Epifánie

 Ďaleko zabehne zajac do lesa? Iba do prostriedka, ďalej už v skutočnosti beží z lesa.

 Len sa nechvastaj, že si hlboko vnikol a vnikáš ďalej. Len nebuď taký sebaistý. Vnikáš hlboko do hlbín tohto sveta a odrazu vychádzaš na druhej strane. Ani si nevedel, že si bol v strede. Keby si bol vedel, možno by si sa ani nebol hnal ďalej.

 Je to čudné, že stred (stred vesmíru a sveta, aj každý iný) - ozaj je to čudné, že stred je neobývateľný. Ľudia sa dostanú až k nemu - prenikajú cezeň a sami o tom nevedia.

 A veď najhlavnejšie je ostať na polovici, na polceste, na polslove. Najdôležitejšie leží na polomere - k stredu. Keď sa po inom polomere od neho vzďaľuješ, už ťa unáša odstredivá sila a začínaš vychádzať von.

 Život sa rovná priemeru, teda dvom polomerom.

 Tvorivý život je len jeden polomer. Je to polomer, ktorý unáša do stredu.

 Ak sa kamarátiš s fľašou, s radosťou by si ju postavil na stôl. No iba polovica fľašky je tvoja radosť. Do polovičky do nej vchádzaš, potom už ideš von.

 Voľačo je iba v strede fľašky, v strede života, v strede priateľstva.

 Tak je to v láske, tak je to v priateľstve aj v pocite slobody.

 Lenže nevieme, kde je stred, kde je prostriedok. Preto je taký vyľudnený. Žijeme na krajoch.

 Keď sa nachádzame uprostred lásky, je nám to ešte stále málo, chceme ísť ďalej a sami o tom nevediac, z nej vychádzame.

 Presne tak je to aj s pocitom slobody. Keď sme slobodní a šťastní, chceme viacej, myslíme si, že stred je ešte pred nami - no v skutočnosti je už za nami a ideme už von.

 Kto povie zajacovi, aby bežal len do polovice lesa?

 Kto povie pijanovi, že opiť sa z polovice fľašky je príjemnejšie, ako sa opiť z celej?

 Kto povie slovu, že ho niekedy môže poraziť pol slova?

 Kto im to povie?

 ++++++++

 Toto je najväčšia z mojich lodí. Väčšiu ti darovať nemôžem.

 Až po okraj je naplnená mojou silou, mojou skutočnou silou. Pozri, ako rozráža more - napoly ho reže. Najlepšie bude, keď ju dáš do kúpeľne. Vtedy sa ráno príjemnejšie čistia zuby a vyplachujú ústa.

 Netreba si myslieť, že lode plávajú len po moriach, iba po vode.

 Na jar plávajú po orgováne. Za belasých večerov plnou rýchlosťou, a vlny - narážajúc na nás - môžu nás prevaliť, nás maličkých.

 A na Jána po raži, vo vetre, vo vlnách po poli, kde nevädze plávajú ako rybky, kde sa dvíha pena klasov.

 Viem, že sa bojíte plytčín.

 No neveríte, že môžeme plávať po hájoch, po lesoch.

 No len pozrite na tieto brezy - veď plávajú, plávajú okolo, ako sa chvejú ich kotvy! Ako skučia reťaze vo vetre. A lode už trhajú reťaze kotiev.

 Už plávajú lode po pukoch briez! Boky majú zelené ako šťava z listov šalátu. A celý život je šťava fŕkajúca na boky lodí. A lodná skrutka víri voňavý nápoj. Ahoj!

 

++++++

 Dnes som celý deň chodil iba po hrane. Hrana je čiara zlomu či dotyku dvoch rovín. Spisovateľ má celý život stráviť na hrane - na hrane svojho písacieho stola.

 "Predsa len buď požehnaný - čelom, lakťom, kolenami vyskúšaný - vždy priam spola do pŕs vrytý - ty, kraj stola!" Povedala Marina Cvetajevová, žijúc na svojej hrane, hranici.

 Predsa len buď požehnaný -

 čelom, lakťom, kolenami

 vyskúšaný - vždy priam spola

 do pŕs vrytý - ty, kraj stola!

Keď ma omrzela hrana môjho písacieho stola, pobral som sa na prechádzku po iných hranách.

 Vyšiel som cez povalu na strechu a usadil sa na hrebeni. Hrebeň - čiara zlomu strechy - je hranica medzi jej pravým a ľavým krídlom. Kto chodí po hrebeni, vidí obe krídla, obe strany strechy. Hrebeň strechy je líniou umelcov a kominárov.

 Sedím si na samom hrebeni, jednu nohu mám na jednej strane, druhú na druhej. Znamená to, že balansujem medzi? Ale nie, jednoducho skúmam hranicu medzi nimi. Tu na hrane sa stýka láska a nenávisť dvoch protikladných rovín. Hrana je línia spojenia, hrana je línia, ktorá rozdeľuje. Dva vetry sa tu stretávajú a krúžia v jednom víchre. Dva dymy, z komínov vpravo a z komínov vľavo, vždy sa zídu tu, aby spolu stúpali do neba.

 Keď sa pozornejšie prizrieš a trochu si zvykneš na cesty po hranách, hraniciach, jasne uvidíš, že vonkoncom to nie sú rovné čiary - aj tie hrany majú svoje zákruty. Ba aj svoje kompromisy - práve tu, cez hranu, hrdza prechádza z jednej roviny do druhej.

 Ešte zaujímavejšie je pozorovať hranicu dvoch kvapalín - práve sa stretli a už sa zlievajú dovedna, v okamihu či postupne vnikajú do seba.

 Celé hodiny sa môžem dívať, ako sa sýta čierňava atramentu stretáva s priezračnosťou vody, ako bez náhlenia do seba vnikajú, ohýbajú sa a vytvárajú bizarnú figúru. Vpravo je iba čistá čierňava, vľavo jednotvárna priezračnosť, a nikde nijaký pohyb. Iba hranica je pohyblivá.

 Hranica je línia pohraničníkov a umelcov.

 Pozorujem hranicu. Tam, kde rieka vteká do mora, stretáva sa hnedá voda s vodou zelenou, čerstvá voda morská s čerstvou vodou zeme. Tam, kde vlna zaleje piesok, ostáva línia. Je to línia umelca, mení sa nám pred očami a nikdy neuhádneš, či dôjde po tvoje nohy alebo nie.

 Alebo - ideš celkom popri valiacich sa vlnách, takmer sa ich dotýkaš, a predsa len sa im vyhýbaš, akoby si chcel dačo uhádnuť. Pri pohľade zboku je to smiešna detská hra. No skús tak bežať, celý čas popri valiacich sa vlnách, ustavične popri nich, a pochopíš, aké je to - umenie.

 Pocítiť vôňu medu v hrnčeku s medom nie je nijaké umenie. Umenie je schopnosť rozoznať hranicu, kde začína voňať med v sade, rozoznať neviditeľnú bránu včelieho kráľovstva.

 Vo vatre niet nijakého umenia, no ukáž mi hranicu, kde sa končí tma a začína sa svetlo. Pozdĺž tejto hranice sa naraz pohybujú aj tiene, aj malé zreteľné odblesky.

 Ukáž mi hranicu, kde sa končí jeden človek a začína sa iný. Tá línia, ktorú oko dobre vidí - šaty, čiapka, topánky - je to vari hranica? Končí sa človek končekmi svojich prstov?

 Ukáž mi neviditeľné hranice, ktoré prekračuje muž aj žena, keď ich to k sebe ťahá. Nikto nič nepovedal, nikto nič nepočul, ani len prstom sa nikto nikoho nedotkol - tak teda čím zasiahli jeden druhého?

 Slúžil si ako pohraničník na týchto neviditeľných hraniciach?

 Línia frontu, blízkosť dvoch ľudí, vôňa či predtucha vône, zmes rôznorodých kvapalín, diskusie politikov, boj ideí - pozdĺž týchto hraníc - tam je umenie. V horách a na rovinách, na morských pláňach i v tiesňavách miest, ba aj v samote lesa - človek všade hľadá nejakú hranicu. Človek hľadá hranicu vždy a všade - v prázdnote, v dostatku i v množstve množstiev.

 Je to vlastnosť hranice - priťahovať, je to atavizmus, no je tu od vekov a naveky. Núti nás riskovať, priťahuje nás k žene, k vatre, k umeniu.

 Nie je to svedectvo obrovských možností skrytých v hranici?

 Zo strechy som sa začal škriabať na hory. Hrany ma priťahovali, vábili. Stojac na prvej, pocítil som, že ma priťahuje druhá, no o koľko som liezol, o toľko som sa približoval.

 Pred každou hranou sa mi zdalo, že ktosi mi ide z opačnej strany oproti. Nie, nebolo tam ani človiečika, no bola to predtucha človeka. Liezol som čoraz vyššie a vyššie, a čím menší sa mi stade videl ten človek dolu, tým jasnejšie som cítil, aký môže byť v skutočnosti veľký.

 Tento pocit číhal na mňa na každej hrane. Keď som zostúpil nižšie, rozlúčili sme sa, no na ďalšej, vyššej hrane sme sa stretli znova.

 Najprv behali po mne zimomriavky - nepritrafí sa mi to, o čom sa hovorí v knihe: "A budeš z roka na rok osamelejší..."

 No nestal som sa osamelejším. Keď som ustal na jednej strane, zbadal som, že ten druhý z opačnej už vyliezol, utiera si z čela pot a čaká na mňa. Nestal som sa osamelejším. Lebo vo chvíli, keď sme stáli na poslednej hrane, povedal mi:

 "To, čo môžeme my dvaja, môžu - všetci. Je hodno zostúpiť."

 Zostúpil som z hôr, mám nemálo priateľov, a veru sa mi vidí, že keby som sa neusiloval liezť na hrany, keby som deň čo deň nechodil s nimi po rovnom povrchu - mal by som ich oveľa menej.

 Teraz sa mi čoraz väčšmi páčia hltači nožov. Chcem sa ako fakír naučiť chodiť po najostrejších z ostrých hrán - po hranách nožov...

 

+++++++

 Pocit mostu. Chodenie po vode. Chodenie po mesačnom svetle, po striebristých pásoch na vode. Chodenie po kruhoch na vode, po oblakoch, po dotykoch vetra.

 Kačice letia krížom, krížom odlietajú včely, netopiere v noci.

 Ja idem krížom.

 Verím, že sa dá chodiť po odrazoch. Po odrazoch borovice, po jej odrazoch vo vode.

 Po tvojom odraze prechádzam.

 Tvoje "príď!" je odraz, tvoja ruka zdvihnutá na pozdrav padá cez rieku do môjho lieštia.

 Vatra pri tvojom stane vrhá záblesky cez rieku. Z druhého brehu kričia! "Príď!" - je to hlas, a či len echo?

 Len skús v polceste zapochybovať - tak sa už mnohí utopili. Tiene a odblesky, tichý šepot. Rieka zamrzla či nezamrzla? Mostík je spoľahlivý, či nie? Spravil mesiac chodník cez rieku, alebo nie? (Poď, len poď, ktosi ťa tam volá). Prešiel si? Akoby si aj prešiel, aj nie. Čo to počuť? Jasot, alebo volanie o pomoc?

 Tak ide človek k človeku. A nikto nevie, či prešiel.

 Šiel jeden, šiel, prejsť nevedel, druhý prešiel, lebo veril. Obaja šli po tom odraze, no jeden vstúpil na nebesá, ale druhý sa dostal do pekla - kvôli rovnakému "príď!"

 Tí, čo chodia po mostoch, odchádzajú a vracajú sa - vysoko nad riekou, ktorej takmer niet.

 Tí, čo chodia po odrazoch, po odbleskoch a tieňoch, po vôni čremchy vo vode - tí sa nevracajú. Nikto nevie, či došli. Ostáva len výkrik nadšenia či výkrik hrôzy nad vodou.

 Nijaké mosty nevedú k človeku. Ani jeden jediný most. K človeku sa dá prísť len po odrazoch.

 

++++++++

Môžem ísť na chvíľu preč?

(...)

Raz som sa nevrátil.

A či môže kvapka, čo sa odtrhla od cencúlika, povedať - "na chvíľku"?

Môže vari na chvíľku odletieť šíp?

A tak som raz odišiel.

Tak teraz odchádza Ona.

(...)

Teraz som ja kameň, Ona sedí na mojom teplom boku, do vody hľadí. Slnko prihrieva, lipy kvitnú. Ona cíti, ako voda prúdi po nohách a šteklí jej nohy a prúdi a jagá sa v jej vlasoch, v jej očiach, a teraz vstane a povie: "Môžem ísť preč? Iba na chvíľku."

Viem, čo to znamená.

Prebrodí sa na druhý breh. Tam sedí na kvietku motýlik. Vzlietne, preletí ponad breh, poletí po prúde aj proti prúdu - veď je to všetko jedno.

Nie, nemôže sa na chvíľku odtrhnúť kvapka od cencúlika.

Sneh od neba.

Šíp od luku. Iba na chvíľku.

Nie, nemôže.