Robert Desnos

NIE, LÁSKA NEUMRELA

Nie, láska neumrela v tomto srdci, v týchto očiach a v týchto ústach, ktoré vyhlasovali                      počiatok tvojho pohrebu

Počujte, mám po krk malebnosti, pôvabu, farieb

Milujem lásku, jej nehu a jej krutosť

Moja láska má jediné meno, jedinú podobu

A či si jedného dňa spomenieš

Ó ty, podoba a meno mojej lásky

Jedného dňa na mori medzi Amerikou a Európou

v hodine zrkadlenia posledného slnečného lúča v poprehýbanom povrchu vĺn, alebo                              za nočnej búrky pod stromom na rovinách, alebo v uháňajúcom aute

V jarnom ráne na bulváre Malesherbes

V daždivom ráne

na svitaní, ak nezaspíš

Povedz, prikazujem to tvojmu každodennému príkazu, že ja jediný mohol som ťa ďalej milovať

a že je škoda, že si to nezbadala

Povedz, že netreba ľutovať: Ronsard predo mnou a Baudelaire písali o ľútosti starých žien a         mŕtvych žien, ktoré pohrdli najčistejšou láskou

Keď budeš mŕtva ty

Budeš krásna a stále príťažlivá

Ja keď budem mŕtvy, budem ohraničený v tvojom nesmrteľnom tele, v tvojom obraze, prítomnom navždy medzi stálymi zázrakmi života a večnosti; keďže žijem

Tvoj hlas a jeho prízvuk, tvoj pohľad, jeho priamky,

vôňa teba a vôňa tvojich vlasov a plno iných vecí vo mne zotrváva a žije

Vo mne, ktorý nie som ani Ronsard, ani Baudelaire

Ja, ktorý som Robert Desnos a ktorý preto, že ťa poznal

a miloval

Je im rovný

Ja, ktorý som Robert Desnos, aby som ťa miloval

A ktorý nechce na nehodnej zemi pripojiť ku svojej pamiatke

inú povesť

 

KEBY SI VEDELA

Ďaleko odo mňa a podobná hviezdam, moru a všetkým rekvizitám básnickej mytológie

Ďaleko odo mňa a predsa prítomná, bez toho, že by si o tom vedela

Ďaleko odo mňa a ešte mlčanlivejšia, lebo si ťa stále predstavujem

Ďaleko odo mňa, krásny prízrak, večný sen, ale ty nemôžeš vedieť

Keby si vedela

Ďaleko odo mňa a možno príliš ďaleko, aby si o mne vedela a aby si sa o mne ešte dozvedela

Ďaleko odo mňa, pretože ty ma nemiluješ, alebo, a to je koniec  koncov to isté, pretože

o tom pochybujem

Ďaleko odo mňa, pretože vedome nevieš o mojej horľavej túhe

Ďaleko odo mňa, pretože si krutá

Keby si vedela

Ďaleko odo mňa, ó veselá ako svet, tancujúci v rieke vodných  lodýh, ó smutná, ako siedma hodina večerná na šampiňónových planinách

Ďaleko odo mňa, stále mlčanlivá ako so mnou a stále veselá ako hodina podobná bocianovi,

keď zosadá

Ďaleko odo mňa vo chvíli, keď spievajú krivule, vo chvíli, keď mlčanlivé a výbušné more lomcuje bielym obrusom

Keby si vedela

Ďaleko odo mňa, ó moje prítomné, také prítomné trápenie

Ďaleko odo mňa v úžasnom praskote škrupín ustricových, povoľujúcich pod chodidlami námesačníka, míňajúceho zavčas rána dvere reštaurácií

Keby si vedela

Ďaleko odo mňa, dobrovoľný a hmatateľný prízrak

Ďaleko odo mňa ostrov sa za plavidlami stáča

Ďaleko odo mňa kľudné stádo byvolov pomýlilo si cestu a zanovito znehybnie na pokraji hlbokej priepasti, ďaleko odo mňa, ó krutá

Ďaleko odo mňa lietavica padá básnikovi do fľaše noci

Rýchlo zatisol zátku a odvtedy civie na hviezdu, uzavretú v skle, civie na súhvezdia, narodené

na stenách, ďaleko odo mňa, si  tak ďaleko odo mňa

Keby si vedela

Ďaleko odo mňa dom speje k dostavaniu

Murár v zavápnenej blúze vysoko na lešení spieva smutnú pesničku a zrazu vo vedre s maltou         uzrel budúcnosť domu: objímanie milencov, samovražednú dvojicu, nahotu v izbách krásnych  neznámych

a ich polnočné sny a tajomstvá, votknuté v rýhach parketov

Ďaleko odo mňa

Keby si vedela

Keby si vedela, ako ťa milujem, a keď aj ty ma nemiluješ, aký som veselý, aký som mužný a pyšný,  že budem odchádzať s tvojím  obrazom v hlave, odchádzať z vesmíru

Aký som preto na smrť veselý

Keby si vedela, ako mi je svet podrobený

A ty, krásna nepodrobená, tiež, ako len si mojím väzňom

Ó ty, ďaleko odo mňa, ktorej som podrobený

Keby si vedela

 

NIKDY INÁ AKO TY

Nikdy iná ako ty, navzdory hviezdám a samotám

Navzdory premenám stromu za súmraku

Nikdy iná ako ty nepôjdeš svojou cestou, mne súdenou

Aj keď sa ešte vzdiališ a tvoj tieň ešte predĺži

Nikdy iná ako ty nepozdraví more na svitaní, keď unavený

toľkým blúdením, vystúpiac z temných lesov a húštin žihľavy

vykročím k morským penám

Nikdy iná ako ty nepoloží ruku na moje čelo a oči

Nikdy iná ako ty a lož a neveru popieram

Lodi, ktorá tu kotví, smieš utnúť lano

Nikdy iná ako ty

Orol zavretý v klietke dlhý čas klová medené mreže, zašlé dozelena

Aký únik!

Toto je nedeľa plná spevu slávikov v útlej zeleni hájov, ľútosti dievčaťa nad klietkou,

v ktorej sa trápi kanárik,

kým slnko v prázdnej ulici trpezlivo tisne nekonečnú čiaru za horúci chodník

My prekročíme inú čiaru

Nikdy iná ako ty

A ja sám, sám, sám ako suchý brest v záhrade za mestom, sám ako pohár

A ty nikdy iná ako ty