Budmerice, 23.4. 2010

Sedíš sám v izbe s výhľadom na stromy. Máš pootvorené okno, lebo fajčíš jednu cigaretu od druhej. Ak nevyvetráš, v izbe sa nebude dať dýchať, budú ťa štípať oči.
Teraz ťa však vyrušuje zvuk, ktorý k tebe dolieha odkiaľsi spomedzi stromov - rezanie dreva motorovou pílou. V nepravidelných intervaloch lomoz na chvíľu ustane a potom začne nanovo. Nemôžeš sa sústrediť. Mal by si dokončiť knihu, potrebuješ pokoj. Ten teraz strácaš. A potrebuješ aj čas. Čas pre seba. Aj preto si predsa odišielaž tu, do tejto dediny na konci sveta, aby si získal čas výhradne len na svoje písanie.
Rád, hoci len sám pred sebou, prisudzuješ svojím čmáraniciam, písačkám, škrabaninám "vyšší zmysel". Aj keď napokon celkom dobre vieš, že ako spisovateľ za veľa nestojíš. Napokon, keď sa pozrieš na seba triezvo - nie kriticky, skrátka len s určitým zdravým odstupom - musíš uznať, že celý tvoj život je mizerný, prázdny, bezfarebný nemý film. Si vlastne nula. Hodnotou nuly však nedisponuješ. Si v nule vrastený; nie si jej vyjadrením, skôr popretím jej možnosti...
Čo sa ti v živote naozaj podarilo?
Na čo si skutočne hrdý?
Čo by si - ak by to bolo možné - urobil takisto, znova a bez zmien?
nevieš.
Nič nevieš, áno, to je pre teba charakteristické. A určujúce. Nevieš, a nikdy si ani nevedel. Ignoramus et ignorabimus... Lebo si nemusel, a teda ani nechcel. Tebe sa život deje. Navzdory všetkému, nepoznáš nudu, lebo ona je tvojim trvalým stavom, dohodou, ktorý si uzatvoril so svetom, so svojim životom. Je tvojim prirodzeným vyjadrením.
Si ale presvedčený, a dokonca veríš, že tvoje písanie je to, čo ťa zachráni, vytiahne z pološera, v ktorom si zamaskovaný, aby si nemusel riskovať.
Pološero, sivota - ani nie celkom príbuzná čiernej, ani nie podobná svetlejšiemu prísvitu. Tá farba ťa vystihuje, sám si ju vytvoril, si to ty. Práve preto, ako nie si, ako trváš, ako bezmocne sedíš, čumíš cez pootvorené okno na stromy, pomaly fajčíš a načúvaš zvuku motorovej píly. Z úst vyfukuješ cigaretový dym, ktorý má farbu tvojej krvi. V žilách sa ti ťažko, unavene prevaľujú chuchvalce cigaretového dymu. Očné viečka máš priesvitné ako koža práve narodených myší, cez ktorú možno visieť cievy a vnútornosti. Cez tvoje blanité viečka však vidno len prázdne sivé oči. Oči, ktoré sú mŕtve viac, ako slepcov zrak. Oči ako dve pahreby po daždi.
V popolníku zahasíš ďalší ohorok z cigarety a podídeš k oknu. Chvíľu tam stojíš a potom okno zatvoríš. krátkym pohľadom na prázdny zošit na stole si uvedomíš, že ani dnes si nič nenapísal. Vtom niekto zaklope na dvere.
Zvuk krátkych, razantných a rytmických údeerov prstových kĺbov o drevo ťa na okamih vyľaká. Na chvíľu vznikne dokonca dojem, že tvoje oči ožili.
Podídeš k dverám, pomaly siahneš na kľučku.
"Kto je tam?", nesmelo zaúpieš. Tvoj hlas znie bojazlivo.
"Ja.", ozve sa spoza dverí pevný hlas.
Chvíľu váhaš.
"Ja?", placho hlesneš.
"Áno, ty.", potvrdí mocný hlas z druhej strany.
Otvoríš pomaly dvere.
V tmavom šere chodby však nikoho nevidíš.
Nesmelo vyjdeš na chodbu. Potom vojdeš dnu.
Nikdy si von nevyšiel, nikdy nevstúpil dnu.
Ak nebudeš písať, naozaj sa nič nestane.