Aktuality‎ > ‎

T. E. Böhm - spomíname

uverejnené 3. 2. 2013, 6:48 používateľom Adam Ulanovský   [ aktualizované 3. 2. 2013, 6:49 ]
V týchto dňoch si pripomíname narodenie významnej osobnosti slovenských dejín T. E. Böhma, ktorý pôsobil na našej škole.
Gymnázium na Poštovej 9
 v Košiciach si opäť pripomína v týchto dňochvýročie narodenia významného pedagóga RNDr. Emanuela Teodora Böhma, ktorý patri k svetlej histórie celého slovenského národa. Verím, že nasledujúce informácie vám ho aspoň trochu priblížia.

     RNDr. Emanuel Böhm patril k významným predstaviteľov slovenskej rezistencie na okupovanom území počas 2. svetovej vojny. Pôsobil v rokoch 1938–1940 na Uhorskom kráľovskom gymnáziu s vyučovacou rečou slovenskou, ktoré bolo v historickej budove našej školy, ktorá slúži už od roku 1882 na školské účely. Vyučoval tu chémiu a prírodopis. Narodil sa 1. februára 1909 v obci Priekopa pri turčianskom sv. Martine. Otec Emanuel bol administratívnym úradníkom železníc. Matka Amália (rod. Srnková ) bola domáca.    Ladislav Saučín  vo svojom príspevku „Osobnosť Dr. Emanuela Böhma v slovenskom národnom hnutí v Maďarsku“, rodinu Böhmovcov  charakterizoval takto: „V rodine sa narodilo a vyrástlo päť detí. Rodina žila harmonickým životom stredných zamestnaneckých vrstiev. Citovým pilierom rodiny bola matka, ktorá viedla svoje deti tri dcéry a dvoch synov, k bohabojnosti a prirodzenému národovectvu.“[1]   V dôsledku karierného postupu otca sa rodina presťahovala  v roku 1923 do Košíc. Emanuel Böhm  sa po maturite na tunajšej  vyššej reálke zapísal na Prírodovedeckú fakultu pražskej Karlovej univerzity. Svoje vzdelanie doplnil štátnicou z filozofie, psychológie a pedagogiky na  Filozoficko-pedagogickej fakulte Karlovej Univerzity. Jeho štátne skúšky na Prírodovedeckej fakulte pozostávali z chémie, rastlinnej  fyziológie, bakteriológie  a  genetiky.   Po ich  úspešnom  absolvovaní  bol 1. júna 1934 promovaný za doktora prírodných vied.  Svoje prvé učiteľské miesto našiel v Michalovciach. V školskom roku 1936/37 sa stal učiteľom chémie a prírodopisu na tamojšom gymnáziu. Ako kuriozitu možno uviesť fakt, že medzi jeho žiakov z tohto obdobia patril aj neskorší  kardinál Jozef Tomko. Vo februári 1938 bol preložený do Košíc, kde pôsobil na Štátnom československom reálnom gymnáziu na Kováčskej ulici. Medzi dôvody jeho preloženia patril fakt, že v tom čase sa v Košiciach začala kreovať Štefániková vysoká škola technická. Na nej mal začať Emanuel Böhm učiť ako profesor pre agrochémiu a prednášať v oblastiach, ako technológie cukru, liehu, piva  a  spracovaní dreva.  Rozhodnutie Viedenskej arbitráže z  2. novembra 1938 zasiahlo do života mnohých ľudí a ani Emanuel Böhm nebol výnimkou. Košice boli obsadené okupačnou armádou 10. novembra 1938.  Vtedajší zástupca riaditeľa na  Štátnom čs. reálnom gymnáziu Alojz Vráblik vyhovel žiadosti Jozefa Trochtu (riaditeľ Štátnej čs. reálky), aby mu dal k dispozícii slovenských profesorov pre prípad, že jeho škola nebude môcť pokračovať vo svojej činnosti.  Alojz Vráblik vyhovel tejto žiadosti a tak sa Emanuel Böhm stal „našim“ pedagógom na Štátnej čs. reálke z ktorej sa neskôr vyprofilovalo Uhorské kráľovské štátne gymnázium s vyučovacou rečou  slovenskou  ako učiteľ chémie a prírodopisu.  Popri výučbe sa venoval aj rôznym mimoškolským aktivitám. V roku 1938 vstúpil do Slovenského katolíckeho kruhu v Košiciach a pôsobil v ňom ako kultúrny referent. Stál pri myšlienke vytvorenia slovenských oddielov skautingu pri gymnáziu a bol tiež činný v Hviezdoslavovom spolku.  Jeho postavenie sa značne skomplikovalo, keď neprešiel  previerkou a následne bol 17. apríla 1940 prepustený zo školských služieb. Martin Vietor vo svojej knihe Dejiny okupácie južného Slovenska hovorí : „Dr. Emanuela Böhma prepustili dňa 17. 4. 1940[2] zo služieb slovenského gymnázia s odôvodnením, že za ČSR bol členom Sokola a po okupácii sa  zapojil do  slovenského hnutia.[3]  Po svojom prepustení odišiel do Budapešti a neskôr sa usadil v Nových Zámkoch spolu s manželkou, lekárkou  Máriou Dziak–Böhmovou, s ktorou sa zosobášil v Košiciach  27. septembra 1941.
     Pod jeho vedením sa týždenník  Slovenská jednota, neskôr denník, stal  novinami, ktoré pomáhali udržiavať slovenského ducha v Maďarsku. Podľa vyjadrenia Michala Potemru v práci Niektoré otázky dejín južného Slovenska,  citujem „Boli to azda najpokrokovejšie slovenské noviny, ktoré v tomto období vychádzali v strednej Európe legálne. Verejne a jednoznačne odmietali viedenskú arbitráž, otvorene propagovali ciele zahraničnopolitického boja za obnovenie Československa a myšlienku boja proti fašizmu. Niekoľko mesiacov v roku 1943 uverejňovali správy priamo z moskovského rozhlasu.“[4] koniec citátu.
     Emanuel Böhm do týchto novín pravidelne prispieval, úvahami, resp. glosami o živote Slovákov na okupovanom území.
     V dôsledku politiky reciprocity povolila maďarská vláda existenciu politickej strany slovenskej menšiny v Maďarsku. Strana slovenskej národnej jednoty vznikla v roku 1941 a medzi jej zakladateľov patrí Emanuel Böhm, ktorý bol zároveň do roku 1944 aj jej predsedom. Emanuel Böhm a Strana slovenskej národnej jednoty mali obmedzené mantineli svojej pôsobnosti. „Memorandá Strany slovenskej národnej jednoty sa zdali byť jediným vhodným prostriedkom pre vynútenie ústupkov maďarskej vlády.“[5] Väčšinou obsahovali požiadavky, ako zastúpenie v maďarskom parlamente, sťažnosti na administratívne, súdne, či policajné perzekúcie Slovákov a pod.
 Spolu s manželkou pracovali aj v Spolku sv. Vojtecha a v  Zväze katolíckej mládeže.
      Po vojne sa vrátil do ČSR. Najprv pôsobil ako profesor na reálnom gymnáziu v Bratislave. Stal sa spoluorganizátorom Kresťanskodemokratickej strany na Slovensku spolu s Jánom Čarnogurským.  Emanuel Böhm kandidoval za Demokratickú stranu v košickom volebnom kraji počas volieb do ústavodarného zhromaždenia v roku 1946. Na pôde pražského parlamentu zastával funkciu podpredsedu parlamentu a aj ďalšie významné funkcie, ako podpredseda klubu poslancov demokratickej strany, člen zboru povereníkov, povereník pre zdravotníctvo a iné.
     Po februári 1948  bol  v zinscenovanom procese odsúdený za spoluprácu s hortyovským  režimom. Spolu s rodinou emigroval do zahraničia (cez Londýn do USA). Mimo svojej vlasti bol rovnako aktívny a činný. Venoval sa tomu, čo vyštudoval a to potravinárskej chémii. Okrem toho bol spoluzakladateľ SNR a bol aj jej podpredsedom. Po smrti Karola Sidora sa stal čelným predstaviteľom Slovenského bloku v USA a od roku 1970 podpredsedom svetového kongresu Slovákov. Ku koncu života sa stal nositeľom Ceny Miroslava Rastislava Štefánika. Bol tiež členom rôznych  významných spoločnosti a prispieval do rôznych časopisov napríklad Vatra, Rozhľady, Slovenský národ a iné.
Zomrel na štedrý deň (24. decembra) v roku 1990 v New Yorku. Je pochovaný na slovenskom národnom cintoríne v Martine. 
      Miestny odbor Matice Slovenskej v Košiciach prispel k tomu, že na budove našej školy Gymnázia na Poštovej 9 má  RNDr.Emanuel Teodor Böhm od roku 2006  osadenú pamätnú tabuľu.
     To je stručné kurikulum vité  človeka, pedagóga, politika a vedca, ktorý si určite zaslúži, aby sme si jeho život a prácu pripomenuli. Verím, že jeho životný príbeh bude mladú generáciu inšpirovať a pripomínať, že nie všetko, čo dnes máme, je samozrejmosť.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
[1]SAUČÍN, Ladislav: Osobnosť Dr. Emanuela Böhma v slovenskom národnom hnutí v Maďarsku. In: Slováci v Maďarsku,  Zost. E. Balážová  –  G. Genovéva. Martin : Matica slovenská, 1994, s. 196.

[2] Nejednotnosť dátumov vyplýva z dvoch použitých zdrojov. Jednou je kniha spomienok E. Böhma, V šesťročnom zajatí a druhý dátum uvádza Martin Vietor vo svojej knihe dejiny okupácie južného Slovenska.
[3] VIETOR, Martin: Dejiny okupácie južného Slovenska 1938 – 1945. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968, s.120.
[4] POTEMRA, Michal: Niektoré otázky dejín južného Slovenska v rokoch 1938–1945. In: Historický časopis, roč. 37, 1989, č. 6, s. 888.
[5] VIETOR, Martin: Dejiny okupácie južného Slovenska 1938–1945. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1968, s. 205.
Comments