Anna Achmatovová

POLNOČNÉ VERŠE

Sedem básní

Iba zrkadlo zrkadlu sa sníva,

            tíšina tíšinu stráži...

 

 Averz

Namiesto venovania

 

Po vlnách chodím a po lese,

mihám sa v zrkadlách emailu,

rozlúčku určite unesiem,

stretnúť sa s tebou však nemám silu.

 

1. Predjarná elégia

Utíchla v bore metelica,

no opitá i bez vína

jak Ofélia bledolíca

spievala v noci tíšina.

A ten, čo sa mi iba maril,

bol zasnúbený s tíšinou;

odišiel, nechal mi však dary,

do smrti bude predo mnou.

 

2. Prvé varovanie

Čo na tom, že kvet zvädne časom,

že z krásnych vecí bude prach?

Nad akou hĺbkou spievala som

a v koľkých rástla zrkadlách.

Nie som sen, požehnanie z neba,

potešenie tiež vôbec nie,

no možno častejšie než treba

si tvoja pamäť spomenie

na tíchnuci šum veršov z mája,

na oči, ktoré v hlbine

zhnednutý venček s tŕním taja

v znepokojenej tíšine.

 

3. V zázrkadlí

Mladučká kráska, potecha

z iného storočia a sveta,

nemôžeme byť dve - tá tretia

nás nikdy samé nenechá.

Ty jej hneď kreslo ideš dať,

ja sa s ňou štedro s kvetmi delím,

na iné sa tiež neosmelím -

už sa to nedá vydržať.

Jak prišelkyne z väzníc, tmy,

poznáme trochu jedna druhú,

sme v krážoch pekelného kruhu;

možno to ani nie sme my.

 

4. Trinásť riadkov

A potom prišlo slovo - jasná zvesť.

Nie vrúcny výlev citov v podkľaknutí,

no akoby si ušiel spod zlej knuty

a v spektre sĺz tu videl rodný les,

posvätnú klenbu snehobielych briez.

A vôkol bolo pieseň ticha čuť

a západ slnka lial sa do breziny

a svet bol na okamih celkom iný

a víno malo náhle zvláštnu chuť.

A i ja, čo som nemala dať žiť

božskému slovu, plná toho slnka

bezmála bázlivo som vtedy zmĺkla,

chcela som blaho chvíle predĺžiť.

 

5. Volanie

Z ostražitosti pred svetom

ťa schovám niekam do sonáty.

Ó, ako, navždy vinovatý,

ma budeš volať napäto,

lebo si zrakom znehybnel

na mojej tvári na okamih...

Sen o zániku ťa už mámi,

kde smrť je obeť tíšine.

 

6. Nočné navštívenie

 Všetci odišli, ale nikto sa nevrátil.

 

Nebudeš ma na jesennej ceste

 čakať zmorene.

Vo Vivaldim, v Adagie sa ešte

 dneska stretneme.

Plameň sviec zas bude matný, tupý,

 žlto zakmitnú,

slák sa neopýta, jak si vstúpil

 o polnoci dnu.

Prejde v nemých predsmrteľných vzdychoch

 polhodina bied,

z mojej dlane prečítaš si ticho

 strašnú predpoveď.

Vtom ti osud, ktorý tebou zmieta,

 nedá pokoja,

z môjho prahu náhle odvedie ťa

 do vĺn príboja.

 

 7. Naostatok

Nad nami ako morská hviezda stála,

deviatu lúčom hľadala.

Len naším nešťastím sa ti vždy zdala

a radosťou sa nazvať nedala.

Vo dne pred nami krúžila jak vtáčik,

jej úsmevy nám kvitli na ústach,

v tme - obom inde - chcela hrdlo stlačiť

ľadovou rukou. Naháňala strach.

Nedbajúc na kliatby a velebenia,

nachýlená nad naše podušky,

sklonená k našim hlavám v nociach bdenia,

nám hriešne verše vraví pošušky.

 

Namiesto epilógu

A tam, kde sny sa rodia z chmár,

nam dvom zem jeden nadelila,

v tom sne však bola radosť, sila,

bol ako prichodiaca jar.