UKRAJINA 2013


Dni odchodu – 20. až 21.10.

Po našej skúsenosti s Ukrajinou v roku 2012 sme sa rozhodli absolvovať výlet k východným susedom aj v roku 2013. Hlavným dôvodom neodolateľnej cestovateľskej túžby bolo prejazdiť ďalšie úzkorozchodné trate. Náš sprievodca Wolfram Wendelin z Rakúska opäť pripravil sedemdňový zájazd, do ktorého zahrnul aj nami túžobne očakávané úzkorozchodky. Poznajúc nástrahy cestovania pod vedením západoeurópskeho sprievodcu a v spoločnosti zväčša germánskeho osadenstva zájazdu sme sa rozhodli nepodceniť prípravu. Dohodli sme sa na podrobnom „jedálnom“ pláne a v zložení ja a Robo sme sa odhodlali podstúpiť cestu za poznaním. Už zbežný pohľad do mapy nám prezradil, že cesta bude veľmi namáhavá, nakoľko za sedem dní precestujeme len presunmi medzi železničnými atrakciami autokarmi alebo vlakmi takmer 2500 km a k tomu ešte musíme prirátať takmer 220 km cestovania samotnými úzkorozchodnými železnicami.  So zvyškom zájazdu sme mali dohodnuté stretnutie v Košiciach. Pravdepodobne moja únava a nesústredenosť spôsobila hneď v úvode prvý lapsus. Robovi som nahovoril, aby prišiel do Košíc v piatok, kde sa okolo obeda stretneme a spoločne počkáme do večerného príchodu rýchliku z Bratislavy. Tak sa aj stalo. Rýchlik prišiel s desaťminútovým meškaním a my sme pri osobáku túžobne vyčkávali Wolframa. Vystúpila len partia trnavských fanúšikov železnice. Im sme sa hrdo pochválili, že za krátku chvíľu odchádzame za poznaním na Ukrajinu. Šéf nášho zájazdu však nikde. Výpravca nás upozornil, že ak chceme pokračovať v ceste, máme nastúpiť, nakoľko vlak už bol pripravený na odchod. Rýchly telefonát Wolframovi. Na moju otázku, čo sa stalo a kde je, mi odpovedal s kľudom a stručne: „Vo Viedni a prečo?“ Na moju odpoveď, že my stojíme pri vlaku sa len pousmial. Nasledovala studená sprcha. Odchod bol naozaj 21.10., čo však nebol piatok ako som to tvrdil ja, ale až nasledujúci deň, teda sobota. Po tomto trápnom intermezze nasledovalo zúfalé telefonovanie po známych so žiadosťou o radu, kde by sa dalo prespať. Nakoniec sme zakotvili v neďalekej ubytovni. Na vrátnici sme sa opäť stretli s trnavskými železničiarmi. Aspoň sa pred spaním poriadne pobavili. Do sobotného večera sme tak mali deň času, ktorý sme využili návštevou hlavnej košickej železničnej atrakcie a to detskej železnice v Čermeli. Aj s pánom riaditeľom sme mali česť poobedovať. Rýchlik z Bratislavy opäť meškal. Z vlaku vystúpil túžobne očakávaný Wolfram s dvoma vozíkmi plnými drevených súčiastok a pár ďalších spolucestovateľov. Po zvítaní sme rýchlo nastúpili na náš vlak a pokračovali smerom k hraniciam. Cestou sme dostali cestovný itinerár s podrobným popisom železníc, ktoré navštívime a mapkami. Taktiež sme sa dozvedeli, že účastníkov je oveľa menej ako bolo plánované, nakoľko mnohí svoju účasť na poslednú chvíľu odriekli. Po príchode do Čiernej nad Tisou sme si dali polnočnú kávu z automatu a obzreli si budovateľskú výzdobu interiéru stanice. Blesky fotoaparátov našich západonemeckých kolegov prebudili zamestnancov stanice. Začali sa otvárať dvere a hýbať záclonky. Neklamný znak, že Ukrajina je za dverami. Polnočný vlak do Čopu nás privítal koženkovými sedačkami a nie celkom rozobratým interiérom. Dokonca aj colná kontrola bola veľmi rýchla a bez zbytočných otázok. Ukrajinských colníkov zaujali hlavne Wolframove vozíky plné dreva, teda v Rakúsku vyrobených dielov do konštrukcie depa v jeho adoptovanom múzeu. Voziť drevo na Ukrajinu, to je niečo ako voziť ho do lesa. Nasledovali veksláci vo vestibule a známy šofér s Mercedesom. Od vlaňajška však v oveľa horšej kondícii. Hlavne auto. Nakoľko nás bolo málo, v Mukačeve sme si dopriali luxus jednoposteľovej izby. Okolo jednej hodiny ráno miestneho času som zaspal.

Prvý deň na Ukrajine

Nedeľné ráno začalo pomerne skoro improvizovanými raňajkami a odchodom na železničnú stanicu. Napriek nedeli bola stanica preplnená. Čakali sme na vlak do Ľvova. Našim cieľom bola stanica Slavske v Ivano-Frankovskej oblasti. Osobný vlak tvorený elektrickou jednotkou ER1 v mierne modernizovanej úprave zakrátko prišiel. Po zastavení sa pred každé stredové dvere postavila sprievodkyňa, ktorá kontrolovala lístky s povinnými miestenkami. Je zvláštne, že aj na takýto regionálny spoj si UŽ vyžiadali meno cestujúceho, ktoré bolo vyznačené na lístku. Pre nás zbytočnosť, no pre niekoho pravdepodobne podstatná vec. Vedieť kto, kam a kedy...  Cesta ubiehala rýchlo, každý sedel na svojom mieste. Míňali sme stanice ako Činadevo, Svaljava, ktoré v dobách prvej ČSR boli východiskom lesných železníc. Dnes len prázdne drevosklady a sem-tam fungujúca píla pripomína zašlé časy.  Podkarpatskú Rus sme opustili cez Volovské sedlo. Elektrifikovaná trať do sedla stúpa mnohými oblúkmi s nádhernými výhľadmi. K tým nám prialo aj počasie. Pred vrcholom sa z dvojkoľajnej trate stáva jednokoľajka. Prechádzame mnohými tunelmi, ktoré stráži ozbrojená ochrana. Posledným je vrcholový. Vedľa starého sa razí nový. Za sedlom sa spúšťame nadol v ústrety nedoziernym ukrajinským rovinám. Prekvapuje nás veľmi čulá nákladná doprava. Stanice sú plné vlakov čakajúcich na voľnú cestu alebo križovanie sa. Prichádzame do stanice Slavske. Po vystúpení ostávame na peróne a fotíme niekoľko prechádzajúcich vlakov. Medzi iným aj novšiu elektrickú jednotku EPL2T. Trať je pod sedlom opäť dvojkoľajná. Pri stanici kupujeme s Robom základné potraviny a vodu, na Wolframovú organizáciu sa po minuloročnej skúsenosti nespoliehame. Nasadli sme do ďalšej dodávky a popri železnici sme prišli do stanice Tuchlja a Hrebeniv. Staničné budovy sú ešte pôvodné, podľa noriem StEG-u. Aj ich krása je pravdepodobne konečná, nakoľko sa pripravuje modernizácia na ukrajinsky spôsob. V neďalekom kostole začala omša a povetrím sa rozlieha hlas kňaza. Na lúkach sa prevaľuje hmla. Romantika ako zo žurnálu. Stojíme pri trati a fotíme niekoľko vlakov. Rušňovodiči nás s radosťou zdravia trúbením a mávaním. Najoriginálnejším je strojvodca rýchliku Odesa – Čop, ktorý predviedol hotové majstrovstvo s klaksónom vymontovaným z lode. Celé doobedie stojíme na rôznych fotoflekoch, čo nás „úzko pozitívnych“ príliš nebaví. Pozornosť upútajú snáď len povyťahované klince na koľajách a veľké bedle. Po skončení odchádzame autokarom ďalej do múzea v Korostive. Cestou sa zastavujeme v motoreste, kde si dopriavame pravú ukrajinskú soľanku. Po dobrom obede plný síl prichádzame do múzea. Je to projekt Wolframa Wendelina, Dmytra Babiraku a spol. Na telese bývalej lesnej železnice budujú skanzen. Boli sme veľmi zvedaví na výsledok ich činnosti. Obliekli sme si aj naše tričká. To aby sa vedelo, že LŽK-či pomáhajú aj vo svete. V skanzene je niekoľko desiatok metrov koľají na ktorých stoja tri vagóny, snežný pluh a drezina. Wolframov náklad dreva dorazil do cieľa. Miestny však nedodali ďalšie komponenty na stavbu prístrešku a tak improvizujeme. Niektorí natierajú, my štrkujeme trať. Nemecký kolega dostal štetec a mal za úlohu natrieť bočnicu dreziny. Jej nárožie tvorili diagonálne pásy biele a modré. Okrem totálne zničeného štetca, čo nedokáže hocikto, nás udivil aj spôsobom natierania pásov. Celé nárožie pretrel modrou farbou. Následne pomocou riedidla vyslobodzoval tie biele pásy spod jeho modrej. Uvedený postup by bol ideálnym námetom pre rozprávkových majstrov Pata a Mata. Účinnou pomocou prispeli aj naši kamaráti z Ruska. Robo sa nám konečne rozhovoril. Starší páni, účastníci štrkovania, pomaly nestíhali robovmu tempu plnenia vedier a postupne sa predlžoval ich čas oddychu. Vyslobodením bol koniec brigády. Nuž, u nás by nasledovalo aspoň pivo, či guláš. Pod germánskym velením len pochvala pred naštartovaným Mercedesom. Ešte že sme mali svoje zásoby. Prešli sme si aj kúsok telesa za múzeom a skonštatovali, že rýchlosť obnovy je výrazne pomalšia ako rýchlosť rozpadu exponátov a aj keď držíme palce, no veď uvidíme... cestou do Dolyny nás hrial pocit dobre vykonanej práce.

Druhý deň na Ukrajine

Nasledujúci deň, pondelok, nás privítal zamračeným počasím, čo neveštilo nič dobré. Oľutoval som svoje rozhodnutie nezobrať na Ukrajinu gumáky (odporúčam, treba ich vziať vždy!). Ráno sme sa zhromaždili pred kozmickým pomníkom Kp-4 na lesnej železnici Vyhoda (750 mm). Pred pristavením nášho vlaku prišla na triangel, nástupné miesto aj pre robotníkov, drezina a po nej nákladný vlak ťahaný TU4 s osobným vozňom pre lesákov a plošiňákmi. Po ňom bola pristavená naša súprava tvorená lokomotívou TU8 a jedným osobným vagónom. Na triangli sa roztriedili lesáci i náklad a vlaky postupne odchádzali do hôr. My ako posledný. Vzhľadom na prudký dážď boli fotostopy náročné, ale fotografie mali atmosféru. Oproti roku 2012 sme tentoraz zamierili do odbočnej trate až po nákladisko Soboľ. Tu bol pre nás zorganizovaný piknik. Využili sme taktiež možnosť ísť spolu s lokomotívou až na koniec vetvy do nákladiska Pravyj Tichyj. S Robom sme stáli na prednej plošine lokomotívy, čo bolo síce zaujímavé, ale dážď šľahajúci oproti nám to poriadne znepríjemnil. Koncové nákladisko sa podobalo tankodromu. Wolfram zapadol takmer až po kolena do blata. Po návrate späť na Soboľ sme ešte zdokumentovali nakládku a posun drevárskeho vlaku. Cesta späť išla rýchlo, nakoľko sme mali pred sebou ešte cestu do Ľvova a návštevu depa lesnej železnice. Tú si vyžiadal priamo náš Robo. Za neutíchajúceho dažďa sme prišli vlakom až do areálu depa, kde stálo niekoľko zaujímavých lokomotív a v hale záloha v podobe druhej TU4. Upútal nás aj kolový sústruh a odlievanie súčiastok priamo v depe. Inou kapitolou bolo koľajisko, ktoré bolo priam kubistické, bez oblúku. Druhá vetva na Minduk Beskidský je nepoúživaná a miestami už aj rozobratá. Po ukončení návštevy depa nasledovala opäť cesta autokarom. Na lesnej železnici Vyhoda utrpel náš harmonogram časový sklz. Odniesla si to plánovaná večera na stanici v Ľvove, kde sme dorazili krátko pred odchodom vlaku do Sarného. S istotou ostrieľaných cestovateľov v slovanskej krajine sme našli v staničnej budove zastrčené bistro a v ňom bliny s mäsom, čím sme zvýšili náš kredit pred germánskymi spolupútnikmi. Ako večera to bolo taktiež dostatočne výživné. Po uspokojení základných potrieb sme nasadli do vlaku „plackartneho“ smerujúceho až do Bieloruska. Vlak bol čistý, ale situácia na bieloruských železniciach sa z neho dá jasne čítať. Úslužný sprievodca nás vybavil čistým prádlom pre prípad spania. Obliečky, záclonky ako aj jeho uniforma však bola vyrobená pravdepodobne už veľmi, veľmi dávno. Náš ukrajinský kolega sa vytešoval z ultra nízkych cien vo vagónovom bufete. Vedľa ležali jehovistky, ktoré celú cestu čítali niečo ako Strážnu vežu a zazerali na nás nevraživými pohľadmi. V niektorej zo staníc však vystúpili a ich miesta zaujali ukrajinský robotníci, ktorí išli za prácou do Bieloruska. Výdatne sa navečerali, a starší z nich,  vodca skupiny, im vysvetlil ako treba vyplniť potrebné tlačiva pred hranicami. Večeru zapil každý dvoma decákmi vodky. Nás by už museli kriesiť, oni však ešte dokázali vyplniť tlačivá. Nočná stanica Sarny bola desivá. Všade boli odstavené cisterny s neznámou kvapalinou. Jediné svetlo vychádzalo z blízkej chemickej fabriky. Potemnený vlak odišiel ďalej do Bieloruska a my sme nasadli do ďalšieho z Mercedesov. Tento bol komfortnejší, s tuningom, pôvodne určený do Ruska, ale za záhadných okolností uviaznutý na Ukrajine. Miestny hotel sa nachádza na hlavnom cestnom ťahu z Poľska do Ľvova a minuloročné futbalové majstrovstvá tu zanechali svoju stopu. Hlavná cesta opravená, na kruhových objazdoch svietiace lopty. Hotel tiež vznikol pre potreby fanúšikov. Tí však odišli a hotel je domovom len pre občasných cestujúcich na hlavnom ťahu. Je to badateľné aj na chátrajúcom vybavení. Na večeru sme načali mäsové zásoby od Gašparíka z Trnavy. Srdečne ho pozdravujeme a ďakujeme.

Tretí deň na Ukrajine

Ďalší deň skoro ráno sme sa autokarom dostali na stanicu miestnej úzkorozchodnej železnice Antonovka – Zaričné. V Antonovke je úzkorozchodná stanica hneď vedľa tej širokorozchodnej. Prišli sme skoro, na východe sa začalo brieždiť. Do stanice práve prišiel miestny „push-pull“ tvorený riadiacim vozňom, dvoma vloženými a motorovou lokomotívou M62 „Sergej“. Po chvíli bol pristavený aj náš pravidelný osobný vlak pozostávajúci z lokomotívy TU-2 a dvoch osobných vagónov PV-51. Okrem nás nastúpili asi šiesti ďalší cestujúci, zväčša lesný robotníci a mamka s dieťaťom. Dmytro požiadal strojvodcu o dlhší prestoj na zastávkach, aby sme si mohli zhotoviť aspoň pár fotozáberov. Ten však nebol ochotný stáť dlhšie ako dve minúty, nakoľko potom by musel vypĺňať tlačivo, kde zdôvodňuje dlhšie státie v stanici. To sa následne prešetruje. Poriadok musí byť. Po odchode zo stanice prechádzame okolo depa, kde je odstavených niekoľko osobných vagónov. Oproti depu je akési múzeum s pomníkovou lokomotívou TU8 a práve rekonštruovanou drezinou. Po opustení hraníc Antonovky sme prešli nákladným terminálom, ktorý svojim rozsahom dáva tušiť objemy prepravy tovaru v minulosti. Vlak išiel rovinatou krajinou svižným tempom a celú trasu s rozchodom 750 mm dlhú 106 km sme prešli za 3 hodiny 15 minút. Postupne pribúdalo cestujúcich. Zväčša miestnych obyvateľov idúcich za nákupmi do vedľajších obcí, k lekárom, či k prípojom do práce. Stanice, kde sme zastavovali boli veľmi jednoduché, len v dvoch bolo možné križovanie. Dediny nemali pevný urbanizmus. Išlo o drevenice roztratené v brezových hájoch, postavené na piesku. Skrášlené boli modrými osteniami a rohmi, či soškami svätých ovenčenými pestrofarebnými stuhami. Takto vyzdobené boli aj cintoríny. Krajina medzi „derevniami“  bola plochá, zelená lúka so stádami voľne sa pasúceho dobytka a koní alebo nekonečný brezový háj. Občas celkom nelogicky boli postavené futbalové brány. Všetko objímal absolútne rovný horizont. Tá rovina pozývala vietor, ktorý fúkal takmer stále. Na staniciach sme sa niekoľkokrát pokúsili vybehnúť z vlaku a urobiť fotografiu. Niekedy sme kolegom vliezli do záberu. Dodatočne sa ospravedlňujeme. Po príjazde do Zaričného sme zdokumentovali posun zo súpravou a prípravu na cestu späť. Na trati denne premáva jeden pár vlakov. Zaujala nás pristavená Lada, do ktorej sa pravdepodobne syn s manželkou snažil vteperiť obrovský televízor  a svoju mamku, ktorá pricestovala vlakom. Splnil sa nám aj druhý sen a prešli sme celú trať železnice, ktorá je jedinou spojnicou niektorých obcí s okolitým svetom. „Kukuška“ alebo „Perla Polysia“ bola postavená na konci 19. storočia a dúfajme, že ešte dlho vydrží v prevádzke. Do Zaričného po nás prišiel autokar, ktorým sme sa podstatne rýchlejšie doviezli späť do hotelu, kde nás čakal neskorý obed. Boršč, rezeň a pivečko. Potom nasledovala dlhá cesta cez Kiev až do mestečka Uman. Prvý kontakt s Kievom sa odohral na jeho obchvatoch, kde sme sa intenzívne zapojili do dopravných zápch. Bolo zaujímavé sledovať trhovisko, na ktorom stáli rôzne nákladné autá a kamióny naložené všakovakým stavebným materiálom ako tehly, rúry, drevo a pod. Pred autami stáli ich vodiči a ponúkali tovar aj s dovozom. Do Umanu sme prišli až neskoro večer. Našťastie cesta z Kieva na juh patrí k tým lepším, je to rýchlostná štvorprúdová cesta a môžete si teda aj pospať. Ubytovanie bolo v tehlovej budove, prestavanej na štýl pevnosti. Milé, neurážlivé, čisté. Opäť padla konzerva od Gašparíka.

Štvrtý deň na Ukrajine

Ďalší deň nás čakali raňajky v podobe polievky, sladkých palaciniek a kávy. Trošku ťažké na rozbeh, ale poctivo urobené. V tento deň sme mali naplánovanú návštevu ďalšej úzkorozchodnej trate s rozchodom 750 mm. Zámerom bolo prejsť 54 km dlhý úsek, ktorý zostal z veľkej siete takmer 465 km úzkorozchodných železníc v trase Hajvoron – Hruška – Holovanivsk špeciálnym vlakom s parnou lokomotívou Gr-280. Železnica bola vybudovaná na začiatku 20. storočia. A slúžila na obsluhu neprístupných oblastí. Prevádzkované na nej boli nákladné, ale aj osobné vlaky. Naša plánovaná cesta nezačala v stanici Hajvoron tak ako bolo plánované. Väčšina účastníkov pre už pôsobiacu únavu zvolila komfortnejší variant s dlhším spánkom. Po raňajkách sme zamierili k priecestiu za stanicou Hruška, teda asi do polovice plánovanej trasy. Po viac ako hodine a pol čakania sa však stále nič nedialo a náš špeciálny vlak neprichádzal. Postupne sme sa posúvali smerom k stanici. Pripravovali sme si fotofleky odstraňovaním kríkov. Vôkol nás sa opäť rozprestierala mierne zvlnená krajina s obrovskými lánmi slnečnice. Do slnečnicovej monokultúry bola vsádzaná kukurica, ktorá je pevnejšia a pri vetre, ktorý aj tu duje takmer neprestajne zabráni polámaniu slnečnice. Polia sú dostatočne obrovské, takže nie je problém ani pri kosení. Trať má koľajový zvršok zostavený z veľkých  koľají a pôsobí dosť mohutne. Pravidelná prevádzka v dobe našej návštevy už nebola.  Trať je však udržiavaná v prevádzky schopnom stave z vojenských dôvodov. Jej prevádzkovateľom je štátna železnica. Po dlhom čakaní sa konečne ozval zvuk parnej lokomotívy, ktorú sme následne zahliadli niekoľko kilometrov pred nami. Po ďalšej polhodine, počas ktorej sme už vyjedali slnečnicové semienka, čo neušlo pozornosti strážcu poľa, sa však vlak nepriblížil. Wolfram zahlásil odchod autokarom do stanice. Tu na nás čakala parná lokomotíva a dva osobné vagóny. Vysoké meškanie zapríčinili technické problémy. Lokomotíva celkovo pôsobila zanedbane. Ďalšia cesta sa zmenila na naháňanie počas fotostopov. Do stanice Holovanivsk sme išli tendrom napred. Po dosiahnutí koncovej stanice odišla lokomotíva na zbrojenie, čo sme ešte plný elánu horlivo dokumentovali. Potom mal nasledovať posun, avšak obsluha nám oznámila, že lokomotíva je pokazená a sama nezvládne cestu späť. Jediným riešením bolo cez vysielačku zavolať postrk v podobe TU2. Motorová lokomotíva bola odstavená v Hajvorone. Dlho trvalo, kým prišla po nás. Čas na stanici sme strávili návštevou miestnych potravín, rozhovorom s ruskými priateľmi, od domorodého obyvateľstva sme sa dozvedeli, že nás majú radi a nejaký pán chcel rozhovor do nacionalistického plátku. Spestrením bol príchod „Čmeliaka“ ČME-3 na širokom rozchode. V stanici Holovanivsk končí aj širokorozchodná trať. Rušňovodič neskôr rád posunoval po prázdnej stanici a my sme ho dirigovali tak, aby sme mali zaujímavé zábery. Z nudy sme prehovorili aj miestnu výpravčíčku, aby si dala čiapku, vzala paličku a zahrala divadlo pri parnej lokomotíve. Nakoniec sa s hrmotom prirútila vytúžená TU2 aj s náčelníkom železnice. Vzhľadom na nemalú sumu, ktorú sme zaplatili za špeciálny vlak sme sa dohodli, že diesel nás bude tlačiť. Pred vhodným miestom na fotografovanie odstúpi, my si nafotíme paru a potom sa opäť zavesí na postrk. Táto procedúra sa opakovala niekoľko krát. S Robom sme zaujali miesto vo dverách posledného vagónu a počas jazdy sledovali krajinu. Upútali nás aj sadze, ktoré začala vrhať naša dieslová pomocníčka. Tie sa o chvíľu vznietili. Z výfukov počas jazdy začali šľahať plamene. Nasledoval posledný fotostop. Keď sme všetci vystúpili, kríky za motorovou lokomotívou už horeli. Zdesený Wolfram začal splašene behať a hádzať hlinu na horiacu matičku ukrajinskú zem. Personál vlaku s náčelníkom sa na celé divadlo pozeral a s úsmevom pofajčievali. Rušňovodič lial na horiace komíny vodu. Ukrajina je veľká krajina a takýto požiar... to nič nie je. Vlak nás vysadil opäť na priecestí, kde tento deň začal. Mrzelo nás, že sme nevideli stanicu Hajvoron. Náš kolega spolu s jeho bulharskou priateľkou počas cesty pozeral fotky na notebooku. Oni  si privstali a cestu vlakom absolvovali už z Hajvoronu. Nevadí, nabudúce... Nasledovala cesta do Kieva. Príchod do mesta bol už v nočných hodinách a predstava pobytu na kyjevskej hlavnej stanici bola desivá. To čo sme videli nám však vyrazilo dych. Pôvodná stanica vzorne udržiavaná, zrekonštruovaná, nová prístavba sklenený palác. Všade množstvo ľudí, čisto. Stánky s občerstvením otvorené. Nadchod nad perónmi bol vyplnený čakárňami s bufetmi a všade moderné informačné tabule. Bez bezdomovcov a im podobných živlov. Vlaky boli ohlasované ako lietadlá. Pristavenie, začiatok nástupu, ukončenie nástupu, odchod... Aj keď sa blížila polnoc, odchádzal jeden vlak za druhým. Cieľom bola Odesa, Rachov, Čop, Moskva a Ľvov. Do odchodu nášho vlaku sme mali ešte chvíľu času a tak sme spolu s Wolframom išli pozrieť stanicu električiek. Pár blokov od železničnej stanice sa situácia zmenila. Všade neporiadok a zvláštne bytosti ďalekej Ázie. Rýchlo späť. Čakala nás cesta nočným vlakom Kiev – Ľvov. Po nástupe som dostal obligátny čaj v skle a postelné prádlo. Pred spaním som sa porozprával s ukrajinskými spolucestujúcimi v štvorlôžkovom kupé, ktorí mi ponúkli koláče a jablká z ich záhrady. V kupé so mnou spal aj kolega z Berlína. Viedli sme dlhý rozhovor o knihách a železnici. Vlak išiel takmer bez zastavenia. Do Ľvova prišiel ráno okolo 6:30.

Piaty deň na Ukrajine

Predposledný deň sme mali naplánovaný síce parný, ale širokorozchoný vlak. Organizácie tejto akcie sa ujal hlavný meteorológ ukrajinských železníc. Ten jazdu lokomotívy L 3535 z hlavnej stanice po nepoužívanej trati do Lyčakivu a fabriky „Enzym“ poriadne spropagoval. Do odjazdu vlaku sme mali čas, ktorý sme využili na prehliadku Ľvova. Bez mapy sme však zablúdili a tak sme sa ponevierali medzi ulicami, no atmosféra pôvodne renesančného a viac poľského ako ukrajinského mesta bola úžasná. Hlad sme zahnali opäť borščom. Nervozita z únavy už pracovala aj u nás. Nejako som zle počul čas stretnutia a tak sme zmeškali návštevu depa. Čakali sme teda na pristavenie nášho vlaku. Hala s perónmi ľvovskej stanice je takmer totožná s pražskou a tak príjazd parnej lokomotívy L 3535 a dvoch retro vagónov bol impozantný. Okrem nás však už čakali na peróne davy ľudí a rôzne štáby lokálnych televízii. Lokomotíva bola väčšia ako tie naše, no jej dielenske spracovanie zase výrazne horšie. Dýmnicu zdobila červená hviezda. Jazdy sa zúčastnilo aj množstvo funkcionárov z oblastného riaditeľstva železníc. Pred nimi mali strojvodcovia rešpekt, čo však viedlo k nedorozumeniam. Wolfram požiadal o zastavenie na vhodnom mieste, no strojmajstri sa naňho osopili, prečo im on rozkazuje. Zjavne nepochopili, že celú túto parádu platí hŕstka nadšencov, ostatní sa len vezú. Trať stúpala a prechádzala mnohými mostmi. Obchádzala Ľvov a končila na nevyužívanom nákladisku. S našim odchodom začalo husto pršať, čo z vlaku do bahnitého terénu vytiahlo už len tých najotrlejších. Vo vlaku sa televízne štáby rozhodli točiť rozhovory s cestujúcimi. V našom oddiely si najskôr zobrali na mušku francúzskych kolegov, ktorý dlho rozprávali o svojich pocitoch. Potom prišli na rad priatelia z Ruska. Nakoniec sa mladá moderátorka zamerala na Roba. Ten svojou „profesionálnou“ ruštinou povedal asi jednu vetu. A čuduj sa svete, Francúzov do výsledného šotu nedali, ale k ukrajinským divákom prehovoril Robo. Pri ceste späť sme si urobili opäť spoločnú fotografiu a zdokumentovali „dvojičku“2 M62. Po vykrižovaní s rýchlikom do Odesy sme „dobafkali“ späť na hlavnú stanicu. Wolfram nás pozval na prehliadku mesta a nákup suvenírov. Použili sme miestnu električku, v ktorej sme zažili aj kontrolu lístkov v podaní echt barišne. Prehliadka sa zmenila na beh a cesta naspäť k stanici sa dala stihnúť len s využitím taxíku. Ale videli sme Ľvov! Určite sa plánujem vrátiť. Zvyšný čas sme strávili štyrmi hodinami v elektrickej jednotke na železných sedadlách. Cieľom bolo Mukačevo a posteľ. Únava už pôsobila naplno.

Domov!

Posledný deň nás už len čakala cesta domov. Väčšina pokračovala vlakom do maďarského Záhony a cez Budapešť do Viedne. My sme využili autobus z Mukačeva do Košíc. Lístok sme si kúpili cez internet ešte na Slovensku. Okrem nás tak urobil ešte jeden manželský pár z Ruska. Na stanici čakala staršia, ale zachovaná Karosa s ukrajinskými ŠPZ. My štyria s lístkami cez internet sme nakoniec boli oficiálne asi jediní kto za tento autobus zaplatili. Zvyšná časť cestujúcich bola súčasťou zvláštnej „šedej“ ekonomiky cestovania. Nebudem však podrobne rozoberať celý postup, možno by tak niekto prišiel o prácu. V Košiciach sme si dali obed a potom sa už každý z nás pobral svojou cestou domov. Prešli sme veľký kus cesty, celkom asi 2700 km, boli sme unavení. No chuť spoznávať ostáva ďalej. Roba láka Rusko, mne by stačilo aj južné Maďarsko.

                                                                                                                                            -th-



odkazy ak chcete vedieť viac o navštívených železničkách

http://ru.wikipedia.org/wiki/%D0%A3%D0%B7%D0%BA%D0%BE%D0%BA%D0%BE%D0%BB%D0%B5%D0%B9%D0%BD%D0%B0%D1%8F_%D0%B6%D0%B5%D0%BB%D0%B5%D0%B7%D0%BD%D0%B0%D1%8F_%D0%B4%D0%BE%D1%80%D0%BE%D0%B3%D0%B0_%D0%A0%D1%83%D0%B4%D0%BD%D0%B8%D1%86%D0%B0_%E2%80%94_%D0%93%D0%BE%D0%BB%D0%BE%D0%B2%D0%B0%D0%BD%D0%B5%D0%B2%D1%81%D0%BA

http://translate.google.com/translate?sl=uk&tl=en&js=n&prev=_t&hl=en&ie=UTF-8&layout=2&eotf=1&u=http%3A%2F%2Fuk.wikipedia.org%2Fwiki%2F%D0%92%D1%83%D0%B7%D1%8C%D0%BA%D0%BE%D0%BA%D0%BE%D0%BB%D1%96%D0%B9%D0%BD%D0%B0_%D0%B7%D0%B0%D0%BB%D1%96%D0%B7%D0%BD%D0%B8%D1%86%D1%8F_%D0%90%D0%BD%D1%82%D0%BE%D0%BD%D1%96%D0%B2%D0%BA%D0%B0_%E2%80%94_%D0%97%D0%B0%D1%80%D1%96%D1%87%D0%BD%D0%B5

http://www.tripadvisor.com/ShowTopic-g294473-i3662-k5891100-Antonivka_Zarichne_narrow_gauge_railway-Ukraine.html