11. Africa forever


 

16.5.2006

Mili moji,

tak vam s tazkym srdcom pisem posledny raz.

Zvysne dva a pol tyzdne mi uleteli nehorazne rychlo. Po tom, co som vam posledne pisala, sme s Wouterom behli na pizzu a planovali vylet (aj ked plany sa samozrejme este desat razy zmenili). V piatok zacali Velkonocne sviatky, tak bolo volno a mali sme ist do Funtopie (zabavneho parku). Okrem kadecoho je tam aj bazen, tak som sa tesila, ze sa poopalujem a zaplavam si. Parchanti sa dohodli az na poobedie a aj tak ma este navyse nechali tri hodiny cakat. Hej, Africky cas, ale tri hodiny?? Kamarati?! Taka som bola nastvana, ze sa hadam aj slnecne luce odo mna odrazali…

Sobotu ma na udobrenie chcel kamarat vziat na vylet. Aj sme sa zapachteni dopratali na “stanicu” (car park), len aby sme sa dozvedeli, ze Expressway je uplne zapchata kvoli nabozenskym stretavkam. Si predstavte plochu ako 5 dobrych stadionov – takych miest maju viacero a mavaju tam stretnutia, na ktorych pastor sprostredkuva zazraky a ludia dvihaju vozicky nad hlavu a pod.

Na druhy den sme boli na dedication ceremony jedneho prenadherneho babatka. V kostole daruju zivot babatka Kristovi (to som zmeskala) a potom sa je a pije (ako tradicne). Tam sme pocuvali historky o tom, ako ludia nocovali v autach na Expressway, cele hodiny sa zapcha ani nepohla, voda, co je zvycajne 5 naira, sa predavala za 50 a to bol este clovek rad, ked ju zohnal. Tak sme boli radi, ze sme tam nesli. Vecer sme isli na Ice Age2, ale samozrejme sme meskali, tak sa miesto milenej cartoon islo na Final Destination3. Nuz, obcas som pozatvarala oci a bolo ok.

Na Velkonocny pondelok sme chceli ist zase do Funtopie, potom sa to zmenilo na plaz, ale prisli sme zase k zapche a tak sme to otocili do pizzerie. Este som sa chcela zastavit pri jednych stankoch, ale zbadali sme flase zdvihnute nad hlavami, tak sme aj odtial odisli

Mimochodom, prve odhady vysledkov scitania ludu vraj presahuju 200 milionov, tak si snad tie zapchy lahsie predstavite J

Nasledujuci piatok sa zacal vylet. Rano som po opat nejakych problemoch nasla Aiesecara, ktory isiel s nami. V buse mal uz nalozenu Martu, Polku, ktora este len prisla. Horsie bolo s Wouterom. Ja som myslela, ze ho dovedie on, on si myslel, ze ho dovediem ja. Ale nakoniec aj toho dopravili a bus plny ludi, co mali komenty na nas bielych sa pohol (vraj co pijem sackovu vodu, mam pit znackovu z flase, a nech zaplatim dolarmi…tak som im to vytmavila).

Ako sme sa blizili k Benin City, zem sa zacala menit na cervenu a vsetko sa prasilo. Prichod bol hladky, vzali sme (celkom lacny) taxik k domu Wouterovho sefa. Milo nas privitali, pokecali sme, a ked prisiel jeho brat, isli sme sa najest a previezt sa mestom. Ake pohodlne, ked cestujete autom J Centrum je vlastne obrovsky kruhovy objazd s muzeom v centre. Vsade najdete kadejake sochy vladcov, chiefov… To je vraj ich “dar od boha”, bronziarske umenie. Mozno ste niektori citali o vychyrenych Beninskych bronzovych sochach. Ulicka bronziarov je nedaleko, tak ako aj kralov palac, stadion a “zvysky” mestskej hradby a priekopy. Tie vsak zial uz nie su ani zvyskami, ludia to vraj rozobrali a pouzili na domy. Ja som fotila uz len palmy a zelen tam, kde vraj kedysi boli. Este sme videli prvy anglikansky kostol v meste a dom muza, ktory korunuje krala, a vratili sme sa domov. Do noci sa rozpravalo, nas hostitel Peter je velmi mily a nehorazne pohostinny chlapik. Potom sme si dali (tecucu!) sprchu a sladky spanok (v izbe s AC!).

Na druhy den sa islo do muzea. Zakazane fotky – fotilo sa. Bohata civilizacia – museum len mensie, vsetko nakradli Anglicania, ked (myslim v 18. storoci) vyvrazdili cele mesto. Ale plaques, masky, sochy, hudobne nastroje, rybarske nastroje a ine diela, co tam su, su naozaj pekne. Peter nas potom previezol okolo golfoveho ihriska (fakt ze dobre), pokusili sme sa o navstevu kralovho palaca, ale nebol tam. Skoda, lebo rano mal ceremoniu a mohli sme tam vidiet nejake tance. Tak nam aspon ukazal domy svojho pradeda – velke statky, je na svojich predkov patricne hrdy. Nakoniec sme zasli do spominanej ulicky na nakupy. Unesco to tam dalo dokopy, aby toto ich umenie nevymrelo. A teda naozaj je co chranit – ti ludia vedia stvorit krasne veci (bez hociakej skoly, len ako chalani zacnu skusat a vypracuju sa). Jeden dedusko mi vysvetlil, ako to odlievaju (znama “Lost wax method”, kedy sa na hlineny zaklad vystruzlika namet z vosku, zaplaca sa to hlinou, po nahriati vosk vytecie a do vzniknutej medzery sa vleje vosk, potom sa hlinena skrupina len praskne a je to), nafotili sme obrovske busty a kupili sme mensie (aj tak tazke) suveniry. Zjednavanie tam ma celkom bavilo, su to fajn ludia.

Na treti den nas Peter viezol na “stanicu”, cestou nam este ukazal prvy poschodovy dom a na rozlucku sme dostali nejake drobnosti, tak som mu aj ja dala nejake slovenske veci. Naozaj nam to tam spravil pohodovou navstevou.

Zobrali sme bus do Akure, kde sa krajina pre zmenu zas pretvorila na skalnate hory a tvary, ktore sa az pytaju fotit. Odtial sme po tazkom vyjednavani a rozhodovani vzali taxi, ktory nas mal previest po vsetkych miestach. S Femim sme spravili chybu, zaplatili sme mu hned ale nastastie nas nechcel obabrat, ba este vsetko s nami aj absolvoval.

Prvy bol vodopad Erin Ijesa. Vstupne sme vyjednali za troch miesto piatich a vybrali sme sa zdolavat tri stupne. Vyhlady boli odtial pekne, vodopad taky uzsi, ale sviezi, no a moje srdco na krajicku so silami. Kludne priznam, ze moja kondicka je nic moc, ale na ospravedlnenie som mala aj malariu, ktoru som si v nemocnici vyzdvihla na paperi v den odchodu. Nastastie sme to zvladli a dole pod vodopadmi sme si mokri jak mysi kupili ananasy na osviezenie.

Dalsie boli na plane pramene Ikogosi. V celkom peknom prostredi s chatkami tam maju bazen. Netreba sa nim dat odradit (maly a plny plny cernoskov), samotne pramene su az za nim. Z jednej strany tecie studena voda, z druhej tepla a na jednom mieste sa spajaju a tecu dalej ako mala riecka. Je to tam pekne, taky parcik s kadejakymi pralesovymi stromami.

 

Potom sme sa dedinkami brali smerom k Femiho rodnej dedine – vraj posledna na ceste a teda fakt ze sme isli do riadnej mace. Signal sa stratil pred tym, ako som hocikomu stihla dat vediet, ze idem na kraj sveta, a aj som si to teda po navrate vypila...

V mestecku Ado nas mal taxik zhodit, ale nakoniec nas zobral este dalej, do Ayedunu. Tam nas obstalo hadam vsetko miestne obyvatelstvo a tvarili sa naramne priatelsky, ale ja uz som na nich nemala naladu... Taxik nam nukali za 170, a ja som hrala nastvanu, ze nas chcu obabrat, lebo tolko to nemoze stat. Nakoniec sme ale sadli, a chalan zrazu, ze chce 2000 za vsetkych. To uz nesedelo so ziadnou matematikou, tak sme hned aj vysadli. Akosik nebolo nic na nasej strane- traja bieli, mala dedina kde vsetci drzali proti nam, stmievalo sa... Nejaky miestny vodca nam zacal vykladat, ako je to najpohostinnejsie miesto, to uz som naozaj mala dost. Sice nam ponukali ubytko, ale aj tak su tam teda podrazaci. Ak pojdete do Nigerie, nezastavujte v Ayedune :)

Nakoniec sme sa s Femim dohodli, ze jedneho oklameme, zbalili sme Woutera a Martu, ktori sa nechali ukecavat “priatelskymi” Ayeduncanmi a islo sa.

Pani, v zivote som nevidela viac hviezd! Siroko daleko ziadne osadenstvo, dokonaly koniec sveta, cesta sa len tvarila ako cesta... Obcas ma napadlo, ze keby sa nieco stalo... Ale na to sa v Nigerii nemysli :) Femi nam rozpraval o miestnych zveroch, lovcoch, ako sa jeden vyrezal z brucha hada a potom mal skaredu plet... Az sme zrazu skoro presli hada na ceste. Bol zrovna na mojej strane (strana rozumej chaba sedacka deraveho plechoveho auta s mizernymi dverami bez okna co ledva dosadali). A ten sialenec zacal cuvat spat, ze ho chce zrazit na veceru. Aj som si zakricala, zo dva razy zacuval hore dole, potom zastal, nasiel si nejaku haluz a utal mu hlavu. Tak sa chalani potom fotili s hadom bez hlavy, Femi ho drzal za chvost ked sa zvijal v poslednych krcoch... Nuz zirafy som tam nevidela, ako si asi vacsina Afriku predstavuje, ale niektore momentky teda nezabudnem aj bez ziraf :)

Po prichode do Irele nas Femi zaviedol do izby, privrel dvere a my sme uz len obzerali nekonecny hmyz na zemi a pocuvali kriky, ako sa on a mama hadali so soferom... Obcas niekto z rodiny nakukol do izby a poobzeral si nas, celkom boli podareni :)) Vecer som si aj so svabmi dala kyblikovu ladovu sprchu, vlastne ako jedina, ostatni sa neodvazili. Zamietli sme hory hmyzu, co sice nezamietlo predstavy, ako sa v noci bude po mne vselico prechadzat, Wouter sa zabalil do cestovnej siete a spalo sa.

Na druhy den nas Femi previedol po zahrade (ako humno nasej babky na dolniakoch :)). Popozerali sme si, ako rastie yam, okro, melon, sladke zemiaky, ananas, citron... teraz na fotkach lustim, co bolo co. Vybehli sme na skalny kopec a kochali sa prirodou. Dokonca som konecne nazivo videla baobaby! Moje oblubene stromy, boli krasne ako aj na obrazkoch. Wouter sa stale tahal na vrch kopca, ale musel by prekrocit “zakazanu ciaru”. Ta Europanovi ocividne nevadila, tak sa aj s Martou vybrali dalej. Ja som setrila svoju malariu (ktora sa aj tak doteraz ziadno neprejavila), tak som s povercivym Femim ostala cakat. Nakoniec sme aj tak sli za nimi, bo sa dlho neukazovali. A nasli sme ich fotit okolite polia.

Naobed sme sa vratili domov odychnut si a poobede sme sa vybrali k rieke. Femi vzal riadnu macetu a zacal presekavat cestu, ked na nas zacala kricat jedna babka a povedala nam, ze rieka tam uz neni. Nuz, v Afrike sa veci menia :) Tak sme sa vydali inym smerom a nasli take male cosi co asi bola rieka. Cestou sme vyrusili mydliacich sa chlapcov, asi boli chudaci riadne v soku, ale zahabkali pozdrav :)) Konecne som videla, ako rastie kesu, Femi nam vysvetloval, ako stacaju palmove vino, hore na skalach sme nasli susiace sa pepper...celkom pekna naucna cesta.

Zase sme si doma oddychli a ako som Femimu hovorila, ze by som chcela kupit shekere a hru ayo, jednu doma nasiel a s Wouterom zacali hrat. Ak mate stare Nokie, hra Bantumi je skoro to iste ;) Dvaja protihraci maju sest misiek (drevena tabula s jamkami)a v kazdej styri fazulky (semiacka ayo) a podla pravidiel ich presuvaju tak, aby ich nazbierali co najviac.

Potom sme este isli za Femiho babkou, ze mi najde to shekere - hudobny nastroj z calabashu – rastlina ktorej velke akoby drevene plody sa vydlabu a maju z toho tie typicke nadoby na kadeco, no a na tento calabash je naviazana sietka s koralkami, takze ked to poshakujete – zahrkate, vydava to taky zvuk...ako shekere :))

Akonahle sme sa ukazali v dedine, stalo sa presne to, coho sa Femi bal. Ludia, to nie ze jednotlive vykriky! To sme poculi len take hucanie, z maleho davu sa zrazu nabalilo hotove povstanie a mala som pocit, ze cela dedina sa ruti na nas :) Teda fakt sranda :) Akurat sme len tak tak stihli vbehnut do babkinho domu a kedze je to vraj vazena rodina, dav sa zastavil na prahu dveri a odtial sa pretlacali, aby na nas videli. Tak sme tam tak stali obkluceni a jedine, co ich odhanalo, boli fotaky :) Vysli sme na poschodie a obzerali povesane kozusiny zvierat, stare fotky, metlicku, ktorou chiefovia zametaju vo vzduchu, ked hovoria k ludu, tradicnu drevenu stolicku...ked vtom bolo pocut zvonku ramus. Tak sme vysli na balkon a to tam oni mali pohreb bojovnika. Strielalo sa uz cely den, to sme poculi na kopcoch. No a toto bola asi samotna ceremonia. Styria chlapi s truhlou na pleciach pretancovali centrom dediny a dalsi im k tomu robili hluk na vsetkom moznom. Pohreb nebol vobec smutocny ako u nas, oslavovali jeho zivot a velke ciny.

Femiho babka mi miesto najdenia obchodu so shekere nasla svoje stare, tak sme sa s nou pofotili a za krasneho zapadu slnka sa vratili domov.

Vecer bol v telke Harry Potter, tak som si zazila, ako sa cela africka rodinka od prababky az po najmensie deticky usadi po celej izbe a pozera vydobitky moderneho sveta. Deticky sedeli na zemi pred telkou, stara babka vedla mna na stolicke po case zacala pochrupkavat a zosmyklo sa jej oblecenie – vedla mna odhalena africanka, predo mnou Harry na metle... Bol to farebny vecer.

Rano sme porobili fotky celej rodiny a do toho prisla sprava, ze by nas ktosi mohol zviest. Ako sme tak vonku cakali, Femi za mnou prisiel, ze cela rodina sa vnutri chysta spravit nam hudobne predstavenie aj s mojim shekere. Taki boli zlati, vsetci sa nastupili, zatancovali, zaspievali...

Potom prisiel novopeceny chief na aute (rozumej chodiaca plechovica) a po “safari” ceste nas vytriasol do Egbe. Tam sme si dali dobrotu (samizda sa to vola akara, je to z fazuli spravena zmes, ktora sa vysmazi a je sa s chlebom) a vzali bus do Ilorinu. Zase nas chceli obabrat, ale uz som si to ani nevsimala a len sme mu oznamili, kolko platime. Ani sa nehadal, asi pochopil :)

Zviezli sme sa do Ilorinu, kde bol konecne signal, a tak som volala kolegovi, ze som sorry sorry sorry a ze som ziva. Tak mi len povedal, nech pridem este ziva do Lagosu a potom budem inac sorry...

Po zopar marnych pokusoch sme nasli “toaletu”. Teda som si myslela. Zienka mi len ukazala na dvere, tak som tam sla a obzerala sa, co asi tak ma byt toaleta, ale nic som nenasla... No a podrobnosti dopisovat nejdem, ak uz mate africku predstavivost, domyslite si :)

Autobus z Ilorinu mal zastavku v Ibadane, tak som si ho este raz obzrela. Zdrzali sme sa trochu dlhsie, ako asi chceli – autobusu odpadli dvere a nevedeli ich nasadit spat. That's Africa for you :))

V Lagose si Femi este posledny raz uzil trampoty s troma bielymi na krku, zohnat taxik za normalne peniaze pre Woutera nebola sranda. Ale vsetko sme zvladli a ja som mala z celeho vyletu vazne radost. Skoda, ze nevysli este dva, co som planovala. Wouter aj Marta totiz cez tyzden robia, takze nemohli...

Posledne dni som vyuzila na posledne nakupy, kamarat ma vzal na lod cez miestne benatky (vazne chudobna stvrt, ludia ziju komplet na vode a bielych tam asi tak casto nevidia...), rozlucku som mala pri mojom oblubenom bazene a potom v oblubenom pohostinstve... no a tak mi to cele ubehlo. Vazne mi bolo smutno.

Na letisku mi tiez nebolo do smiechu, moje viza, ktore som si raz “predlzovala” ja sama perom boli uz aj tak mesiac vyprsane, batozina mala skoro pat kil nadvahu a mala som tam poschovavane bronzove sochy a masky... ale s par usmevmi a veselymi recami a nejakymi drobnymi som aj to zvladla. V Milane mi este stihli zrusit let, no a potom som sa uz dostala domov.

Fotky som uz zacala davat dokopy, potom vam poslem link. Reintegracia nie je sranda, ale snazim sa. No a momentalne vas pozdravujem zo Svedska. Dufam, ze sa s vami postretam, ked sa vratim, pred tym, ako zas odidem.

 

Majte sa,

 

Daniela/Didi/Mama funfun (biela babka)