Síce až na druhý pokus, ale predovšetkým vďaka neuveriteľnej húževnatosti Hanky Daubnerovej a Petra Piatka (ale aj dalších zúčastnených z Mesta Martin, Slovenskej televízie i z radov samotných pesničkárov) sa podarilo zrealizovať asi najvýznamnejšiu udalosť tohoročnej slovenskej folkovej sezóny. Aj keď pôvodné ambiciózne plány na plnohodnotný dvoj- až trojdňový festival a niekoľko paralelných scén bolo treba zredukovať na nevyhnutné minimum, nakoniec sa organizačný štáb zhodol na tom, že treba aspoň nejako začať...  Úvodný ročník teda dostal označenie „nultý“, nech je na čom stavať a potom sa už uvidí...

Kto tam bol, zažil atmosféru aj squelé výkony a za pár jurášov si vypočul kopu muziky. A pre tých, čo sa rozhodli neprísť pozrieť, aspoň pár slov o tom, čo sa dialo.

Symbolicky, ale aj zaslúžene sa česť otvoriť úvodný ročník ušla Petrovi Piatkovi. Dejiny určite ešte ocenia, čo v Martine robí pre pesničkársku scénu, v sobotu večer však išlo predovšetkým o muziku. Pôvodne sólový pesničkár k sebe postupne nabaľuje ďalších ľudí, k už zabehnutému tandemu so basgitaristom Romanom „Zibom“ Zábojníkom sa pripojil ďalší muzikant, Maťo Richtarčík (bicie). Piatko si už vybudoval svoj vlastný, nezameniteľný štýl a jeho pesničky získavajú stále viac na prieraznosti aj farebnosti.

Ak úplný začiatok patril mladej pesničkárskej generácii, číslo dve v poradí patrilo nestorom (takýto generačný mix sa ostatne odvíjal celým festivalom a určite prispel k výslednej pestrosti). Skupina 2 až 3 je nedmysliteľne spojená s predchodcom festivalu Folk Martin, s legendárnym Martinským Folkfórom. Monika Barabášová, Josef Zrník a Juraj Dorica a ich pesničky sú pre mňa ako ako dúšok pramenitej vody. Nádherné úpravy ľudových piesní sú nielen návratom ku autentickým koreňom folku a dôkazom, že ľudová pieseň má stále čo povedať, ale aj ukážkou, koľko krásy sa dá vyčariť s dvomi akustickými gitarami a tromi hlasmi. Zlá správa je, že napriek štvrťstoročiu existencie toto trio nemá vlastný album, dobrou správou však je, že stále hrajú, takže ešte zostáva nádej :-)

Skupina Mysami predstavuje na jednej strane nielen nejnepravdepodobnejšie zoskupenie protikladov, akými sú Rado Radiar Tiňo a Ivo Had Weiss, ale zároveň aj konvergenciu talentov. Spolu s ďalšími spoluhráčmi, Katkou Žilovou a Michalom Tölgyessym, predviedli blok vokálne prepracovaných pesničiek, v ktorých sa muzikantstvo preplietalo s nevídaným nadhľadom a dokonca aj s vo folku nevídanou choreografiou.

Ak Peter Piatko naznačil súčasný trend pesničkárov nabalovať na seba ďalších muzikantov, Peter Petiar Lachký je naopak pesničkár, ktorý sa tomuto trendu zatiaľ vyhýba. Petra vidím vždy tak v dvoch-troch ročných intervaloch, takže dá sa povedať, že sledujem jeho dráhu kontinuálne J. Pri jeho posledných vystúpeniach ma trochu mrzelo, že zamenil akustickú gitaru za elektriku s jedným či dvomi špecifickými zvukovými registrami, toto martinské vystúpenie ma však presvedčilo, že vie čo robí. V pesničkách zostala komorná atmosféra, zvuk gitary sa citlivo menil a ja som si znovu uvedomil, ako Petiarovi sedia klubové, uzavreté priestory.

Robo Hulej je ďalší pesničkár, ktorý sa sa pustil do sveta na čele svojej kapely (Spod Budína). Už na svojom cédečku Pozri sa do neba naznačil, že pesničkárstvo je pre neho viac, než len sprevádzanie sa na akustickej gitare a že v pesničkách si vie predstaviť aj výraznejšie aranžmány. I jeho vystúpenie na Folk Martin 2009 sa nieslo v znamení hľadania nového zvuku a možností, nástup s gajdovým intro s anglosaskými motívmi bol skutočne impozantný. Potešilo ma, že po rokoch odmlčania sa Robo opäť vrátil na scénu, lebo ľudí, ktorí s takou ľahkosťou súkajú spevné pesničky, nie je nikdy nazvyš. 

Peter Janků je naopak človek, ktorý sa zanovite drží folkového pesničkárstva v tej najarchetypálnejšej podobe. A to nielen formálne, ako osamelý bard s gitarou, ale aj názorom, že folk je predovšetkm politikum. V tom, čo Janků teraz robí, sa naozaj našiel, pretože spojil svoj novinársky nos pre témy, presvedčenie, že žiadne tabu nie je dosť posvätné, aby sa ho nedalo dotknúť (a sarkazmus, pomocou ktorého to aj skúša) a v kombinácii s inštrumentálno-vokálnymi dispozíciami a suverénnym pódiovým vystupovaním stvoril nadmieru príťažlivý mix, ktorý má vždy zaslúžený ohlas.

Aj Zuzana Homolová sa už zrejme definívne rozlúčila s modelom „dievča s gitarou“. Podobne ako 2 až 3, aj ona stavia na ľudovej piesni, balade, ale v posledných rokoch k nej pristupuje úplne iným spôsobom. Zloženie Trojky pre ňu predstavuje zrejme tú najoptimálnejšiu zostavu – už dlhoročný spoluhráč Samo Smetana jej pomohol postupne sa odpútávať od tradičného folkového prístupu a s príchodom gitaristu Miloša Železňáka  si celkom rozviazala ruky. V onen sobotný večer trojica názorne predviedla, v čom je rozdiel medzi folkom a world music. Základ síce v oboch prípadoch tvorí ľudová balada, ale obal a muzikantské postupy sú už celkom iné. 

Miloš Janoušek

Značka skupiny Pathetic Hypermarket Band sa rokmi hrania a poctivého nacvičovania stala symbolom zohranosti a netradičného prístupu. PHB je, ak ma pamäť neklame, v súčasnosti jedinou slovenskou folkovou skupinou, ktorá má v repertoári inštrumentálne kompozície z vlastného pera a je ich hneď niekoľko. Na martinskom folkovom pódiu predviedli Šaty vidiečanky od lídra skupiny Mária Polónyiho. Koncertné vystúpenie PHB bolo vyvážené a farebné aj vďaka tomu, že odohrali piesne od všetkých autorov skupiny. Na rad prišli piesne ako Naoko (autorka Katka Žilová a Petiar), posledná novinka – vynikajúca bosanova Bosou nohou (autor hudby Julián Ratica, autor textu Mário Polónyi) a nakoniec aj slnkom prežiarená samba Havana (autor Stano Kalman). Bolo vidieť a hlavne počuť, že skupina urobila pokrok aj po vokálnej stránke. Na konci vystúpenia zostal na pódiu už len Stano Kalman, ktorý ako samostatný pesničkár ponúkol publiku svoju, už takmer zľudovenú pieseň Superstár.

Ak chlapi zostávajú chlapcami, tak o folkeroch to platí obzvlášť. Aj keď si v budúcnosti vraj chcú odkúpiť názov Geriatrio :-). Miloš Janoušek, Dušan Valúch, Karol Svozil a ich Jednofázové kvasenie...sú to jednoducho folkeri, ktorí, slovami Miloša Janouška, "nepotrebujú hrať preto aby z muziky vytrieskali nejaké imanie, ale hrajú preto, lebo si to môžu dovoliť". Ak držia v rukách svoje inštrumenty nuž potom už len kvasia, bublajú a nechávajú sa „koštovať“ ako to najlepšie šampanské. Piesne sú plné inteligentného humoru, hyperbol a melodickej šťavy. Zaradili aj piesne z dávnejších čias. Možno preto, aby si aj takto zaspomínali na Martinské Folkfórum, ktoré sa dialo v tomto meste ešte v 80-tych rokoch a na ktorom samozrejme nemohli ako účinkujúci chýbať.

Soňa Horňáková je mnohými už roky právom považovaná za prvú dámu slovenského folku. Na pódium vystúpila skromne, sama, iba so svojou gitarou, presne tak, ako je to u nej zvykom. Jej skromnosť a prirodzenosť však kontrastujú s profesionalitou, akou dokáže hrať a spievať svoje piesne. Nech už sú zvukové pomery na pódiu akékoľvek, Soňa vždy vie vyčarovať zo svojej gitary a hlavne zo svojich hlasiviek skvelý zvuk a hlas. Svoje vystúpenie poňala prierezovo, takže na ňom zazneli staršie aj novšie piesne, ktoré si v hľadisku spolu s ňou pospevovala väčšina prítomného publika. Keby žila na západe, určite by už dávno bola súčasťou niektorej zo sieni slávy. Na Slovensku sa sice nestala slávnou, no určite bola a stále aj je jednou z najrešpektovanejších osobností modernej slovenskej hudby.

Popradský pesničkár Števo Šanta je tiež už niekoľko rokov považovaný mnohými hudobníkmi za jedného z najlepších slovenských pesničkárov tejto doby. Jeho tvorivý potenciál sa neobmedzuje len na písanie textov a piesní, ale aj na básne a na písanie pútavých blogov. Števo dlho hľadal ideálne hudobné zoskupenie, ktoré by mu pomohlo pretaviť do reality myšlienky schované v jeho piesňach. V minulosti sa to celkom dobre darilo vďaka jeho spolupráci s gitaristom Tomášom Blažom. Minulý rok však nastal v jeho hudobnej kariére prelom. Podarilo sa mu nahrať skvelý debutový album Po hladine a po ňom dal dohromady skupinu Ostrov. Jej jadro okrem Števa tvoria vynikajúci hudobníci, ktorí v minulosti pôsobili v známej skupine Collegium SDS (Zbyňo Džadoň – v súčasnosti bassgitara , Oliver Ondráš – bicie a Mário Karas – klávesové nástroje) a spolu s nimi sa v skupine objavil aj gitarista s výnimočným citom pre hru na elektrickej gitare Tomáš Hulka. Podľa Števovho vyjadrenia je toto zoskupenie presne to, čo hľadal. Skupina spolu so Števom nadviazala na repertoár z albumu, no nezaháľa a pripravuje neustále nové piesne. Na martinskom koncerte zazneli dokonca až tri novinky, poväčšine  šmrncnuté jazzom a to Nikdy som ti nenapísal pieseň, Oči, a Svet . Zo známych piesni to boli Nespokojnosť a Košeľa. Ak má takto vyzerať hudobné napredovanie folkového pesničkára, tak prajem všetkým, aby sa im to podarilo aspoň tak dobre, ako Števovi.

Edo Klena je ďalším z osobitých pesničkárov, ktorí sa už stali pojmom. Edo mal tú česť, že v minulosti zažil aj toľko spomínané Martinské Folkfórum, na ktorom mu vtedajšia cenzúra zakázala spievať. Nezakázala mu však hrať, tak vtedy jeho piesne odspieval Ivan Hoffman. Tentokrát však už nikto nič nezakazoval ani Edovi, ani jeho doprovodnej skupine Klenoty. Edo s jemu vlastným humorom pred začiatkom vystúpenia (už v dosť pokročilej hodine) pripomenul organizátorom, aby sa poučili a nenechali hrať hudobníkov z východného slovenska neskoro večer, obzvlášť keď je v blízkosti bar, alebo pohostinstvo :-). Ako vtip to zarezonovalo, no nič nepríjemné sa neprihodilo. Edo a Klenoty odohrali vo svojom bloku osvedčené kúsky ako napriklad Odišla milá. Prítomnosť nového huslistu v skupine, Petra Wittnera, spôsobila, že v Klenotoch zavanuli nové vetry. Tie ich nasmerovali z východného slovenska na brehy írska a odtiaľ naspäť. Výsledkom toho je úplne nová pieseň s názvom 2009, ktorou Klenoty aj napriek prítomnosti stoličiek v hľadisku Barmúzea roztancovali časť publika. Folkrock je živý a vďaka Edovi a Klenotom naberá na dychu.

Čo by to bolo za akciu v Martine, na ktorej by chýbali Náhodní pocestní. Táto vrútocká skupina patrí právom medzi to najlepšie, čo sa v hudbe na Turci vyskytlo. Pre vystúpenie na festivale si pripravili repertoár,  v prevažnej miere zložený z osvedčených hitoviek, ktoré sa nachádzajú na albume Cesta. Konkrétne to boli piesne z pera lídra kapely Dalibora Urmínskeho Buď svetlo, Strach a Túlavé mačky. Pridali aj bonbónik z tvorby Vetroňa (Mareka Harviša) Na stanici v bufete a nakoniec odoznela aj novšia Otočil sa mi svet, ktorú na už spomínanom albume nenájdete. Náhodní pocestní boli poslednou vystupujúcou skupinou a tak na záver hrania nič nebránilo tomu, aby si publikum vynútilo prídavok. Tým sa symbolicky stala pieseň Rozchod. Po nej nasledovala už len rozlúčka moderátora večera Petra Piatka s prítomnými divákmi a následné nočné hranie na chate pod Martinskými hoľami, ale o tom až niekedy nabudúce.

Radiar & Jano Cíger

Orbus vás albumom Svet je naruby vezme na výlet za Zrkadlo času

 RIEKA

Ami  Ami (add13-)   Ami          Ami (add13-) Ami

Po     hladine              vôd plynú písme                ná...

G (add9)                                   Ami

Nikto ich nevidí, kým nezavrie oči...

Ami                Ami (add13-)   Ami                 Ami (add13-)  Ami

V mieste, kde vznikol              brod je počuť  ozve                   na...

              G (add9)                   Ami

Kto nezávidí pohojdá ho na vrkoči.

F                 C

V hlbinách život dýcha...

G (add9)     Ami

Počúvať ho skús...

F                   Adim E7

Umy si duše mlčaním...

F                     C

Vyplaví sa zo srdca pýcha,

G (add9)             Ami

keď rieka spieva blues...

G (add9)                G/E                 /:Ami  Ami (add13-) :/

Pomaly oči zatvor, nechaj unášať sa ním.

Rieka je slobodná, nikomu nepatrí...

Nemožno ju ukradnúť ani vlastniť...

Strach nepozná, Pán vôd ju ochráni.

Skús si ku nej prisadnúť a sniť.

                                         Přítel Smutek

Dsus2       Dsus2/C        Dsus2/Bb  Ami7 Dsus2

Smutek je hubený chlap v orvaném    kabátě...

Dsus2           Dsus2/C          Ami7     Dsus2

Vypadá jako darmošlap a je cítit po mátě...

Gmi              Gdim  A7                  Bb

Potkávám se s ním, někdy ho i oslovím...

     Dmi7                Ami (add9/E)   Dsus2

Je prúhledný, jak z cigaret              dým...

Postává na refýžích, hledí tramvajím do tváří...

Nepohladí, neublíží, spokojeně bídaří...

Potkávám se s ním, někdy ho i oslovím...

Je prúhledný, jako z cigaret dým...

Gmi6                                                          Dsus2

Nabíd jsem mu moc krát, že u mne bydlet múže...

         Gmi                 Ddim                         Asus4 A

Řekl, že by to nešlo...prý by u mne chytnul úžeh...

Gmi6                              Dsus2

Vyhledává tmu samotu a zimu...

         Gmi             Ami (add9/E)   Dsus2

Právě to by nábídl příteli       nejlepšímu...

Přítelem tím, prý jsem já, dnes se k němu stěhuji...

Polovic z toho co má prý mi dá, předem říkám:Děkuji...

Není mi líto veteší, ty vúbec nic neřeší...

Jsou jenom třpytítky v života manéži...

To podstatné je uvnitř nás a vidět to jenom po tmě...

Kdo nevěří na mýtus čas podobá se nám notně...

Není mu líto veteší, ty vúbec nic neřeší...

Jsou jenom třpytítky v života manéži...