Maďarsko - Börzsöny (západ)

Posledný aprílový víkend bol plný úzkorozchodných lákadiel. Asi najväčším bola veľkolepá oslava dvadsiateho výroćia spustenia muzeálnej prevádzky na ČHŽ. Pôvodne sme mali v pláne zúčastniť sa tejto akcie. Náś výlet mal pozostávať z dvoch dní. Prvý deň sme chceli navštíviť niektoré úzkorozchodné trate v západnej časti pohoria Börzsöny, následne prespať v okolí Dudiniec a na ďalší deň pokračovať do Čierneho Balogu. Nakoniec pre pracovné povinnosti sme boli nútení program skrátiť na jeden deň. Rozhodnutie padlo na túlanie sa v Maďarsku. Slovo dalo slovo a vypracovali sme cestovný plán.

V nedeľné ráno (29.4.) sme začali s jeho plnením. Našou prvou zastávkou bola lesná železnica v Nagybörzsönyi. Po viac ako hodinovej ceste s prestávkou na raňajky pred obchodom v Štúrove sme prišli k prvému cieľu našej výpravy. Hneď na začiatku obce je zachovaný románsky kostol sv. Štefana, ktorý sme si zbežne prezreli. Samotná obec bola pôvodne osídlená nemeckými kolonistami, ktorí sa živili prácou s drevom a vinohradníctvom. Aj dnes je plná rôznych pamätihodností a lákadiel agroturistiky. Väčšina domov je užívaná ako víkendové chalupy. Stanica železničky sa nachádza presne na opačnom konci ako kostol sv. Štefana, ale cesta je dobre značená. Náš skorý príchod sme využili k letmej prehliadke okolia stanice a vypitiu malej silnej kávy z oranžového karavánu v priestore stanice. Celá železnica je dnes vybudovaná bez okázalých stavieb pre cestujúcich, čo jej dáva stále nádych pôvodnosti a nie len turistickej atrakcie. Pôvodná lesná železnica s rozchodom 760 mm bola postavená v roku 1908 a bola súčasťou veľkého systému železníc pretínajúcich juhozápadný cíp pohoria. V období tesne po začatí prevádzky sa trať začínala v dnes slovenských Pástovciach, prechádzala obcou Nagybörzsönyi a po prekonaní najvyššieho bodu v sedle Nagyirtás klesala k Dunaju do Szobu. Dnes prevádzkovaný úsek s dĺžkou 8 km sa začína v obci Nagybörzsönyi a končí v sedle Nagyirtás. Takmer 200 metrový výškový rozdiel v úzkom údolí prekonáva trať s pomocou dvoch úvratí. Doprava na železnici bola v rôznych obdobiach prerušovaná, no nikdy nedošlo k úplnej likvidácii. V roku 1975 bol znesený úsek od sedla Nagyirtás po Márianosztru. Úsek zo Szobu po kameňolom pred obcou Márianosztra bol až do roku 1992 využívaný na dopravu kameňa a poslúžil pre neskoršiu stavbu ďalšej maďarskej úzkokoľajky.

S blížiacim sa odchodom vlaku narastal aj počet čakajúcich. Zamestnanec začal s predajom lístkov tesne pred odjazdom vlaku. Cestujúci sa usádzali v dvoch otvorených a jednom uzatvorenom vagóne, ktoré stáli v stanici na slepej koľaji. Z depa len pár minút pred pravidelným odchododm prišla jedna z dvoch motorových lokomotív C 50 spolu s ďalším uzatvoreným vagónom. Príchodzia súprava sa naposunovala na už odstavené vagóny. Po jej zostavení prišla z depa aj druhá lokomotíva C 50. Naša súprava sa vydala na cestu do sedla, ale bez posledného uzatvoreného vagónu. Ten prevzala druhá pristavená lokomotíva, ktorá nás následovala. Po príchode na prvú úvrať, kde je zároveň stanica Kisirtás väčšina ľudí vystúpila a pokračovala pešo po turistických chodníkoch. My sme pokračovali po krátkom pobyte v stanici ďalej. Druhá súprava ďalej nepokračovala. Po druhú úvrať nás prekvapil stav trate. Celý úsek bol dôkladne zrekonštruovaný. Spoločnosť okolo lesnej železnice sa úspešne zapojila spolu s ČHŽ do cezhraničného grantu. Na Balogu postavili z európskych peňazí trať na Dobroč a v Nagybörzsönyi kompletne zrekonštruovali trať po druhú úvrať. Avšak množstvo podvalov v stanici Kisirtás dáva svedčíť o tom, že obnova bude pokračovať. Za druhou úvraťou pokračujeme po pôvodnom zvršku zapadanom vlaňajśím lístim. Kulisu striedajúcim sa oblúkom robí bukový les. Stačí privrieť oči a hneď sme v našom malokarpatskom lese na Kráľovej dráhe. Reálie tejto železnice sú najviac podobné tej smolenickej. Škoda len, že tu nie je možná prevádzka parnej lokomotívy. Celá trať má veľký vizuálny potenciál. Pred konečnou stanicou Nagyirtás je výhybňa, taktiež zrekonštruovaná, kde nás lokomotíva obehne a do cieľovej stanice vytlačí. V sedle je zachovaná aj slepá koľaj, ktorá musela pôvodne slúžiť ako súčasť trianglu. V stanici už čakajú cestujúci do Nagybörzsönyi, ktorí zaujímajú miesta ihneď po našom vystúpení. Poslednými fotografiami sa lúčime s perlou maďarských lesných železníc a vydávame sa na turistickú časť výletu.

Prechádzame po značkovanej trase, nie pôvodnom telese, k obci Márianosztra. Cesta rýchlo ubieha. Po niečo viac ako hodine vychádzame nad obcou. V jej strede stojí kláštor, ktorý je dnes prebudovaný na väznicu. Aj preto musíme obec obchádzať. Nakoniec sa napájame na asfaltovú cestu a prichádzame k centru obce. Tu je rozdelovník, ktorý prináša aj takmer neriešiteľný problém. Vpravo je kultúra v podobe kláštorného kostola, vľavo bistro s chladeným pivom. Voľba je jasná.... ideme na kultúru. Kláštorné objekty sú obnovené, všade visia maďarské zástavy. Chlad kostola je v horúcom počasí balzámom. Čas je však neúprosný. Presúvame sa k stanici druhej úzkorozchodnej železnice v Márianosztre. Trať s dĺžkou 7 km je vybudovaná ako novostavba (v trase pôvodnej železnice) s verejnou prevádzkou, čo sa prejavilo aj na jej technickom prevedení. Koľajivo je použité z normálnerozchodnej železnice, priecestia sú vybavené svetelnou signalizáciou a súprava má priebežnú vzduchovú brzdu. Železnička je známa vďaka jej problematickému uvedeniu do prevádzky pre nezhody s maďarskými úradmi. Vlak prichádza do stanice za hlasného trúbenia, ozdobený maďarskou vlajkou. Súprava je ťahaná motorovou lokomotívou L 60 (remotorizovanou motorom MAN) a uzatvoreným osobným vagónom. Prekvapením je pripojený malý osobný dvojnápravový vagón bez strechy, postavený na podvozku z oplenovej súpravy. Nasledoval posun, ktorý bol pre nás ešte zaujímavejší, nakoľko malý vagón bol zaradení do čela súpravy, teda do Szobu bol tlačený. Tu sa prejavil Robo znalosťou maďarského jazyka a tak sme sa dozvedeli, že v takomto usporiadaní idú druhý krát. To nám však Robo prezradil, až keď sme sa pohodlne usadili na vagóne v čele. Trošku sme stŕpli a naše obavy sa zväčšovali na každom rovnom úseku, keď rušňovodič poriadne zrýchľoval. Všetko to ešte natáčala televízia.... to by boli titulky. V polovici cesty bola malá pauza. Po nej si Robo vybavil zvyšok cesty u rušňovodiča v lokomotíve. V Szobe sme sa s posádkou rozlúčili a dostali sme aj pozvanie na prespanie v depe železnice, ktoré sa nachádza kúsok od vlakovej stanice. Späť do Nagybörzsönyi k autu sme sa dostali autobusom. K našej radosti starý dobrý Ikarus z 90. rokov. Po rovine švihal konštantne rýchlo, no na stúpaní do nášho cieľa sme chvíľami mysleli, že ideme tlačiť. Šofér nám predal lístky, no paragón sme nedostali. O hodinu sme ho už videli v pohostinstve o dedinu ďalej... Nech mu padnú naše forinty na úžitok J

Auto sme našli tak ako sme ho ráno opustili. Doplnili sme zásoby vody z verejnej studne a vydali sme sa v ústrety poslednej železnice. Našim cieľom bola lesná železnica v Kemenci. Po troche blúdenia a hľadania toho správneho príjazdu sme vystúpili pred vkusne upraveným areálom železničného múzea. O všetko v ňom ako aj 4 km dlhú trať s rozchodom 600 mm sa stará združenie KBK, prevádzkovateľ webových stránok kisvasut.hu. V Maďarsku ide o jedinú muzeálnu železnicu s rozchodom 600 mm a tak členovia združenia získavajú svoje exponáty v zrušených tehelniach alebo baniach. Pôvodná lesná železnica vznikla v roku 1910 a svojou dĺžkou prevyšovala aj lesnú železnicu v Nagybörzsönyi. Dnes prevádzkovaný úsek spája múzeum v Kemenciach s hotelom vo Feketevölgy. Koľaje ležia ešte ďaľšie 3 km, ale po povodniach sú nezjazdné. Od hotelu je možné pokračovať po turistických chodníkoch do pohoria Börzsöny. V areály, ktorý je taktiež vybudovaný z prostriedkov únie sme si prezreli jednotlivé exponáty v podobe rôznych lokomotív a vagónov. Zaujala nás aj replika kováčne s vyhňou, kde boli na paneloch inštalované fotografie a texty z histórie lesnej železnice. Všetky priestory boli bezbariérové. Mimo verejne prístupnej časti stáli dielne, kde parta nadšencov opravovala motorovú lokomotívu. Jednoduchá stavba o dvoch stániach by sa aj nám veru hodila. Pred odchodom nášho vlaku prišla do stanice osobná súprava z Feketevölgy. Ešte pred jej príchodom dorazil aj vlak s kameňom ťahaný lokomotívou MD-40. Zaujímavosťou je, že lokomotívu osobného vlaku pred areálom odpoja, odposunujú na vedľajšiu trať a osobné vagóny vojdu do stanice samospádom. Potom sa k nim pripojí lokomotíva a súprava pre cestu nahor je opäť pripravená. Rovnaký postup sme zažili aj my. Cesta k hotelu ubiehala pomaly, tri otvorené vagóny ťahala malá motorová lokomotíva P-5. Na konečnej sa súprava neobchádza, ale dole je tlačená. Prekvapením bol príchod aj druhej súpravy v tesnom závese za nami s lokomotívou MOFA-1. Cesta späť po výhybňu Godóvár ubiehala rýchlo. Tu nás lokomotíva obehla a pred konečnú v Kemenciach už ťahala. Záverečný vjazd do stanice bol samospádom. Slnko sa začalo skláňať k obzoru a my sme sa rozlúčili s Maďarskom. Po tom, čo sme videli, sme si dali prísľub, že v objavovní krás maďarských úzkorozchodných železníc budeme určite čoskoro pokračovať. Nakoniec aj tento rok sa u našich južných susedov oficiálne nesie v znamení turistiky po úzkorozchodných železniciach. 

-th-

mapa regiónu Börzsöny s úzkorozchodnými železnicami: