5. Experiencing Africa


 

4.1.2006

Stastne a Vesele, vsetko dobre do NR, dik za meninove gratulacie,

 

a zas vas pozdravujem z milovanej Nigerie. Chcela som tieto zazitky pisat osobitne pre rodinku a ostatnych, ale nakoniec zas pisem vsetkym naraz. Mami, ked prides k tej casti ako Zuzke fanatik pri mesite skoro rozmlatil fotak a ako som hladela do hlavne samopalu, prosim, nepanikar, vsetko je stale v “medziach”, som ziva a jest mi stale chuti.

 

Asi to bude dlhsie, mam zas kopec zazitkov za asi 3 tyzdne, vratane vyletu po krajine...tak sa pohodlne usadte alebo si to nechajte na neskor ;)

 

Nechce sa mi verit, ze je to uz vyse dvoch mesiacov...aj tak mi este stale prebehne mraz po chrbte, ked si poviem, ze som v Afrike J

Bola som zas na dalsich svadbach. Na tradicnej som si zazila klananie sa starsim. Tak som konecne narazila na nieco, co mi bolo trochu proti srsti. No ale akosik som si uz aj na to zvykla a na poslednej svadbe sa mi to celkom hodilo – predstavili ma kralovi. Sa nesmejte. Uz ste sa niekedy osobne stretli s kralom? V Europe to uz len tak lahko nejde J Tu maju stale kralov, zopar kolegov mam princov... No a tiez som prvy krat chytala kyticu. Musim ist do Afriky, aby som si to zazila. Ale ziadna panika, nechytila som J Chytila sestra nevesty, tak im to ostane v rodine. A posledna perlicka zo svadieb. Maju tradiciu “spraying money”. Celkom jednoduche, nevesta tancuje, ostatne zeny tancuju okolo a lepia na nu peniaze (oni sa strasne potia, takze to nie je zlozite). Je to smutne, ale ludia tu su strasne, ale fakt strasne na peniaze. Podla mna negativny pozostatok kolonializmu... Este aj v kostole sa knaz v prvom rade modli za peniaze pre kostol, na novorocnej omsi bola prva vec, ako sa z nich v nastavajucom roku stanu bilionari, skratka peniaze su number one v rebricku. Je mi z toho vzdy smutno. Obcas mam pocit, ze po mne vsade niekto chce len peniaze. Akurat na tych svadbach sa moc nedavaju dary, ale naopak dostavaju. Zvycajne su to misky, taniere, zosity s nalepkou s menom novomanzelov.

Snad sa k vam konecne dostanu fotky aj s videami, tak tam uvidite, ako nevesta so zenichom zvycajne sedia na “tronoch”, akych maju bavicov a kapely (dost dobreJ) a ako tancuju.

 

Taktiez som bola na dalsich omsiach, uz ma to nadsenie nejak prechadza, minule som musela vyjst von, lebo to bolo az prilis hlucne a velebili panbozka tak odusevnene, ze opakovali dve vety minimalne 100x a uz to bolo na mna moc. Navstivila som aj anglikansky kostol, ten bol miernejsi a knazi boli v ruchach. Mali tam obrovsky organ, tak mi to aspon hudbou pripomenulo europske kostoly. A pripomenuli mi Vianoce, pred kostolom boli cernoskovia preobleceni za Santa Clausov. Celkom ma pobavili. Uz ste videli cierneho Santu? J

 

Aiesecari “organizovali” party pre stazistov. Mala zacat o jedej. Kamarat ma doviezol o tretej a mal pravdu, boli sme tam skoro prvi. Predbehla nas stazistka z Rumunska J A nakoniec sme aj boli jedine stazistky, este doslo par Aiesecarov, tak sme posedeli, porozoberali sme proporcie priemernych africkych a europskych zadkov...nie, vazne. Serious topic. Nemozem ich presvedcit, ze nie vsetky europanky maju ploche zadky a ze mame moraviansku venusu, ktora ma proporcie ako ich idealna Africanka.

No a tu sa dostavame k mojmu vyletu. Uz kupenie listka bol zazitok. Kolegovia ma vyprevadzali s tym, ze je to “no good”, dve oyinbo (biele) baby cestujuce na sever. Stale im vysvetlujem, ze to nie su hocijake, ale strong slovak zeny J Listok som kupila asi za 5 minut, dalsiu hodinu a pol si ma manazer posadil a vykecaval sa. Nikdy nepremeskaju prilezitost kecat s bielou.

Planovany odchod autobusu: 7:00. Skutocny odchod: 8:00. Porucha 8:30. Skutocny naozajstny odchod: 10:00 aj to ma prelozili do ineho autobusu. Cesta to bola vesela, teta vedla mna si spievala africke ludovky, ujo vzadu sa modlil a strhol cely bus, v telke pustali film o ugandskom diktatorovi...aj by ma nieco z toho mozno vytacalo, ale bola som unesena prirodou. Konecne poriadna Arfika, staci prekrocit hranice Lagosu. Horsie bolo, ked Zuzka (byvala stazistka) priebezne pisala sms s jedinou otazkou, kde som a ja som mohla napisat jedinu odpoved: v bushi J Mali sme aj cikpauzu. Mala poznamka redaktora: Africanky cikaju po stojacky. Ako viem? Cikaju vonku, hocikde, pred vsetkymi... Ja som sa odvazila vojst do budky, co so zazmurenymi ocami aj na silonkach (ako hovorila pancelka Markova) pripominala nieco, co kedysi davno mohlo byt mienene ako toaleta. V podstate to boli styri spinave steny a este spinavsia diera v zemi. A typicka africka ironia: na stene visel toaletny papier J

However, po prekroceni rieky Niger som vosla do mesta Onitsha. Boli miernejsie poplachy, lebo Zuzka smsla, ze mam ist az do Awky a moj vymeneny bus tam nesiel, ale tu sa vzdy najde kopa ludi ochotnych pomoct bielej. Ani tento raz nesklamali, prelozili ma na dalsi bus. Smiesnou nahodou som z neho zazrela Zuzku, len to som este nevedela, ze je to ona. Videla som bielu osobu a uz som bola v oblasti, kde sa to naozaj nedalo prehliadnut J V Awke boli dalsie poplachy, lebo Zuzka uz bola zas v Onitshi, ale kamarat Paul ma stastne vyzdvihol (hadajte, ako ma spoznalJ) a vecer som uz spala u Zuzky. Za ten den som presla vzdialenost asi ako cez cele Slovensko+horucava+challenges – zaspat nebol problem.

Rano ma cakali toasty s rybkou made by Zuzka, ani neviete, ako kazdy takyto kusok Europy potesi. Nasadli sme na bus do Enugu a odtial do Abuje. Zas uzasne vzdialenosti. Abuja je hlavne a hlavne drahe mesto Nigerie. Jeho trpku chut sme okusili hned pri prichode. Neskutocne drahy taxi, hotely “obsadene”, volne boli len najdrahsie suites. Nakoniec sme ale nasli “prijatelny” guest house a dopriali si fajn veceru. Dalsie rano sme isli na nasu ambasadu, Zuzka od nich nieco potrebovala, ale ani vam tu story nejdem rozpravat. Ambasada sklamala na plnej ciare, este aj cakat nas nechali po africky... Skoda reci. Len dufam, ze od nich nikdy nic nebudem potrebovat. Dalsim „lacnym“ taxi sme zas presli cez cele mesto, poobdivovali stadion, nove hotely, moderne budovy (to mesto vobec nie je nigerijske) a autobusove zastavky – normalne, presklene, so sedackami, a zhodli sme sa, ze ich asi len odkukali od Europy a nepouzivaju ich. A tiez ze cele mesto je ako postavene za vcerajsok a caka na ludi. Bus odtial, kam sme sa doviezli, uz nemal volne miesta, tak sme isli zas cez mesto spat. To uz som bola fakt vytocena, cheateri jedni, Zuzka ma krotila, inak by som soferovi asi naplula medzi oci. Nakoniec sme ani nesli busom, ale autom, co je ale skoro to iste. Natlaci sa tam asi o 3 viac ako maximum plus sofer a ide sa. Tento sofer bol fajn, cestou zastavoval a nakupovala sa zelenina a kadeco ine. Uz sme mierili seriozne  na sever a veci boli lacne. Ako sme sa blizili k mestu Jos, krajina sa zacala menit na rozpravkove kopce, skaly a hory kamenov. Smiali sa na nas, ako sme so Zuzkou tasili fotaky. Ludia, anglicky Stonehenge je suviks oproti tomu, co tu tito cernoskovia maju. Len by ich mal niekto naucit, ako to spropagovat a ako sa postarat o turistov. Mozno predsa len vyuzijem moju slavnu skolu a otvorim tu biznis J No a videli sme prve kaktusy. Az sa vsetci v aute strhli, ked Zuzka zacala sepkat KAKTUSYKAKTUSYKAKTUSY... Normalne si z nich robia ploty, krasna podivana.

V Jose bolo samozrejme zas vsetko obsadene (ani v teoretickych prikladoch v skole zdaleka neratame so 100percentnou obsadnostou, no co uz, welcome to Africa), motorkami sme sa prehanali hore dolu (uz sa vyvazam jak domaca J), az moj motorkar stratil v krizovatke slapku a potom sme stratili Zuzku na druhej motorke. Potom mi dosla baterka v mobile, potom sa sofer ukazal ako nie hovoriaci po anglicky a potom....srandy kopec, no nakoniec sme sa nasli aj ubytovali. Podvecer sme sa vybrali do ZOO, pofotili kopec zvieratiek a spravila som zopar chutnych videi prezuvajucej tavy, dobajuceho datla a tancujucej opice. Vedla bolo Railroad a Tin Mining Museum – podla sprievodcu. V skutocnosti tam bolo zamrezovanych par lokomotiv a starych anglickych aut, kolajnice (ozaj, po krajine obcas zazriete kolajnice, ale zvycajne sa tadial prechadzaju ludia, zivy vlak sme nikde nezazreli) a tradicne blatove okruhle domceky. Ale aj tak sme boli v soku, ze nikto nepytal peniaze. No a dalsia drobna ironia Afriky: predstavte si priedomie, na priedomi strom, a na strome...zastrcka a od zastrcky kabel niekam do domu J Pred zapadom slnka sme zbadali kopec a pred nim tabulu “100 schodov”. Nechapem, ako ich zratali, “schody” boli kamene krizom krazom, normalny kopec. A zas nas soklo, ze nikto nic nepytal. Tak sme sa vselijakymi strminami a trhlinami vytrepali na vrch a pofotili zapad. Ludia, slnko v Afrike zapada inak, krajsie, je vacsie a cervene ako zaznuta farebna lampa. (neratam Lagos, ten je foggy a smoggy asi ako Londyn). A tak sme vecer rozoberali, preco je to slnko tak vacsie (moja teoria je, ze je blizsie, lebo na rovniku je Zem vypuklejsie a to vas posunie blizsie k slnku J) a aj mesiac je vacsi a co je este vacsia sranda, ked ubuda, neni to roztek ako u nas, ale Ucko, ako napr. vcera. Ako keby ste ho otocili o 90 stupnov. To mi v skole nevysvetlovali... A este som skumala, ci vidno tie iste hviezdy, a Zuzka mi potvrdila, ze nie uplne, vidime tu iny zorny uhol. Nie je to krasne, ako sa clovek uci nieco nove kazdy den, hlavne takto daleko od domova ;)

No a uplne vecer som zazila doteraz asi najafrickejsiu Afriku. Ked sme sa vratili na izbu, pod balkonom nam do kruhu tancovali cernoskovia v slamenych suknickach, hrkali nastrojmi a aj sebou, hrali na zvlastnych pistalkach a cele to bolo uplne neskutocne divadlo, nemohla som vyjst z uzasu.

Druhy den sme boli stale v Jose, isli sme do dalsich muzei. V narodnom muzeu sme to vyhrali, blbou nahodou mala Zuzka moj fotak v bedrovej kapsicke. Fotaky aj tasky sme podla prikazu museli nechat tetam pri vchode, ale tu ladvinku jej nechali a tak mame zakazane photos. Nastastie moj fotak foti este lepsie bez blesku ako s, tak sme pofotili historicku pottery, terracottu, calabash, masky...A zas sme sa nieco naucili – v tridsiatych rokoch sa za hrncek musli dal kupit otrok alebo zena, za 5 pier kura a 100 cat’s eyes bolo hodnych 1 penny. Potom sme isli do muzea architektury, to sa nam tiez dost pacilo – repliky Kano wall (branili nou mesto Kano pred kralovnou Aminou, ktora sirila dzihad), Zaria mosque (kde sa modlia iba muzi), Ilorin mosque (original uz nestoji, tam sa modlili aj zeny) a viacere repliky dediniek roznych kmenov (lovcove zeny byvali spolu v jednom domceku, farmar mal domcek pre kazdu zenu...). Sprievodca bol celkom sikovny, porozpraval, povysvetloval a nakoniec nas vyprevadil az za muzeum k replike Okija shrine. Zuzka mi rozpravala historky o tom, ze ked maju spor, ide sa do shrine a vyrozpravaju to. Kto klame...nuz, v tej v Okiji vraj nasli lebky. Kto tam ani len nechce ist, obviously klame J Nakoniec sme isli este pozriet trh v Jose. Klasika – kopec ludi, mackanica, kopu tovaru vseho druhu. Zachutila nam vec menom aya. Vyzera to ako lieskovce, vraj to vyberaju zo zeme ci co. Ked nemate cloveka, ktory hovori normalne po anglicky, funguju tu presne ako na Sri Lanke: Do you speak English? Yes. What’s the name of this street? Yes.

Vecer sme sa vratili k muzeam a ja som konecne kupila poriadne africke suveniry. Ale nemozem upresnit, budu to zvacsa darceky ;) Den sme zakoncili ladovou sprchou. Ani my sme nechceli verit, kym sme nepocitili. Aj v Nigerii moze byt cloveku riadna zima.

Rano sme sa vyviezli motorkami na kraj mesta a vzali auto do Kaduny. To uz bolo este serioznejsie na sever. Ludia boli este ciernejsi a krajina zacila javit ocividnejsie znamky Moslim religion. Veselym zazitkom bola teta, vedla ktorej som sa tisla v aute. Mala moslimsky habit, ktory isiel od hlavy az na kolena a ocividne po nim nieco ukryvala. Nenapadko som do toho stuchala, ked sa nedivala, ale citila som len dalsiu latku. Az to zrazu po case kychlo a nakoniec spod toho habitu vylovila babo. Mini mini, mohlo mat okolo tyzdna. Chcela som ho odfotit, Zuzka povedala, ze co ked este schytame po hube. Ale vyhoda digitalu je, ze sa da fotit celkom nenapadko, a tak mame dalsie zakazane fotky ;)

V Kadune nas vyzdvihol Paul, prisiel aj s Blessingom, ktoreho sme premenovali na Unisex (dlha story). Taxikom sme zas obehli obsadene drahe hotely. A to uz sme vysielali dvoch kamaratov, ktorych tmavsia farba mala znizit ceny. Nakoniec sme sa zas stastne ubytovali (oproti Safari clubu, ktory odporucal Lonely planet – prvy raz ma ta kniha sklamala, Safari bolo aj na nas prilis safari) a isli sme plavat do hoteloveho bazena (nie nasho hotela, nebojteJ). Kosaaaa, asi zas nebudete verit, ale aj ked bol teply den a uz bolo poobedie, voda bola studenaaa. Vecer sme vymietli dva podniky, porozpravali mi rozpravky o korytnacke (postava asi ako v nasich rozpravkach liska, mile) dali sme si oblubenu suyu (to je to super maso, vraj to korenie je pepper s groundnuts, skusim doniest domov. Inak arasidy su neni peanuts, ale ground nuts. Obcas ma nazvami dostanu, tvrdila som im, ze nepoznam popo, az Zuzka mi povedala, ze je to papaya...).

Ten vecer bol s nami este treti kamarat, ktory nas dalsie rano vsetkych odviezol do Zarie. Pozreli sme letecku skolu a univerzitu, vsetko celkom zaujimave. Ale highlight celeho vyletu sa este len blizil – Emirov palac. Ludia, rozpravky tisic a jednej noci su suviks. Ostali sme stat ako prikovane. Budova sama o sebe bola krasna a ako sme vystupili z auta, prave z nej vychadzal ohromny dav. Prisli mi ako demonstranti, dokonca sa mi zdalo, ze sa tam niekto mlati palicami. Vsetci moslimski, tradicne poobliekani, tmavsi, prislo mi to ako ini svet a ritku mi riadne stislo, vobec som netusila, co od nich mozem cakat. Paul potom len povedal, ze to je traditional (tym uzavieral viacere ukazy J). Vosli sme dnu a ja som sa skoro triasla. Na schodoch sedela tlupa ludi v habitoch, s turbanmi a importovanymi okuliarmi, ako vystrihnute z telky. Neskor sme sa dozvedeli, ze su to emirovi hudobnici, povzbudzuju ho do vojny (prelozene do sucasnoti – spievaju mu, aky je uzasny J). Obcas sa tam mihli ludia v cervenych turbanoch, to je emirova policia. Potom tam boli rozni vysoki hodnostari, no a nakoniec zvlastna kreatura vo fialovych satach, s bakulou, na hlave rozky z vlasov... Ked uz aj najdete v Europe krala, stavim sa, ze dvornych sasov uz nemaju J Porobili sme uzasne fotky, Unisex sa tam porozpraval s miestnymi a vsetko bolo ok, dokonca by sme boli byvali aj dostali audienciu u emira. Stavim sa, ze tam za poslednych 20 rokov nebolo viac ako 5 bielych. Ako sme odchadzali, dav pred palacom s otvorenymi ustami otacal hlavu za nasim autom...

A my sme sa vratili do Kaduny, do amusement parku a chvilu sme sa spamatavali. Back to reality, kolonizacia a jej pozostatky. Cely park bol o opustenych kolotococh, terasach, chodnickoch a palmovych alejach. Postavene pre bielych, bielymi zanechane...cernoskami este stale obsluhovane, normalne tam sedeli v budke pri kolotoci, ale neverim, ze sa tam niekedy niekto povozi. Taketo smutne obrazky tu skratka obcas uvidite, vyslovene kricia, ze to nema s Afrikou nic do cinenia, len ze to miestni odkukali od bielych (ako tie autobusove zastavky, alebo telefonne budky, ktore sa tiez tazko pouzivaju). Mostikom sme presli k rieke a zazili mensie vzruso – preslo okolo nas stado krav s pastierom. Arficke kravy su trochu ine. Trochu J Su biele, s hrbom a velkymi rohmi. Asi ako obrazok Dia z greckych bajok, ked unasal...koho to? Helenu? No a ked to ide len tak okolo, celkom to nahana hruzu. Obcas si to v meste strihnu cez cestu, premavka nepremavka...

Anyway, vecer sme zas posedeli v “nasom” podniku a v noci sme nedobrovolne uprednostnili nacuvanie myske (alebo skor riadnemu potkanovi) pred spankom. No a ked nadranom utichla, spustilo sa moslimske modlenie, ten clovek fakt nemal hudobny sluch a mesita bola asi dost blizko, takze zo spanku nebolo skoro nic.

Dalsi den nas Paul zobral fotit mesitu. Odnikial sa zrazu pri nas zjavil  ujo, ktory zacal na Paula kricat cosik, ze preco nam dava fotit mesitu a nie krestansky kostol. Paul vysvetloval, ze sme turisti a blabla a dal nam znamenie, nech ideme prec. Lenze clovek sa vybral za nami. Paul sa rychlo prihovoril dvom chlapikom v aute – stastny to napad. Boli starsi ako on, takze vacsi respekt. Chceli vidiet tie fotky, tak im Zuzka isla ukazat na fotaku, co odfotila, ked ho zrazu ten fanatik vytrhol, zametal s nim a rozculoval sa...no skratka scena. Zuzka zufalo sledovala, ako sa kryt memory sticku hojda vytrhnuty na snurke, ja som zufalo tisla moj fotak medzi autom a nohou (mala som tesne dziny a tesne tricko, no kam ho vies ukryt). Nastastie na moj zabudol a Zuzkin nakoniec vratil. V momente sme sa zduchli cim najdalej, predychavali celu story a Zuzka trasucimi rukami opravovala fotak. Este sme isli zas na trh, kupili debino (dalsia dobrota, vyzera ako datle), Zuzka kupila Hausa saty (jeden z hlavnych kmenov, ziju na severe) a ja nejake CD. Zas sme sa vyviezli na kraj mesta a vzali auto spat do Abuje.

Stretli sme sa s kolegom, ktory zaklada pobocku v Abuji, po opatovnych peripatiach sme sa ubytovali a ja som s nim este posedela pri pivku, kedysi bol Aiesecar, tak sme pokecali. Na druhy den rano nas vzal na ambasadu, ale tuto story zas vynecham, nech mi nestupne adrenalin. Potom nas hodil do car parku a tu sa nam zacala seria rozculeni. Najskor nekonecne cakanie, kym sa autobus zaplni. Potom vsetkych vypratali von a naspat dnu (africke myslenie). Preukladavala sa batozina a mna islo roztrhnut. Najskor za nu zapytali dalsie peniaze, potom ju tam tisli tak, az som ich zacala okrikovat (moje drahe suveniri...), jedenj zene aj tak roztrhli zips. No a ked sme sa presunuli o par metrov, zas zastavili, vsetkych vylozili a policajtka prechadzala batozinu tou pipacou palicou ako na letisku... No hruza. A navrch vsetkeho sa tam doplichtil ujo, ktory sa zacal modlit. Pri ostatnych cestach som to nespomenula, ale asi okrem jednej cesty sa vsade vzdy niekto modli. Bud pride “profesional” a potom pozbiera nejake peniaze (ako inak) alebo sa skratka niekto z cestujucich odhodla a spravi kazen, zaspieva a pomodli sa. Myslim, ze sme so Zuzkou uz museli fucat ako varne hrnce, ale nejak sme to prezuli a pohli sa smerom. Sofer bol trosku viac sialeni ako ostatni soferi, hnal si to prekazkami neprekazkami.

Na nigerijskych cestach su uplne bezne zatarasy z kusok driev, betonu, kolies, hocicoho, co vas prinuti spomalit a musite kluckovat. Pri nich policajti, o ktorych odvtedy neprejde den aby som nerobila poznamky. Ti cloviecikovia vedia len jedine, vyberat 20 naira. Su uplne useless. Este su tak dobri na rozculovanie mojej osoby, lebo kdekolvek je zapcha, a to verte, ze ich tu byva nespocetne vela, bud tam ani nejdu a o par metrov dalej vyberaju blbych 20 naira, alebo tam idu a len postavaju obdalec epicentra, prinajlepsom mavaju nezmyselne rukami a ziadno nepomahaju. Nuz jednou takou barikadou si to nas sofer hnal tak, ze policajtko sa zrazu nastval postavil sa priamo do cesty a mieril na nas samopalom. Ludia na sedackach predo mnou sa vyhli do stran a sklonili, ale ja som bola tak zmacknuta, ze som sa nemala kam a ako uhnut. Tak som sa tam rutila v buse v ustrety samopalu a ritku mi zase stislo. Nakoniec sofer predsa len spomalil a pristavil. A skor, ako sme sa stihli poobzerat, co sa deje (stalo tam viac odstavenych vozidiel), videli sme policajtov utekat k autu, naskakali donho a uhanali prec. A za nimi bezali ludia, ten co bezal najdalej este po aute hodil papek... Vraj tu ludia obcas takto pozenu policiu J

Vecer sa Zuzka doma pobalila a “plne zazitkov” sme zase sladko zaspali J

Rano sme stravili cakanim na Zuzkinho kolegu, ktori mal africky cas naplno = 3 hodiny meskanie. Vyzdvihli sme imigracneho oficiera a zacala sa dalsia nervujuca cesta – spat do Lagosu. Ani vam nejdem opisovat vsetky stavy, ktorymi sme presli, zapchy, v ktorych sme stali, a Zuzkine nervy, ci zmeska lietadlo. Myslim, ze sme vtedy poriadne nenavideli celu krajinu a jej dezorganizaciu. Zuzka mala este dalsie nervy na letisku a ja som uz len bezmocne strazila batozinu a stavnato si nadavala popod fuzy.

 

“Doma” som si dopriala zase suyu a pivko a zaspala ako mrtva. Napriek vsetkym nervam nakonci to bol uzasny zazitok. A vam poviem, ze na zaciatku tohto vyletu, v buse z Lagosu, mi to doslo. Vzdy som vravela, ze do tej Afriky pre nieco musim ist, len som nevedela, co to je. Uz som na to prisla. Ako som tam tak sedela, ficala bushom a teta vedla spievala africke ludovky, doslo mi to. Citila som sa zalubena do zivota. Vzdy som bola viac optimisticky a vesely clovek, ale musela som prejst pol planety, aby som v sebe nasla tu obrovsku radost, ze som tu. Tato staz je pre mna splneny sen a je to uzasny pocit, ze som to dokazala. Som v Afrike a je mi fajn! J

 

No ale uz to zacina byt riadne dlhe a asi trochu sentimentalne J Tak vam uz len v skratke napisem, ze Vianoce som tu az tak necitila (no snow, no xmas). 24.12. ma kamarat Aiesecar vzal na svadbu, vecer som si dala Becherovku a medovniky, vymenila si darceky a vcera som este dohanala nase Vianoce prskavkami. A rozpravala som im o zlatom prasiatku, orechoch, jablkach, chlebe, zvonceku a darcekoch.

25.12. boli ich Vianoce (podla Anglicanov), moc nemaju tradicie (vlastne sa ani necudujem, ved to nie su ich tradicie, cele Vianoce su sem dovezene, staci pozriet na vianocne “zasnezene” stromceky a snehuliakov na pohladniciach). Vsetci sa stretavaju s kamaratmi na parties a na plazi, tak som sa aj ja stretala. Ani neviem spocitat, po kolkych parties ma za cele sviatky povlacili. Jednu noc som uz stvrty podnik nevladala, tak som ostala driemat v aute (o styroch nadranom by sa to uz dalo nazvat aj spanok). No a ozaj, ten kon na plazi sa nekonal, bolo tam tak narvate, ze ma to vobec nelakalo, snad nabuduce.

 

Vcera som sa konecne vratila do prace, poponukala som ich Milkou a vysvetlovala, co znamenaju meniny. Dakujem vam vsetkym za sms, ste zlati, ze ste nezabudli ;) A poznamka k prianiam splnenych priani – mne sa moj sen prave plni : ))) Ale uz som si vymyslela dalsi, clovek by mal stale mat nieco, o com by snival, na co by sa tesil.

 

Tak sa mi opatrujte a nehnevajte sa, ze to bolo take dlhe. Ak ste dosli az sem, chcem vam podakovat, ze to vsetko so mnou zdielate ;)

 

Daniela/Didi

 

PS: Specialna vdaka Zuzke za uzasny vylet a za slovenske dobroty – pudingy a dzem ;) a za dorucenie darcekov! Dufam, ze si uzivas lyzovacku a v dobrom spominas na tuto krajinu J