Alister McGrath – bývalý ateista, molekulárny biológ a profesor historickej teológie na Oxfordskej univerzite sa na dvesto stranách vyjadruje k prácam ateistu, biológa a etológa Richarda Dawkinsa, ktorý si vyslúžil prezývku „Darwinov rotvajler” (vďaka svojmu masívnemu presadzovaniu Darwinových myšlienok nielen v oblasti biológie, ale aj kultúry a náboženstva).
Autor Martin H. Padovani vo svojej knihe ukazuje, že zranení by bolo omnoho
menej, keby sme predchádzali nedorozumeniam v komunikácii, správne
chápali intimitu či vhodne zaobchádzali s vlastnými emóciami. Snaží sa
vysvetliť dezinformácie a dezinterpretácie, ktoré majú ľudia v povedomí a
často ich prenášajú z generácie na generáciu. Pritom si spôsobujú bolesť,
ktorá vôbec nie je potrebná ani nevyhnutná.
Kniha Respektovat a být respektován ma príjemne prekvapila. Autori si stanovili neľahký cieľ –
ukázať, ako môže každodenná komunikácia s deťmi a dospievajúcimi ovplyvňovať (podporovať)
rozvoj ich osobnosti smerom k zodpovednosti a riadeniu sa zvnútornenými hodnotami.
Čmáraniny či takmer dokonalé kresby, kresby starostlivo vypracované alebo odfláknuté, čiernobiele,
farebné, konkrétne či abstraktné... Často nám môžu napovedať veľa o detskej duši.
Dieťa vstupuje do materskej školy. Je to významný medzník v jeho živote. Musí sa naučiť žiť v kolektíve a rešpektovať inú autoritu (učiteľku) ako sú jeho rodičia. Hra je jeho najprirodzenejšou činnosťou a vplýva na jeho telesný, rozumový, mravný a citový vývin.
V tomto období si dieťa hrou vypĺňa každú voľnú chvíľu. Hry trvajú dlhšie a majú vyššiu úroveň. K svojim hrám dieťa potrebuje hračku – bez nej sa nevie hrať. „Hračkou“ môže byť čokoľvek z okolitého sveta – vďaka svojej narastajúcej samostatnosti objavuje predtým nepoznané veci. Začne všetko skúmať – všetko je preň nové.
Hra je osobitným druhom činnosti typickým pre detský vek. Poskytuje dieťaťu priestor pre osvojenie
rôznych vedomostí a zručností. Od začiatku predškolského až po koniec mladšieho školského veku
je hra najobľúbenejšou formou kontaktu dieťaťa s vlastným vnútrom aj vonkajším svetom. Hra tým,
že predstavuje život „akože“, dáva dieťaťu voľnosť prežívať a zvládať hrový svet ako svoj výtvor,
riadiť ho, riešiť v ňom svoje radosti i problémy.
Tak ako v predchádzajúcom období bol pre deti vývinovým medzníkom vstup do materskej školy,
začiatok tohto obdobia predstavuje ďalšia významná a výrazná zmena doterajšieho života dieťaťa –
vstup do školy. Hra sa už prestáva hrať pre samotnú hrovú činnosť, dôležitý je aj jej výsledok.
Do redakcie nám prišiel mail od jednej mamičky, v ktorom nám opísala
nevhodné správanie detí na ihrisku. Poslali sme ho psychologičke a tu je
odpoveď... Tak čo robiť, keď sa deti správajú voči sebe arogantne a
neúctivo?
Je jedno, či ich stretnete na ulici, v obchode alebo na ihrisku. Vždy vzbudia pozornosť. Hlavne, keď
prídu na ihrisko, máte dojem, že sa jedným šmahom zaplnilo. Aj rozhovor vznikal na ihrisku, medzi
neustálym pobehovaním okolo našich (spolu s mojimi) šiestich detí. Ešteže nám pomáhala
opatrovateľka Elenka. Zoznámte sa s košickými štvoričkami – Brankom, Maťkom, Kubkom a
Zuzkou Beregszasziovcami a ich mamičkou Katkou.
Začiatok adolescencie spadá do veku pätnástich až sedemnástich rokov, tak som si toto obdobie
dovolila zaradiť medzi „deti a dospievajúcich“ a tým ukončiť poznatky o morálnom vývine, ktoré má
psychológia k dispozícii.
Adolescenti sú ochotní akceptovať, že normy sú na to, aby regulovali správanie ľudí a uľahčovali tak
fungovanie celej spoločnosti.
Školská pripravenosť okrem iného zahŕňa rešpektovanie noriem, ktoré na dieťa kladie škola ako
oficiálna inštitúcia a ktorých rešpektovanie dôsledne vyžaduje. Problém je najčastejšie v tom, že deti
síce vedia, ako sa majú správať, ale konflikt medzi aktuálnym uspokojením (napr. potreba pohybu) a
hodnotnejším, ale menej atraktívnym motívom (sústrediť sa na výklad učiteľa) často riešia
odložením povinnosti alebo vyrušovaním. Detská vôľa sa na začiatku školského veku iba rozvíja.
Morálny vývin človeka je jednou z dôležitých oblastí života. To, aké normy a pravidlá uznávame a
rešpektujeme, vo veľkej miere ovplyvňuje naše konanie, náš celkový postoj k životu a k ostatným
ľuďom.
V článkoch píšem o tom, ako dieťa vníma normy, ako si ich osvojuje, kedy sa rozvíja detské
svedomie alebo od akého veku je dieťa schopné účelovo klamať. Začnem trochou teórie – najprv si
zadefinujeme samotnú morálku a morálny vývin.
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno dievčatko. Volalo sa Majka. Bola veľmi šikovná a mala dobré
srdce. Len jedna vec jej nebola po vôli vôbec si nechcela čistiť zúbky. Každé ráno a večer počúvala
mamička samé vety na eN: „Nechcem! Nebudem! Nie a nie a nie! Netreba! Načo?!“ Nečudo, že v
jej zúbkoch začali bývať kazizúbky.
Preto som presvedčená, že doprovod dieťaťu nie je vecou pohlavia rodiča, ale vecou ľudského
prístupu v nemocnici. Pacienti sú vždy nútení prispôsobiť sa vnútornému poriadku nemocnice a
záleží len na vedení zariadenia, do akej miery sa bude správať ústretovo k pacientom a najmä k
detským pacientom.
„Baby blues“ je najmiernejšia a najčastejšia afektívna porucha.
Zažíva ju 80% matiek! Objavuje sa na tretí až desiaty deň po
pôrode. Symptómy zahŕňajú plačlivosť, úzkosť, výkyvy nálad a
podráždenosť. „Blues“ je spôsobené kombináciou hormonálnych
zmien, vyčerpania po pôrode, prežívaním silných emócií
spojených s týmito udalosťami a vôbec s vyrovnaním, že sme sa
nenávratne stali rodičmi. Ak má žena dostatok odpočinku, porozumenia a opory v najbližších,
„blues“ rýchlo pominie.
Obdobie takmer jedného roka, zahrňujúce tehotenstvo, pôrod a šestonedelie, je časom nielen
úžasných, ale aj náročných telesných a psychických zmien. Mnoho tehotných a čerstvých mamičiek
si neuvedomuje, že zmeny nálad a psychické problémy sa bežne vyskytujú počas tehotenstva a po
pôrode. Môžu byť mierne, ale aj vážne. Ženy vnímajú, že „sa necítia celkom v poriadku“, ale
niekedy tento pocit signalizuje začiatok poruchy. Počas tehotenstva sa môže vyskytnúť prenatálna
(predpôrodná) depresia. Objaví sa ešte predtým, než sa dieťa narodí. Uvádza ju 10% tehotných žien.
Keďže od predškolského do mladšieho školského veku dominuje v detských činnostiach hra ako
najobľúbenejší prostriedok kontaktu dieťaťa so svojím vnútrom a okolitým svetom, hra sa v tomto
období pokladá za základný prostriedok terapeutického prístupu k deťom a ich problémom. To, ako
sa dieťa hrá, nám môže povedať veľa o tom, ako žije.
Pri hľadaní odpovede na otázku výchovy detí knižný trh ponúka množstvo literatúry. Značnú časť kníh vraciam po prelistovaní späť do regálu. Jednak ide o schematické preklady z cudzojazyčnej literatúry, ktoré nerešpektujú naše socio – kultúrne odlišnosti a jednak ide o knihy, kde rady rodičom končia pri všeobecnom vymenúvaní čo by (ne)mali robiť.
V priebehu nášho života sa musíme vyrovnávať s mnohými životnými stratami. Osobitnú kapitolu
tvoria vzťahové straty, ktoré súvisia s presťahovaním sa, rozvodom, rozchodom či zmenou
zamestnania. Najintenzívnejšou formou vzťahovej straty je smrť milovanej osoby.
V minulej časti som sa zaoberala procesom vyrovnávania sa so smrťou z hľadiska zomierajúceho.
Dnes si priblížime situáciu smútenia, v akej sa po smrti nachádzajú jeho blízki.
Stretnutie so smrťou môže byť náhle a nečakané, pokiaľ človek umrel pri nehode. Vo väčšine
prípadov má však dostatok času uvedomiť si, že sa jeho život chýli ku koncu. Na základe dlhoročnej
práce s umierajúcimi pacientmi pomohla lekárka Elisabeth Kűbler – Rossová objasniť proces
umierania.
S blížiacim sa „dušičkovým“ víkendom sa väčšina z nás zastaví pri hroboch svojich blízkych a
venuje im tichú spomienku či modlitbu. Nad plameňom sviečky sa možno na chvíľu zamyslíme aj
nad otázkami života a smrti, ktoré vyplávajú z nášho vnútra na povrch.
Smrť. Z medicínskeho hľadiska je vecne definovaná ako „...zastavenie základných fyziologických
činností, hlavne mozgu. Kritériom konca je plochý záznam na EEG a arteriografický blok pri
nepriechodnosti mozgových artérií“. Chladná čiara za ľudským životom...
Nie vždy sa pozostalému darí úspešne prejsť obdobím smútenia. V prípade akýchkoľvek ťažkostí
môže navštíviť psychológa a/alebo psychiatra. V dnešnej poslednej časti chcem priblížiť oblasť
smútkového poradenstva, ktorá sa danou problematikou zaoberá.
Dyslexia podľa najčastejšie uvádzanej definície je “porucha prejavujúca sa neschopnosťou naučiť sa
čítať, napriek tomu, že dieťaťu sa dostáva bežného výukového vedenia, má primeranú inteligenciu a
sociokultúrnu príležitosť. Je to podmienená porucha v základných poznávacích schopnostiach,
pričom tieto poruchy sú často konštitučného pôvodu.” Teda dieťa má všetky predpoklady, aby
bezproblémovo zvládlo čítanie, a predsa mu to nejde.
Dyskalkúlia je narušenie schopnosti rozumieť matematickým vzťahom a používať ich pri riešení matematických úloh, aj keď celková inteligencia dieťaťa je v norme a je vyučované bežným spôsobom.Pri dyskalkúlii ide v podstate o poruchu abstraktného myslenia, o sťažené chápanie symbolickej povahy grafických znakov (čísel), v čom spočíva jej podobnosť s dyslexiou.
Dysgrafia je špecifická vývinová porucha písania, ktorá sa prejavuje celkovou výraznou
neúhľadnosťou písma, jeho tvarom, rozdielnou výškou a kolísajúcim sklonom. Opäť treba dodať, že
výkon dieťaťa pri písaní je hlboko pod očakávaním a nezodpovedá jeho inteligencii a zapojeniu sa
do vyučovacieho procesu.
Dysortografia je špecifická porucha učenia prejavujúca sa v neschopnosti správne sa písomne
gramaticky vyjadrovať, napriek tomu, že dieťa má primerané rozumové schopnosti a dostáva sa mu
dostatočného výchovného a výukového vedenia. Dieťa často výborne ovláda gramatické poučky,
ale nevie ich pohotovo uplatniť napr. pri písaní diktátu.
Dyspinxia je špecifická porucha kreslenia. Poznanie a posúdenie úrovne kreslenia pomáha predvídať najmä dysgrafiu. Dyspraxia je špecifická porucha motorickej funkcie, pri ktorej je výrazne postihnutá pohybová
koordinácia. Porucha nemá súvis s detskou mozgovou obrnou, ani s mentálnou retardáciou. Ide skôr o neurovývinovú nezrelosť najčastejšie v dôsledku komplikácií počas pôrodu.
Dysmúzia je špecifická porucha narušenia hudobných schopností.
Naučiť sa písať, čítať a počítať je v dnešnej dobe samozrejmosťou, ktorú nevyhnutne potrebujeme ku každodennému životu.
Keď dieťa z nejakého dôvodu zlyháva pri osvojovaní si týchto zručností, často sa to pre neho stáva osobným i spoločenským handicapom. Dlhodobá frustrácia vyvoláva napätie, aktivuje obranné reakcie, podporuje vznik psychosomatických ochorení (nešpecifická bolesť hlavy, žalúdka,...).
V predchádzajúcich častiach som Vás oboznámila s najčastejšími špecifickými poruchami učenia
(ŠPU). Písala som o ich príčinách, príznakoch, diagnostike a terapii (náprave). V dnešnej poslednej
časti zhrniem, ako má vyzerať postup rodiča, keď má podozrenie, že jeho dieťa má špecifickú
poruchu učenia.
Autor saleziánsky kňaz zostavil poviedky nepresahujúce jednudve
strany (niekedy mu stačí pár riadkov), aby nimi vyjadril poučenie, nádej,
múdrosť, povzbudenie či radosť, ale aj výčitku ohľadom našich
negatívnych vlastností.
Veľa otcov sa cíti
„navyše“, keď príde bábätko domov. Keď matka dojčí, cítia sa nepotrební. Ak máte tieto pocity,
mali by ste sa nad nimi zamyslieť: nemôže byť za vašou žiarlivosťou a odmietaním skrytá túžba
nejakým spôsobom sa zapojiť?
publikované na Ostium.sk