    | 1. júl 2010 - (1. január 2010 - 30. jún 2010 poverená dočasným vedením) Mgr. Alexandra Kusá, PhD. 30. jún 1999 - 31. december 2009 PhDr. Katarína Bajcurová CSc. Katarína Bajcurová v lete 1999 ako historička umenia z radov zamestnancov SNG vyhrala výberové konanie na funkciu generálnej riaditeľky SNG. Vo funkcii vystriedal odvolaného a súčasne dočasne povereného vedením generálneho riaditeľa SNG akademického maliara Pavla Mušku. S novým vedením si vytýčili rozvojový model duchovne "novej SNG", ktorý mal zodpovedať súčasným predstavám o funkciách a činnostiach galérie ako múzea 21. storočia, "interaktívneho centra komunikácie". Pri zostavovaní organizačnej štruktúry pozostávajúcej z troch samostatných funkčných odborných celkov sa K. Bajcurová inšpirovala organizačným členením a obsahovou náplňou Z. Bartošovej. Na rozdiel od nej však K. Bajcurová zlúčila súčasné umenie s modernou a vytvorila tri galérie s konštituovaním samostatných zbierok (galérie-zbierky) pod značkou SNG: Galéria súčasného a moderného umenia (GSMU), Galéria starého umenia (GSMU) a Galéria architektúry, úžitkového umenia a dizajnu (GAÚUDI). Obnovila a opätovne naštartovala každoročné akvizície diel starého, moderného a súčasného umenia (napr. súbor tzv. strážskej pozostalosti diel Ladislava Mendnyánszkeho alebo získanie kompletného portfólia Campbellovej polievky I. (1968) od Andyho Warhola). Výstavná činnosť sa začala riadiť novým konceptom výstavnej dramaturgie podľa špecializovaných dramaturgických radov. Nosným cyklom výstavnej dramaturgie SNG sa stali Dejiny slovenského výtvarného umenia, ktoré mali za cieľ dôsledným analytickým spôsobom mapovať väčšie časové, problémové, druhovo-žánrové úseky (napr: Gotika, 2003/2004, Renesancia 2009/201O, Osemdesiate, 2009). Posilnil sa význam tzv. "kurátorských" projektov, ktoré z osobitého uhla pohľadu modelujú zvolený historický, resp. súčasný problém (Autopoesis, 2006, kurátorka Z. Rusinová). V menšom zastúpení však boli medzinárodné výstavy (organizované, či prebraté) (napr. Druhá ruská avantgarda, 2007, David Hockney: Slová&obrazy, 2007), taktiež export výstav SNG do zahraničia (napr. Jozef Jankovič, Brusel, 2008, Stratený čas? Slovenská dokumentárna fotografia 1969 - 1989, Berlín, 2008). V roku 2009 poznačil jej mandát nevhodný spôsob riešenia výberu projektu na Bienále v Benátkach priamou voľbou Romana Ondáka, za ktorý jej nebol vyplatený, na zákrok ministra kultúry Mareka Maďariča, 13 plat. K. Bajcurová sa ešte pred nastúpením na post GR SNG venovala problému havarijného stavu Premostenia SNG. Musela prejsť dlhými, komplikovanými (a neraz názorovo sa meniacami) rozhodovacími procesmi na pôde zriaďovateľa MK SR. V roku 2002 sa jej podarilo na úrovni vlády presadiť schválenie základného stavebného zámeru na rekonštrukciu a modernizáciu. Ako prvá etapa bola schválená rekonštrukcia a modernizácia Esterházyho paláca, ukončená v roku 2005. Až z druhej súťaže (2005) vyšlo víťazné riešenie Pavla Paňáka a Martina Kusého (Architekti BKPŠ, spol. s r.o.), ktoré je po schválení vo vláde (2007) dnes už projektovo pripravené k realizácii. K. Bajcurová v decembri 2009 odstúpila z funkcie generálnej riaditeľky Slovenskej národnej galérie. Na pozíciu dočasnej GR SNG bola vymenovaná Alexandra Kusá. 15. november 1996 - 3. november 1998 (po odvolaní - do 29. júna 1999 poverený dočasným vedením) akad. mal. Pavol Muška Akademický maliar Pavol Muška bol ako riaditeľ SNG vo veľmi nevýhodnej štartovacej pozícii. Okrem toho, že na jeho dosadení malo záujem vtedy vládnuce HZDS, problémom bolo aj to, že bol výtvarník. Na prvej porade 19. novembra 1996 tlmočila odborná námestníčka K. Bajcurová v mene odborných pracovníkov názor, že riaditeľom SNG by mal byť umelecký historik alebo kultúrny manažér. O riaditeľovej nechuti k prípadnému škandalizovaniu jeho nástupu bez konkurzu svedčí aj záznam zo spomínanej porady, kde konštatoval, že neuvažuje o rozviazaní pracovného pomeru so žiadnym zo zamestnancov SNG. K. Bajcurovú nijako nesankcionoval, ba dokonca ju poveril prípravou Bienále v Benátkach a vypracovaním koncepcie nákupu diel do zbierok na rok 1997. Pripravil novú štruktúru a štatút inštitúcie, s ktorého obsahom však odborní pracovníci nesúhlasili. K. Bajcurová rezignovala na funkciu námestníčky a požiadala o pôvodné miesto kustódky zbierky maliarstva 2. polovice 20. storočia. Z rozsiahlych výstavných zámerov sa realizovala iba veľkolepá výstava Barok (kurátor I. Rusina) ako prvý projekt z cyklu Dejiny slovenského výtvarného umenia, pripravovaný už v čase riaditeľovho predchodcu. V roku 1998 kolektív kurátorov obnovil stálu expozíciu v obidvoch budovách výstavných priestorov v Bratislave (VK a EP), pričom v Esterházyho paláci boli predstavené dejiny slovenského výtvarného umenia s kontinuitou až do roku 1970. V spolupráci so SNG sa uskutočnilo aj niekoľko významných zahraničných projektov (Oskar Dominguez v Československu, 1998, Das Bauhaus im Osten. Slowakische und tschechische Avantgarde 1928 - 1939, 1998, Cecil Beaton. The Dandy Ptoographer, 1998). Pre krátkodobé výstavy boli intenzívne využívané okrem vlastných priestorov v Bratislave tiež vysunuté pracoviská - Zámok Zvolen, Vermesova vila v Dunajskej Strede, menej už Kaštieľ Strážky s GĽF v Ružomberku. Do programu SNG bola zapojená aj Galéria insitného umenia v zrekonštruovanom Schaubmarovom mlyne v Pezinku-Cajle (od 1997). V nadväznosti na túto novú prevádzku sa obnovili aj nákupy do zbierok insitného umenia, inak sa iba splácal dlh za tzv. Hraškovu zbierku, súčasné umenie sa nenakupovalo. Posledný veľký zámer riaditeľa sa týkal Premostenia. Ešte koncom roka 1996 nechal vypracovať pre MK SR dva varianty prestavby areálu SNG so zámerom posunúť materiál na rokovanie vlády. Už na porade 7. januára 1997 predložila K. Bajcurová správu J. Daneka o kritickom stave Premostenia. Práve vtedy (porada 21. januára 1997) sa začalo používať slovné spojenie "havarijný stav Premostenia". Na porade o rok neskôr (17. februára 1998) informoval P. Muška o pripravovanom liste, ktorý predloží MK SR s dvoma alternatívami riešenia: rekonštrukcia Premostenia, alebo jeho demontáž a dobudovanie nových výstavných priestorov pod knižnicou a na mieste amfiteátra). Problém však vo funkčnom období P. Mušku nebol doriešený a pretrváva do dnes. Neúspešnou iniciatívou P. Mušku bola snaha získať susedný objekt Berlinky - Dessewffyho palác naspäť zo správy MZV SR, pred časom odstúpený J. Žárym. P. Muška na porade 13. januára 1998 oboznámil prítomných s pokynom MK SR uzavrieť zmluvu s firmou Hanko na výstavbu polyfunkčného domu na pozemku SNG. Niekoľkoročný zámer firmy Hanko "odkúpiť" pozemok parku vedľa administratívnej budovy SNG sa nepodaril (Po ukončení platnosti stavebného povolenia, už vo funkčnom období K. Bajcurovej, nebola zmluva obnovená). Zamietnutý bol aj návrh adaptovať priestor pod knižnicou a prenajať ho predajni Versace. Za lapsus možno pokladať výstavu diel Andyho Warhola, ktorá sa realizovala s externým partnerom Mirom Smolákom a bola predajná. Žiadna z obáv týkajúcich sa katastrofických scenárov vyplývajúcich z riaditeľovho prepojenia s vtedajšou politickou scénou sa nenaplnila. Výnimkou bol výber na Bienále v Benátkach v roku 1997, keď sa riaditeľ sám rozhodol pre projekt Súvislosti výtvarníkov Rudavských, hoci ho porota nevybrala. Napriek tomu možno konštatovať, že P. Muška nevystupoval autoritatívne voči kurátorom a ani nezasahoval do dlhodobého výstavného plánu. Dramaturgia bola skôr v rukách kurátorov než riaditeľa. Samotná inštitúcia bola vlastne stabilizovaná, v akomsi závetrí. (Alexandra Kusá) 1. december 1992 - 15. november 1996 prom. hist. Juraj Žáry, CSc. Juraj Žáry nastúpil do SNG na post riaditeľa z Ústavu dejín umenia SAV. Vo funkcii vystriedal zastupujúcu riaditeľku Evu Trojanovú, ktorá naďalej zotrvávala v kľúčovej pozícii odbornej námestníčky a viedla aj riaditeľovu prvú poradu. Na popularite mu určite nepridalo pripravované radikálne zníženie stavu zamestnancov, redukcia sa mala týkať takmer 30 miest, medzi nimi aj odborných. Tieto opatrenia mali oporu v novom štatúte vydanom 20. januára 1993. Navyše sa J. Žáry musel boriť s radikálnym znížením rozpočtu inštitúcie (o vyše polovicu), ktorý bol v čase pôsobenia Z. Bartošovej viac ako veľkorysý. Po reštrukturalizácii starého modelu Z. Bartošovej zrušil J. Žáry jednotlivé galérie (GSU, GAÚUDI, GSMU) a rozhodol sa pre členenie pätnástich zbierok vedených odborným námestníkom. Bolo uprednostnené tradičnejšie členenie na úkor modelu autonómnych galérií, zbierka intermédií a zbierky fotografie a architektúry boli začlenené do väčších súborov. J. Žáry presadzoval tradičnejšie prezentácie ako v múzeu umenia, zatiaľ čo v predchádzajúcom období bol výstavný program SNG bližší "Kunsthalle". Preto aj v novootvorených priestoroch Esterházyho paláca boli inštalované stále expozície starého umenia a otvorená aj prvá stála expozícia úžitkového umenia Fundamentum. Taktiež bolo obnovené Trienále insitného umenia. Podľa riaditeľovej špecializácie na staré umenie by sa dala očakávať radikálna zmena vo výstavnej dramaturgii, no nebolo tomu tak. Z vtedajšieho výstavného plánu je zrejmé, že sa viac-menej pokračovalo vo vytýčenom smere, hoci pod iným názvom - napr. výstavy z cyklu Sondy pripravené aj "vyhodenými" Z. Bartošovou (Juraj Bartusz, Milan Paštéka, Otis Laubert), A. Hrabušickým a V. Macekom (Stano Filko). Okrem toho začalo vychádzať periodikum Galéria, ktoré malo prispieť k oživeniu kultúrnej scény. Neustále sa meniaca periodicita časopisu poukázala na známy slovenský stav - každej dobrej iniciatíve v neaktívnom prostredí dôjde dych (v roku 2003 bol časopis transformovaný na ročenku SNG). V tomto období boli do výstavného plánu SNG postupne zaradené kurátorské výstavy, mapujúce súčasné umenie (Pars pro toto, 1995, Epikurova záhrada, 1996, kurátorka obidvoch Z. Rusinová). Dovtedy sa súčasné umenie v SNG prezentovalo formou monografických výstav profilových výtvarníkov za predchádzajúceho režimu zväčša zaznávaných. Ďalším zásadným projektom, ktorý pokračuje dodnes, boli Dejiny slovenského výtvarného umenia (koncept I. Rusina). Rovnako dlhodobým projektom sa stala séria výstav mapujúcich umenie druhej polovice 20. storočia, z ktorých prvá bola venovaná umeniu 60. rokov, plánovaná už Z. Bartošovou. V druhej polovici 90. rokov sa SNG dotklo niekoľko káuz týkajúcich sa odstúpenia majetku. Spor sa viedol o budovu Berlinky - Esterházyho palác, dnes jediné zmodernizované výstavné priestory, ďalej o Dessewffyho palác a kaštieľ v Rusovciach vyňaté zo správy SNG. Inú stratu predstavoval súbor slovacík vymenených za tzv. Bojnický oltár. Dňa 21. februára 1994 zasadala vedecká rada SNG, ktorej členov M. Jankovský oboznámil s problémom vyrovnania kultúrneho dedičstva medzi Slovenskou a Českou republikou. Informoval o vytvorení 8-člennej komisie reprezentantov oboch krajín, poverenej vyrovnaním nárokov na kultúrne dedičstvo. Rada nesúhlasila s výmenou desiatich gotických tabuľových obrazov za tzv. Bojnický oltár a odporučila obrátiť sa priamo na ministra kultúry SR a Kultúrny klub poslancov NR SR. Na základe listu ministra kultúry SR I. Hudeca z 13. decembra 1995 boli podľa príkazu riaditeľa J. Žáryho z 11. januára 1996 zmieňované diela 12. januára vyradené z evidencie SNG. K najvýznamnejším akvizíciám tohto obdobia patrí rozsiahly nákup tzv. Hraškovej zbierky starého umenia za takmer päť miliónov korún, splácaných niekoľko rokov. (Alexandra Kusá) 2. júl 1992 - 30. november 1992 PhDr. Eva Trojanová (poverená vedením SNG) 15. jún 1990 - 1. júl 1992 prom. hist. Zuzana Bartošová Historička umenia Zuzana Bartošová sa po spoločenských zmenách stala prvou riaditeľkou na základe konkurzu vypísaným MK SR, čo bolo v galerijnej histórii nóvum. Bola jedinou prihlásenou uchádzačkou. Riaditeľkou SNG sa stala počas mandátu manžela Ladislava Snopka vo funkcii ministra kultúry SR, čo mohlo mnohému pomôcť a naopak, po jeho odvolaní, mnohé aj negatívne ovplyvniť. Rozpočet inštitúcie bol v tom čase viac ako veľkorysý, nastupujúci riaditeľ sa musel boriť s jeho radikálnym znížením o vyše ako polovicu. Z. Bartošová v SNG pracovala od roku 1970 ako kustódka zbierky sochárstva 20 storočia, neskôr v kabinete súčasného umenia. V tomto smere mala oproti iným riaditeľom výhodnejšiu pozíciu, pretože poznala fungovanie a chod SNG zvnútra, jej problematické zóny, ako aj zbierkové fondy. Do konkurzu sa prihlásila s koncepciou divergentného členenia Slovenskej národnej galérie zloženej z troch samostatných funkčných odborných celkov, každé s vlastným riaditeľom - Galérie súčasného umenia (GSU, riaditeľka Zuzana Bartošová), Galérie architektúry, úžitkového umenia a dizajnu (GAÚUDI, riaditeľka Klára Kubičková) a Galérie starého a moderného umenia (GSMU, riaditeľka Eva Trojanová). Pyramidálnu formu riadenia nahradila demokratizujúcou horizontálnou formou, kompetencie jednotlivých zložiek mali umožniť lepšiu a flexibilnejšiu komunikáciu s inými inštitúciami doma i v zahraničí. Z. Bartošová sa inšpirovala organizačným členením a obsahovou náplňou parížskeho Centre Pompidou, ktorého činnosť nie je orientovaná len na výstavné aktivity a zbierky, ale zahŕňa v sebe celú škálu samostatných, autentických inštitúcií zameraných na rôzne formy kultúrnych činností (kinematografia, hudba, divadlo, pedagogická činnosť a pod.) Aj keď tento model fungoval spočiatku krátkodobo len počas jej mandátu, delenie organizačnej štruktúry na väčšie celky aplikovala neskôr aj K. Bajcurová. Zásadná zmena nastala v akvizičnej politike, kde sa otvoril priestor novým médiám (akcia, objekt, inštalácia, koncept) a dielam autorov, ktorí neboli súčasťou oficiálnej výtvarnej scény. Ich tvorbe nebolo možné dovtedy venovať pozornosť ani nákupmi, ani vo výstavnom pláne. Získaním nového typu diel vznikla potreba založiť Zbierku iných médií (IM). Zmena nastala aj v rozdelení pracovného času jednotlivých zamestnancov, hlavne odborných pracovníkov, kustódov zbierok. Pracovný režim uvoľnila, stanovila dispozičné hodiny na porady a odborní pracovníci mali slobodnejší pracovný čas, ktorý im umožňoval pracovať aj mimo inštitúcie. V praxi sa však voľnosť, podľa pamätníkov až tak neuplatňovala. Okrem toho jej spôsob riadenia inštitúcie často narážal na problémy v medziľudských vzťahoch a vyústil do definitívneho odchodu za nepríjemných okolností po viac ako dvadsiatich rokoch činnosti v SNG. Na začiatku 90. rokov Z. Bartošová vo vedúcej funkcii nadviazala mnoho medzinárodných kontaktov, z ktorých vznikli na pôde SNG výstavy a festivaly. Zahraničné projekty vypĺňali vo výstavnom pláne predtým nežiaduce aktivity: napr. prvá necenzurovaná výstava slovenského umenia v zahraničí pod názvom Slovenské súčasné umenie, Divergencie. Desať francúzskych maliarov (1991), Design v Katalánsku (1991), Umelecké remeslá dnes v USA (1992), John Cage 80 (1992) a pod. Históriu SNG poznačila v roku 1991 kauza odcudzených diel. Kvôli havarijnej situácii po ohrození zatekaním strechy v stálych expozíciách boli vtedy v provizórnych priestoroch na viacerých miestach budovy dočasne uložené umelecké diela. Ďalšie diela boli odcudzené priamo z výstav. Išlo o organizačné zlyhanie vedenia, zodpovedného za bezpečnostné predpisy a smernice, pričom riaditeľku neospravedlňuje ani to, že na novú situáciu vlastne SNG rovnako ako celá spoločnosť (začiatkom 90. rokov) neboli pripravené. Z. Bartošová bola listom zo dňa 2. júla 1992 odvolaná vtedajším ministrom kultúry SR Dušanom Slobodníkom z funkcie riaditeľky bez uvedenia dôvodov. Dostatočne to bolo odôvodňované spomínanými krádežami. Nastupujúci riaditeľ Juraj Žáry ponúkol Z. Bartošovej miesto dennej vrátničky či dozorkyne. Mnohí dnes funkčné obdobie Z. Bartošovej hodnotia ako pokrokové, s odvážnymi plánmi a víziami, ktoré boli zastavené v počiatkoch. (Vladimíra Büngerová, Alexandra Kusá) 17. január 1990 - 14. jún 1990 František Guldan (poverený vedením SNG) Texty sú spracované zo zdrojov: Ročenka Slovenskej národnej galérie v Bratislave 2007/2008, SNG 2009 60 rokov otvorené, SNG 2008 111 diel zo zbierok, SNG 2008 |