Gennadij Ajgi

 

ZNOVA - MILOVANÉ

Čo Boh zabudol v sne

pod touto tenkou kožkou?

On - tu sa prvý raz začudoval

a toto priestranstvo je tým významné.

Najtichšie vlny

a najvzdialenejšie brehy...

A kde som tam ja?

Oči sa predsa otvárajú

mihalnicami na moju stranu

a niekde pod nimi sa začínam -

ktorý som nikdy nejestvoval.

Zvukov sa bojím

a bojím sa svetla

pre tú tvár,

ale život sa už nezastavuje a vydržíme všetko

tentoraz.

 

Z NÁVŠTEVY

Idem v noci vyľudneným mestom,

ponáhľam sa,

čím skôr - byť už - doma.

Je príliš ťažké

tu na ulici

cítiť,

ako sa mi chce objať kamene.

Ako pes - čelusťami - ruku,

ja rukami - svoje - rukávy!

Ako zvuky

vyjúceho lisu,

dojmy zo stretnutí v tom dome,

ktorý som práve opustil.

A smutno z kohosi, ustavične smutno,

ako z ostrej hranice

medzi čiernym a bielym.

Ten sklon hlavy,

ktorým si sám seba pamätám, tak z diaľky,

do rána si budem chrániť,

kĺžuc lakťami po stole

ako po vosku.

 

ODCHOD

Zabudne sa na spory,

na odchody, na listy.

Zomrieme, a ostane

clivota ľudí

po sotva citeľnej stope

akejsi vlny, čo vzdialila sa

z ich snov, z ich sluchu,

z ich únavy.

Po stope toho,

čo niekedy malo

naše meno.

A prečo sa hnevať

na život, na ľudí, na teba, na seba,

keď odídeme

od ľudí spolu

ako jedna vlna,

keď nie sneh ani koľajnice, ale hudba

bude merať priestor

medzi našimi

hrobmi.

 

TY OD KONCA

Cez halúzky bengálskeho ohňa mája,

cez hodváb podšitý vetrom

plynieš tak,

že pohyb sa iba predpokladá.

No čo? Hlavne, že je nedotknuté

miesto, na ktoré som sa kedysi díval.

Nad melodickou krupičkou snehu bubnujúceho na vzduch

len zablyslo sa

a zmizlo?

Trápim sa, viem, že kdesi skvie sa svitanie slzy

- ach, možno je tam svietiaci sad!

Na prsty stanú si

a viditeľné vidia, no vyššie, oslepujúc,

na lícnych kostiach spáča je slza čírym zlatom.

Ó, nech je trápenie spoločné

a zrozumiteľné

na oboch stranách!

A v noci - ako tvoj odev -

pod temenom - návnada, prekážka v hre,

v hre na plač, prudší než u toho predtým,

zabliká myšlienka, s ktorou navštevujem

tú, čo ešte len bude. Si to ty (je to kvet železa, lovci ľudí),

ste to vy (rozkvitanie krvi),

 

a ak je, kto nič z toho nedokáže,

som to ja.

 

K TEBE OD KONCA

V tme s neznesiteľnými zárezmi

vtákov,

upozorní na hrdlo tých,

ktorí ju pijú ako striebro.

Som bodom jej ohňa, kde spomínajúc

dvihne most s mestom,

aj pravý tvar domov

je jedine tam.

A som to ja, ak myslí na les? A ak

sa tento bod rozšíri ako horiaca koruna stromu?

Nie, ja a vy nebudeme jedno,

nie, v absolútnom ohni ako v kolíske,

už nerozoznáš, kde sú hranice

smútiacej a zväčšujúcej sa hlavy.

Mojej hlavy? Hlavy plameňa?

A sinky srdca, tela, sinky vedomia

iného, zatajeného sveta

a zeleň a možno ďalšie veci

a dno a krása?