislou neodstrániteľnou vrstvou. Na niektorých zastávkach odvážnejší vybehli z vlaku urobiť si aspoň dokumentačnú fotografiu, no poväčšine už naskakovali do idúceho vlaku... A to sme boli opäť jediný cestujúci! Jediné miesto, kde sa dalo fotiť bola odbočná stanica Chmiľnik. Tumá vlak prestoj 1 minútu. Za stanicou sa odpája trať do Berehova. Po nej už nejazdia pravidelné vlaky. Je používaná pre zachádzanie lokomotív na údržbu a tankovanie do depa v Berehove dvakrát v týždni. Po stanici Chmiľnik sa trať dostáva na rovinu v okolí rieky Tisa. Koľaje lemujú veľké polia, ktoré boli plné kukurice, papriky, kapusty. V dedinách uprostred polí začali pristupovať miestny ľudia. Robo sa dal do reči s jednou babkou. Dorozumievacím jazykom bola tentoraz maďarčina. Po vyriešení problému či sme slovenskí maďari alebo maďarskí slováci mu porozprávala, že vlak na trati Chmiľnik – Vinohradov premáva päťkrát denne a je jediným spoľahlivým spojením s veľkou železnicou. Dnes mu síce konkurujú autobusy, ale miestny radšej využívajú vlak. Pri vjazde do Vinohradova do vlaku narazil traktor, ktorému sme rozbili chladič a on za odmenu poškriabal vagóny. Šťastie mal aj jeden z Nemcov, ktorý sa vykláňal z dverí. Wendelin ho vtiahol pred nárazom dnu. Ináč by bol o hlavu kratší... Vo Vinohradove vlak zastal pre budovou veľkej železnice. V sobotu sa na tomto priestranstve konajú trhy a tu vznikajú známe fotografie vlaku medzi trhovníkmi. Počas našej návštevy tu bola len kopa odpadkov. Lokomotíva obehla súpravu a okamžite osobný vlak odišiel späť do Chmiľniku. Nás už čakal Vasiľ a jeho Mercedes. Po krátkej zastávke v meste, kde sme sa najedli, pokračovali sme pre nás neskutočne dlhou cestou do hôr k jazeru Synevyr v rovnomennom národnom parku. Trasenie v aute bolo ako mučenie a tak sme dva kilometre peši k jazeru zobrali ako príjemný relax. Jazero vzniklo zahradením údolia pri zosuve zeminy z okolitých vrchov. Bolo to pekné, aj príroda, ale u nás stačí vybehnúť k tajchom v Štiavnických vrchoch. Tu sme sa natriasali niekoľko stoviek kilometrov. Celá oblasť národného parku je budovaná ako turistické centrum. Vznikajú tu nové penzióny, prvé stánky a pod. Žiaľ, pohladnicu ešte nekúpite... Poliaci vymysleli, že využijeme služby miestneho pltníka Míšu, ktorý za úplatu vozí na drevenej plti návštevníkov po jazere. Aspoň bola sranda, aj keď sa pomaly rozpršalo, čo nás vôbec netešilo. Potom opäť nasledovala cesta v Mercedese. Vasiľ počas nej vysvetlil, že má nové stabilizačné prvky na zadnej náprave (no neviem...), a že on vozil Janukoviča. Cestou sme prechádzali okolo desiatok domov pred ktorými boli vyložené hríby na predaj. Neskutočné množstvá, veľkosti a formy spracovania (sušené, čerstvé, zavárané,...). Miestami bola ponuka húb doplnená aj o jablkové produkty. Už za úplnej tmy prichádzame do obce Vyhoda a Dolyna. V horskom priesmyku sme opustili Podkarpatskú oblasť, ktorá bola v medzivojnovom období časťou ČSR pod názvom Podkarpatská Rus a vošli sme do Haliče, dnes Ivano-Frankovskej oblasti. Ubytovanie s večerou sme mali v hoteli Knjaz Oleg. Na večeru bol aj borčš. Ochutnali sme ukrajinske pivo (Lvivskoe). Ryszard z poľskej skupiny bol ubytovaný v mezonetovom poľovníckom apartmáne. Bolo tam plno vypchatých zvierat ako rys, líška, jeleň, diviak a posteľ obložená dreveným vyrezávaným obkladom. V ústrednej miestnosti bol veľký stôl, kde sme sa rozhodli usporiadať „imprezu“. Popili sme čo sa dalo a pokecali o všetkom možnom. Prebrali sme aj poľské kreslené rozprávky! Ďalší člen, Wlodek, nám bol predstavený ako muž, ktorý svojou rukou dokázal zastaviť varšavské metro. Strčil ju do transformátora pod prúdom... On ako správny obyvateľ Varšavy, považoval ostatných za vidiečanov, z čoho vzniklo milé doberanie medzi ním a zvyškom z Krakova. Družobné stretnutie sme ukončili až tesne pred polnocou. 

3. deň

Ráno 17.10. na nás už čakali vajcia na raňajky a pred hotelom nový Mercedes a nový šofér. Ten nás odviezol do obce Vyhoda na stanicu lesnej železnice. Na programe bola cesta drevárskym vlakom z Vyhody po nákladiska Burmač a Jalovyj. Na náš vlak sme čakali v triangli, kde jedna vetva prichádzala z depa, ktoré sme žiaľ nevideli, druhá smerovala k veľkej železnici na prekladisko a tretia do hôr. V strede na monumentálnom betónovom podstavci ako raketa Gagarina bola umiestnená parná lokomotíva Kp4. O chvíľu pristavili vlak vedený lokomotívou  TU8 a 10 plošinových vagónov. Z nich mal jeden, prvý za lokomotívou, drevené bočnice a lavice na sedenie. Rozmer lokomotívy, ale aj vagónov bol pre nás gigantický, aj keď rozchod je paradoxne menší ako u nás (750 mm). Vagóny vyrobené v roku 1993 boli opotrebované, plošiny deravé. Počasie bolo síce slnečné, ale fúkal silný vietor. Na plošinovom vagóne nás poriadne vyfúkalo, a preto citlivejší po prvej zastávke obsadili miesta vo vykúrenej kabíne lokomotívy. Trať spočiatku viedla cez obývané dediny, popod kopce a cez rašeliniská. Príroda v polovici októbra bola neskutočne pestrofarebná. Priebežne sme zastavovali na fotostopy. Po prejdení nákladiska Dubovyj Kut sa dolina začala zužovať, vietor utíchal a my sme sa ocitli v doline, kde sa zmestila len trať a potok. Na väčšine nákladísk sa pracovalo a približovalo drevo pásovými traktormi z čias sovietského zväzu. Ťažba dreva má od roku 2006 stúpajúcu tendenciu, nakoľko väčšina vyťaženého dreva je určená na export. Lesy sú zmiešané, z čoho vyplýva aj rôznorodosť ťaženého sortimentu. Do hôr odchádzajú denne dva vlaky. Postupne sa dostávame až na nákladisko Myndunok, kde sa od hlavnej trate cez triangel odpája odbočka k nákladisku Livyj Tychyj. Na nákladisku bolo odstavené množstvo vagónov (aj oplenové súpravy, snežný pluh). V smere na Bukovec stála oproti nám ďalšia súprava v čele s lokomotívou TU4. Naša súprava sa jej vyhla vjazdom na odbočku. Po preposunovaní jednej a druhej súpravy, fotení, nastupujeme opäť na vagóny a tentoraz pokračujeme tlačením pred sebou až po Burmač. Tu odpojujeme 8 vagónov a spúšťame sa k odbočke na Bukovci. Vasiľ, vedúci vlaku prehadzuje výhybku a vytláčame posledný plošinový vagón so senom na Jalovyj. Tu sme sa mali zdržať len krátko, ale rušňovodič si odskočil na huby. Voľný čas využívame na piknik a opekaním špekáčok. Po hodine sa rušňovodič vracia aj s vrecom húb! Nasadáme a vraciame sa späť. Pri posune na Jalovyj skúšame jazdu na prednej plošine lokomotívy, kde sála teplo z motora a tak sa aspoň trochu ohrievame. Všetky mosty od nákladiska Dubovij Kut sú celodrevené ako vystrihnuté z učebníc lesníkov. Počas cesty stretávame partie traťových robotníkov. Každá z nich má malú drezínu s motorom, ktorou sa vyvezú na miesto spolu s materiálom. Podvaly sa menia priebežne po krátkych úsekoch. Nové sa pripravujú na mieste zo smrekovca. Surové, neimpregnované sa vymenia za zhité. Podľa rozmeru by ich niekto nazval hranolkami, ale aj na veľké záťaže sú dostatočné. Zhnité sa uložia vedľa trate na kopu. Za krátky čas je z nich mravenisko, alebo ich rozložia všadeprítomné huby. Je to večný kolobeh, maximálne ekologický. Podvečer prichádzame späť do stanice Vyhoda. Za celý deň sme prešli 34 km dlhý úsek lesnej železnice. Nasleduje večera v hoteli Knjaz Oleg, druhý diel „imprezy“ a spanie. Za zmienku stojí, že náš nový šofér usúdil, že taká parta chlapov si možno bude chcieť užiť a doviezol večer do hotela dve „priateľky“. Skôr ako krásou nás však udivili akou rýchlosťou stiahli fľašu šampanského. Keď začali samé tancovať, radšej sme zvolili návštevu poľovníckej izby v podkroví. Vystačili sme si s tromi litrami červeného vína a dobrou náladou...

4. deň

Ráno 18.10. po vaječných raňajkách nás opäť čakala Vyhoda, tentoraz sme na cestu použili dve drezíny. Jednu postavenú z nákladného auta, druhú z dodávky. Nasledovala cesta s fotostopmi po Novyj Mizun. My sme si sadli na korbu prvej a sledovali tú, čo išla za nami. Na jednej zastávke však vodič nepostrehol, že my stojíme a narazil do nás vcelku slušnou silou. Teraz sa dobre bavíme na tom, keď si spomenieme na jeho výraz v tvári, keď vedel, že už neubrzdi. Našťastie sa nám ani drezínam nič nestalo. V stanici Novyj Mizun sme fotili drezíny v rôznych zostavách a okolo nás za hlasného trúbenia prefrčal osobný turistický vlak „Karpatskyj tramvaj“. Väčšina chlapov využila aj prítomnosť mladej devy, údajne študentky baletu, na spoločné fotenie. Po chvíli prišiel náš neúspešný dohadzovač s Mercedesom a odviezol nás na stanicu Dolyna. Tu skončil náš úzkorozchodný program a nasledoval ten na širokom rozchode. Na stanici bol poriadok a relatívne veľa ľudí. O chvíľu sa objavil motorový osobný vlak pozostávajúci z legendárnej jednotky D1 Ganz, ale ťahaný „Sergejom“ M62. Na stanici nás zaujala aj lokomotíva ČME3-3413, ktorú jej rušňovodič leštil do neuveriteľnej krásy. Osobný vlak prišiel do stanice plný, podarilo sa nám však sadnúť. Rozloženie miest v jednom rade 3+2 a celková výška dávala vagónom gigantické rozmery. Presne o 12:48 sme sa vydali na cestu do mesta Ivano-Frankovsk. Vlak sa postupne vyprázdňoval, no niekoľko staníc pred konečnou začali húfne nastupovať hubári v dôchodkovom veku. Toľko hubárov a húb som v živote nevidel! Vlak dostal zvláštnu atmosféru z čias dávno minulých. Nezáležalo či tam bol akademik, robotník, lekárka. Všetci splynuli v jedno, boli na zdravotnej prechádzke, na hubách. Tak ako každý rok. Ľudia sa medzi sebou rozprávali, vymieňali si recepty na prípravu hubových jedál. Avšak ak niekto z nemeckých kolegov vytiahol fotoaparát ľudia si zakrývali tvár, alebo požiadali aby sme ich nefotili... Smutný pozostatok, alebo realita všadeprítomnej tajnej bezpečnosti. Niektorý členovia obetovali cestu vlakom a zviezli sa do Ivano-Frankovska spolu s Dymom (našim ukrajinským sprievodcom) autom. Na stanici si chceli nafotiť príchod motorovej jednotky, čo však vyvolalo incident s náčelníkom stanice. Keď sme vystúpili, kolegovia už boli v obkľúčení policajtov a náčelník vrieskal, že ich dá všetkých zavrieť. Wendelin hasil situáciu a hrozil náčelníkovi, že sa celá Európa dozvie, ako sa správa k turistom. Jemu to však bolo jedno. Železnica je strategický podnik a nik tu nebude fotografovať. Pravdepodobne už o nás vedel, nakoľko v stanici pred konečnou sám Wendelin vybehol z vlaku a fotil, čo sa nepáčilo výpravkyni. Tá naňho kričala, že ho ohlási na polícii. Po chvíli vášne utíchli a my sme sa odobrali na prechádzku mestom. To sa kedysi volalo Stanislawov a patrilo k poľskej Haliči. Bola tu veľká komunita židov a počas druhej svetovej vojny tu úradovalo komando gestapa. Potom prešlo pod sovietsku správu. Všetky tieto dejinné udalosti poznačili mesto a tak dnes ide o priemerné mesto s málom kultúrnych pamiatok. My sme sa však chceli hlavne najesť. Ryszek sa prilepil na jednu pani a tá ho doviedla až pred Klub 10. Išlo o pivnicu s pivovarom a dobrou kuchyňou. Obsluha bola tiež pekná. Skúsili sme „vareniki s miasem“ a pivo. Wlodek si dal dokonca miestnu špecialitu pivo s medom. Vrelo odporúčam tento podnik! Na záchode majú tehly Nowy świat, čo je hmatateľná pripomienka poľských dejín. Potom sme ešte dokúpili potraviny (Poliaci krovky, ktoré sú vraj lepšie ako u nich...) a čakali na stanici odchod nášho vlaku 606 „Huzulexpress“. Ten prišiel do sanice už o 18:30. Vlakový „Sergej“ M62 odstúpil a jeho miesto zaujal ďalší. Vlak bol tvorený klasickými diaľkovými vagónmi zo sovietskych čias, tzv „platzkartnijmi“. Interiér bol vyhriaty pieckou na drevo asi na 30°C a okná zamknuté podľa predpisov zimnej prevádzky. Sadli sme si na naše miesta. Vlak bol plný študentov, ktorý išli oslavovať beániu do Rachova. Boli už značne podnapití, čo sa prejavovalo u dievčat nutnosťou spievať a chalani túžobne chceli rozprávať o Ukrajine. Jeden zo študentov kartografie dokonca potešil Janeka piesňou Hej sokoly!, ktorú si s jeho mobilom Janek aj zaspieval. Vlak nemal meškanie, no nám sa zdalo, že viac stojí ako ide... Pevne dúfam, že študenti vyšli na najvyšší kopec Ukrajiny Hoverlu po vlakovom žúre v zdraví a šťastí. My sme ich zanechali o 21:04, kedy sme vystúpili v stanici Jaremče. Po krátkom pešom presune sme sa dostali do hotelu, ktorý bol asi najlepší počas našej expedície. 

5. deň

Ráno 19.10. opäť vajcia a návrat na stanicu v Jaremče. Cez deň vyzerá obec celkom prívetivo, sú tu kúpele a pre turistov je Jaremče východiskový bod na túry v okolitých nádherných vrchoch. Osobný motorový vlak D1 Ganz prichádza s meškaním. Sadáme si medzi lesákov a tety, ktoré idú väčšinou do hôr za prácou. Vagón ma namiesto klasických okien náhrady z plastových profilov. Občas sa ukáže vo vagóne „bábuška“ ktorá predáva čiapky, ponožky, rukavice. Jeden z vedľa sediacich robotníkov zrazu priniesol úžasne voňajúce bliny (šišky s plnkou). Predávala ich teta o vagón ďalej a tak za krátky čas aj my máme plné ústa šišky plnenej tvarohom a cesnakovo-hrachovou plnkou. Úžasné! Cez relatívne čisté sklá sledujeme krajinu a trať, ktorá stále naberá výšku. Prechádzame po viaduktoch a objavujú sa tunely. Pred každým portálom je oplotený priestor, kde sa nachádza búdka pre strážnika. Strážnikom je vojak so samopalom na chrbte, ktorý vlaku zasalutuje. Na opačnom konci je situácia rovnaká. V tunelovej rúre každých 50 metrov bliká svetlo. Myslíme na kamaráta Mira Kožucha. Tu by veru nemohol preliezať tunely... Tak ako tunely, boli v minulosti strážené aj mosty, kde bolo stále vidieť pozostatky stanovísk. Vlak sa pomocou serpentín vyšplhal až do stanice Voronenko. Bývalej hraničnej stanice pri prechode z Haliče do Uhorska, neskôr ČSR. Architektúra malej výpravnej budovy je jasne zaraditeľná do rakúskej proveniencie. Po vystúpení nás obklopila úžasná príroda horských lúk a lesov sfarbených neskutočnými farbami. Okrem nás vystupujú aj dvaja turisti, ktorí pokračujú k Hoverle. My sa cez lesy po ceste vraciame k viaduktu pred stanicou Voronenko. Sadáme si na lúku, Wendelin nás hostí pivom. Skrátka idyla. O pol hodinu prechádza osobný vlak a my ho fotíme. Potom nasleduje krátky presun na druhú stranu údolia a druhý vlak zo stanice Voronenko. Po fotografovaní nasadáme v poradí už do tretieho Mercedesu a vydávame sa na cestu. Najprv opäť prechádzame cez horský priesmyk, ktorým sa vraciame späť do Uhorska, resp. ČSR. V pozadí vidíme masív Hoverly a klesáme do dediny Jasina. Je to centrum Huculov. Čaká nás ešte dlhá cesta, ale zastavujeme sa aj na stanici Jasina. Budova je už prestavaná a nič z nej nepripomína tú zo starých pohľadníc z obdobia ČSR. Vtedy tu končil rýchlik s najdlhšou trasou Praha – Jasina. Pre mnohých úradníkov a financov vystúpenie na tejto stanici znamenalo peklo, či definitívny koniec. Od Jasini sledujeme tok Čiernej Tisy. Zastavujeme ešte v Rachove, kde sa nachádza aj krásny vodojem v štýle MÁV. Stopy po úzkorozchodných železniciach, ktorých bolo až po Berehovo neúrekom už nie sú žiadne. V Rachove končia svoju trasu aj všetky osobné vlaky a rýchliky zo severu. V časoch Uhorska  a ČSR to bolo opačne. Vlaky do Rachova prichádzali z juhu. Cesta vedie na juh popri trati, okolo ktorej sa stále nachádzajú strážne domčeky podľa normálii MÁV. Kedysi strážili normálnerozchodnú trať, pravdepodobne od roku 1944 širokorozchodnú. Za obcou Dilove sa na trati nachádza železničný hraničný prechod. Dnes už nepoužívaný. Cesta sa stáča na západ a po ľavom brehu rieky Tisy pokračuje k Veľkému Bočkovu. Širokorozchodná trať ostáva na pravom brehu Čiernej Tisy a prechádza do rumunskej stanice Valea Viseului. Odtiaľto pokračuje cez mesto Sighetu Marmatiei a späť na Ukrajinu vchádza za stanicou Teresva. Na rumunskej strane bol do širokého rozchodu neskôr vpletený normálny rozchod. Po uvedenej trati (normálnerozchodnej) jazdia pravidelné osobné vlaky a rýchlik zo Sighetu Marmatiei, ktoré vo Valea Viseului úvraťujú a pokračujú smerom na Viseu de Jos. My však prechádzame po ukrajinskej strane až do Veľkého Bočkova. Ten bol známy rozsiahlou sieťou úzkorozchodných železníc, po ktorých dnes už nič neostalo. Niektoré vozidlá boli prevezené do novovznikajúceho skanzenu v Korostive (Wolfram Wendelin je jeho patrónom). Koľaje v stanici sú aktuálne vytrhávané. Zaujímavosťou je zdanlivo nelogická poloha výpravnej budovy kolmo na rieku Tisa. Pôvodná normálnerozchodná uhorská trať viedla mostom cez Tisu a napájala sa na železnicu na rumunskom (vtedy uhorskom) území. Neskôr v 70. rokoch postavili širokorozchodnú trať z Veľkého Bočkova do Solotvina II pozdĺž rieky. Celá táto oblasť je veľmi zaujímavá svojimi dejinami železničnej dopravy. Pre základnú orientáciu odporúčam preštudovať knihu: Karel Beneš, Železnice na Podkarpatskej Rusi. My vystupujeme na stanici Solotvino. Rovnako ako v predošlých prípadoch, stanica bola pôvodne zaústená do dnešného Rumunska a až neskôr bola pripojená miestnou železnicou po ukrajinskom území do stanice Teresva. Všetci už pociťujeme únavu a tak viac menej mlčky čakáme na príchod obligátneho Ganzu. Sadáme si do prázdneho vagónu, my s Robom večeriame z posledných zásob. Po odchode zo Solotvina sa dávame do reči so sprievodkyňou Dianou, ktorá nám osvetľuje niektoré reálie zo života na Ukrajine. Janek ju okrem spoločnej fotky požiadal aj o návštevu strojvodcovského stanoviska. Diana najskôr chcela vybaviť zadné, no rušňovodič im umožnil aj návštevu toho predného. Strojvodcovia sú vždy dvaja a vo vlaku ich spoznáte podľa zamastených rúk a stáleho pobiehania hore-dole. Ak ide jednotka na dva motory, je nutné neustále kontrolovať stav motora na vzdialenom stanovisku, nakoľko rušňovodič nemá reálnu vizuálnu kontrolu nad stavom motora. Podľa slov samotného rušňovodiča je stav lokomotív žalostný a je úžasné ak dokáže jednotka pracovať s oboma motormi súčasne. Na niektorých zrekonštruovaných úsekoch, kde by mohla byť aj vyššia traťová rýchlosť stav motorov jej zvýšenie nedovoľuje. Cesta opäť ubieha pomaly a my vystupujeme neskoro v noci v stanici Chust. Hneď oproti je hotel, skôr bodrel, ale my sme unavení a hneď spíme. Aj oskorušovicu sme dopili a tak už je najvyšší čas ísť domov. 

6. deň

Posledný deň 20.10. skoro ráno odchádzame bez vaječných raňajok na vlak. Je hmla a sychravo. Ganz D1 nás odvezie do stanice Batevo. Tá je elektrifikovaná. Leží na hlavnom ťahu Čop – Kiev. V stanici je množstvo ťažkých nákladných vlakov pripravených na odchod k horskému priesmyku Volovec. V chladné ráno padol vhod čaj, ktorý Robo kúpil po krátkej konverzácii v maďarčine z malého karavánu na stanici. Po čase prichádza tentoraz elektrická jednotka ER1prezývaná Riga. Cesta do Čopu ubieha pomaly, ale na to sa dá po toľkých dňoch už aj zvyknúť. Prechádzame cez Berehovo. Po úzkej ani pamiatka. Pomaly sa blíži stanica Čop. Nemecko-rakúska časť výpravy má v pláne pokračovať do maďarského Záhony a odtiaľ cez Budapešť do Viedne. My sme si kúpili lístok na autobus z Užhorodu do Košíc a tak sme v Čope nevystúpili a pokračovali vlakom až do Užhorodu. Trasu Čop – Užhorod sme absolvovali bez cestovného lístka, ale každému zo sprievodcov to bolo fuk. Pred Čopom sme sa rozlúčili s Wendelinom a poďakovali mu za úžasný výlet. Tie drobnosti, ktoré by sa dali vylepšiť budeme riešiť radšej s ním, alebo si ich necháme pre seba. Zostávajúci čas v Užhorode sme využili na prehliadku centra mesta, kde sa v sobotu konalo množstvo svadieb. Nezabudli sme prejsť aj nefunkčnú, ale stále kompletnú pioniersku železnicu na brehu rieky Už. Ťažko sme zaplakali nad ľahostajnosťou miestnych nad tak úžasnou vecou, a čo by sme my dali za takúto železnicu... Potom už nadišiel čas minúť posledné hrivny (1 hr = 9,7 Eur) na suchariky a krovky. Posledné chvíle na Ukrajine sme strávili na autobusovej stanici, kde Renault košického Eurobusu pôsobil medzi miestnými „etalónmi“ ako prízrak. Cesta domov bola pokojná a v podstate ničím zaujímavá. Hraničnú kontrolu sme absolvovali bez problémov a už čoskoro sme šplhali na Dargovský priesmyk. Do Košíc sme prišli s hodinovým náskokom. Robo chytil IC vlak do Trnavy (síce pri Liptovskom Mikuláši zrazili chlapa) a Poliaci sa dostali do Krakova tak ako chceli. Ja som cestoval z Košíc osobným vlakom do Lipian. Vlak mi zrazu pripadal akosi menší, útulnejší...

Tak sa skončilo naše putovanie po juhozápadnej časti Ukrajiny. Videli sme veci, o ktorých sme čítali len v knižkách. Zažili sme asi to najkrajšie obdobie jesene, farebné lesy zaliate slnkom. Taktiež aj náš sprievodca Wolfram Wendelin sa ukázal ako schopný organizátor. Jeho zájazdy, ktoré sa pravidelne opakujú môžeme každému len odporučiť. Určite sa opäť vrátime...

                                                                                                                                                         -th-


plán našej cesty


fotografie z expedície