MÁJOVÉ MAĎARSKO

sobota 4.5.2013
Konečne po dlhom čakaní prišiel prvý májový týždeň a my sme sa mohli vydať na dlho plánovanú akciu „Jar v Maďarsku“. Naše spoznávanie ďalších maďarských úzkorozchodných železníc sme chystali už od začiatku roka, kedy sme si pevne stanovili aj dátum. Ten sa ukázal neskôr z viacerých dôvodov ako najmenej vhodný, ale zvíťazilo pevné odhodlanie akciu uskutočniť. V sobotu ráno sme sa vydali na cestu z rôznych kútov bývalej uhorskej monarchie. Cieľom bolo „uhorské“ hlavné mesto Budapešť. Väčšia skupina (Robo, Ivan, Stano) vyrazila autom z Trnavy a po niekoľkých hodinách sa bez problémov dostali až do blízkosti budapeštianskej detskej železnice -  Gyermekvasút Budapest (760 mm), kde dokonca bezplatne zaparkovali. Druhá skupina, teda ja, podnikla dlhšiu cestu až z hraníc s historickou Haličou. Po ceste autom zo Starej Ľubovne do Košíc, rannej káve na stanici, nasledovala cesta rýchlikom do Budapešti. Zaujímavé je, že spiatočný lístok platný na vlaky EC v trase Košice – Budapešť je lacnejší ako jednosmerný. Už v pohraničnej stanici Hidasnémeti sa vlak začal napĺňať. Každý cestujúci mal miestenku. Vlaky tejto kategórie sú v Maďarsku povinne miestenkové, čo však zatajil náš dopravca. V Miškolci bol vlak naplnený do posledného miesta a ja som si poctivo odstál dve a pol hodiny. S ubúdajúcim kyslíkom vo vagóne rástla aj teplota vonku, čo spôsobovalo nervozitu pri každom neplánovanom zastavení na trati. Čas som si krátil pozeraním sa cez dvere na poslednom vagóne na ubiehajúcu trať. Trať viedla absolútne priamo po rovinatej krajine, takže aj táto činnosť bola po chvíli nudná. Slovenská súprava s maďarskou lokomotívou a bystrovagónom dorazila do Budapešti s meškaním desať minút. Po vystúpení na historickej Keleti pályaudvar som ihneď zamieril k najbližšiemu vstupu do metra. Kúpu prestupného lístka som zvládol jednoducho - ukázaním jeho vytlačeného obrázku a slovíčkom „egy“. Po označení si ho ihneď skontroloval revízor. Vlaky na trase metra M2 sú už nové, od výrobcu Alstom. Hneď na druhej zastávke nastúpil asi dvestokilový Maďar s tričkom, na ktorom sa pod pazúrami bájneho turula tlačila na jeho pupku veľká mapa starého Uhorska s nápisom Justice for Hungary ! (Spravodlivosť pre Maďarsko !). Ešteže som na ďalšej stanici vystupoval... Na bývalom Moszkva tér som presadol do električky a malebným kvetinovým údolím som sa doviezol na miesto, kde ma už čakal zvyšok partie. Oni mali viac času na zdokumentovanie stanice a odchodu parného a motorového nostalgického vlaku. Po mojom príchode sme počkali na pravidelný vlak v čele s remotorizovanou rumunskou lokomotívou Faur - Mk45.2004 a troma vagónmi Ba. Na stanici však bolo oveľa viac cestujúcich ako kapacita vlaku a tak nasledoval posun so súpravou a pripojenie ďalších dvoch vagónov(Ba, Bax). Náš vlak odchádzal s 15 minútovým meškaním. V nasledujúcich staniciach sme sa križovali okrem pravidelných vlakov aj s nostalgickým motorovým vozňom z roku 1928 (pôvodne z Lillafüredskej lesnej železnice). V poslednej stanici pred konečnou Széchenyi-hegy sme vykrižovali vlak v čele s parnou lokomotívou 490.056. Tá bola v roku 1950 poslednou vyrobenou parnou úzkorozchodnou lokomotívou v Maďarsku. Celá trasa vedie v strmom stúpaní lesoparkom nad mestom. V niektorých častiach sa otvárajú pekné výhľady na Budín a Dunaj. Z každej stanice pokračuje značkovaná turistická trasa k ďalším atrakciám lokality ako je napríklad vyhliadková veža, či lanový park. Na vzorne upravenej konečnej stanici sme zdokumentovali ešte niekoľko vlakov, mechanické návestidlá a príchod nostalgického motorového vlaku ako aj činnosť personálu. Väčšina funkcií je vykonávaná deťmi pod dohľadom dospelých. Železnica tak naďalej napĺňa účel, pre ktorý bola 31.7.1948 sprevádzkovaná. Jej oficiálny názov je Detská železnica Budapešť. Zo stanice Schzéchenyi-hegy sme sa rozhodli pokračovať ďalšou železničnou atrakciou Budapešti. Našim cieľom bola zubačka. Jej vrcholová stanica sa nachádza asi 200 metrov od stanice detskej železnice. Dokonca i prvé vozidlá detskej úzkorozchodky boli na svoje pôsobisko dopravované zubačkou. Dvojvagónová súprava zakrátko prihrmotala. My sme však nemali kde kúpiť lístok – totožný s lístkami na MHD, a tak sme využili znalosti maďarčiny v podaní Roba. Od rušňovodiča sa dozvedel, že zastávku pred konečnou nastúpia revízori a oni nám lístok predajú. My sme radšej vystúpili o zastávku skôr... Ku električke, ktorá nás mala dopraviť späť k autu sme sa rozhodli ísť pešo cez vilovú štvrť plnú kvitnúceho orgovánu a schodov. Takmer každý druhý dom je nie len v Budapešti, ale v celom Maďarsku na prenájom alebo predaj. Auto sme našli celé a po rýchlej kávičke sme sa vydali doslova vyhliadkovou trasou krížom cez celé mesto k ďalšej železničke v mestečku Gyöngyös - Mátravasút (760 mm). Cestou sme v mestečku Gödolló zahliadli nostalgickú súpravu budapeštianskej prímestskej železnice H.É.V. Konečná stanica železničky v Gyöngyösi je ukrytá bokom od hlavnej cesty. Po jej nájdení sme zdokumentovali príchod a prípravu súprav, ktoré päť minút po sebe vychádzali na obe trasy do Mátrafüred a Szalajkaház. Trate obopínajú najvyšší vrch pohoria Mátra. My sme sa rozhodli pre dlhšiu trasu do Szalajkaházi, ktorá vedie najprv cez obec a vinohrady a potom sa začína šplhať v údolí do lesov. Lokomotíva Rába Mk48.411 s prázdnym vagónom, v ktorom okrem nás cestovala už len jedna študentka a staršia pani nemala väčšie problémy. Vlak, ktorý vychádzal z Gyöngyösu do Matrafüredu nás neplánovane čakal pri odbočke. Dôvodom boli vymenené tašky sprievodcov, a tak sme mali príležitosť nafotiť si aj druhý vlak počas jazdy v odbočke. Na konečnej stanici sme v posledných lúčoch slnka zdokumentovali obchádzanie súpravy. Koncový úsek obnovený z prostriedkov EÚ bol roku 2010 strhnutý povodňou a jeho znovusprevádzkovanie bolo možné až v polovici roku 2012. Po príchode do Gyöngyösu sa opakovala situácia s posunom súprav pre ďalší obrat na oboch trasách železničky. Miestna železnica slúži nielen ako turistická atrakcia, ale aj ako dopravný prostriedok pre obyvateľov regiónu, čomu sú prispôsobené jazdné doby a intervaly vlakov. Sobotný deň mal na programe už len jazdu kľukatými cestičkami do Egeru. Ubytovali sme sa v internátoch strednej školy. Maďarský vrátnik mal absolútny hokej z našich občianskych preukazov a po takmer polhodinovom vypĺňaní v knihe návštev dokázal z preukazov vyčítať a poskladať neuveriteľné kombinácie. Po ubytovaní sme sa dozvedeli tajomstvo veľkého batohu Stana. Vytiahol z neho pálenku, poldecáky, denko, kuchynský nôž, rezne,... Začali sme hodovanie. Tento večer sme dali prednosť pred očakávaným Egri bikaver kakau z plastového sáčku... Pri plánovaní druhého dňa sme urobili zmeny, ktoré vylúčili nedeľný peší prechod cez pohorie Bükk. 

nedeľa 5.5.2013
Nedeľné ráno sme sa autom vydali na ďalšiu bývalú lesnú železničku - Felsőtárkany Allami Erdei Vasút (760 mm). Vychádza z obce Felsőtárkany a po piatich kilometroch končí v stanici Stimecz, odkiaľ vedie množstvo turistických trás. Dva otvorené vagóny boli ťahané lokomotívou C50 C0.404. Tieto lokomotívy vlastní železnica celkovo tri. Trasa vedie najprv obcou a popri ceste, následne po zastávke Egeresvölgy vchádza do lesa. Až na konečnú stanicu jej spoločnosť robí len turistický chodník a potok. Po návrate späť sa Robo pustil do rozhovoru so starším pánom, ktorý robil akéhosi správcu a výpravcu, býval pri železnici už od detstva a dlhé roky tu pracoval ako obrábač kovov. Po prejavení nášho záujmu o drezinu a ďalšie železničné exponáty v oplotenom areály nám s radosťou poukazoval aj dielne železnice s pôvodným strojným vybavením. Železnička je súčasťou regionálneho združenia spolu so železnicami v Szilvásvárade a Gyöngyösi. Trošku ho mrzel nezáujem mladých o históriu železničky a snahu sa skôr zbaviť exponátov a strojov ako ich začať využívať pre jej blaho. Prekvapením bolo aj nečakané stretnutie s kolegami z Čiech, ktorí si taktiež zvolili tento májový víkend na túlanie sa po Maďarsku. Ako už bolo spomenuté, plánovanú turistiku sme nahradili jazdou autom do Lillafüredu. Cesta kilometricky krátka, no vedúca cez horské hrebene dala zabrať našim žalúdkom. To sme riešili frťanom... V Lillafürede sme mali v pláne nastúpiť na vlak z Garadny do Miškolcu, odtiaľ sa previezť trasou s dĺžkou 13 km späť do Garadny a vrátiť sa do Lillafüredu. Prešli by sme tak celú trať, ktorá je dnes prevádzkovaná na bývalej lesnej železnici - Lillafüred Allami Erdei Vasút (760 mm). Železnične zaujímavejšia trasa z odbočky Papírgyár je po zničení povodňou postupne opravovaná, ale na obnovený úsek s dĺžkou 7 km sú zavádzané len príležitostne objednané vlaky. Do stanice sa privalila súprava v čele s remotorizovanou lokomotívou Rába Mk 48.2021. My sme zaujali miesto v otvorenom historickom vagóne hneď za ňou. Už pri vjazde do prvého tunelu v smere na Miškolc však vlak prudko zastavil a nasledoval zhon personálu okolo súpravy. Z diaľky už bolo počuť trúbenie prichádzajúceho vlaku z Miškolca do výhybne Puskaporos, kde sa súpravy vždy križujú. Lokomotíva nechala súpravu vo výhybni a pomohla stiahnúť náš vlak do výhybne. Následne pokračovala so svojim vlakom do Garadny. My sme museli počkať na príchod záložného rušňa Rába Mk48 D02.508 z depa Majláth. Ten spolu s nečinnou lokomotívou stiahol súpravu po depo, kde ju odvesili a pokračovali sme ďalej. V depe na pomníku stála parná lokomotíva Kv4 447.401, ktorá ešte nedávno jazdila, no na jej opravu už nemá železnica finančné prostriedky. Nový rušňovodič sa snažil dohnať zmeškaný čas, čo vyústilo do šialenej jazdy po nie celkom dokonalom zvršku. Nasledovalo obehnutie súpravy v Miškolci a cesta do Garadny. Tentoraz náš vagón bol na konci a my sme sledovali husté dymové efekty pôvodnej Ráby v prudkom stúpaní. Opäť križovanie, prejazd tunelmi (na trati sú dva) a konečná v Garadne. Cestou sme míňali bývalé nákladiská a exponáty technických pamiatok hutníctva v doline. Nosy nám podráždila aj vôňa z rybárstva, kde sa na grile pripravovali všakovaké dobroty. Po návrate späť do Lillafüredu nasledovala opäť kľukatá cesta do Egeru. Stihli sme si ešte pozrieť historické centrum mesta, ktoré na nás však pôsobilo dosť chatrne. Celkovo je celé Maďarsko citeľne poznačené hospodárskym útlmom. Druhý večer už pred kakaom zvíťazila fľaša dobrého červeného vínka! Kakao totiž v obchode nemali.... 

pondelok 6.5.2013
Posledný deň sme mali naplánovanú cestu domov smerom na Ózd. Po ceste nás čakala ešte návšteva poslednej bývalej lesnej železnice v obci Szilvásvárad - Szilvásváradi Allami Erdei Vasút (760 mm). Trasa 5 km dlhej trate sa začína pri dostihovom areály, ktorý je cieľom mnohých turistov. Konečná je v stanici Szalajka. Železnica prešla rekonštrukciou, počas ktorej boli zrenovované nielen všetky stanice, ale aj lokomotíva Rába Mk48.403. Tá dostala elektromotory v rámci jej ekologizácie. Vznikla tak druhá hybridná lokomotíva. Prvou bola lillafüredska Rába Mk48.2021. Trasa vedie krásnym údolím plnom ďalších turistických atrakcií. Aj preto je miesto hojne navštevované napríklad školskými výletmi. Daňou za komfort a vybavenosť sú aj poplatky všade a za všetko. Po prejdení celej trasy nám už ostávala len cesta domov. Čiernymi spoluobčanmi takmer rozobraný Ózd a zabudnuté mesto Tornaľa boli poslednými kulisami spoločného výletu. Po dobrom obede v obecnom dome od významného medzivojnového architekta Öelschlagera sa naše cesty opäť rozdelili. Ja som si počkal na vlak do Košíc a odtiaľ autom späť na hranice s Haličou. Zvyšok partie sa cestou zastavil na ČHŽ, kde absolvovali ešte jazdu vlakom na Dobroč. Potom už taktiež zamierili späť domov na západ Slovenska. Za tri dni sme absolvovali jazdy po detskej železnici v Budapešti a niekoľkých bývalých lesných železniciach severného Maďarska. Možno pre niektorých by bolo naše putovanie nudné (bez zvláštnych vlakov a parných rušňov), ale my sme so záujmom sledovali aj rôzne spôsoby, kam je možné smerovať snaženie klubov a aké výsledky sa dajú dosiahnuť za niekoľko rokov prevádzky. Do Maďarska sa určite vrátime aj v budúcnosti, pretože nám ešte ostáva zvezenie sa na mnohých zaujímavých železničkách.

-th-